OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 2. kapitola

01.10.2012 (10:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 643×

Ešte vždy 12. október 2012 (po škole)

Šla som domov s neprekonateľne veľkým úsmevom, okoloidúci sa na mňa pozerali ako na vysmiateho blázna, ale možno som ním dnes tak trošku aj bola. Bol piatok, nečakali ma už žiadne povinnosti a myslela som len na to, že dnešný večer si užijem, ako by to bola posledná príležitosť v živote. V hlave som si dookola hovorila: Milujem Daniela!

Nie, že by som ho milovala tak normálne, ako keď miluje žena muža a tak, ale milovala som ho za to, čo pre mňa dnes večer vybaví. A potom ma zase posadli pesimistické myšlienky typu: „Čo ak to dopadne rovnako na nič ako minule, alebo ako predtým alebo ešte pred tým, ako vždy?" Behalo mi to hlavou ešte dlho, ale vravela som si, že musím veriť v dobrý koniec.

Prechádzala okolo mňa skupinka chalanov, v dave som hľadala Vila, chcela som si sním pokecať o živote a to aby som sa začala pripravovať na večer už hneď po škole mi prišlo veľmi skoro, boli to jeho priatelia, ale Vilo medzi nimi nebol, zastavili sa pri mne, aby ma pozdravili a keď som sa ich opýtala na Vila, odpovedali, že má dievča, už asi dva týždne. 

Ako mi to mohol tajiť?!?Je pravda, že svoje vzťahy sme si nechávali viac-menej každý pre seba, ale krátke objasnenie situácie by nebolo veľmi na škodu. Bola som v dobrej nálade a partia si to, samozrejme, všimla, odprevadili ma cez tri ulice, až ku domu, bola som na Vila hrdá, že si za kamarátov vyberal pohoďákov a nie divných týpkov.

Vošla som do domu a chcela som sa vydať na dobývanie chladničky, no zachránil ma telefonát. Volala mi Ronie, od šťastia sa mi idiotský úsmev ešte zväčšil a navrhla som nech príde ku nám. V skutočnosti ona bola ten pravý človek, s ktorým som sa chcela porozprávať, nie Vilo, on by bol len zahnanie nudnej chvíle, potrebovala som rady od dievčaťa. Ronnie bola ten druh priateľky ktorá o vás vie úplne všetko a aj tak vás má rada.

Sedeli sme na hojdacích kreslách u nás na terase, aj napriek tomu, že už nebolo práve letné počasie. Obe sme mali na sebe jesenné vetrovky, nohy prikryté dekami a pochlipkávali sme z veľkého latté, ktoré som pre nás pripravila. Musela som ju čo najrýchlejšie oboznámiť s uplynulými udalosťami, o mojom mrzutom úsmeve, esemeske od Daniela a dnešnom večeri ktorého som sa nevedela dočkať. Šli sme hore do izby, a tam nastávala tá typická babská predschôdzková rutina, poprockovú hudbu sme mali na maximum, poskakovali sme po izbe, smiali sa na hlúpostiach a skúšala som si rôzne druhy oblečenia na večer.

Hodila som na seba obtiahnuté silno modré potrhané džínsy, ktoré mali zriedka kde-tu poprišívané trblietavé flitre, voľné čierne tričko s obrázkom lebky, ktoré bolo miestami trošku priesvitné, ale bol to posledný módny trend a na to som hodila čierny jesenný kabát s polovičnými rukávmi. Doplnila som to bižutériou a vyžehlila si vlasy.

„Váu, Eli, vyzeráš naozaj super." Poďakovala som jej a prisadla si. „Už mi ostáva len dúfať v to, že mi to nebude zbytočné."

Ronnie sa v tej chvíli zatvárila absolútne úprimne, tak ako sa tvárite vždy, keď je už rozhovor medzi vami a druhým človekom naozaj bez srandy.

„Želám ti, aby si sa sním už konečne zoznámila, ty si ho už zaslúžiš poznať, lebo iní ľudia by to už dávno vzdali." Po tom ako dopovedala vetu, mi takmer vyhŕkli slzy do očí, mám v živote jedno šťastie, je to to, že môžem mať tak úžasnú kamarátku. Už len to že život nie je jednoduchý ako v americkom filme, možno ani dnešný večer nedopadne tak ako chcem.

Vonku sa začalo stmievať a Ronnie musela ísť domov, je odo mňa o dva roky mladšia a musí byť doma skoro kvôli rodičom, ktorí jej dlhé vychádzky veľmi nedovoľujú. Ja som len zase sedela na okne v mojej izbe a zapisovala si všetky tie šťastné pocity, ktoré som z toho, čo ma možno čaká, mala. Mala som všetko perfektne nachystané a pripravené, ale s Blair som sa mala stretnúť v meste až o hodinu, už som nemala čo na práci.

Pohľad mi zablúdil na jasnú oblohu, je možné, že som bola tak natešená, že som namiesto neba videla vesmír? Ako keby moje limity na sny zrazu nepoznali koniec. Neviem, ako sa to zohralo, ale cítila som sa tak, akoby priestor, na ktorý sa pozerám, bol niekde na dosah ruky, ale nemohla som dovidieť na jeho koniec, rukou som sa dotýkala skla, v tej chvíli som chcela by tam nebolo, aby som mohla uchopiť jedno z tých malých svetielok. 

A potom som prvýkrát v živote videla padať hviezdu, ľahučký a rýchly záblesk svetla padajúci na lúku vedľa lesa, dosť ďaleko od sídliska. Teraz mal nasledovať moment, v ktorom v duchu vyslovím svoje želanie, spomenula som si na Robbieho, v mojej predstave som ho držala za ruku, išli sme po osvetlenom moste, nikde v okolí nič, čo by odlákavalo našu pozornosť jedného od druhého. Bolo ticho, ktoré prehlučoval len náš rozhovor, z nášho teplého dychu ostávali v studenom vzduchu obláčiky pary. V strede mosta sme sa otočili k sebe a pobozkal ma, jemne a vášnivo. Nikde by nebolo lepšie, ako v jeho náručí. Bolo to moje želanie - zažiť raz túto chvíľu naživo, môcť byť na moment jeho, ja by som za to dala všetko.

22:30 klub Manhattan Live

Ja, Blair a Alexa sme kráčali cez podchod pod klubom, bola mi príšerná zima a nevedela som sa dočkať chvíle, kedy pozdravím Robbieho, aj keď sa mi pri pomyslení na to triasli kolená a zvieral žalúdok. Na schodoch do klubu som začala rozlišovať rôznych známych zo školy. Dostali sme žlté náramky a išli sa posadiť do boxu. Dala som si dole kabát, o chvíľu vedľa mňa stál Vilo.

„Ahoj, Eli, to je Anne."

Anne bola stredne vysoká blondínka, bola zjavne jeho dievča, to, o ktorom mi cestou domov hovorili chalani. Počula som ich strašne slabo, napriek tomu, že sme kričali, nešlo to cez hudbu, ktorá hrala tak nahlas, ako to reproduktory zvládali.

„Rada ťa spoznávam, ja som Eli." Podala som jej ruku a usmiali sme sa, pôsobila milo.

Vilo sa ponúkol, že donesie drinky pre celý náš box, ktorý sa už medzi časom rozrástol o niekoľko členov, klub patril jeho staršiemu bratrancovi, Vilo to tu mal v podstate všetko zadarmo. Dostali sme ich celkom rýchlo, rozprávala som sa s Anne a vychutnávala si môj obľúbený drink Long Island. Očami som prezerala tváre každého jedného človeka v dave zapĺňajúceho sa klubu, až kým som na opačnom konci nezbadala chalana s krátkymi čiernymi vlasmi. Vzala som si drink a predierala sa davom smerom k nemu. Uštipla som ho do boku, keď som sa k nemu konečne dostala. 

„Ahoj, Daniel, vyzeráš v pohode." On sa len trápne usmial, prevrátil očami a cez hudbu zakričal:

„S týmto na mňa nechoď, je mi jasné, že sa chceš len spýtať, kde je Robbie." Odhalil ma, zdvihla som pravý kútik úst a hlavou som prikývla na znak súhlasu s jeho zistením.

„Ešte tu nie je, zdržal sa kvôli malému bratovi, mal by prísť tak do hodinky."

Bola som tak napätá, v duchu som prosila, aby prišiel a hudba so mnou hádzala zo strany na stranu, Danielovi som poďakovala a ukázala mu, v ktorom boxe sedíme, aby vedel keď príde Robbie, potom som zvyšok času strávila na parkete.

Po ďalšom drinku som tancovala ako pravý disco-saurus a striedala som partie, pri ktorých som sa zdržiavala. Čas ako keby letel, odrazu som sa pozrela na hodinky a zbadala som že je pätnásť minút po polnoci, znamenalo to, že Danielova "hodinka" už dávno prešla. Teraz mi došlo, že niekde tu v dave je možno môj úžasný Robbie, kým ja sa tu zabávam s luďmi, ktorých nepoznám a na ktorých mi ani nezáleží.

Dostala som sa k baru, vyskočila na barovú stoličku a rozhliadala som sa davom skákajúcich ludí. Cítila som sa zrazu tak bezradná, nevidela som nikoho sedieť v našom boxe a na parkete sa mi všetky tváre splývali do jednej, ani Vilo, ani Daniel, ani Blair, ani Alexa.

Z vrecka na džínsoch som vybrala mobil, nemala som žiadny zmeškaný hovor, bolo by možné že sa na mňa Daniel vykašlal? Zavrhla som to, on nebol ten typ človeka, ktorý vedel nasľubovať a potom sa  na vás vykašlal. Sedela som tam na barovej stoličke a cítila som sa ako kvapka dažďa, ktorá práve dopadla do mora a "nejako sa v tom stráca". Pýtala som sa sama seba: „Robbie, tak čo, prišiel si, či mám zase smolu?"

A potom sa stala tá najhoršia vec, aká sa vám môže v momente, keď ste na tom v myšlienkach takto, stať. DJ zobral mikrofón a vyhlásil:

„Mládež, dnes tu máme absolútnu novinku - a týmto zahajujem karaoke night, želám krásnu sobotu všetkým a kto bude legendárne prvý alebo prvá, ktorá vystúpi v tomto klube? Tu pred nami všetkými, páni, dajme prednosť ženám, tak čo, baby, ktorá z vás pozbiera odvahu a roztočí to tu?" 

Za žiadnych okolností by som sa tam nechcela ocitnúť asi nikdy v živote a už vôbec nie v tejto chvíli. Už tera som ľutovala, to dievča, ktoré z davu vyberú a donútia ju spievať. DJ vypol hudbu a v klube ostalo hrobové ticho, len kde-tu sa niekto zasmial a šťuchol kamaráta vedľa seba. Ja som to dianie už ani nevnímala, hlavu som mala opretú o stĺp vedľa mňa a hľadela som mŕtvo do podlahy, keď ma vtom niekto chytil za ruku a prudko ju zdvihol do vzduchu. 

Zľakla som sa, bol to Vilo a cez ticho v klube vykríkol moje meno. „Eli, nech ide ona!"

„Čože?!" Môj výraz tváre bol rovnako zdesený, ako môj hlas. Len nie ja, prosím... nie, nie, nie. „Vilo, šibe ti? Ja nechcem..." Ale, už bolo neskoro, ľudia začali hovoriť moje meno, reťazovo sa ozývalo z každej strany. Počula som len samé „Choď a ukáž im to", „Eli, zaspievaj, bude sranda", „Nebuď bojko, do toho!" a veľa vecí na tento štýl.

Ľudia, ktorí stáli medzi mnou a pódiom sa rozostúpili a ja som mala pred sebou priamu cestu na miesto vedľa DJ-a, no ktorom stál stojan s mikrofónom. Mala som na výber, buď-alebo. Buď tam pôjdem a ukážem, že na to, na čo ma vyzvali, mám, alebo utečiem domov. Kedysi by som si bola vybrala tú druhú možnosť, ale už je to iné. Pomaly som zoskočila zo stoličky a vybrala sa cez úzku cestičku na pódium.

Živá mŕtvola, tak by to nazval básnik, kráčala som úplne strnulo a v žalúdku som mala pocit veľmi podobný tomu, keď sa vám chce zvracať, klepali sa mi ruky, podlamovali nohy a keď som vychádzala na pódium po schodíkoch, zacítila som na svojej pokožke studený pot. Cestou som sa na nikoho nepozerala, išla som pomaly a rovno. DJ niečo nastavoval, mikrofón som si zobrala zo stojana do ruky, otočila som sa a hlavu prudko zdvihla od zeme k davu. Zrak na mňa upieral úplne celý klub a zaznel obdivný potlesk, len tak, za odvahu.

Chcela by som poďakovať každému, kto si prečítal prvú časť a aj toto pokračovanie poviedky a tiež aj administrátorke, ktorá mi opravuje chyby v článku.

Budem veľmi rada, ak mi zanecháte nejaké komentáre k poviedke s vašimi názormi. A posnažím sa daľšiu kapitolu, v ktorej sa dozvieme ako Elin večer nakoniec dopadne, pridať čo najskôr.

Vaša JennRo

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 2. kapitola: