OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Mozart - 2. kapitola - Život je veľká výzva

17.08.2021 (10:00) • luckap • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 391×

Na mesto Viedeň sadli husté oblaky. Tancujúce baletky z nich postupne tancovali dole, hustejšie zapĺňali uličky barokového imperializmu a obkrúcali sa okolo zámku Schönbrunn, bývalej letnej rezidencie cisára, s jeho očarujúcimi parkami, skleníkom Palmenhaus, Gloriettou a zoologickou záhradou Tiergarten, rovnako ako okolo sídla vlády Hofburg, ktoré bolo „centrálou" habsburgskej ríše, dodnes vyžarujúcej atmosféru dunajskej monarchie.

Sneh pokryl i pozemky súkromnej školy Healmount. Ležala v centre mesta, napriek tomu sa ukrývala v rozľahlých trávnatých pozemkoch, obklopená z jednej strany tuctovými pamiatkami a z druhej strany lesmi a mŕtvym ramenom Dunaja. Pohľady na vysoké steny zarastené poplazmi vistérie, vyleštené okná a precízne upravené kríky na každého zapôsobili. Živá história dýchala z každého zvyšného kúta i z asfaltových ciest kľukatiacich sa pomedzi skryté záhony.

Soren po zaparkovaní auta vybral dedkove staré oblečenie, kým Oliver sa naklonil do zadnej časti auta a pod kabátmi si našiel zakladač s notami na dnešný večer. 

Bratia vyšli na chodník, keď do nich niekto nečakane vrazil zozadu. Sorenovi sa na ľade pošmykla topánka, zapotácal sa, preplietol nohy ako syrový korbáčik a stiahol so sebou i Olivera. Umelec stočil hlavu smerom, ktorým sa švihla jeho ruka a spolu s nimi aj kopa nôt. 

Obaja zanalyzovali situáciu dostatočne rýchlo na to, aby vedeli, čo sa v najbližších sekundách stane, no rovnako rýchlo im došlo aj to, že už s tým nestihnú nič urobiť. S panikou v očiach videli ako sa uprostred parku vytvorila reťazová reakcia nehôd. Hárky papierov hnal vietor všetkým na obdiv a potom sa po snehu rozprestreli ako koberec. Onedlho sa k nim pridali aj kvapky krvi tečúce z umelcovho nosa. 

„Ups,“ bolo jediné, čo Sorenovi v tej chvíli vykĺzlo z pootvorených úst. V snahe zbaviť sa viny za túto apokalypsu, sa otočil na nešťastníka, ktorý do nich sotil s tým, že to zvalí na neho. Koho tam však videl bolo ešte väčším prekvapením. 

Everrette Thalbach sa počas šiestich mesiacov na výmennom programe vo Švédsku značne zmenil. Kedysi krátke čierne vlasy mal teraz zastrčené v nedbalom drdole. Schudol a telo sa mu spevnilo. Aj cez bundu bolo vidieť ako sa mu svaly na ramenách a nohách napínajú. Everrette bol výnimočným športovcom. Koordinácia jeho pohybov bola na ihrisku neopísateľne perfektná, ale len čo trávnik alebo halu opustil, nevedel čo s rukami a nohami a bol doslova katastrofou pre každého koho stretol.

„Everre,“ vybuchol od zlosti a hlavu naklonil dopredu, aby nezašpinil kabát. „Ty si také nemehlo!“

Everr na neho upieral svoje hlboké čierne oči. Pôsobil démonicky, aj keď pravda bola značne iná ako sa na prvý pohľad zdalo. Z maskáčového ruksaku na chrbte vylovil vreckovku a podal ju kamarátovi namiesto ospravedlnenia.

„Nemáš čisté svedomie, Wolfie?“

Wolfie bola prezývka práve od Everra a takisto sa stal jediným, kto ho tak smel volať. Od hocikoho iného prijímal predkovu rodinnú prezývku negatívne.

„Vyľakali ma tvoje vlasy,“ zaklamal Oliver. V skutočnosti mu veľmi pristali.

Chytil prameň, ktorý mu unikol z gumičky a vrátil ho za ucho. „Keď mi tak lichotíš, asi si tento účes nechám."

„Bude ešte dlho trvať, než si na tvoj nový štýl zvyknem.“

„Pár mesiacov v divočine ťa vycvičí.“

„Radíš mi, aby som sa vyhol Štokholmu?“

„Štokholm je nádherné mesto. Niekedy ťa tam vezmem, ale nateraz ti bude musieť postačiť Salzburg.“ 

„Beriem to ako pozvánku," precedil pridŕžajú si nos. 

„Najkrajšie je v Salzburgu počas leta. Nič ti nevynahradí pocit, keď sa zobudíš u starej mami s pocitom, že nemusíš nič robiť a celý deň môžeš mlátiť žihľavu tou parádnou palicou, ktorú si včera našiel pri potoku." 

Everrette býval na opačnom konci Rakúska, ale rád objavoval iné kúty vlasti, aj preto mu škola vo Viedni poskytovala možnosť chodiť cez víkendy na výlety po východnej časti štátu. Vyrastal so zazobanými starými rodičmi a staršími bratmi. O rodičoch vedel iba to, že sa záhadne stratili, keď bol ešte malý a nikto o nich nehovoril.

„Dlhuješ mi nové noty," prešiel Oliver ku kušu a vyhodil zašpinenú vreckovku. 

„Pri toľkých problémoch, koľko ti spôsobujú, by sa oveľa lepšie hodili na podpaľovanie krbu." 

„Nie je to také zlé."

„Ako vidím, humor ti v lese neušiel," zamiešal sa Soren. 

„Ale tebe očividne áno, Mozartík." 

V očiach mu pohrávali roztopašné plamienky. Len, čo si však uvedomil, že niektoré oči, ako napríklad vychovávateľky, pani Schoderovej, sa začínajú stáčať ich smerom, buchol kamarátov po ramene a zvolal: „Utekajte!"

Oliver sa, napriek všetkému úsiliu vyvolať v sebe ľútosť alebo hnev, usmial a prinútil nohy bežať ďaleko od školy. Verní kamaráti vydržali dlhú dobu aj bez pravidelných rozhovorov a nikdy priateľstvo nespochybňovali. Naladili sa na seba, akoby to bolo včera, keď sa naposledy videli, bez ohľadu na to, ako dlho spolu neboli alebo ako ďaleko od seba bývali.

Trojica sa brodila snehom. Vždy, keď zahla za roh, narazil do nej prudší vietor od predošlého. Chlapci sa zastavili až pred Music barom. Oliver sa chytil za brucho a dychčal ako rokfortský expres, kým jeho spoločníci vyzerali ako z reklamy na šampón. 

Soren svižne poskočil a nevyzeral, že by ho tento krátky beh nejako unavil. „Máš hroznú kondičku.“

„Ja,“ prehltol Oliver. Nenávidel beh. Ak bol súčasťou hry, napríklad pri basketbale alebo futbale, dokázal sa s ním popasovať, ale bežať len preto, že beží už nedokázal. Obdivoval svojich kamarátov, ktorí sa každé ráno vybrali behať, lebo chceli a nezáležalo na počasí.

Everr navyše behával s ruksakom plným výstroje na záchranu života pre prípad, že by sa jedného dňa prihodilo voľačo zlé. „Mal by si na moje ponuky konečne povedať áno.“

Soren sa tresúc skrehnutými prstami pokúsil otvoriť dvere, ale podarilo sa to až na druhý alebo tretí raz. 

Kovové logo zapustené do múru stavby oznamovalo jednoducho, ktorého posledné písmeno malo tendenciu padať nakrivo.

Ľudia sa o piatej podvečer vkrádali dovnútra, aby sa pred koncom dňa posilnili vychýreným jedlom a lahodnými nápojmi a tuky vytancovali na provizórnom parkete. Vnútri, priamo naproti vchodu, sa nachádzal leštený mahagónový pult, siahajúci čašníčke vyše pasu, zaplnený neuveriteľnou zostavou presklených vitrín na dezerty. Nad nami sa rozprestieral strop z drevených trámov, ktoré podopierali otvorené poschodie s výhľadom na všetko okolo. Svetlo poskytovali holé žiarovky visiace z dreva spolu s poplazmi popínavých rastlín. Hostia sa cítili spojený s prírodou aj vďaka stropu. Počas letných večerov sa dalo dívať cez sklenené tabule na hviezdy, kým v zime vytváral sneh útulnú atmosféru.

Chlad vošiel do baru spolu s chlapcami, ale nemal šancu sa v ňom ubytovať. Vnútri sa vôňa kávy a škorice miešala so zvukom hudby. Táto zmes bola aj po sviatkoch jedna z tých, ktoré v ľuďoch prebudili zvyšky dobra. Bol to čas, keď tie najvzácnejšie city, nedozerné hĺbky vôd v škrupine krehkej a tajomnej zároveň, prerážali na povrch.  

Oliver hneď na začiatku vyhľadal manažéra podniku a dohodol sa s ním, že bude hrať a spievať približne hodinu, než i dajú prestávku a po ňom nastúpi druhý hudobník. Otec z tohto podniku pravdepodobne nebol taký nadšený, no vedel robiť dobrý marketing, to sa mu muselo uznať. Aj o Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi sa vedelo, že aj keď hral pre kráľovský dvor, najväčší úspech zožal v kabaretných podnikoch. 

Dvojčatá sa od narodenia stretávali s obdivom. Uznanie bolo neškodné, ak sa z túžby páčiť sa nestane vášeň, ktorá núti obdivovaného robiť hlúpe veci. Našťastie, sami seba nepovažovali za ľudí hodných slávy iba preto, že mali známeho predka a nestúplo im to do hlavy. Na čom Oliverovi záležalo oveľa viac bola tvrdá drina, ktorou si chcel slávu zaslúžiť. 

Pred uvedením stál Oliver v zákulisí a snažil sa koncentrovať skladaním papiera. Bol to účinný spôsob ako zamestnať naraz ruky i myseľ. 

„Z ďalekej histórie až do dnešného dňa k nám zavítal potomok významného rakúskeho skladateľa, Oliver Wolfgang Mozart." 

To bol pre chlapca pokyn vystúpiť zo svojho tieňa na pódium. Papierové zvieratko odložil do vrecka pre Brynn a s veľkou parádou vstúpil do pásu svetla. Po upokojení davu si od moderátora prevzal mikrofónom, aby obecenstvu povedal pár teplých slov. „Zdravím, ďakujem za uvítanie. Často premýšľam, čo by môj predok povedal o dnešnej hudbe, ale nakoľko bol vo svojich časoch veľkým priekopníkom a propagoval všetko nové, nenechal by ma ani dopovedať a vykopol ma z pódia, pretože hudbu netreba opisovať, hudbu treba zažiť a vytancovať. Prajem príjemný večer!" 

Davy jasali. Za zvuku saxofónov Oliver spieval a hral na klavír. 

Dnešní ľudia čoraz viac času venovali mobilným telefónom, než ľuďom, s ktorými sa chceli spojiť. Denne sa im pritom nazhromaždilo tisíc nevyužitých príležitostí pozdraviť sa osobne. Bolo preto prekvapivé, že sa mladí skrúcali po parkete bez znalosti krokov a po miernom ostychu prišla skutočne opojná moc rockandrollovej hudby, ktorá spojila všetkých okolo a pozdvihla prítomných nad všetok prežitý strach a pochybnosti.

Po skončení vystúpenia prebehla krátka prestávka, počas ktorej Oliver vypil viac ako pol litra koly. 

Everr zaraz objednal tri poháre najkvalitnejší whisky. „O peniaze sa nestarajte. Pozývam vás.“

„Nemôžem nechať tvoju filantropickú peňaženku plakať.“ reagoval Oliver na slová svojho kamaráta. 

Čašníčka v ich veku obratom poukladala na stôl objednávky a s táckou v ruke zostala stáť pred nimi. Líca sa jej nesmelo červenali, keď preskakovala pohľadom z Olivera na Sorena. „Bude to ešte niečo?“

Everr ju mávnutím ruky odohnal preč. „Rovno nám doneste ďalšie tri.“

Obsluhujúca dievčina s prikývnutím prešla zase k pultu.

„Tak nám povedz ako si sa mal na výmennom pobyte." 

„Som ako znovuzrodený. Už som aj zabudol, že som predtým viedol taký stereotypný život. V rodine, kde som býval, sa jedno dievča chcelo stať členkou armády. Veľa mi o tom rozprávala. Vstúpiť do ozbrojených síl bol môj detský sen, ale začínam uvažovať nahlas." 

„Čože? To nemôžeš myslieť vážne." 

„V armáde najlepšie zistíš, kto si a čo dokážeš." 

„Pomyslel si na všetky riziká?" 

„Samozrejme." 

„No, vyzerá to tak, že si vždy krok pred nami, pretože my dvaja nemáme tušenie, čo budeme robiť," obrátil sa Oliver na brata. 

Soren si odkašľal. „Vlastne, neprišla na to reč, ale chcel by som učiť telocvik. Ako učiteľ by som dostal dobrý plat iba za to, že dieťa naučíš dieťa kopať do lopty. Neznie to tak zle."

„Aha." Oliver svoje zaskočenie zakryl hltom alkoholu a nohami kýval do rytmu. Ak vám spolu s krvinkami žilami kolovali noty bolo veľmi ťažké nedať svoj záujem najavo. „Ideme tancovať?" 

„S kým?" zaujímal sa Soren. 

„Veď tu okolo je mnoho slečien, ktoré čakajú na vyzvanie do tanca." 

„Môžeme si urobiť súťaž vo flirtovaní, kto od dievčat získava viac telefónnych čísel vyhráva,“ navrhol Everr a dal si vlasy nabok z čela.

„Keď budeš dospelý, budeš neznášať pankhartov ako si ty.“

„Ale dovtedy si môžem robiť, čo sa mi zachce. Mladým patrí svet!" 

Everr, Soren a Oliver sa radi nazývali synonymom zvodcov, ale fakt, že doteraz nemali žiaden normálny vzťah, poprieť nemohli. Milovali zmrzlinu. Milovali rýchle autá. Milovali pitie. Ale nikdy smrteľne vážne nepriznali, že by sa zamilovali do nežnejšieho pohlavia. Tak zostali, bijúc sa do pŕs, ochudobnení o hmatateľní dôkaz, že skutočne dokážu zbaliť každé dievča. Lenže kamaráti by za post milovníka žien nevymenili nič na čom im záležalo. Z toho Oliver usúdil, že  si o sebe namýšľajú až príliš veľa.

„Cassanova – najslávnejší zvodca všetkých čias, veril, že bol stvorený, aby miloval ženy a aby ony milovali jeho až do konca svojich dní," poučil ich Soren.

Oliver vyvrátil oči dohora a odpil si zo svojho pohára. „Za pár rokov sa uvidí, možno z teba vyrastie ten typ, ktorý má na každý deň iné dievča.“

„A k čomu by chlapcovi bolo dievča na každý deň?“

„Možno na pranie, varenie a upratovanie?“

„Takže ponuka na stávku stále platí?“ Oliver si nemohol pomôcť, ale nohy mu pod stolom neustále podskakovali. Nešlo mu ani tak o dohodu, ako o tancovanie. 

„Že váhaš. Stretneme sa tu o pol hodinu.“

Chlapci si nechali kabáty prevesené cez stoličky a rozptýlili sa do priestoru. Keď sa stanovená pol hodina chýlila k záveru, kapela vyhlásila prestávku. Posledné čísla chcel Oliver získať pri vedľajšom stole, ale ich šveholenie bolo počuť až k nemu, preto si radšej sadol späť ku kamarátom. 

„Ak si lenivý a hlúpy nájsť si trvalý vzťah, súťaž vo flirtovaní je ten najlepší spôsob to všetkým potvrdiť.“

„V dnešnej dobe je to bežná záležitosť. Oveľa horšie je, že sa nad tým už nikto nepozastavuje. Pozri sa na nich. Dnešní chlapci už nedokážu byť mužmi. Pijú, fajčia, fotia si svaly na internet a príde im to svetové! Nikto im nemôže odporovať, lebo sa im zrúti celý svet. Keby nedajbože prišla vojna, nevydržali by v nej ani minútu,“ reptala čiernovláska.

„Kto dal tým ženuškám právo hovoriť o pravej mužnosti?“ kývol smerom k nim Everr, takže dal najavo, že Oliver nie je jediný, kto načúva.

Partie sa ešte stále tvárili, že si jeden druhého nevšímajú, aj keď v skutočnosti už medzi nimi panoval nepokoj. Dievčatá stíchli a nápadne sa odmietali pozrieť ich smerom, kým predtým než o nich Everr prehovoril s tým nemali žiaden problém.

Soren pokrútil hlavou a prizrel sa bližšie.

Dievčina napravo mala jemnú okrúhlu tvár lemovanú plavými vlasmi, ktoré za ňou vlali ako záplava. Slovo neovládateľné pri nich nadobúdalo celkom nový rozmer. Ich problémom bola nepoddajnosť. Vyzerali ako bytosti prahnúce po živote, naťahujúce sa do všetkých smerov na útek. Kadere ofiny mala dozadu stiahnuté modrou stuhou. Presne takú istú farbu mala jej dlhá sukňa z popelínu. Mala ju oblečenú k bielemu tričku so strihanými rukávmi zaviazanými na mašle, sivými pančucháčmi a koženými topánkami.

Naproti jej kamarátka mala krátke ebenové vlasy, vpredu kratšie ako vzadu, sa jej obtierali o modernejšiu obdobu cheongsamu z perleťovej látky. Na dievča ázijského pôvodu mala veľké oči s hustými mihalnicami. Tvár jej zvýrazňovalo nápadné líčenie.

„Obe dobre poznám. Leonnie Rose Sheperdová a Jolie Feng-Jiao sú síce malé, ale vedia prekvapiť.“

„Tá čiernovláska mi určite nesiaha ani po pás,“ zaškeril sa Everr.

Oliver sa pobavene chichotal ako malé dieťa, ktoré čaká kým jeho rodičia odhalia nastraženú pascu. „Ak bude takto rozprávať aj ďalej, postaví si zo slov vlastný pomník.“  

Leonnie to už nevydržala a otočila sa k chlapcom úplne. „Že vás huba nebolí. Ak máte taký podrezaný jazyk, tak ukážte svoju skutočnú silu. Hodnotím mužskosť podľa skutkov a zatiaľ ste dokázali iba sedieť na zadku a baviť sa o tom, ako sa vám nepáči to, čo robíte, ale nič ste proti tomu neurobili.“

Oliver stisol ruku do päste až mu obeleli hánky. Keď opäť prehovoril, bolo to s ľadovým pokojom. „Dievča ani kvetom neudrieš, ale po tebe by som najradšej hodil kvetináč.“

Leonnie svoje nálady prejavovala mimikou a svoj postoj a city často takými pohybmi a gestami, že ľuďom o sebe klamala v porovnaní s výzorom. Pod ladnosť pohybov a oblečenie nedokázala skryť všetko zo svojej osobnosti. V akvamarínových očiach jej žiarilo odhodlanie.

„Presekla by som ťa kordom na polovicu.“

Oliver ledabolo pokrčil plecami. „To by som si rád pozrel.“

Leonnie sa lišiacky zaškerila. „Kedy?“

„Kedy čo?“

„Si chceš vyskúšať ma poraziť v šerme, ty hrdina.“

„Nemôžem s tebou bojovať. Si dievča.“ 

„No a? To nie je choroba,“ nedala sa zastrašiť. „Viem kto si, Oliver Wolfgang Mozart. Chodili sme spolu na šerm, než si odišiel z Hainburgu na svoje celosvetové turné." 

„Nebolo celosvetové, cestovali sme iba po Európe. Ku všetkému som so šermovaním už dávno skončil. Nemám ani výstroj.“  

„Požičia ti ju Mozartík.“

„Tak to Soren môže rovno nastúpiť proti nim,“ kývol bradou Oliver.

Jolie si preložila ruky na hrudi. „Žiadne výnimky. To ty si tu ideš obhajovať mužstvo. Ak sa ti nepáči, môžeš sa vzdať so stiahnutým zadkom a priznať, že dnešní muži stoja za prd.“

„Wolfie, to nemôžeš myslieť vážne. Nerozmýšľaj nad tým a príjmy to.“

Oliver si obozretnosť vypestoval už v mladom veku a teraz ju len priviedol do vyššieho stupňa, možno trochu prehnaného, ale človek nikdy nevie.

V najťaších chvíľach sa dvojčatá vždy obrátili jeden na druhého. 

Nasledovalo dlhé ticho, keď Oliver pozoroval Sorenov výraz tváre a naopak. Dvojčatá by mali mať nejakú telepatiu, ale pre nich oboch boli myšlienky toho druhého dosť zmätené a pomiešané na to, aby si z nich niečo vybrali. Ak sa postaví zlu rovnakým zlom, o čo je lepší ako pôvodná krivda? O čo väčšie bolo protivenstvo, o to ťažšie sa odpúšťa. Kto však to však dokáže je najsilnejší zo všetkých. Nie je dôležité, čo sa stane, ale ako na to zareagujeme. Vo všetkom sa vždy snažil zachovať pokoj. Unáhlené rozhodnutia a krik nikdy ničomu nepomohli. 

„Nenechám sa vyprovokovať.“  

„Verím, že to nie je konečné rozhodnutie."

„Leonnie mala by si prijať pozvanie aspoň od Sorena," radila jej Jolie. 

Šermiarka prižmúrila oči a otočila sa späť k chlacom. „Ak teda ešte stále súhlasíš, po tréningu si môžeme dať jeden spoločný súboj." 

„Jasné. Celý život je jedna veľká výzva, nemožno ju odmietnuť."

Leonnie prikývla, ale nadšenie jej trochu pohaslo.

Everr víťazoslávne zdvihol ruky. „Takto sa to robí." 

Cesta späť na internát bola trochu krkolomná. Chlapci sa hrali na geodetov a zmerali celú šírku chodníka. 

Nad stromami zatrepotal vták svojimi krídlami, čím upútal pozornosť bratov. Spočiatku nič nevideli, ale keď sa znova pohol zaznamenali biele perie a zobák. Zviera na nich hádzalo podozrievavé rúžové oči. Výzorom sa zo všetkých operencov podobal najviac havranovi. 

„Vidím dobre?" vyvalil oči Soren. 

„Hej, je to biely vták." 

Pri pohľade na lesklé krídla havranov mu vkĺzli do mysli konkrétne slová od Paula Verlaina: „Tak sivo a clivo je v tomto údolí, hmly nad ním kľačia; obzory ako čelá starcov; mrholí. Speváčik, vtáča, požičaj mi krídla, posvieť, do výšok ma nes, kde slnko žiari, len rýchlo do rajských záhrad, ó, do nebies, do večnosti.“

Oliver si už dávno si nespomenul na báseň, ktorou básnik vyjadroval stav svojej mysle. Túžil sa vyhnúť stereotypnému životu, chcel cestovať, uniknúť z konzervatívnej spoločnosti, byť nespútaný ako vták. Napriek tomu si autor uvedomoval, že jeho sny ostanú nenaplnené, nevedel sa vyrovnať s týmto životom, pociťoval prázdnotu. Aj keď unikal do sveta slobody, myšlienkami sa vracal do reality.

V priebehu života sa ľuďom vždy podarí vypestovať si istý zabehnutý systém, ktorý je ťažké zmeniť. Škola, práca, vzťahy - to všetko sa opakuje v pravidelných intervaloch tak často, že keď príde nejaká zmena, položí človeka na kolená alebo ju prehliadne. Je ľahké sa do takého stavu dostať, ale oveľa ťažšie je urobiť tomu všetkému koniec, zbaviť sa starého života, neobzerať sa a kráčať po nevyšliapanej ceste.

Mali Soren a Everr pravdu? Naozaj sa Oliver schoval vo svojich zaužívaných zvykoch? Prešlo toľko rokov a Oliverovi sa v živote nič nepodarilo. Jeho kamaráti presne vedeli, čo chcú robiť. Ale on? Snažil sa plniť otcovu vôľu, pretože aj jeho otec sa podriadil. 

Autor: luckap (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mozart - 2. kapitola - Život je veľká výzva: