OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 3. kapitola

04.10.2012 (12:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 707×

Stále v klube, tentokrát ale na pódiu, pre zmenu už ani sama netuším, ako sa cítim. Na to aby som sa v tom vyznala na mňa pozerá až príliš veľa tvárí.

Bol to tak maximálne divný pocit, jeden z mála pocitov, ktoré som dokázala v tej chvíli pomenovať, v tichu som tam stála a ľudia na mňa upierali svoje zvedavé pohľady. Nevedela som iste, čo hodlám spraviť. Spievať, budem proste jednoducho iba spievať, čo by sa mohlo stať okrem toho, že sa možno nekonečne strápnim? A tam, dole, niekde medzi všetkými, sa na mňa možno pozerá aj Robbie. Touto predstavou som si ale, samozrejme, nijako nepomohla. 

V myšlienkach som si pekne po poriadku zhrnula všetky svoje skúsenosti, pred publikom som spievala až raz. Bolo to na školskom vianočnom večierku, ešte niekedy za základke, pesnička o krásach sviatkov a spievali ju so mnou ďalšie dve dievčatá, takže to za skúsenosť nerátajme. Úprimne som nemala šajnu na čom som, spievanie si v izbe pri zapnutom rádiu nie je naozaj, podľa toho sa nedá určiť nič.

„Dokelu, Vilo, do čoho si ma to zase zatiahol?" prehovorila som do mikrofónu.

Moja rečnícka otázka zjavne zožala úspech, všetci sa začali smiať a Vilo, ktorý mi obsadil stoličku pri bare, mi len poslal vzdušnú pusu. Občas ho mávam chuť prizabiť! Ale odrazu som sa necítila tak mŕtvo a bojazlivo, zasmiali sa a tým mi dodali odvahu, bola som ako ryba vo vode, to, že som bola stredom pozornosti mi už žiadnym spôsobom neprekážalo, divné, áno, ja viem, ale v mojom živote ostalo naozaj minimum normálnych vecí. Na kraji pódia sa rozsvietila malá obrazovka, bolo na nej iba pozadie, bez textu, doteraz som si ju vôbec nevšimla. Ako som aj mohla, bola som zaujatá.

Zvrtla som sa k DJ-ovi a ukázala mu zdvihnutý palec na povel, že som pripravená prežiť to, čo ma čaká a neminie. Nevedela som, čo zapne, ale chcela som, aby to už konečne urobil. Odzneli prvé tóny pesničky a klub skríkol nadšením. Na obrazovke so videla nápis Carly Rae Jepsen - Call me maybe a hneď za tým sa zjavili titulky prvej strofy. S hudbou som začala na javisku poskakovať a spievala som, netuším ako sa mi to darilo, ale mala som sama zo seba skvelý pocit. Ľudia pod mojim malým pódiom sa začali tiež vykrúcať zo strany na stranu.

Všetci spievali spolu so mnou, cez refrén som s rukou, v ktorej som nedržala mikrofón, naznačila mobil priložený pri uchu a celý klub urobil to isté, bolo to báječné, ako keby som ja bola nimi a oni mnou. Ďalší nezmysel, mne dnes veru ide. Nikdy som tú pesničku nemala nejako extra rada, nemala som ju ani vo svojej mp3, napriek tomu som sa na titulky dívala len zriedka, vďaka počúvaniu rádia som ju mala v hlave, všetci ju perfektne poznali, slovo po slove.

Pesnička dohrala a ja som si začala znovu uvedomovať, čo sa to deje okolo mňa. Všetci jačali a ruky mali zdvihnuté nad hlavou, nechápala som, ako som ja mohla vniesť do celého klubu túto atmosféru. Zjavne mi to spievanie nejde až tak najhoršie. Mikrofón som dala späť na stojan, DJ už pustil ďaľšiu pesničku, bola to Edge Of Glory, aké symbolické, pomyslela som si. Podala som mu ruku, bol to holohlavý muž okolo tridsiatky, oblečený ako teenager. Prešla som ku kraju pódia a dostala som šialený nápad, jeden z tých skvostných, ktoré mávam často. No keď už som tu, tak vlastne prečo nie? 

Otočila som sa chrbtom a skočila do davu. Oči mi oslepovali blikajúce reflektory a na chrbte som cítila ruky, ktoré ma posúvali a bola som stále nižšie. O niečo ďalej ma položili na zem, pri mne bola Blair a Alexa. Chytili sme sa okolo pásu a odkráčali k nášmu boxu. Hádzali sme vlasmi ako z reklamy na šampón a usmievali sa.

„Bola to sranda, celkom super spievaš," uznala Blair, ktorá komplimenty väčšinou nezvykne dávať.

„Ženy, prosím, doneste mi nejakú vodu, vyschlo mi v hrdle," povedala som a vrátila som sa do reality.

Alexa odišla k baru a ja som zase skontrolovala čas, ako keby som sa snažila zhypnotizovať hodinky, aby sa tu predo mnou zjavil Daniel s Robbiem.

„Prepáč, Blair, idem sa na chvíľku prevetrať, vrátim sa," povedala som bez toho, aby mi ktokoľvek venoval väčšiu pozornosť.

Obliekla som si kabát a prešla cez východ. Kráčala som dole po schodoch. Netušila som, prečo sa idem prevetrať, jednoducho som kráčala, kde ma nohy viedli. Na schodisku sa ozýval tlmený hluk z klubu a svetlá z ulice splývali so svetlami reflektorov, ktoré sa odrážali cez otvorené dvere. Na schode predo mnou sedel chalan v mikine a kapucňu mal prehodenú cez hlavu.

„Eli, si to ty?" Otočila som sa k nemu, nevedela som kto to je. Hlavu mal sklonenú k zemi a nevidela som mu do tváre.

„Áno, ja a ty si kto?" Pozrel sa na mňa ale polovicu tváre si zakrýval rukou, nevenovala som tomu pozornosť.

„Daniel, prečo tu sedíš tak sám?" Oprela som sa o zábradlie stojac pred ním.

„Videl som ťa spievať, bola si dobrá, hmm... no a ja, hmm." Daniel mal ruku cez nos a ústa. „Robbie nepríde, musí byť cez noc doma s bratom, jeho rodičia sa stále nevrátili zo služobky, je mi to strašne ľúto Eli, viem, že som sľúbil že ho privediem a ty si sa tešila." Daniel mal v očiach slzy a do tváre bol úplne bledý, nie, takto sa určite netvári pre to že ma sklamal.

„To je mi jedno, že nepríde, vždy to tak je, čo sa ti, preboha, stalo?"

Ale bolo mi to naozaj jedno? Nie, samozrejme že nebolo, ani náhodou! Ale s tým, že tu možno nebude, som sa zmierovala už vtedy, keď som sedela pri bare. Ako keby som to dopredu vedela, že to tak bude. No zbytočne, napriek tomu som sa cítila sklamanejšia ako sklamaná, nechcela som to dať na sebe poznať, aj keď on to určite vedel. Daniel bol ticho, po chvíli ale ukázal ústa a nos, ktoré si pred tým zakrýval rukou.

„Napadli ma na vécku, netuším kto to bol." Mal rozbitú peru a zlomený nos, po celej tvári od nosa nižšie mu stekala krv.

„Vyzeráš príšerne, prečo ti to urobili?" Bola som z toho zdesenejšia ako on sám, nechápala som, aký mali na to dôvod.

„Boli zdrogovaní, ja som tam bol sám a oni prišli štyria, nemal som čo robiť, nemysli si, že som padavka, čo sa nechá mlátiť, ale boli silnejší a obkľúčili ma." Daniel bol zúfalý, sklonil hlavu. Kľakla som si k nemu a objala som ho.

„Nie, ty si ten posledný o kom si myslím, že je padavka, ale musíš ísť hneď do nemocnice." Neprotestoval a zišli sme dole po schodoch. Rozhliadla som sa po ulici a považujem to za dosť veľkú náhodu, ale pred nami práve vystúpili z taxíka tri rehotajúce sa dievčatá a namierili si to do klubu. Otvorila som dvere auta a Daniel nastúpil.

„Odvezte ho, prosím, do nemocnice," rozkázala som taxikárovi. Dala som taxikárovi peniaze za cestu, Daniel sa na mňa spýtavo pozrel.

„Prepáč, nemôžem ísť s tebou, nechala som si hore kabelku." Cítila som sa tak nemožná, teraz ma potreboval a ja nemám kabelku.

„Zvládnem to, ďakujem ti, Eli." On by bol určite išiel so mnou, veď už len dnes chcel pre mňa toľko urobiť. Je pravda, že sa mu to nepodarilo, ale on za to nemôže, proste to tak asi malo byť. Zatvorila som dvere taxíka a dívala sa, ako mizne za rohom dlhej ulice.

Robbie neprišiel, Daniela zmlátili nejaký zdrogovaný blázni a ostatní si užívajú, už som nemala dôvod tu byť a ani chuť. Prebehla som cez podchod a po schodoch do klubu, šla som si len do boxu pre kabelku, s tým, že bude najlepšie, ak sa s nikým medzičasom nebudem musieť baviť a vymýšľať si dôvod, prečo idem domov tak skoro a sama.

Ani nebolo potrebné niečo vymýšľať, v našom boxe nebol nikto, len jeden neznámy chlapec a naše veci, všetci boli na parkete a zábavu bolo cítiť až pod kožu, no moja nálada bola už dávno preč. Zobrať kabelku a vypadnúť, presne tak som to urobila, po schodoch som šla rýchlo, v podchode som sa ale zastavila, príšerne lialo.

To začalo v tom najideálnejšom čase, pomyslela som si. Takto som ísť domov nemohla, peniaze na taxík som dala Danielovi a teraz som nemala inú možnosť, len tam počkať kým prestane, alebo bude pršať aspoň menej. Oprela som sa o stenu a rozmýšľala som, asi veľmi netreba objasňovať nad čím. Predstavy toho večera, keby tu bol Robbie, boli ale také krásne, že ma strhli do úplne iného sveta. Ale keby bolo keby som tu teraz stála sama v tmavom podchode, objímala sa vlastnými rukami a mrzla od zimy.

Už mi pravdepodobne odmrzli všetky končatiny, po desiatich minútach som prestala vôbec počítať koľko tam už stojím a čumím na dážď. V hlave som mala už len zvuky kvapiek, ktoré sa rozbíjali pri dopade na betón, cítila som sa mizerne a túžila som byť doma. Zahrabať sa do perín a už nikdy odtiaľ nemusieť vyliezť, bolo by to krásne a Robbieho by som nemohla mať tak či tak. Bolo mi to jedno, odlepila som sa od steny a spravila dva kroky v odhodlaní ísť domov v daždi.

„Nemala by si ísť, si slabo oblečená, premokneš a prechladneš." Nenormálne som sa zľakla.

V momente som sa zo zadržaným dychom otočila. Stál tam chalan, oblečený celý v čiernom s rukami vo vreckách, do pol chrbta dlhými tmavými blond vlasmi a nevinným úsmevom. Na mikine mal nápis Hammerfall, hmm, metalista, napadlo mi ako prvé. 

„Ako kebyže mám aj nejaké iné možnosti," odpovedala som mu bez náznaku emócií.

„A kde bývaš?" Cudzím by sa nemala hovoriť adresa, myslela som na to, no čo už, nemám čo stratiť.

„Bývam v jednom z tých domov pri konečnej na severnej strane mesta."

Usmial sa. „Tak to ti potom môžem ponúknuť miesto pod dáždnikom, tiež bývam tam blízko." Dal si dole batoh a vybral z neho čierny dáždnik, rozprestrel ho a naznačil mi, že mám ísť bližšie, vydali sme sa na cestu.

Pár ulíc sme prešli úplne ticho, obaja sme hľadali slová lebo sme vedeli že ten druhý má záujem o rozhovor, ale rovnako sme si cenili ticho. Vzdal to prvý. „Som Adam," natiahol ku mne ruku, ktorú si vybral z vrecka.

„Eli, teší ma."

„V tom podchode som ťa istú chvíľu pozoroval, prepáč, že som sa neprihovoril skôr, ale nepatrím medzi odvážnych." V tomto ani ja, povedala som si v hlave. „Vyzerala si smutná, čo sa deje?"

„Úprimne, stalo sa ti už niekedy, že si strašne chcel niekoho spoznať a vždy, keď si sa snažil vybaviť si to s ním nejako cez kamarátov, tak to nevyšlo? Raz sa to zruší, druhýkrát on nepríde, tretíkrát sa to podarí mne a podobne? No a dnes bol jeden z tých prípadov." Vôbec som netušila, prečo sa zdôverujem človeku, ktorého poznám sotva desať minút, s niečím takýmto.

„Ak som to správne pochopil a ty to stále dookola skúšaš s tým istým človekom, tak je mi jasné, že ho musíš mať veľmi rada, dúfam, že ti to raz vyjde, chlapec je popravde smoliar, že si dnes neprišiel pre dievča ako ty."

Usmiala som sa, bolo divné priznať to, ale rozveselil ma. „A čo sa stalo dnes večer tebe?"

„Dnes som išiel do klubu úplne sám a zoznámil som sa s veľmi zaujímavým dievčaťom, je úžasné." Dokázala som cítiť jeho šťastie, možno to moje vo mne ešte stále niekde je.

„Ako sa volá?" opýtala som sa, keďže veľkú väčšinu ľudí z klubu som poznala. Nemyslela som, že mi to naozaj aj povie, ale povedal.

„Alexa Thomasová."

Čože, naša Alexa, super! „Chodí so mnou do triedy, sme skvelé kamošky, máš pravdu, je úžasná."

Najprv sa zatváril prekvapene, ale potom šťastne. „Aj ty teda chodíš na jazykovú?" opýtal sa, aj keď to bolo jasné.

„Áno," odpovedala som.

„Konečne odtiaľ poznám aj nejaké baby, chodí tam totiž môj najlepší kamoš."

„Jéj, paráda, skús meno, možno ho poznám."

„Je v predposlednom ročníku, taký blonďák, volá sa Robbie."

Túto časť by som chcela venovať všetkým, ktorí si prečítali jednotku a aj dvojku a budú moju poviedku sledovať aj naďalej a hlavne všetkým, čo mi zanechali tie krásne komenty, ktoré ma veľmi potešili a hlavne Mims, ktorá za mňa hlasovala v poviedke mesiaca. A prepáčte za ten zvrat, viem že ste dúfali, že Robbie príde, ale mám to s nimi dvoma vymyslené trochu netradične. Dúfam, že som nikoho od čítania neodradila, lebo to by som naozaj nerada. :)

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 3. kapitola: