Mozart - 3. kapitola - Sny • OurStories.cz ~ naše povídky

Oliver, Soren a Everr sa nezaobídu bez trestov. Ku všetkému hudobníka prenasledujú obrazy bieleho havrana.

27.08.2021 (11:00) • luckap • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 426×

Sny mali tú moc stráviť človeka zaživa. Najmä predstavivosť bola príšera, ktorá sedí v úzadí ľudského rozumu a čaká na príležitosť po niečom lačne skočiť a opantať človeka tak, že nedokáže rozlíšiť realitu od fantázie.

Kým sa z noci rodil deň, Olivera prenasledovali nočné mory o bielych havranoch. Bežal v nekonečných radoch dvojmetrových slnečníc. Na koniec vybehol zo záhonov na pole. Pooraná pôda sa leskla ako krv. Stál rovno oproti strašiakovi vyrobeného z palíc a dyne namiesto hlavy. Usmieval sa zlovestným úsmevom od jedného odstávajúceho ucha k druhému. Na pleci mu sedel obrovský havran. Za ním prilietali ďalší a zízali na chlapca. Niečo si o ňom šepkali v ľudskom jazyku, ale nerozumel im.

Odrazu ho zaplavilo zúfalstvo, smútok – také silné pocity, až sa prehol v páse a nedokázal sa udržať na nohách. Celý pohľad na pole dostal sépiovú farbu a premenil sa na starú fotografiu. Predtým krásne slnečnice, teraz vysušené a zvädnuté, padali cez okraje snov. Ako neporiadne prilepené slabou vrstvou lepidla, zanechávali po sebe len biele siluety. Všetko postupne tmavlo. Nebolo úniku z toľkej tmy...

Oliver sa prebral v internátnej izbe. Miestnosť osvietila lampa z parkoviska. Všetko vyzeralo normálne, ale nemohol sa zbaviť pocitu, že ho niekto sleduje. Chcel prehovoriť na Sorena, chcel sa postaviť a zobudiť ho, ale nemohol. Ešte stále cítil nepríjemné pocity, ktoré ho ovládali v sne a pridal sa k nim neúprosný pocit strachu a bezvládnosti.

Ozval sa trepot krídel a tieň vtáka sa mihol na stene.

Chlapca obklopovala temnota a na prsia mu zaľahlo niečo ťažké s ostrými pazúrmi. Musel bojovať s neviditeľnou silou o každý nádych.

Čím viac sa bál, tým sa zvuk šuchotu stupňoval.

„Wolfie!“ Everr spolubývajúcim poriadne zatriasol, aby sa prebral.

„Pán Mozart, preberte sa!“

Oslovenému trešťala hlava bolesťou. Opatrne zdvihol ruku a pokúsil sa zdroj bolesti nahmatať. Snažil sa otvoriť oči a zaostriť na miestnosť, no kým si telo privyklo, proces niekoľkokrát zopakoval. Okolo sa už nevznášali neznáme farby, ani zvuky. Zmizli neznáme zvery, ktoré sa mu celú noc premávali v hlave a prešli na svoj denný režim. Do nevidenia.

Soren vytreštil oči. „Hlavne sa nehýb! Nedýchaj! Teda áno. Pokoj, nesmieš panikáriť, nesmieš panikáriť, upokoj sa! Hlavne... zostaň v pokoji, nič sa nedeje... to je v pohode. Sakra! Sakra! Kričal si ako blázon. Privolal si aj pani Schoderovú. Bože, nevieš si predstaviť, aký obrovský strach som o teba mal. Myslel som si, že nemôžeš dýchať. Lapal si po dychu a...“

„Pán Mozart, viem, že sa o brata bojíte, ale buďte taký láskavá a prineste mu pohár vody.“

Športovec prikývol. Keby prehovoril, znova by spustil zúfalé litánie a nikto to teraz nepotreboval.

Pani Schoderová sa opatrne pokúsila otočiť hudobníka k sebe. „Už je všetko v poriadku, drahý. Čo sa stalo?“

Oliver si pritláčal ruky na spánky a zhlboka dýchal. Po tvári mu prebehli končeky prstov zimného vánku.

„Mal som zlý sen,“ sykol pridusene. Sám nevedel identifikovať zážitok, ktorý mal. Ocitol sa v praskline medzi nočnou morou a realitou.

Keď sa Oliver napil, bolesť prestala tepať a strach sa vzdialil, ale stále zostával na dosah pre prípad, že by prenikol cez jeho obranné múry a opäť prevzal nadvládu.

Isadora Schoderová bola chudá, vysoká stará pani, ktorá už v starom veku nemala veľa svalstva na tele. Mala dlhý krk, ovešaný množstvom ovisnutej kože. Kostnaté ručičky s ešte viac kostnatými dlhými prstami. Tak isto ruky a nohy s vystúpenými kolenami mala žena vyziabnuté. Na svoj vek a všeobecný výzor vyzerala veľmi dobre a kostra sa jej starobou neskrútila, takže žena chodila energicky a vzpriamene.

Slečna Schoderová si upravila veľké okuliare so sklami hrubými ako oceľové dvere, za ktorými skrývala prenikavé oči. Z tohto uhla pohľadu vyzerala ako mucha. Čierne obrúčky okuliarov prehlušili i dominanciu jej dlhého nosa a červených natretých pier, ukrývajúcich rovné biele zuby.

„Aby sa cap nažral, i kapusta ostala celá, tak mi, prosím, vysvetlite, čo sa stalo v noci.“

Chlapec neodpovedal obratom ruky. Musel vynaložiť veľkú dávku sústredenosti na zaznamenanie všetky frazeologických narážok. Slečne Schoderovej sa síce zapáčila móda 21. storočia, ale rečami zostala vo svojej mladosti, čo mohlo byť tak pred deväťdesiatimi rokmi.

Ľudia tvrdili, že je vychovávateľka už od pohľadu divná osoba. Aj dnes mala oblečené zelené vyzývavé tričko a maslové nohavice. V páse boli úzke a smerom dole sa zväčšovali ako zvon na kostolnej veži.

„Chcete niečo zjesť?“

Pomyslenie na jedlo nemocnému vyvolalo kŕče v žalúdku, ktoré sa presúvali hore krkom. Oliver sa rýchlo nahol cez posteľ a vyvracal sa rovno do pripraveného koša.

Vychovávateľka zdvihla ukazováčik na pravom prste a namierila ho na tvár zverenca. „Vyvrátili ste všetky slová?“

Oliver si chrbtom ruky utrel kútiky úst. „Nie, slečna. Nejaké mi zostali, ale radšej si ich nechám pre seba.“

„Iba ste popíjali alebo boli čím hore, tým dolu?“

„Nie,“ odpovedal Everr neisto, pretože titulky mu chýbali.

„Svet by bežal ďalej aj bez vašej oslavy. Za trest má celá vaša izba zatrhnuté vychádzky až do odvolania. Viete, že takéto veci na pôde školy nestrpím. Ak vás ešte raz uvidím opitých, už vám ani svätená voda nepomôže. Budem nútená zavolať vašej mame a poviem im o všetkých lotrovinách.“ Veľký dôraz kládla hlavne na predposledné slovo. „Moji drahí, nech už vás nevidím robiť problémy, lebo sa mi stanete tŕňom v oku. Poletíte tak, že vás ani sto koňov nedohoní.“

Krátke biele vlasy si prstami začesala za ucho. Urobila to viac zo zvyku, než z potreby si odstrániť padajúce vlasy z čela. „Chcete sa porozprávať?“

„Nie,“ odmietol bez okolkov.

„Dobre.“

Pred odchodom si vychovávateľka zverencov poriadne obhliadla a dala Oliverovi možnosť svoje rozhodnutie zmeniť. Keď sa aspoň čiastočne uistila, že Oliver neprepadne strachu zo zlého sna a Soren nebude panikáriť, rozlúčila sa a nechala svojich zverencov samých. Z psychologického hľadiska mohol mať zdanlivo nezávažný rozhovor kamarátov rovnaké účinky ako posedenie u odborníka.

„Pán Mozart a pán Thalbach prosím, buďte takí láskaví a odprevaďte ma až do haly, ďakujem.“

Soren šiel za vychovávateľkou hneď, ale Everr zaostal. „Toto mi už nerob, Wolfie. Nahnal si nám poriadny strach. Mal si halucinácie či čo a o piatej si krikom privolal Schoderovú. Ani ona nebola z tvojho stavu nadšená, ale poznáš ju. Odpustila by ti aj vraždu.“

Oliver sa pokúsil posadiť, ale do hlavy mu udrela prudká bolesť, akoby sa chcel melón dostať z väzenia uprostred tenisovej loptičky „Dúfam, že mi prídete na pohreb, lebo ja v tomto stave do troch dní umriem.“

„Napíšem ti nekrológ,“ utrúsil Everr, za čo ho Oliver prebodol hrozivým pohľadom.

„Už nikdy nebudem piť.“

„Keď piješ iba príležitostne, tvoje telo ťa hneď zradí.“

Everr na nočný stolík položil fľašu s minerálkou a balíčkom piluliek proti bolesti, ktoré Oliver poslušne požul. Určite ich mal zo svojej KPZ, krabičky poslednej záchrany, ktorú nosil vo vojenskom ruksaku kamkoľvek šiel.

„Potom po teba prídeme.“

Slová splynuli do jedného. Niečo málo z nich Oliver pochytil a spojil si do súvislej vety. Mohol si byť na sto percent istý, že keď sa po neho spolubývajúci vrátia, bude na rovnakom mieste, ale v lepšom stave.

O dve hodiny neskôr bol Oliver takmer vyliečený. Možno trochu vnímal blížiace sa kroky, možno nie, každopádne sa mu ani trochu nechcelo otvárať oči a musieť sa dívať na svet okolo. Myslel si, že keď bude pozerať do tmy dostatočne dlho, nakoniec sa všetky nastávajúce problémy rozplynú v ničotu.

Namiesto Everra sa do izby vrátil Soren. Obhliadol si brata a keď usúdil, že už nezostali žiadne stopy po opici, vytiahol vrecko z koša, odhodlaní zbaviť sa ho. „Premeškal si raňajky a niekoľko hodín, ale som rád, že si v poriadku a pripravený na vyučovanie.“

„Musím tam ísť, mami?“ šomral si po pod nos Oliver, keď nahmatal mobil.

Po minútach oddychu sa rozhodol vstať. Pošúchal si tvár, až kým z nej nezotrel spánok. Natiahol si ruky i nohy, aby sa vytrhol z luxusu ležania. Tŕplo mu celé telo.

Otvoreným oknom dovnútra prenikal chlad a svetlá nad stolom zostali zasvietené, čo vďaka hustému sneženiu postrehol takmer ihneď.

„Zatiaľ nikomu nepovedala ani o jednom žartíku a nechce riaditeľovi spomenúť, čo sme predchádzajúci večer robili iba preto, že si na izbe ty. Nechceli sme vstávať do školy, ale ona prišla, všetkých nás vyhodila na raňajky, ale teba úbohého nechala ešte spinkať.“

Slečna Schoderová bola asi jediným človekom na svete, ktorého obdiv Oliverovi prinášal aspoň nejaký úžitok.

Soren so sebou vzal aj plastové vrece, aby všetky materiálne stopy po včerajšom hýrení zmizli. „Mohlo to byť horšie. Dobre, že sem neprišiel nočný vychovávateľ. Musíš vstať aspoň na zvyšok vyučovania. Osprchuj sa. Stretneme sa v hale.“

Oliver dlho stál pod prúdom vody. Nechal na seba stekať chladné i hrejivé kvapky. Sprchovanie nebolo len otázkou hygieny. Striedanie vlažnej a teplej vody podporovalo pružnosť ciev, naštartovalo imunitný systém a vyčistilo myšlienky. Hlboké, nasilu ukrývané fragmenty spomienok sa vynárali na povrch. Keby bol niekde nablízku Soren, určite by spomenul citát od Johna Irvinga: „Ľudská pamäť je príšera. Človek zabúda – pamäť nikdy. Všetky spomienky ukladá. Niektoré veci pre nás odkladá, iné pred nami ukrýva – po čase ich vyvoláva do nášho vedomia úplne podľa vlastnej vôle. Človek si myslí, že má pamäť, ale ona má jeho.“

Po ceste naučenej ako otče náš šiel Oliver na vyučovanie. Do triedy nevošiel hneď. Nakukol cez okienko, aby si prehliadol štyri rady starostlivo zoradených lavíc v úctivej vzdialenosti od katedry a tabule, pri ktorej Oliver pravidelne stával, keď sa učiteľ rozhodol tyranizovať žiakov skúšaním. Ani raz sa mu nepodarilo ho nachytať nepripraveného, pretože v histórii sa skrývala hĺbka celého sveta.

Trieda na počudovanie praskala vo švíkoch, pretože vyučujúci inej skupiny nedorazil na hodinu a tak sa pán Dorfen ponúkol, že odučí obe skupiny.

Študenti sa v prvý školský deň po vianočných prázdninách cítili zle. Už len fakt, že opäť sedeli v školských laviciach, ich trhal na kusy. Ale keď sa k nemu pridali aj nepriaznivé poveternostné podmienky, všetci vzdali snahu počúvať. Spali, čmárali si do zošita, hrali hry na mobile alebo pozerali von oknom. Pre mnohých bolo dokonca záživnejšie zízať na puklinu na stene, než na učiteľa.

„...V bojoch v Afrike malo zo začiatku prevahu talianske vojsko, ktoré sa prebojovalo až na egyptskú hranicu a obsadila Britské Somálsko. Čo urobila Británia potom?”

Veľa z prítomných sa prihlásilo, ale učiteľ si vybral dievča v tretej lavici pri okne, ktoré bolo zahĺbené do čmárania si v notese.

Učiteľ na ňu s povzdychom kývol. „Slečna Sheperdová, mohli by ste prosím odpovedať.“

Leonnie zdvihla hlavu, ale svoju pozornosť zamerala na tvár v okienku, čím odhalila Oliverovo načúvanie. Biela blúzka jej na prsiach trochu odstávala, ale dokázala to zakryť bezchybne padnúcou vestou a sakom s erbom školy na náprsnom vrecku.

Celkom zbytočne zaklopal a vošiel.

Takmer všetci, na čele s učiteľom, sa na známeho chlapca otočili. Bezduché tváre sa zmenili na prítomných žiakov, ktorých upútal hosť v ich triede.

„Som rád, že ste nás poctili svojou prítomnosťou, pán Mozart. Bál som sa, že budete indisponovaný celý deň.“

„Ak môžem odpovedať, nasledoval protiútok Británie. Británia útočila, ale Hitler poslal na pomoc do Afriky jednotky zvané "Deutsches Afrika-Korps" ktoré zatlačili Britániu až k El-Alameinu."

„Nepotrebujem rečníka.“ Leonnie ho prebodla zlostným pohľadom. „Došlo tam k obratu a Nemci boli nútení ustupovať späť do Tuniska, kde po vylodení amerických jednotiek tisícdeväťstoštyridsaťtri prehrali.”

Oliver si odkašľal, aby si odpoveď premyslel. Správne slová mu v hlave prebleskovali ako hviezdy v bezsenných nociach. „Mussoliniho fašistický režim túto katastrofu neprežil a zrútil sa. Štvrtá fáza vojny bola väčšinou len o boji o Stalingrad.”

Leonnie ho s opovrhnutím opravila. „Tretia fáza, nie štvrtá. V nej sa sovietska armáda po oslobodení svojho územia začala oslobodzovať krajiny východnej, strednej a juhovýchodnej Európy.”

Oliver vykrútil kútiky úst dohora. Ten kto sa mýli, nájde priateľov veľmi ľahko. „Ale v ostatnom som mal pravdu.”

„Sadnite si.“

 Bol to dobrý pocit dokázať pánovi Dorfenovi, že história mu skutočne koluje v krvi na hodine i mimo nej a ukázať sa pred Liarou v inom svetle ako včera.

Everr poslal Oliverovi krátku správu. Notifikácia na mobile pípla na celú triedu.

Oliverove herecké schopnosti sa dali považovať za chválitebné, ale aj učiteľ kedysi chodil do školy a na rozpoznanie darebáctiev nepotreboval veľa dôkazov. Okrem toho poznal žiakov vo svojej triede už celkom dobre. Vedel, že bezmála jedna skupina troch chlapcov bude vystrájať a hľadať príležitosti ako spolužiakov uchvátiť svojimi kúskami.

Pohadzujúc si fixku v ruke vybral Oliverovi mobil spod lavice a vrátil sa ku katedre. Očami preletel po texte.

Učiteľ sa víťazoslávne usmial, keď odhalil predpokladaného prijímateľa nelegálnej pošty počas hodiny. „Bude sa vám to možno zdať zvláštne, ale ak dovolíte, na otázku od pána Everreta vám odpoviem ja.“

Everr mávol rukou. Nemal sa za čo hanbiť. Neopisoval lásku k spolužiačke, nikoho neohováral, ani neplánoval kam v noci s kamarátmi zakope mŕtve telo, aj keď posledná situácia sa celkom vylúčiť nedala.

„Chcel vedieť, čo budete robiť po skončení vyučovania,“ vysvetlil učiteľ. „Už som rozhodol o vašom programe. Odpracete sneh z chodníkov na školskom dvore."

„Ale...“ Oliver mu skočil do reči a zdvihol sa zo stoličky, ale svoj prejav ovládol a znova si sadol.

Soren bol odhodlaní brániť bratovu česť. „Pán učiteľ, nemôžete ho nechať po škole. Má súkromnú hodinu klavíru.“

„Soren, nepomáhaj mi,“ precedil cez zuby Oliver.

„Ak tak veľmi túžite hájiť svoje dvojča, môžete sa k trestu pridať i vy. Po vyučovaní si pri školníkovi vyzdvihnete náčinie.“ Hlas učiteľa zavrhol akékoľvek námietky. Nebol zlý, ale v tejto chvíli nebol ani zhovievavý. Mal na dnes už plné zuby rezistentných žiakov.

Soren sa potichu oboril na kamaráta: „Nemohol si počkať na koniec hodiny?“

„Mohol, ale nechcel.“

„Teraz budeme trčať v škole až do konca dňa.“

„Prakticky si v škole aj cez noc, keďže bývame na internáte v areály,“ podotkol Soren.

„Nezabúdaj, že je to tvoja chyba.“

Everr si ešte niečo zašomral, ale viac menej sa po pripomenutí vinníka opäť uspokojil.

„Ticho!“ upozornil ich učiteľ. Nadýchol sa, že chce ešte niečo povedať, ale prerušilo ho zvonenie. Všetci sa ako na povel zdvihli a stratili na chodbe v prúde tmavomodrých uniforiem.

Leonnie Sheperdová ešte stále sedela v lavici a kreslila. Keby to nevidel na vlastné oči, neveril by, že dokáže byť pokojná bez nevraživosti alebo výčitiek. Oliver chápal, že umenie malo tú moc stráviť človeka zaživa. Najmä predstavivosť bola príšera, ktorá sedí v úzadí ľudského rozumu a čaká na príležitosť po niečom lačne skočiť a opantať človeka tak, že nedokáže rozlíšiť realitu od fantázie.

„Hej!“

Leonnie sebou vyľakane trhla až jej notes v koženej väzbe spadol na zem. Roztvoril sa na strane s veľkým nadpisom napísaným známym písmom: „Exodus."

„Verzeih.“

Umelkyňa notes zavrela kopnutím nohy.

„Také neohrozené dievča, odhodlané pobiť sa za pravdu, sa ma tak ľahko zľakne?“

„Nečakala som, že sa tu objavíš po svojom rannom spirituálnom orgazme.“

Oliverovi zabehlo. „Prosím?“

„Počul si dobre. Everr o tvojej nočnej more rozprával veľmi kvetnato.“

„Čim väčšia klebeta, tým väčšia cnosť.“

Leonnie bez úsmevu pokrútila hlavou a zohla sa po notes a z neho vypadnutých niekoľko strán notového papiera zvlneného od vody. Rýchlo som po ne zohla a radšej držala zuby zaťaté. V inom prípade by na chlapca spustila nezastaviteľný prúd výčitiek.

Oliverovi sa podarilo jeden hárok pofŕkaný krvou uchmatnúť. „Tie sú moje.“

„Nechal si ich na ulici. Zázračné dieťa rodičia neučili ako sa správa k prírode?“

„Nemáš poňatia aké to je vyrastať v ich spoločnosti.“

„Neverím, že môžu byť až takí zlí. Platia tebe a bratovi túto nehorázne drahú školu a to už čosi o ich starostlivosti vypovedá."

Učiteľ si do tašky zbalil všetky podklady a ignorujúc študentov sa chystal odísť.

Oliver odstúpil od Leonnie a zdvihol ruku. „Pán učiteľ, počkajte!"

Pán Dorfen už bol napoly na chodbe, ale nechal svojho študenta nech ho doženie. „Pán Mozart, nemyslite si, že vám ten trest odpustím."

Oliver sklopil hlavu. „O tom som sa s vami ani nechcel rozprávať."

Človek každý deň robí množstvo hlúpostí. A niektoré z nich sú vážnejšie ako ostatné. V očiach človeka, ktorého obdivoval sa Oliver stal veľmi nezodpovedným, pretože nie lenže meškal na jeho hodinu, ale aj rušil vyučovanie mobilom.

Dejepisár popieral všetky konvencie, na ktoré bol Oliver doteraz zvyknutý. Nejednal s ním v rukavičkách a celkom sa mu to páčilo, lebo konečne mal pocit, že sa niekam bytostne posunul.

„Tak o čom?"

„Chcel som sa opýtať, čo v histórii znamenal havran."

Pán Dorfen sa zarazil. „Máte nejakú špecifikáciu? Ide o nejaký spolok alebo erb?"

„Len tak všeobecne."

„Vedeli ste, že havrany majú nesmierne vyvinutú schopnosť zapamätať si nie len konkrétnych jedincov vlastného druhu, ale aj ľudí, ktorí ich v minulosti potešili alebo oklamali?"

„O kus syra som ho neobral."

„Kultúry od tibetských až po grécke videli havrana ako posla bohov. Keltská bohyňa vojny mala často podobu havrana počas bitiek. Boh Odin mal dvoch havranov Hugina (myslenie) a Munina (pamäť) a každý deň sa vracali, aby Odinovi nahlásili, čo videli. Číňania prikladali havranovi vinu za zlé počasie a ich výskyt v lesoch varoval ľudí pred zlými silami."

„Keby som bol havranom, potešilo by ma, keby si o mne ľudia mysleli aj niečo dobré."

Autor: luckap (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování