OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 6. kapitola

25.10.2012 (11:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 809×

„

Prepáčte, že mi to toľko trvá, kým pridám novú časť, ale boli v tom nejaké tie povinnosti a choroba a tak.

Ako som už povedala, je tu jeden obrat v poviedke, takže, please don't kill me! Táto kapitola možno svojím spôsobom zruinuje tú predtým, ale je to inšpirované skutočným životom a to sa predsa v živote stáva, tie nečakané zvraty.

Tak teda nech sa vám dobre číta.

A niečo na počúvanie : R.E.M - ÜBerlin

14. október 2012

Zatvorila som za sebou dvere a dlho sa o ne opierala. Nepotrebovala som síce cítiť oporu, ale bola som tak šťastná, že som myslela, že to až neustojím. Zvalila som sa na gauč, pred zapnutý televízor, všetko som zapisovala do denníka, vetu po vete, presne tak, ako plynuli v našich rozhovoroch. Každý pocit, divný moment, do detailov. Mala som za sebou kopu krásnych večerov, tento to ale všetko predbehol. Robbie svojou dokonalosťou nastavil latku tak vysoko, že sa všetko ostatné mohlo poskladať a zavrieť do škatule. Bola som definitívne šťastná, bolo mi všetko jedno, celý život mi pripadal krásny, tancovala som sem a tam po dome, robila tváre do každého zrkadla, ktoré máme a pospevovala so si popri tom.

Prihlásila som sa konečne po troch dňoch na facebook a udrelo mi do očí niečo, na čo som vďaka Robbiemu úplne zabudla. Bola to správa od Daniela, dobrého priateľa na ktorého som sebecky zanevrela. Vlastne, boli to správy, tri. "Prosím ťa, mám ťa naozaj rád, odpíš mi," a podobné. Daniel mi väčšinou prinášal úsmev na tvár, tentokrát to boli skôr pochybnosti a presný opak úsmevu. Stále som nemala tušenie, čo mu napíšem, ale už som to nemohla odkladať, vôbec len s akej-takej úcty k nemu. Mala som Robbieho, a i keď ešte ani zďaleka nebolo nič isté, zapletať sa s Danielom som absolútne nechcela. Nerada som ale vôbec niekoho odmietala, nech to bol ktokoľvek. Písala som čo najšetrnejšie, vraveli sme si veľa vecí, preto som mu teraz mohla napísať pravdu o tom, s kým som práve dnes mala rande. Bola to správa najmenej na desať riadkov, ospravedlnenie sa, zhodnotenie situácie a tie typické reči že si nájde dievča ktoré bude mať tisíckrát radšej ako mňa. To, ktorá bude pre neho tou pravou, nie mňa. Pre mňa to nateraz neboli len keci, ja som to myslela vážne. Ja som dnes dosiahla niečo úžasné a túžila som, aby bol šťastný aj on.

18. október 2012 - Matematika

Boli ste už niekedy na inej planéte? Pravdepodobne nie, že? Ja som sa tak cítila teraz, počúvala som hlasy učiteľky a spolužiakov diskutujúcich o matike a cítila som sa ako uzavretá na inej planéte. Moje myšlienky boli definitívne obmedzené, na Robbieho! Už bol v Anglicku štvrtý deň a stále mi nenapísal, nezavolal, ani nič. Keď sme sa lúčili sľúbil mi že mi napíše, hneď, ako sa mu bude dať. A odvtedy som každé poobedie mala zapnutý facebook a sledovala či sa tam náhodou neobjaví niečo nové, nič. Potvrdené priateľstvo bolo to jediné, čo som tam našla a povedzme si narovinu, to nie je nič moc. A bol tam, odvtedy tam bol už dvakrát! Chcela som mu napísať ja, no nebolo by to príliš vtieravé keď jasne povedal že sa mi ozve on? V akej miere je vlastne hranica medzi normálnym opýtaním sa "Ahoj, ako sa máš v Anglicku?" a vtieravosťou? Bože, nad akou somarinou to zase vôbec rozmýšľam? Samozrejme, že je to úplne normálne, mala som mu napísať. Ale čo ak mi on nenapísal preto, lebo nechce? To bola otázka cez ktorú som sa nevedela preniesť, nevedela som stlačiť enter. Ak napísať bude chcieť, napíše, ak nie, tak to o niečom svedčí. Mrzuto som zavrela zošit a čumela do steny, najbližší týždeň a pol bude dlhý.

24. október 2012

A bolo to presne tak, ako som predpovedala vtedy na matike, bolo to dlhé. Dni boli doslova jeden horší, ako druhý, moje čakanie bolo zbytočné a dotoho ma ruinovali písomky, vyvolával mi Eduard s rôznymi otázkami o mojich podmienkach k práci, (ako keby mi to nebolo úplne jedno) a každý deň som strávila s Vilom. Rozprával stále dookola o problémoch s tou jeho, teraz už vlastne ani neviem či terajšou alebo bývalou priateľkou, vraj ich vzťah ide dolu vodou, od toho osudového piatku v Manhattane. Nebolo to totiž jediné, čo sa neschyľovalo k ničomu dobrému, čím horšie to medzi nimi bolo, tým viac ju miloval. Blair mi rozprávala o Vilovi, ako jej v ten večer učaroval, že je vraj blbá že ho nezbalila už skôr a ja som medzi všetkým týmto vysedávala každé poobedie v bare blízko námestia s Alexou a Adamom. Adam stále nič netušil o mne a o Robbim, preto som sa ho na nič nepýtala, ale vedela som, že mu už odvtedy minimálne dvakrát volal. Už som sa ich občas aj pýtala či im neprekážam, keď som na nich stále nalepená, ale oni nie, boli šťastní, so mnou či bezo mňa. Stala sa z nás skvelá trojka, problém bol, že ja som bola tá tretia, tá sama.

Dnes prišiel do kaviarne Adamov bratranec. Bol to krásny blonďák, blond vlasy bolo to jediné čo mal spoločné z Adamom. Mohol mať okolo dvadsať, za iných okolností by som ho jednoznačne chcela, ako sa hovorí "lepšie spoznať". No nie, teraz to so mnou ani nepohlo. Volal sa Matúš a bol to typ hyperaktívneho človeka, smial sa, rozprával, bol nezastaviteľný. Iba prišiel, dal si malé presso, rozprával, rozprával, rozprával a odišiel. Niečo ako prievan, vfúkne vám do hlavy iné myšlienky.

V piatok má jeho punková kapela koncert na futbalovom štadióne, prišiel zavolať Adama nech mu príde pomôcť montovať pódium a všetkých nás potom pozval zadarmo na jeho koncert. Povedali sme že pôjdeme, aj keď ja som si svojou účasťou zas až taká istá nebola. Punk, je to punk! Čo tam sakra budem robiť ja? Ja medzi takých ľudí nepatrím. A v piatok príde Robbie z Anglicka, možno mi napíše alebo zavolá. A ak nie? Budem sedieť doma a mať depresie? Nie, to nie som ja. Pôjdem a spoznám nových ľudí, možno si obľúbim nový druh hudby, zažijem iné veci a dostanem ho konečne z hlavy!

26. október

Nasadla som spolu s Adamom do autobusu a kašlala som na všetkých, definitívne. Alexa nás bude už čakať pred štadiónom, potom si pôjdeme k nej domov zložiť veci a večer pôjdeme na žúrku. Má voľný celý dom, na celý weekend, sľubuje sa tam poriadna párty. Presne taká akú potrebujem, párty je možno to, čo pomôže.

Alexin dom je veľký približne ako ten náš, prízemie a poschodie, majú však o niečo väčšiu záhradu, plnú stromov a na konci je táborák. Keď ma zbadala na opätkoch vo voľnom čiernom zimnom tričku s trojtvrťovými rukávmi od Marka&Spencera a obtiahnutých kožených nohaviciach tak nad tým len pokrútila hlavou. S jej pohľadu som vyčítala že som sa nahodila ako na posedenie v dosť divnom podniku v sobotný večer, nie ako na zbesilý piatkový koncert ešte neobjavenej punkovej kapely. Vzala ma za ruku a dotiahla ma do jej niečo menšieho ako je ten môj ale stále veľkého šatníka. Prerobila mi kompletne celý výzor, až na nohavice. Stála som pred zrkadlom a bola zo mňa punková princezná, je to uletené, ako ja, pomyslela som si. Ale tieto veci by som na seba kedysi nebola dala v žiadnom prípade, no k Alexe sa hodili vždy. Na nohách som mala čierne stealy s červenými šnúrkami, červené tričko s čiernou potlačou dákej tváre a veľa náramkov. Alexa mi vylepšila aj make-up, tak výrazné oči som nemala ešte nikdy, cítil som sa ako keď idete na karneval, jednak divne, hrozne a zároveň aj famózne. S Alexou sme boli skvelá dvojka, Adam bol pomáhať Matúšovi s prípravami a mi sme vysedávali v pohode doma a jedli popcorn. Urobili sme veľmi veľa fotiek, na počesť môjho nového dnešného looku. Prišiel pre nás o ôsmej, pohľad na mňa ho skoro zhodil z nôh, bol to nezvyk, nielen pre neho.

Futbalový štadión bol zmenený na nepoznanie, keby mi zakryli oči a doviedli ma tam, nebola by som si tipla, že je to ono. Pódium bolo dosť veľké a práve hrala jedna z predkapiel. Nebolo to tam plné, mohlo tam byť okolo tristo ľudí, čo znamenalo, stále dostatok voľného miesta na akékoľvek somariny aké len chcete. Adam ma zoznámil s jeho tromi spolužiakmi a dvoma kamarátkami Jessie a Laurou. Jessie bola až desivo vysoká červenovláska, bola vyššia odo mňa až o hlavu a to ja som merala 178 centimetrov, čo bolo vlastne tiež dosť. Laura bola naopak maličká blondínka a som sympatická, všetci boli naobliekaný ako ja. To som sa pred odchodom ešte bála že tam budeme za bláznov. Prechádzali okolo mňa chalani s farebnými čírami a vybíjanými rifľovkami. Toľko zvláštneho som nakope nevidela už dávno. Mali sme ešte veľa času kým sa kapela Adamovho bratranca pustí do hrania, išli sme dozadu ku stánkom a každý z nás si dal veľké pivo, bolo to ako rituál tohto večera, každý tu držal v ruke pivo, alebo stál v rade na pivo. Sedeli sme na zemi, na dákej deke, ktorá tam už bola a rozprávali sme sa, všetci tí, ktorých som nepoznala boli v pohode. A Ako to už býva, keď sa dopilo pivo, niekto vytiahol s tašky fľašu. Nemala som nič proti, chcela som sa odviazať a všetci ostatný tiež. Sedeli sme v kruhu a podávali sme si ju, každým kolom sme sa smiali viacej a viacej a spoznávali sme sa. Už sme vedeli svoje mená, záľuby a podobné hlúposti o sebe a o každom dáky ten trapas. Už som sa začínala cítiť opito, nebolo mi však zle, bolo to fajn.

Keď sme sa dostali na dno, navrhla som aby sme si šli zatancovať, všetci sme sa narvali pod pódium a vyskakovali do hudby tlieskali a kričali, držala som sa väčšinou pri Laure a dvoch chalanoch, cítila som sa s nimi skvelo, v dave toľkých neznámych ľudí. Až neskôr som si všimla že Adam a Alexya sa od nás oddelili, najprv mi to bolo jedno. Laura a Dominic ešte stále tancovali a ja s Romanom sme si šli dať malú pauzu. Zvalili sme sa na našu deku, počúvali hudbu, ktorá sa ozývala štadiónom a dívali sme sa na oblohu plnú hviezd. Užívali sme si jeden druhého, nenavraveli sme veľa. Mala som pocit že Roman je v niečom podobný mne, ako keby žil veľmi podobný život ako ja. Nevraveli sme o tom, to len mne to tak pripadalo, bol to navonok neprekonateľný pohoďák, no bolo mi jasné že za jeho úsmevom sa skrývajú problémy, možno aj rovnaké ako moje. Čím dlhšie sme tam ležali, tým horší pocit som s toho mala. Dívali sme sa na seba a neschyľovalo sa to k ničomu čo by som chcela. Aj keď som mala niečo v sebe a Robbie mi bol v posledných chvíľach naozaj ako neznámi, jedno mi to rozhodne nebolo. Vstala som a išla radšej pohľadať tých dvoch zatúlancov, ale lepšie povedané išla som sa jednoducho bezcieľne flákať po okolí s tým že ich možno niekde zazriem. Ale vždy som stretla dákeho s členou našej dnešnej partie buď to bola Jessie alebo Dominic a vždy ma zoznámili s niekým novým. Mená mi v hlave neostávali veľmi dlho, ale pre naše desať minútkové rozhovory to bolo aj tak jedno. Po pol hodinke pobehovania medzi skupinkami ľudí som už poznala veľkú väčšinu osadenstva, alebo skorej oni poznali mňa. S každým som si musela aspoň pripiť, a netrúfala som si ani hádať kedy prestanem zvládať rovnováhu a reč. A potom som zbadala partiu chalanov z našej školy.

Chodili do toho istého ročníka ako Robbie, boli to jeho kamaráti. Dvoch z nich som poznala celkom dobre, aj keď sme nikdy neboli dáky veľký kamaráti a zvyšok skupiny len tak povrchne. Boli dohabaní rovnako ako ja, v škole by som jednoznačne nemala možnosť vidieť ich takto. Dala som si snimi môj posledný prípitok, definitívne. Ďakovala som za to poslednému kúsku mojej sebakontroly.

Rozhovor s nimi bol absolútne o ničom, každý len premýšľal čo povedať a väčšinou to bola dáka trafená hlúposť. Zasmiali sme sa a znova prišiel moment divného ticha. Chvalabohu ma niekto chytil za plece, otočila som sa a boli to presne tí dvaja ľudia, ktorých som tam chcela vidieť Alexa a Adam. Oboch som ich predstavila skupinke. Oni si s nimi obzvlášť sadli, netrvalo im to ani minútu a už boli zahĺbený v rozhovore a ja som tam len tak stála. Napadlo mi že tentokrát sa vytratím ja, už som bola takmer na odchode keď som započula niečo, čo ma teda rozhodne zaujímalo.

„Počuj, Adam, nie si ty náhodou ten Robbieho kamoš?" spýtal sa ho jeden z chalanov. Urobila som krok dozadu aby som nestála pri nich, ale tak aby som počula všetko čo sa povie, aj napriek hudbe.

„Hej, som to ja pravdepodobne, hovoril vám o mne niečo?"

„Spomínal ťa už párkrát v dákych historkách. Už nebol v škole dva týždne, čo je sním?"

„Bol na sústredení z plaveckého v Anglicku, dnes sa mal vrátiť domov, neozval sa vám? Pred odchodom mi pripomínal, že by sem tiež chcel prísť."

„Nie, vôbec. A čo, ako sa má?" To bola hlavná otázka ktorá ma zaujímala, bravo chlapci, už som sa bála že vás to zaujímať nebude.

Odpoveď však nebola taká, akú som počuť chcela. V podstate som nemala zadefinové v predstavách to, ako chcem aby sa mal, respektíve čo som chcela počuť. Ale viem že to rozhodne nebolo to, čo mu Adam odpovedal.

„Písal som si s ním asi len dvakrát, kým tam bol, ale spomínal, že je tam super, navyše si konečne našiel dievča."

„No, bolo už načase," všetci sa zasmiali a vyzerali, že sú radi aj zaňho, „a ako sa volá?"

„Dominika, možno ju poznáte, je to tretiačka na dopravnej, tam chodím aj ja, vysoká, čierne rovné vlasy." Chalanom to zjavne nič nehovorilo, ani mne.

„Asi skôr nie, je pekná?"

„Hej je, vyzerá super."

Okej, stačilo mi. Urobila som niekoľko krokov dozadu od skupiny, aby som to už nemusela ďalej počúvať. Dookola som si opakovala: Neber to vážne, to sa vyrieši, bude to dobré, možno je to nedorozumenie, naozaj si to neber s srdcu, buď statočná, teba to nezloží! Nepomáhalo, nič nepomáhalo. Bežala som a hľadala pri stánkoch s jedlom našu deku, chcela som si zobrať veci a utiecť domov, pokojne by som šla aj pešo, bolo mi absolútne jedno ako ďaleko som od domu. Na deke boli ale všetci, nie tam nejdem! Nechcem ich vidieť, ďalšie bolo to, že som ani len netušila kde mám vlastne veci. Bežala som až ku kraju, ale štadión bol všade okolo, obkľučoval ma, všade boli ľudia.

Už som nevládala, rukou som sa oprela o smetný kôš na poháre a dovolila slzám aby mi stekali po tvári. Bolo mi tak hrozne, ako nikdy predtým. Podlomili sa mi kolená a o chvíľku som sa ocitla na zemi. Ležala som na studenej zemi a objímala som ju. Dávala mi poslednú silu, možnosť niekoho objať, aj keď to bola len tráva na futbalovom štadióne. Bolo mi absolútne jedno koľko ľudí je okolo mňa a koľkí z nich si všimnú v akom stave tu som, celý svet mi bol dokonalo ukradnutý. Cez slzy som nevidela a cez vzlyky som pomaly už ani nevládala dýchať. Nevnímala som ani hudbu. Túžila som si vyrezať srdce, a s ním všetky pocity ktoré som mala. Vedela som že to nejde, ale túžila som po tom aby sa to dalo, radšej som nechcela cítiť už nikdy nič, ako toto.

Niekto mi odhrnul vlasy, tvár som si pre istotu zakryla rukami. „Hej, dievča, si v poriadku?" Opýtal sa ma muž, ktorý ma držal za ramená a snažil sa o to, aspoň ma posadiť a zistiť, čo sa mi stalo. Nepoznala som, kto to je. Odstrčila som ho ako malé zduté dieťa, namiesto toho aby som ho nechala pomôcť mi. Bola som príliš hrdá na to, aby som si nechala od niekoho pomáhať. V tom som počula ako k nám pribehli dáky ďalší dvaja ľudia, iba kroky, potom povedali mužovi že sa už o mňa postarajú. Alexa ma objala a Adam ma pohladkal po chrbte.

„Eli, pozri sa na mňa," odvrátila som pohľad, „kedy si zmizla, čo sa ti stalo? Ublížil ti niekto?" Popravde áno, ale niežeby ma bol napadol dáky gang, ako vtedy Daniela, niekto mi asi práve ako sa hovorí "zlomil srdce", už som vedela o čom to je.

„Ďakujem, že ste tu," Alexa mi utierala slzy, „je to v pohode, nič sa nedeje." Nechápala som, ako presne som zvládla povedať tú vetu, v takom stave.

„Ja viem, že nie, ale pozri, pokoj a všetko sa časom spraví, všetko bude v poriadku, áno?" Bola ako moja mama, až na jednu vec, toto by moja mama nikdy nepovedala, nikdy by na to nemala ani len príležitosť. V tej chvíli som mala Alexu ako mamu. S Adamom ma dáko postavili na nohy a obidvaja ma znova objali, možno preto aby som zas nespadla "na dno". Bolo to divné, znovu stáť na nohách, ako by som sa to znova naučila, nohy som mala slabé, nie však kvôli alkoholu, ale kvôli tomu, že všetky moje posledné sily som sústredila na to, aby som už neplakala.

„No ták, moja, nebuď smutná, nech už ide o čokoľvek, poď, pôjdeme tam a budeme sa baviť a všetko bude super."

Tomu, že všetko bude super som samozrejme neverila ani trochu. Ako mi to preboha mohol urobiť? Len tak ma namotať a potom si odísť do Anglicka, nájsť si iné dievča a ani mi nenapísať, že to už medzi nami skončilo? Nenávidela som ho za to všetko! Ale poslúchla som Alexu. Bolo to tak, ako hovorila, všetko bude v poriadku, síce nie dnes, ani zajtra, ale bude. Prenikli sme do davu pogujúcich punkáčov a rozhodla som sa pre teraz na to zabudnúť. Cítila som sa silná, začala som vyskakovať a strkať do ľudí okolo mňa, presne tak, ako to robili všetci naokolo. Pogo, ten drsný a šialený tanec mi pomohol uvedomiť si, že v živote sú dôležité hlavne momenty. A teraz som sa nielenže postavila znova na nohy, ale uvedomila som si že na tento večer budem spomínať do konca života, preto si ho musím užiť na milión percent.

Výkriky davu prehlušovali šialenú, odviazanú, príšernú a zároveň úžasnú punkovú hudbu. Hrala kapela Adamovho bratranca. Skákala som spolu z davom, celá v čiernom, obutá v stealoch, bola som uletenejšia než zvyčajne a uvedomovala som si, že predsa je tak trochu možné že na punk aj som.

 No dúfam že som kapitolou a zmenou nikoho dáko moc nesklamala a dúfam že budete pokračovať v čítaní príbehu.

VENUJEM : No pre tento krát toho bude asi viac, takže v prvom rade VÁM! To znamená všetkým čo čítate tento príbeh, nechávate mi komentáre a celkovo sa o to zaujímate, tentokrát nebudem písať mená, lebo tak vy určite viete . Naozaj si to veľmi vážim :)

Ďalej by som to chcela venovať dievčaťu, ktoré možno moju poviedku nečíta a ani možno nepozná, to presne neviem. Je to SharonBalmore pretože ona ma svojou poviedkou SVUSVO inšpirovala zaregistrovať sa na túto stránku a začať písať poviedku na pokračovanie, za čo jej veľmi ďakujem lebo som zistila že písanie mi pomáha v ťažkých chvíľkach a som rada že to mám možnosť niekde uverejňovať. Kto ste jej poviedku ešte nečítali, určite vám to odporúčam.

Adminkám, lebo v minulých dieloch som mala kopu chýb a oni mi to všetko poopravovali, odteraz si to kontrolujem vo Worde a snažím sa tomu predchádzať.

No a posledné venovanie je pre skutočnú Alexu, ktorá mi neraz pomohla a inšpirovala ma vo veľa veciach.

Dosť bolo kecania, budem rada ak mi necháte komentáre a dopredu všetkým Ďakujem!! :-*

*Jennyfer

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 6. kapitola: