OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 4. kapitola

13.10.2012 (17:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1053×

„ 

 Prajem príjemné čítanie už 4. pokračovania mojej poviedky, dúfam že sa bude páčiť.

 Niečo na počúvanie :)  All time low- Painting flowers 

                                     All time low- Bad enough for you

                                                 All time low- Therapy

Sobota ráno

Zobudila som sa doma, vo svojej posteli, samozrejme ako každú sobotu ráno vďaka tomu, že dole v kuchyni niekto trieskal vecami. Ako keby to nešlo potichu. Žiadne vstávanie, nevládala som sa ani len pohnúť a vracali sa mi spomienky na celú noc, hystériu na pódiu, Daniela so zlomeným nosom, Robbieho, ktorý samozrejme neprišiel a Adama. Včera som sa s ním rozprávala celú cestu domov, o škole, kamarátoch (áno hovoril mi samozrejme aj o Robbiem, ale úplne bez toho, že by tušil, že viem o koho sa jedná), o hudbe, jeho novej láske Alexe a o živote všeobecne. Strávila som s ním aspoň tri hodiny, ostali sme sedieť na autobusovej zastávke blízko môjho domu, ani jednému sa nechcelo ukončiť náš rozhovor, rozumeli sme si. Sedeli sme tam v strede noci, oproti tmavým tichým uliciam ako dvaja utečenci, mrzli a diskutovali. A bolo to fajn.

Cítim sa tak veľmi zničene, mohla som spať možno také štyri hodinky a vedela som, že znova už nezaspím. Ešte dlho som sa váľala po posteli, obímala paplón a študovala moje včerajšie oblečenie, ako je porozhadzované po zemi v celej, na oko upratanej izbe. Cez okno som videla, že je vonku hnusne, no bolo to počasie ktoré som ja mala na rozdiel od všetkých rada. Pri zemi sa držala hmla, obloha bola zatiahnutá a kde-tu padla aj maličká kvapka dažďa na už dosť premočené mesto. Priteperila som sa k oknu a otvorila som ho, ulice boli tiché a chladný vzduch mi prenikol cez pyžamo. Pocítila som ho na celom tele, nechcela som ho cítiť, ale bolo mi to jedno, možno som ho potrebovala.

Hladná, smädná, unavená, sklamaná, nešťastná, ale stále cítiaca nádej som zavrela okno a vydala sa na cestu do kúpeľne. Radšej som sa ani nepozrela na svoj odraz v zrkadle. Vedela som si predstaviť že špirálu mám roztečenú po tvári ako panda, vlasy zbrčkavené a zježené do všetkých strán a na brade mám novú vyrážku. Zapla som sprchu nad vaňou, sadla si a len tak nechala horúcu vodu aby stekala po mojom tele. Hneď som sa dokázala cítiť inak, ale nie myslieť na iné veci.

Po hodine strávenej v sprche som sa opäť trochu podobala človeku, neplánovala som až do večera vytiahnúť päty z domu a preto som mala len biele obtiahnuté tričko a hnedé tepláky. Zišla som dolu do kuchyne a pripravila som si tri poriadne veľké toasty s kakaom, v úvodzovkách tá pravá strava pre teenagerku ktorá si drží líniu. Nuž čo, ja som ta mala vlastne vyhrané, nemusela som sa tým nikdy zaoberať, za čo ďakujem svojmu úžasnému metabolizmu. A celkovo nikto z našej rodiny nikdy netrpel obezitou, práve naopak, moja mama sa v mojich rokoch práve zaraďovala medzi úspešné modelky. Teraz je už na to stará, ešte stále však pracuje v modelingovej agentúre, nikdy som sa o to nezaujímala, ale proste tam zariaďuje dáke veľmi dôležité veci. Rodičia len sedeli v obývačke, ako zvyčajne. Ani si ma nevšímali, vlastne takmer nikdy si ma nevšímali. Pýtali sa ma len na známky a či sa vôbec chystám prísť ešte večer domov a či mám dosť peňazí na kreditke. Chápem že ktorejkoľvek inej babe môjho veku, by táto sloboda prišla božská, ale verte mi, keď opadne všetko to pozlátko s neustálymi nákupmi a večierkami, cítim sa, ako sirota. Ja som to mala odmalička, samé opatrovateľky a na základke čo najviac aktivít, až do večera. A posledné roky je v našom dome úplne mŕtvo, mamu s otcom stretávam len keď ráno vstanem skôr alebo až neskoro večer, ak niesú na služobke alebo nechodia po rôznych akciách. Už som si na to dávno zvykla, nepoznala som ten pocit rodiny ktorá svami trávi víkendy a chodí na výlety, nevedela som o čo vlastne prichádzam. Ako malá som si tento pocit kompenzovala na kamarátoch, z nich som si robila "veľkú rodinu" a dožadovala som sa, byť stredom pozornosti, za každú cenu. Teraz to už samozrejme nerobím, ale stále mi to ostalo. Je to ako keď idete na ulici po chodníku a stúpite do žuvačky, potom sa lepíte všade kadiaľ idete, až kým sa neprezujete.

Už je to veľmi dávno, čo som len tak pre seba v hlave viedla monológ o mojej rodine. A ani tento mi netrval veľmi dlho, práve som načínala tretí toast, keď som počula ako nám v hale zvoní telefón. Tanier som zobrala do ruky a rozbehla som sa zdvihnúť hovor. „Áno?," ozvala som sa do telefónu, počas toho ako som prežúvala a syr sa mi lepil na zuby.

„Ahoj Eli, to som ja Blair, prečo si sa včera vytratila z klubu tak skoro, deje sa niečo?" A bola tu otázka, na ktorú som si ešte nenašla výhovorku. Blair som kľudne mohla povedať aj pravdu, síce by to ihneď vedela celá škola, ale ona aj tak vedela, že sa mi Robbie páči. Vravela som jej to už dávno, určite na to už zabudla. A nepotrebovala som jej osviežovať pamäť a vysvetľovať, že tam včera mal prísť a neprišiel.

„No, ani neviem, len tak, trochu ma bolela hlava. Čo také, sa stalo po mojom odchode?"

„Porozprávam ti to v pondelok v škole, nemám veľmi kredit a tak, ale mali sme toho dosť v sebe a bol tam jeden taký zlatý chalan a veď vieš." Vedela som, toto bola celá Blair, láskyplná.

„Hmmm, je mi to jasné, ako vždy," zasmiala som sa do telefónu, „a čo všetko ste včera stihli?"

„V podstate nič, len sme sa bozkávali a stále sme boli spolu a všetko ako to zvyčajne chodí, je tu len malý problém, Eli ja si ho nepamätám ale viem že ho poznám. Je to niekto z našich chalanov, teda aj ty ho určite poznáš, úplne si pamätám ten pocit,že keď som ho pobozkala, uvedomovala som si že je to totálna hlúposť."

Nič iné ako to, že to bude hlúposť som od jej novej známosti ani nečakala. „Skús si prosím ťa do pondelka spomenúť, kto to mohol byť, nech z toho nie je ešte väčší problém"

„Bože, je mi strašne zle, asi idem znova do postele. Ups, skoro som zabudla, včera večer, keď si odišla prišiel do nášho boxu dáky chlapík v smokingu, mal pre teba dáku ponuku a nechal ti vizitku, aby si mu zavolala ak máš záujem. No a ten pekný chalan sa ponúkol že ti ju dá cestou domov do schránky, tak si ju potom zober. Neviem o čo ide. "

Čože? Ten chalan vie kde bývam? Preboha, kto to je? „Si si istá že nevieš, kto je ten chalan, akosi mi príde divné že vedel kde bývam ja a to sa ešte ani poriadne nezoznámil s tebou, ja adresy nerozdávam na počkanie."

„Prepáč Eli, naozaj neviem, musím už končiť a zapni si mobil!"

Zložila, ostala som stáť na chodbe a premýšľala som, čo za podivné veci sa tam včera v noci stali. Pekne po poriadku, bosá som prebehla cez dvor a zo schránky vytiahla pár letákov. Medzi nimi bola aj malá vizitka. Bežala som s ňou naspäť do mojej izby, letáky som nechala v hale a keď som pristála na posteli, prečítala som si ju. Bolo na nej meno, dáky Eduard Gatlan, organizátor osláv, večierkov a koncertov. Adresa jeho agentúry a telefónne číslo. Absolútne som nepochopila, prečo ten muž posielal vizitku mne, čo môže chcieť organizátor koncertov odo mňa? Nevedela som či mu zavolám, alebo nie, ale vizitka ostala ležať na nočnom stolíku.

Na Blairinu žiadosť som vytiahla z kabelky mobil a zapla som ho. Teda, urobila by som to tak, či tak. Mala som zmeškané hovory od Vila, Alexy, Daniela a asi dvoch neznámych čísel a k tomu niekoľko esemesiek. Jedna bola od Alexy : "Ahoj, neviem či poznáš takého dlhovlasého blonďáka Adama, bol včera v klube a pozval ma na rande, ideme dnes poobede, myslíš že je to dobrý nápad? Ja rozmýšlam, že pôjdem, večer ti zavolám ako bolo." Odpísala som jej, že držím palce a klikla na druhú esemesku, bola od Daniela : "Eli, prepáč že som ti včera pokazil večer Robbiem a aj sebou a že si pravdepodobne nemala peniaze na cestu domov, je mi to veľmi ľúto. Už som z nemocnice doma a vlastne som ti chcel povedať, viem že cez sms je to blbé ale beriem ťa ako niečo viacej, ako len kamarátku. Viem že ty ľúbiš Robbieho, ale daj mi prosím vedieť či u teba mám aspoň maličkú šancu, je mi jedno do kedy budem čakať na tvoju odpoveď, chcem aby si vedela že som nikdy nemal žiadne dievča tak rád ako teba."

Daniel? To naozaj? Čo sa už všetci zbláznili? Alebo si včerajšia padajúca hviezda zamenila chlapca ktorého ľúbim za môjho najlepšieho kamaráta? Neodpísala som mu, hlavu som si hodila na vankúš a vytočila som Ronnine číslo. Až keď som jej rozprávala všetko čo sa stalo odkedy od nás odišla až po túto esemesku, som si uvedomila, že to čo hovorím a to, na čo myslím, sa naozaj deje.

Hovor trval 37 minút a po ňom som s cítila ako keby som vyšla z ambulancie psychiatra. Nestihla som sa ani poriadne nadýchnuť a usporiadať si myšlienky na jednu úroveň, keď mi niekto hodil do okna kamienok. Bol to Vilo, stál u nás na dvore, rukou som mu naznačila nech tam počká. Zbehla som dole a pustila ho dovnútra cez dvere na terasu. „Mám taký malý problém," bolo prvé čo mi povedal. Že ma to už ani neprekvapuje, pomyslela som si. Rodičia už doma neboli, tak sme ostali sedieť dole na gauči. Vilo vyzeral ako po statočnej opici, prestne tak som si vedela predstaviť aj Blair a Alexu.

„Ja, som včera urobil strašnú hlúposť, bol som opitý a tá tvoj kamoška Blair tiež a boli sme celý čas spolu, Anne tam bola tiež, väčšinou však bokom a potom odišla na WC a s Blair sme sa pobozkali. Ona to asi videla keď sa vracala, utiekla, a neodpovedá mi na hovory. Najhoršie je, že to s Blair bola kravina boli sme opitý, ale to Anne nepochopí, toto mi neodpustí."

„Plne chápem že si nemal šajnu o tom, čo robíš, ale môžeš si za to sám, s tohoto sa pred dievčaťom len tak nevyhovoríš." Hlava mu padla do dlaní, dívala som ako sedí na mojom gauči a ja som netušila, čo mu mám povedať. Obaja sme boli bezmocný, ja som netušila čo by som robila v jeho situácii. Vžívala som sa do toho čo prežíva. Nikdy som to nezažila, ale vedela som, aké to môže byť.

Bolo ticho, z vrecka som si vybrala mobil a rýchlo som naťukala smsku pre Blair: „Už nemusíš spomínať, ten chalan bol Vilo." Vysvetlilo sa tým aj to, ako záhadne sa mi do schránky dostala tá vizitka.

„Eli, ja Anne milujem, musím jej to vysvetliť, aspoň musím urobiť všetko, čo sa ešte dá."

„Tak potom, prečo si ešte stále tu?" Pozrel sa na mňa s prosebným pohľadom.

„Postrážila by si mi ségru?" 

„Ak mám urobiť iba to, aby som ťa už nemusela vydieť takto nešťastného, tak s tým počítaj. Idem sa obliecť a vezmem si veci, som tu o päť minút, ty si zatiaľ rozmysli, čo jej povieš, keď tam prídeš."

Tričko a tepláky som nahradila prvou kombináciou, aká ma napadla. Za obeť padli tmavé rifle s hnedým opaskom, oldies kvietkovaná košela a samozrejme kožák. Vlasy som si nechala voľne rozpustené, veď idem iba ku susedom. Veci aj s vizitkou som nahádzala do kabelky, keby som si to s ponukou náhodou rozmyslela. Budem mať dosť času zavolať tomu Eduardovi a poinformovať sa. Už sa mi to nezdalo ako najhorší nápad, často aj tak nemám čo dôležité na práci.

Vilo odišiel, bola som u nich doma a namiesto neho som strážila jeho päť ročnú sestru Michelle. Bolo to jednoduché, len som sedela v obývačke na gauči, pozerala Disney channel a občas jej pomohla maľovať. Bola som tak prekliato zvedavá, prečo mi ten muž nechal vizitku že mi to už len zo zvedavosti nedalo pokoj. Zobrala som telefón a vytočila číslo, ktoré bolo uvedené na vizitke.

„Haló, je tam Eduard Gatlan? Dobrý deň, som Eli, včera večer som spievala karaoke v Manhattane a potom ste mi po kamoške poslali vašu vizitku. Chcela som sa vás opýtať..." počkať, čo presne som to chcela? Chvalabohu Eduard si ihneď spomenul, na to kto som a doplnil moju vetu, skôr ako som prišla na to, ako ju dokončiť. A keďže som vlastne sama netušila čo od neho chcem, povedala by som, že ma len ušetril trápneho ticha.

„Zdravím ťa, som rád že sa moja vizitka nakoniec dostala k tebe. Myslím že máš talent, páči sa mi ako spievaš, chcel som ti ponúknuť či by si nechcela občas spievať na dákych akciách, ktoré organizujem."

„Hmm, ďakujem, vlastne áno, chcela by som, pre to som vám volala."

„To som veľmi rád, dalo by sa ti prísť dnes o ôsmej večer do hotela Central? Organizujem tam jeden firemný večierok, chcel by som sa s tebou zoznámiť osobne a ukázať ti, ako to vlastne funguje."

„No, dobre teda, budem tam." Veľmi som dúfala v to, že sa ctený Vilo do ôsmej večer vráti od svojej frajerky.

„Ok, na recepcii len povedz kto si, oni ťa zavedú za mnou," pozdravil ma a zložil. Milé, pomyslela som si.

19:30

Skvostné, mám vybitý mobil, nikto z Vilovej rodiny nemá nabíjačku na iPhone, mám zlý tušák že mi niekto volal, bojím sa ísť do hotela Central a mám tam byť za 30 minút a Vilo perfektne naplnil moje obavy, tým že ešte neprišiel. Nedá sa mu dokonca ani dovolať. Skúšala som to z ich pevnej linky. No nič, zúfalé situácie vyžadujú zúfalé riešenia,povedala som si s nádejou, že to všetko zvládam. O 10 minút som už sedela v taxíku a za ruku držala Michelle, ktorá vo vzduchu krúžila svojím barbie poníkom. S posledných síl sa mi podarilo vzkriesiť a zapnúť mobil, už naozaj mlel z posledného. Prišli mi tri neprijaté hovory od Alexy, a sms v ktorej písala že jej mám ihneď zavolať, to jediné som si všimla pred tým, ako zhasol displej. Poprosila som taxikára, či by som si nemohla zavolať z jeho mobilu, samozrejme som mu za to dobre zaplatila. Vytočila som Alexine číslo, vedela som ho naspamäť a spýtala som sa jej, čo také súrne sa dialo.

No, stalo sa toho asi toľko, že Alexa bola na tom svojom rande s Adamom a sedeli si v dákej kaviarni, keď Adamovi niekto zavolal a o päť minút už pekne veselo sedel s nimi pri stole jeho kamoš Robbie. Tak mi skúšala tajne volať, kým bola na záchodoch, ale môj mobil bol mimo. Tresla som si hlavu o sedadlo predo mnou a Michelle do mňa veselo udierala svojím poníkom. Nemožná, nemožná, nemožná, Eli, ty si neuveriteľná, znelo mi v hlave dookola. Nadala som na seba a postupne aj na mobil a celý systém zákonov schválnosti, až kým taxík nezastal pred hotelom. Keď sme s neho vystupovali, zas som sa cítila ako v noci, vtedy ako som kráčala k pódiu, až na to, že teraz, som si za to mohla len a len sama.

Ohlásila som sa, poslíček ma zaviedol cez pár chodieb do veľkej vyzdobenej sály, ktorá sa začínala prepĺňať ľuďmi. Eduard stál na druhom konci. Bol to vysoký štíhly muž, s rednúcimi tmavými vlasmi a bol veľmi milý. Stále sa na mňa usmieval, niekoho mi predstavoval a niečo rozprával. A ja som len prikivovala a odpovedala, v duchu som samozrejme bola niekde absolútne inde. Poprosil ma, aby som si pozrela predstavenie dnešnej speváčky, že vraj budem robiť niečo podobné. Povedal mi, že s Michelle mám ísť cez presklené dvere na boku miestnosti, je tam detský kútik, zabáva v ňom šašo a zároveň stráži deti. Aby nerušila program som ju radšej chitila za ruku a šla ju tam odprevadiť. Dvere viedli do malej izby, bolo v nej pár hračiek a asi šesť malých detí, vo veku Michelle. Vyzula som jej topánky a ona odbehla medzi nich. Mala som ešte chvíľku času a tak som sa zvalila na lavičku, bezcieľne som sledovala miestnosť. Bola som mimo....

„Ahoj, tá malá je tvoja sestra?" Niekto sa mi prihovoril, zdvila som hlavu a silene som sa usmiala, bol to ten spomínaný šašo a ukazoval na Michelle.

„Nie, je to sestra jedného kamaráta, mal dnes ale povinnosti a tak ju strážim ja." Usmial sa na mňa, nerozoznávala som, kto to je, ale mal strašne milý hlas. Na tvári mal masku, na hlave parochňu a na sebe kostým. Videla som mu len oči, boli fenomenálne, mala som šťastie, že sedím.

„Pekný oblek," prehodila som so záujmom. Nevedela som, prečo sa sním chcem rozprávať, ale potrebovala som rozhovor, aby som zahnala tie príšerné myšlienky na to, čo som sa práve dozvedela.

„Ďakujem, snáď tie decká nebudú mať vysoké nároky, toto divadielko robím prvý krát, nemám teda nič naplánované."

Zasmiali sme sa.

„Určite to v pohode zvládneš, spontánne veci idú väčšinou jednoducho, ak nie, tak ma príď zavolať a pomôžem ti stým, budem vedľa, musím sladovať program."

...

Večierok bol docela zaujímavý, keby bolo inak, tak by ma zaujal až moc, teraz som ale bola vo svojom svete. Len som sedela vedľa Eduarda a popíjala malinovku. Keď skončil kultúrny program, mohla som odísť domov. S Eduardom som bola dohodnutá a ostávať na večeru sa mi nechcelo. Zašla som zobrať Michelle do detského kútika a pri odchode ma medzi dverami niekto zastavil. Pomykal ma po pleci, bol to ten šašo s ktorým som sa bavila pred chvíľou a spravil niečo, čo som ani najmenej nečakala.

Pozval ma na rande. Áno išlo o skutočné rande, už som bola absolútne zmätená, ako omrvinka zo stola. Zajtra o piatej, v McDonalde. Netušila som ani to, kto to vlastne môže, byť ten človek, čo ma pozýva. Ani sa mi nepredstavil, iba ja jemu a už vôbec som netušila, čo mu na to mám odpovedať.

Dívala som sa na neho a zvažovala svoje možnosti. To rande bude strata času, miluješ Robbieho a vieš to. Nechoď tam, nevieš ani koľko má rokov. A potom som si spomenula na uplynulých 24 hodín, že mi to s Robbiem stihlo nevýsť dokonca dvakrát a možno to tak má byť, možno sa to nikdy nemá stať. Predsalen niekde nie je a nikdy ani nebolo napísané že hviezdy želania plnia. Sú aj také, ktoré sa proste nikdy nemajú splniť, a padajúce hviezdy môžu byť len poverami. Všetko to na mňa doľahlo.

„Áno, rada prídem," povedala som.

Prepáčte, že mi to toľko trvalo napísať, ale mala som toho veľa do školy. Dúfam že vám moc nevadí, že táto kapitola bola taká dlhá a dúfam, že som tým nikoho neodradila od pokračovania v čítaní. Ďalšia časť bude kratšia, ale sĺubujem že vám vyrazí dych.

Chcela by som poďakovať všetkým, ktorí moju poviedku čítajú a hlavne

                                                        Mims

                                                        Nikki

                                                        Lizzie

Ale samozrejme aj všetkým ostatným, čo mi nechali, alebo ešte len nechajú, dáky komentár. Budem veľmi rada :-***

A nechcem nič predbiehať kedže je tu ešte jedno rande, ale v najbližších pokračovaniach, sa už pripravte na Robbieho, v celej jeho božskej kráse, no povedsme si ale na rovinu, nikto nie je dokonalý. <3

*Jenny

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 4. kapitola: