OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 7. kapitola

03.11.2012 (15:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 717×

Song : P!nk- Try

Zobudila som sa na svetelné lúče, ktoré mi dopadali na tvár cez kúsok okna, ktorý nebol zakrytý závesom, bola som u Alexy doma a na jednom rozťahovacom gauči sme spali traja. Hlavu som mala položenú na Romanovom bruchu a nohy prehodené cez Laurine, na zemi pri nás spal Dominic. Vracali sa mi spomienky ne celú noc, na počudovanie som si ju pamätala úplne celú, alebo skôr na nešťastie? Hej, na nešťastie. Alkohol mi, bohužiaľ, nevymazal vôbec žiadne spomienky, spomínala som si na všetky tie stavy, potom ako sme prišli domov a bola som úplne mimo.

Dokázala som si iba sadnúť na gauč a o všetko ďalšie sa museli postarať ostatní. Laura bola celý čas pri mne, nechcela ani počuť, čo presne ma trápi, len mi podávala vodu, keď som bola smädná a doniesla mi niečo na prikrytie, keď mi bola zima. V dome sa kúrilo len slabo, oheň v krbe zapálili, až keď sme sa vrátili, nie pred odchodom. Ostatný ešte chvíľkami posedávali v kuchyni a rozprávali sa, sem-tam sa ku nám doniesli útržky z ich rozhovorov. Ja som tam s nimi byť nechcela, a ani by som to nezvládala, Laura možno aj áno, no ostala pre istotu pri mne.

Všetci v dome ešte tvrdo spali, nechcela som ich budiť, tak som sa len odpratala z miestnosti. Vyzula som sa a vyzliekla si bundu. Síce som nemala vôbec žiadnu opicu, rozhodne som tak vyzerala. V Alexinej kúpeľni som našla odličovač a vatové tampóny a drhla som si čiernu farbu z líc. Špirálu som mala od sĺz potečenú až na krku. Do tváre som bola neobyčajne bledá a zvyšok môjho tela pokrývala čierna.

Keď som aspoň svoju tvár dostala do podoby človeka, tak som si sadla ku stolu do jedálne a čítala som si Alexyne časopisy, až kým sa ostatný sami nezobudili. To bolo už pred obedom. Zišli sme sa všetci prvý krát v jednej miestnosti a vymieňali sme si súcitné pohľady, všetci boli absolútne zničený, vyzeralo to tak, že som tam bola životaschopná jediná ja.

Nebolo mi moc do reči, vravela som iba keď som musela a deň sa niesol v znamení toho, že každý sa dostával z opice, iba ja som bola čulá ako rybička. Boli sme sa prejsť po celej štvrti a hodinku sme sedeli v parku blízko štadiónu. Bol plný ľudí, väčšinou to boli tí, s ktorými som sa včera večer bavila, preto som chodila pomedzi skupinky posedávajúcich ľudí, pila pivo a spomínala na včera. Deň bol krásny a slnečný, všetci ma prijali medzi seba a ja so bola vcelku šťastná, zlepšovali mi náladu. Občas som ta len tak letmo pozrela na oblohu, pomaly som sa zmierovala s tým, čo sa mi včera stalo.

Večer sme sa dvore rozložili oheň a posadali sme si okolo neho. Sedeli sme blízko pri sebe, aby sme sa čo najviac zahrievali, lebo bola čím ďalej tým väčšia zima. Opekali sme si večeru, boli sme super partia, zapadli sme k sebe, aj keď sme boli každý niečím iný.

Po istej chvíli som šla som do kuchyne pre vodu, zohla som sa pre ňu dole do skrine a keď som sa potom znova obzrela, stála za mnou Alexa.

„Stalo sa včera to, čo si myslím?" opýtala sa ma, nevedela som síce iste, na čo presne myslí, ale asi to bolo naozaj to. Hodnú chvíľu sme si vymieňali pohľady, až kým jej to došlo, bez mojich slov.

„Ja som to vedela, prepáč, chcela som ti to povedať, ale nie pred koncertom, ani na ňom, chcela som ti to povedať potom." Alexa sa zatvárila previnilo, ja som nezmenila výraz tváre, vlastne nebolo to už všetko jedno? „Je mi ľúto, že si sa to dozvedela tak, je to od neho odporné."

„Život je pes," povedala som a krivo som sa usmiala, odľahčilo to celú situáciu. „Myslím, že je jedno ako a kedy by som sa to dozvedela, bolo by to o tom istom."

„Aj tak ti to pokazilo večer," kamarátsky a súcitne ma objala.

„Nie každý večer môže byť dokonalý, keby bol, potom by sme si toho nevedeli vážiť, a to s Robbiem, asi sa to stať malo."

„Ako dokážeš byť občas tak statočná a nad vecou?" opýtala sa ma.

„Nečuduj sa tomu, v podstate to len tak vyzerá navonok, Alex, prosím, už sa o včerajšku nebavme, už nikdy ak to bude možné." Prikývla.

Zobrala som fľašu minerálky a vrátila som sa ku skupine sediacej pri táboráku na dvore. Vonku sme sedeli ešte dlho, už pomaly aj začínalo svitať keď sme sa rozhodli zaliezť do domu a ísť spať. Väčšina bola v spiacom stave už tam, ale nikomu sa nechcelo zodvihnúť a ísť.

Ráno, ktoré sme mali opäť len okolo obeda, sme sa už všetci museli vrátiť domov. Niektorí odišli sami a ja s Laurou a Dominicom a Adamom sme šli autobusom, oni dvaja do centra a ja s Adamom ku konečnej. Kráčali sme a hrkotali zubami od zimy, do rána sa príšerne ochladilo a hmla ešte ani o takomto čase nechcela zmiznúť. Ulice boli prázdne, oni traja kráčali predo mnou a rozprávali sa, ja som sa snažila pripojiť sa mobilom na nejaké wifi a pozrieť si správy na facebooku, nechcelo sa mi s tým vyčkávať, kým prídem domov.

Počúvala som, o čom sa bavia, až mi zrazu preletelo hlavou meno Robbie. Dominic sa pýtal Adama niečo o ňom! Pridala som do kroku a natiahla uši, aby som počula čo najlepšie. Rozprávali sa o tej jeho priateľke, aká je, ako vyzerá a tie isté veci, ktoré so počula predvčerom, keď sa rozprával s tou partiou. No potom sa Dominic opýtal na ich vzťah a uvedomila som si, že toto som ešte nepočula. Adam bol chvíľku ticho a potom zo seba dostal niečo, čo mi vyrazilo dych.

„No vieš, to bolo len také, dali sa dokopy v Anglicku a chodili spolu približne týždeň aj dačo, potom sa s ňou rozišiel, lebo vraj im to nefungovalo, proste nič extra."

Čože? Tak toto som sa teda tiež mohla dozvedieť aj skôr! Ale menilo to niečo podstatné na veci? Nevedela som sa rozhodnúť. Jednak, mohlo to mať niečo so mnou? Alebo sa ich rozchod týkal naozaj aby ich? Či mu nestačilo zlomiť srdce len mne, ale musel aj tej ďalšej babe? A čo ma vlastne po nej, Robbie je lúzer, vyhoď si ho už konečne z hlavy!

Reč sa medzičasom zvrtla zas na niekoho iného a ja som bola naďalej v rozhovore s myšlienkami až kým sme nedošli na zastávku a v autobuse celé odznova. Úplne som aj zabudla na hľadané wifi. Prečo len existuje? Keby neexistoval, neprežila by som síce ten krásny večer, ale ani by som len nevedela o čo to vlastne prichádzam.

Keď som si konečne doma sadla, v kľude vo svojej izbe, nič mi už nepripadalo ako predtým, kým som odišla. Zapla so facebook a unavene si rukou podopierala hlavu, aby som nepadla na stôl a nezaspala, už asi došlo aj na mňa. Prvá vec ktorú som urobila, bol klik na jeho profil, pozerala som si fotografie z Anglicka, bol pooznačovaný kamarátmi v troch rôznych albumoch, na každej jednej fotke s tým istým dievčaťom. Vyzerala rovnako, ako ju Adam popísal, je pekná, pomyslela som si. Otázka však znela, čo má ona také, čo nemám ja?

Po všetkom tomto sliedení som sa konečne dostala k odpisovaniu na správy, Daniela som si, ako vždy, nechala na koniec, kvôli očakávaným ódam o tom, ako je sklamaný z toho, že je pre mňa iba kamarát a navždy aj bude. Nespoznávala som samú seba, aká som bola odrazu odporná vo svojom vnútri.

Tušil som že sa tak rozhodneš, vedel som že ja u teba šancu nemám ale musel som to skúsiť. Prepáč, no chápem to, budem rád, ak aj naďalej budeme skvelí kamaráti ako predtým, dúfam že to čo si sa dozvedela naše kamarátstvo nepokazí. A veľa šťastia s Robbiem. Bolo napísané v jeho správe, myslím že z mojej strany, to bude absolútne v pohode.

Daniel, som rada, že si to zobral tak fajn, naozaj som sa bála o to, ako to zoberieš. Ako nos, už v pohode? A keď už spomínaš toho Robbieho, je to absolútne v prdeli. Od Adama som sa dopočula, že si v Anglicku našiel dievča, síce už spolu nechodia, ale tak chápeš o čo ide... :/ Mala som to čakať, zázraky sa nedejú... Odpísala som mu, v tom momente som ho, ako keby zázrakom, zbadala online, v duchu som poďakovala nebesiam za to, že sa o tom môžem s niekým normálne porozprávať. Asi som týmto vymenila moje najlepšie kamošky Alexu a Blair a zvyšok školskej partie za Daniela a prechodne aj Vila, čo už, asi som divná baba.

Ako často vás ľudia prekvapujú, lebo mňa v poslednej dobe neustále, videla som za tým ďalšiu katastrofu, keď som si prečítala ďalšiu danielovu správu s textom: No vieš, Eli, Robbie nie je taký, ako si myslíš, že je.

Je niečo, o čom neviem? opýtala som sa ho plná obáv, čakala som už len samé zlé veci, nič dobré už ani len nepadalo v úvahu vzhľadom na uplynulé dni.

Je to na dlho, vysvetlím ti to, keď sa niekedy stretneme a vôbec ti to v podstate ani veľmi nechcem povedať, sú to také hlúposti.

Nech je to čokoľvek, chcem to vedieť, o pätnásť minút v CarterCafé, pozývam.

Odpísal už len OK a odhlásil sa. Asi si nechcel nechať ujsť to, že mu zaplatím veľkú horúcu čokoládu so šľahačkou, alebo je to fakt kamoš, ktorému na mne záleží. nestíhala som už ani sprchu, preto som si dala iba suchý šampón, prerobila si makeup a prezliekla som sa do nespotených vecí a šla som zase preč.

Keď som prišla do kaviarne, bol už tam, nevšimol si ma, lebo listoval v ponuke nápojov. prišla som ku stolu a pozdravila ho. Odzdravil a hneď sa snažil prejsť na tému inú ako Robbie.

„Pozri, viem, že ty asi zjavne nie, ale ja sa naozaj chcem baviť o tom." Nevyzeral veľmi nadšene, no ale čo mu ostávalo.

„Nechcem ti to povedať, naozaj kašli na to, on za to nestojí, ver mi, Eli, toto radšej nechci vedieť." Napätie pri našom stole by sa dalo krájať, dokonca sme odignorovali aj čašníčku, ktorá sa medzičasom pri nás pristavila Striedavo sme sa pozerali na seba a do zeme.

„Tak potom na čo si sem prišiel, keď mi to nechceš povedať?" spýtala som sa ho to priamo a keď som si všimla, že to nezabralo, skúsila som na to ísť inak. „V živote som sa stretla s veľa zlými vecami, o mnohých z nich ani radšej nehovorím, nech je to, čo mi chceš povedať akékoľvek zlé, ver mi, ja to zvládnem. Kvôli tomu, že nebudem mať jedného chlapca, aj keď je to všetko, čo práve chcem, sa svet nezrúti, naozaj mi to môžeš povedať."

Asi som ho tým presvedčila, koktavo a pomaly, ale povedal mi to. „Vieš, bolo to už dávnejšie, keď som si s Robbiem písal o tebe, spomenul som ťa ako jednu super kamarátku a opýtal sa ho, či ťa náhodou nepozná, lebo by sme mohli občas ísť von všetci traja. No a odpísal mi niečo v zmysle, že ťa nemá rád a keď s tebou pôjdem nabudúce von, tak ho vraj nemám volať. Preto som ho vtedy do Manhattanu volal tak, že som nespomenul, že tam prídeš aj ty."

Sedela som stuhnutá, ako kocka ľadu, nevedela som pochopiť veciam, ktoré mi práve rozprával, ako keby hovoril v cudzom jazyku, alebo niečo také. „Prečo... prečo ma nemá rád?"

„Aj na to som sa ho opýtal, odpovedal, že vás tak veľmi nemá rád, nie akože iba teba, nemá rád všetkých tých ľudí okolo teba, celú partiu. Vy dievčatá sa vraj pretvarujete, celá školská elita je podľa neho hlúpa, ako keby ste chceli byť niečím, čím nie ste, dospelé a tak a pritom ste len nuly. A tí vaši chalani sú vraj hlúpi, že sa s vami vôbec bavia. Jednoducho, myslí si, že všetko v tvojom okolí je jedna veľká pretvárka. Prepáč, no ty si to chcela vedieť."

Bolo mi z toho do plaču, práve som doplácala na to, že sa bavím zo skvelými ľuďmi, ktorých mám moc rada. Nemala som na to slov. „Takže ak to chápem správne, myslí si, že som úplne rovnaká ako všetci okolo mňa, len preto, že sú to moji kamaráti, len preto, že s tými ľuďmi trávim čas? Toto povedal vtedy, keď ma ešte ani nepoznal, bez toho, aby so mnou v živote čo i len prehovoril?"

„Áno, a je to blbec, už len keď si to myslí, neviem prečo ťa volal na to rande, keď mal na teba predtým taký názor. Ja ho poznám a viem ti zaručiť, že si nájdeš stokrát lepšieho chlapca."

„Nielen, že si zo mňa na tom rande pravdepodobne robil srandu, ale toto o mne povedal človek, ktorému som v živote neurobila nič zlé?" Mala som v sebe toľko zlých emócii, že som nevedela charakterizovať ani len jednu.

„Irónia bolí," povedal a pohladkal ma po ruke.

„Daniel, prepáč, ale ja chcem ísť domov, nechoď za mnou, potrebujem to nejako vstrebať a sama, ďakujem ti, že si mi to objasnil, už som aspoň v obraze."

Obliekla som si bundu a vybehla z kaviarne. Kráčala som domov dobrých pätnásť minút tempom slimáka, kopala som do napadaného lístia. Mohla som si pogratulovať, moje zlé sny sa týmto vyplnili.

Ďakujem všetkým za prečítanie už 7. kapitoly. Dúfam, že sa vám páčila a budem veľmi, veľmi, veľmi rada, ak mi zase necháte nejaké tie komentáre s pochvalami, návrhmi, postrehmi alebo kritikou. A prepáčte, že teraz pridávam menej často ako na začiatku, no túto kapitolu som prepisovala dokonca dvakrát.

Venujem: Každému kto pravidelne čítava, lebo som vďačná za všetkých, ktorým sa poviedka páči, lebo pre mňa to znamená naozaj veľa.

*Jenny

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 7. kapitola: