OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 1. kapitola

28.09.2012 (17:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 1012×

Je aspoň teoreticky možné, že vesmír praje šťastie iba niektorým? Ak áno, čím si to potom treba zaslúžiť? Napríklad ja mám síce dokonalý život, ale je len jediná vec, po ktorej túžim, naozaj je to tak veľa?

Sú to už tri roky, ale ešte stále si neviem vysvetliť, prečo si píšem denník, možno to robím, pretože mám pocit, že môj život už dávno zišiel zo zabehnutých koľají. Chcem tým stopnúť všetko, čo tak rýchlo uteká a je to tak šialené, len to zapísať a nechať to ísť. A tak každý večer sedávam s denníkom na parapete a opieram si hlavu o okno, zapisujem všetko, čo každý deň prežívam a sú v tom aj veci, ktoré nikdy nikomu nepoviem, aj keď mnohokrát by som povedať aj chcela. Rečnenie bolo mojou silnou stránkou odkedy som povedala svoje prvé slová, a tak to, prirodzene, išlo aj s písaním.

Dnes je štvrtok, pre mňa je to často deň, kedy chodím nakupovať oblečenie - len ja a moje kamarátky. Preto som teraz stála pred zrkadlom v novej šedej sukni s mašľou na boku, čiernom tielku zapásanom do sukne a čiernych silonkách, ktoré mali na boku tenký čierny pásik. Na krk som si zapla náhrdelník s príveskom červeného srdca, hodil sa mi k nalakovaným, dlhým nechtom. Pozrela som sa na svoj odraz v zrkadle a rozmýšľala som - páčim sa mu?

Teraz sa konečne niečím cítim úplne rovnaká ako ostatné dievčatá v mojom veku, iba že ony už chlapcov majú. Vždy som patrila k najkrajším a najobľúbenejším dievčatám na škole. Príjemný výzor máme v rodine a nikdy som netrpela nedostatkom priateľov, ibaže tento fakt nič nemenil na tom, že som sa v dave ľudí dokázala cítiť osamelá. Aj ja som len človek, aj ja potrebujem lásku na to, aby bol môj život dokonalý. Keď som sa niekedy ocitla v kruhu medzi samými párikmi, vedela som, že mi niečo chýba. Nie, že by som nikdy nemala príležitosť mať s niekým ozajstný vzťah, áno, bolo ich zopár, ale ja som ich všetky vždy odmietla. Určite by ste sa všetci spýtali prečo a občas sa to aj sama seba pýtam, napríklad aj teraz.

Sadla som si do stredu mojej veľkej postele a hodila si za chrbát vankúš. Hovorí sa, že ak nechceš byť sama, neodháňaj od seba ľudí, ktorí majú záujem byť s tebou, ale ja som ich všetkých musela poslať preč a mala som na to stále ten istý hlúpy hlúpy dôvod - jeho. Ešte vždy mi behal po rozume, môj problém je ale v tom, že ja v jeho živote hrám rolu možno tak maximálne náhodnej okoloidúcej.

Prečo sa to deje všetko takto, nikdy mi nikto nepovedal, ako sa mám v situácii, v ktorej som sa ocitla, zachovať; nikdy som nenahliadla do žiadneho návodu a pre to sa vo chvíľach, ako je táto, cítim tak bezmocná a bezradná. Už som veľakrát splietala plány, ako sa sním dám do reči, ale je tu jedna vec, asi to ani sama pred sebou nechcem nazvať priamo, ale ja som proste smoliarka. Občas pokazím všetko, čoho sa chytím a kauza s chlapcom mojich snov neostala výnimkou, v každej jednej situácii sa prihodilo niečo, čo zabránilo mojim plánom, alebo sa iba snažím málo?

Zrazu som sa strhla zo svojich myšlienok, stáva sa mi to často, keď sa zamyslím. Dnes už nemalo žiadnu cenu snažiť sa vsunúť si do hlavy nejaké odborné názvy na biológiu alebo nové slovíčka z angličtiny. Len som si zbalila tašku, zmyla si dnešný povrchný make-up a prezliekla sa do pyžama. Už som sa tešila na zajtrajší deň, nemala som plány, ale je to predsa piatok, deň sám o sebe úžasný.

12 október 2012

Každé ráno sa cítim rovnako unavená a svieža zároveň, osobne vstávanie do školy neznášam, ale vtom si spomeniem, že už čoskoro ho zase uvidím. Pripadám si strašne ako decko, vždy, keď si na to spomeniem, ale nemôžem s tým nič urobiť, som proste trápna zamilovaná teenagerka, ktorá sa snaží to skrývať a hreje ma pri srdci pocit, že nie som jediná, je nás mnoho ale nikto to otvorene neprizná. Ja to volám verejné tajomstvo ale dalo by sa to nazvať súčasťou dospievania.

Dnešné ráno sa mi na počudovanie podarilo sa najesť a nezmeškať autobus, hádam ani nemusím spomínať to, že to sa mi podarí tak maximálne raz za mesiac, no dobre, možno trochu trepem, pokojne povedzme, že aj za dva. Bývam síce na sídlisku, ale máme pomerne veľký dom so záhradou. Obliekala som si na seba kožák, keď som cez okno uvidela stáť Vila na našom dvore a negustiózne prežúvať žuvačku. To sa tiež nevídava príliš často, som rada, že dnes nie som jediná, ktorá stíha.

Vilo je môj sused, poznáme sa takmer od narodenia, pamätám si ešte na časy, keď sme sa spolu učili chodiť. Stále sme skvelí kamaráti, a je zlatý, že ma občas ráno, keď obaja stíhame, odprevádza na zastávku autobusu, aj keď nechodíme do jednej školy, v poslednom čase sú to už jediné chvíle, ktoré trávime spolu. Prišla som k nemu, objala ho a išli sme. Vilo nikdy nebýval zhovorčivý, väčšinou nechal rozprávať mňa, ale už keď sa konečne zmohol k tomu niečo povedať, naozaj to stálo za vypočutie. Celú cestu sme sa len smiali a smiali, až mi začínali tiecť slzy. Je škoda, že má školu na úplne inom konci mesta ako ja, mohli by sme spolu chodiť aj tým istým autobusom a moje vtipné rána by sa tým predĺžili.

Vošla som do pomerne zaplneného autobusu a zdravila každého z našej školy, bol to taký rituál, ktorý som mala pomerne rada, keď som niekam vošla a mohla som sa s každým pozdraviť a porozprávať, ale ako som mala vo zvyku, pretlačila som sa cez ľudí hneď dozadu a sadla si vedľa Lujzy, Viki a Ronie, kamarátok z našej školy. Rozprúdila sa každodenná téma o písomkách a projektoch, nerada som sa o tom rozprávala hneď z rána, niekedy som ostala úplne ticho.

Autobus prešiel na ďalšie sídlisko, bola to zastávka pred námestím. Sedela som asi na najlepšom mieste, odkiaľ som mala výhľad na celý autobus a presne som videla kto nastupuje, bol to ten moment, ktorý ma každé ráno núti sa usmiať, bol to on. Robbie mal úžasné objemné blond vlasy, svetlé sivé oči s prenikavým pohľadom a plné pery. Oblečenú mal červenú prechodnú vetrovku a rifle, obliekal sa úplne obyčajne, ale s jeho šarmom som na ňom vedela obdivovať aj veci, ktoré by mi na iných ľuďoch prišli možno fádne. Za ruku držal svojho malého, približne osem ročného brata, ktorý vystúpil na námestí a išiel smerom k základnej škole, do ktorej chodil.

Teraz sa Robbie presunul s prednej do zadnej časti autobusu, pričom, ako vždy, prešiel vedľa mňa a ja som sa na neho usmiala, keď sa pozrel mojím smerom. Nemohla som uveriť tomu, čo sa mi práve podarilo, pre niekoho by to síce nič neznamenalo, ale ja som mala na radosť veľké dôvody. Nikdy mi nerobilo problém baliť chalanov, alebo osloviť kohokoľvek, ale poznáte niečo ako výnimku z pravidla? Tak toto bola presne jedna taká, v skutočnosti mi išlo iba o neho a ja som bola zrazu vždy plachá. Keď prechádzal okolo, ja som sa radšej pozrela do opačnej strany alebo sa tvárila, že niečo robím, teraz si vravím - bola som hlúpa. Už bolo na čase prejaviť aspoň takéto malé gesto, možno mám dnes dobrý deň. A asi ho zaskočil ten môj nečakaný úsmev, aspoň tak vyzeral.

3. hodina - biológia

Jedným uchom dnu a druhým von som počúvala čo hovorí učiteľka o bunkách, dnes bolo v škole poriadne mŕtvo. Blair vedľa mňa ležala na lavici a za tri hodiny povedala tak možno dve súvislé vety. Istú chvíľu som zazrela, ako jej po líci steká slza, ale keď si všimla, že sa dívam, len sklonila hlavu. Rozhodla sa, že dnes mi nepovie čo sa deje, aj keď som to strašne chcela vedieť. Sme skvelé priateľky a s problémami sa zverujeme pomerne často, aspoň ona takmer vždy.

Zlá nálada ako keby preskočila aj na mňa a len som zízala na hodinky bez toho, aby som si niečo zapisovala. Vtom mi vo vrecku zavibroval mobil. Prišla mi správa od Daniela!

Dosť som na to čumela, že ako prečo mi píše on a o tomto čase? Otvorila som sms-ku a začala čítať. Stála v nej priama otázka: „Ešte stále sa chceš zoznámiť s Robbiem?"

Ani som nad tým nepremýšľala a v momente naťukala do mobilu: „Áno."

Odpísal asi o päť minút: „Tak si vybav dnešný večer, je disko, príde so mnou - a mohol by som vás zoznámiť!"

Bol to ako blesk z neba, srdce mi začalo biť až tak, že myslím, že to mohli počuť aj spolužiaci, zase som po čase cítila tú radostnú eufóriu zvanú nádej.

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 1. kapitola: