OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 9. kapitola

17.11.2012 (19:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 737×

♥ Into Your Arms ♥

Počula som, ako zazvonil zvonček, postavila som sa a na jednej nohe preskákala ku dverám, pomaly som už aj zabúdala chodiť, pozitívne však bolo to, že ten môj nešťastný členok, bude čoskoro v pohode. Otvorila som dvere a zbadala v nich Daniela, bola som prekvapená, lebo som ho tu nečakala.

„Prišiel som sa rozlúčiť," povedal namiesto zaužívaného "ahoj". Čo prišiel? Nechápala som, prečo akože by sme sa mali lúčiť? Spomenula som si na naše posledné stretnutie, vtedy nepovedal nič. Nepovedal, lebo som mu nedala možnosť, uvedomila som si chvíľku na to. Opäť som spravila to, že som sa nezaujímala o nikoho iného, okrem seba. Bolo to pochopiteľné, vzhľadom na to, čo sa dialo, no neospravedlňovalo ma to.

„Čo sa deje, kam ideš?" opýtala som sa a naznačila mu, aby šiel dnu, bola som iba v nohaviciach od pyžama a mikine, pokrútil hlavou že nie.

„Zbehlo sa to rýchlo, vedel som to už keď sme boli minule von, ale dáko na to nedošla reč. Vlastne, celé sme to vybavili len nedávno." Povie už, sakra, o čo tu ide? Začínala som byť netrpezlivá.

„Sťahujeme sa preč." Dívala som sa na neho, ako somárik na nové vráta.

„Ako? Prečo sa lúčime, budeme sa dúfam pravidelne navštevovať, nie?" povedala som mierne koktavo.

„Ja skôr myslím, že to nepôjde, vieš, sťahujeme sa do iného štátu, nie je to práve blízko."

„Preboha kam?" Začalo mi byť smutno, pokiaľ išlo o priateľov, bola som na nich naviazaná, ako keď si raz za čas potrebujete pustiť dáku pieseň, ktorú nadovšetko obľubujete, nemusíte ju počúvať každý deň, lipnúť na nej, no raz za čas ju počuť jednoducho musíte. Šlo síce iba o jedného z mojich priateľov, no bez tak mi to všetko prišlo k srdu, bol to kamoš, ktorého som mávala sakra rada.

„Je to v Nemecku, presťahovala sa tam otcova firma a rozhodli sme sa ísť s ním celá rodina. Zatiaľ je to len na rok, ako na skúšku, či sa tam náš život a aj firma uchytí, potom sa uvidí či tam ostaneme, alebo nie. A cez leto a Vianoce sem určite prídeme."

„Veď je to len dvakrát do roka!"

„Nuž, čo sa dá robiť, keby to šlo, určite by sme tu boli aj každý víkend, budete mi všetci nesmierne chýbať, aj ty." Usmievala som sa, i keď som na to nemala žiadny dôvod, chcela som, aby si ma pamätal usmiatu.

„Daniel, veď ty ani nevieš po nemecky, budeš tam ako nemý." Musela som si z neho vystreliť, jeho nemčina bola naozaj príšerná, ani nie tak gramatika, ako výslovnosť.

„Ále, aspoň sa to naučím, mám tu pre teba niečo." Podal mi malú škatuľku, bola trápne zelená, presne ten odtieň, ktorý sa mi nepáči. Vždy sme si robievali srandu z ľudí, ktorí takú nosili, boli pre nás vodníkmi. Otvorila som ju a vytiahla som z nej gumičkový náramok na ktorý bol prišitý maličký macík. Začala som sa smiať, vrátili sa mi spomienky na to, ako sme raz ukradli susedom psa, pretože sme sa nudili a potom, keď sme s ním išli po ulici, sme našli náramok, veľmi podobný tomuto. Dala som si ho zo srandy na ruku a nakoniec, keď sa oproti nám zrazu zjavil sused, alias majiteľ psa, vysvitlo že náramok na mojej ruke, patrí jeho dcére. Doteraz okolo nich nemôžem prejsť bez toho, aby sledovali každý môj pohyb. „To len tak, aby si tak skoro nezabudla, len to prosím nikde nenos."

„O to sa neboj, ani by mi to nenapadlo." Keď sme v našich hlavách konečne skončili so spomínaním, bolo tu, to divné ticho, neznášam lúčenia, pomyslela som si.

„Mal by som už ísť, odchádzame už zajtra a ešte sa chcem rozlúčiť aj s ostatnými a dobaliť si veci." Hodila som sa mu okolo krku, až vtedy som si všimla, že na ulici ho v aute čakajú rodičia, tak preto tu nebol na skate, ako vždy. Dívala som sa, ako odchádza, dnes pre zmenu ja.

„Tak sa tam drž a napíš mi." Zakývala som mu, keď už bol pri aute, ani som si neuvedomovala, že odchádza navždy.

Dva týždne po tom.

Spievala som piesne, na ktoré predo mnou tancovali, Vilo a celý jeho ročník a to, čo na tom bolo najlepšie bolo to, že práve teraz tancoval s Dominikou, áno s tou Dominikou s ktorou Robbie kedysi chodil. Eduard na mňa každú chvíľu žmurkal, stál na boku a sem tam niekoho dirigoval, dával na mňa pozor, bolo to moje prvé vystúpenie, za ktoré mi platili. Irónia osudu spočívala v tom, že táto moja premiéra v úlohe "speváčky na Eduardových večierkoch", bola na stužkovej Dominiky, nemala som na to dôvody, ale i tak som ju už len kôli systému nemala rada. Chvalabohu to bola aj Vilova stužková, ako som zistila už pre tým, keď som mu hovorila kde budem spievať, chodí s ňou do triedy, prirodzene nemá šajnu, že ja ju poznám. Bolo to dosť divoké odhalenie, nikdy by mi nebolo došlo že obaja chodia na tú istú strednú a poznajú sa. Spievala som pesničky, ktoré si dopredu vybrali, mala som ich po pár hodinách s Eduardom perfektne nacvičené, mal spolu so mnou asi sedem speváčok. Dnes sme tu boli dve, ja som pre začiatok spievala iba slaďáky, úplne jednoduché veci a ona všetko ostatné. Nebolo mi to moc po vôli a museli sme byť navlečené do na vlas rovnakých šiat. Okrem nás tu bol gitarista, bas gitarista a baba, ktorá hrala na bicie, keď bolo treba. Pomedzi program sme mali kopu času, sedeli sme niekde, kde sme nikomu nezavadzali a bola som si istá tým, že každý z nás je tu len pre to, že Eduard dobre platí. Navyše, ja som potrebovala nejaké to rozptýlenie. Čakal ma posledný song, potom čo ho odspievam, konečne budem môcť ísť domov, domov spolu s Robbiem.

Vilo ma zastavil, obchádzala som práve okolo záchodov, oblečená už konečne v normálnych veciach a pripravená na odchod.

„Ten tvoj spev bol super," povedal s miernou iróniou, ale tak sme si mi dvaja zo seba uťahovali často, normálne by to znamenalo, uznávam ťa.

„V smokingu vyzeráš božsky," podpichla som ho rovnakým tónom.

„Ostaň tu s nami na disko, zoznámim ťa s ostatnými, o chvíľu príde vraj dosť dobrý DJ, vybavoval ho Eduard."

„Máte perfektnú stužkovú, vieš, zo živou hudbou sa to väčšinou nerobieva," mierne som tým poukázala na seba, „možno by som aj ostala, ale Robbie ma vonku čaká, máme dohodnutú nočnú prechádzku."

„Aha, takže hovoríš, že nočná prechádzka s princom, si zlatá, keď si myslíš, že neviem, čo sa za tým môže skrývať," hlúpo sa usmial, bol v myšlienkach presne tam, kde aj ja. „No a tú živú hudbu sme mali, len vďaka známostiam spolužiačky."

„Prechádzkou som myslela naozaj prechádzku."

„Dobre, dobre, i tak si budem myslieť svoje, idem už medzi ostatných, tak sa maj.

„Perverzák," Zamrmlala som za ním tak, aby som si bola istá, že to počul.

Všimla som si babské vécka, vedľa ktorých som stála, rozhodla som sa ísť si aspoň skontrolovať make-up. Vošla som, bolo zapálené svetlo, no javilo sa, že tam nikto napriek tomu nie je. Položila som si kabelku a vytiahla som z nej pudrenku s malý štetcom. Nanášala som si púder na nos a potichu rozmýšľala, že dnešný večer ma vlastne bavil, i keď miesta na ktorých by som chcela spievať, boli možno trochu odlišné. Započula som z jednej z kabínok divný zvuk, znelo to, ako keby si niekto pchal prsty do krku, najprv som si pomyslela, že ide iba o dáku hlúpu bulimičku, no ako som tam tak stála, započula som medzi to slabý vzlyk, toto by bulimičke vyšlo na prvý pokus a už určite by pri tom nemusela roniť slzy. Podišla som ku dverám kabínky, boli poodchýlené. Potichu som zaklopala a otvorila ich. Zbadala som čiernovlasé dievča, kľačala pri záchode a rukami objímala záchodovú dosku.

„Si v poriadku?"

„Lucia, to si ty?" opýtala sa tichým hlasom.

„Nie, ja nie som Lucia, som Eli, nepoznáš ma, dnes som tu spievala pár pesničiek." Zdvihla hlavu, aby sa na mňa pozrela. Bola to Dominika, áno vážený, náhody v mojom živote, ako keby nepoznali konca, no bolo mi práve jedno, kto to je. Nevyzerala práve nadšene z toho, že nie som, dáka Lucia.

„Môžem ti s niečím pomôcť?" Dúfala som, že ma nepošle hneď z prvej von, hľadať Luciu, medzi všetkých, čo sú tu.

„Toto by mal byť jeden z najväčších večerov v mojom živote a ako to vidím, presedím ho tu na záchode."

„Neboj sa, bude to v pohode, čo sa ti vlastne stalo?"

„Ja ani neviem, niečo som zjedla a je mi z toho úplne hnusne, už asi hodinu, teraz je to ale až príliš zlé, mám z toho kŕče v žalúdku." Síce som nemala tušenie, ako jej pomôcť, rozhodla som sa vyskúšať, prvé čo mi napadlo.

„Poď, skús vstať a dáko to rozdýchať, mám tu tabletku, mne väčšinou pomôže." Pomohla som jej sa postaviť, sedela na mramorovom umývadle a bola úplne bledá do tváre. Zobrala som plastový pohár zo stojana pri umývadle a nabrala doň studenú vodu, našla dom v taške tabletku a podala som jej to.

„Skús sa upokojiť, ono to určite čochvíľa prejde, účinkujú rýchlo." Usmiala som sa, „ uvidíš, dnešok ešte len bude fajn."

Prikývla. „Si milá, veľmi ďakujem, inak, ja som Dominika." Zoznámili sme sa, sadla som si na mramor medzi umývadlá vedľa nej, počkám tu, kým nebude v pohode. A tak sme tam, na babských véckach sedeli dobrých dvadsať minút, popíjali studenú vodu z plastových pohárikov, rozprávali sa a vtedy sa stali zo mňa a Robbieho ex, kamarátky.

Vyšla som na tmavú, nočnú a zároveň prekrásne tichú ulicu a rozhliadala som sa, kde je Robbie. Nikde som ho nevidela, už som chcela zobrať mobil a volať mu, lebo bola pravda, že na dohodnutý čas, už chvíľku meškám. Keď ma zrazu niekto zo zadu objal, to objatie som už detailne poznala, šťastná som sa otočila a dala mu bozk.

„Dosť dlho ti to trvalo," povedal, i keď nevyzeral, že mu to príliš prekáža. Uvažovala som. Poviem mu o tom, že som zachraňovala jeho bývalku od bolesti brucha? Alebo to nechám tak, lebo sa mi už nikdy nechce vracať k téme "ona"? Áno, je rozhodnuté, kašlem na to, minulosť je minulosťou, záchodová story by len pokazila našu chvíľu.

„Eduard ma zdržal, prepáč."

„V pohode a aký bol celý večer?"

Chytili sme sa za ruky a vykročili, rozprávajúc sa, do noci. S ním bolo všetko dokonalé.

 Venujem Lizzienke, Simones a Nikky. 

A všetkým čitateľom, plánovala som napísať ešte jednu kapitolu a príbeh nejako ukončiť, ale zmenila som trošku názor a v ďalšej časti "padajúcich hviezd" sa teda môžete tešiť na nové udalosti.

*Jennyfer

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 9. kapitola: