OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » My story - Prológ

Tento príbeh je o dievčati menom Gabriel, ktorá práve dovŕšila osemnásť rokov a vyhodili ju z detského domova. Za bránami bezpečného detského domova ju ale čaká jej minulosť, o ktorej ale Gabriel nič netuší, no a o to viac je zraniteľnejšia... Gabriel totiž budú prenasledovať Hitlerovci, ktorí sa jej chcú pomstiť tak, ako to urobili aj jej rodičom.

02.04.2011 (16:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 565×

V jeden upršaný, škaredý deň v jednej z londýnskych vyblednutých pôrodníc a v jednej z jej izieb ležala na lôžku unavená a ubolená žena menom Helen. V náručí držala spiace dieťa, dievčatko s havraními vlasmi a smaragdovo-zelenými očami. Spokojne spalo, pretože ešte nevedelo, čo ho v živote čaká... no a to dieťa som bola ja.

Narodila som sa 30. apríla 1945. V deň, keď pädesiatšesť ročný Adolf Hitler spoločne so svojou manželkou spáchal samovraždu. Osem mesiacov pred mojím narodením sa moji rodičia rozhodli imigrovať z nemecka a ochrániť tak svojho potomka - mňa pred hrôzou,  ktorá sa v tej dobe odohrávala v našej krajine. Stalo sa ale to, čo sa dalo očakávať. Rodičou prenasledovali a pred mojimi očami ich chladnokrvne zavraždili. Mala som iba štyri, keď sa to stalo a, samozrejme, že sa to so mnou nieslo celý život.

Volám sa Gabriela a dnes mám osemnásť rokov. Práve ma pustili zo sirotčinca. Samozrejme, že nemám kam ísť ani nikoho, kto by sa o mňa postaral. Na nič také nás v škole nepripravovali, na nič, čo by súviselo s realitou. Lenže ja mám na sebe oblečené len tenké letné kokteilové šaty, lodičky a sivý pletený sveter. Neexistuje nikto, komu by na mne záležalo ani nik, kto by mi podal pomocnú ruku...

Vždy som bola samotárka, nemám priateľov,  ani som nemala. Deti v sirotčinci sa ma báli, ževraj som bola čudná, tak som väčšinu času stráveného v detskom "domove" strávila sama schúlená v kúte, pohltená čítaním kníh. Z toho nevyplíva nič iné, že sa naozaj nie je na koho obrátiť...

Celá premočená som sa prechádzala po námestí a nakukovala do výkladov s teplým jesenným oblečením. V jednom drahom obchode visel na vešiaku teplý kožuch a mne nedalo sa na neho nedívať a predstavovať sa v ňom... Predstava tepla mi pomáhala odháňať triašku spôsobenú zimou. Mala som nejaké peniaze a obchod bol stále otvorený, no moje úmysly kúpiť si "teplo" sa rozplynuli hneď, ako sa mi pred očami zableskla cedulka, visiaca z rukáva kožuchu, na ktorej bolo: 1500 libier...

„Fúha, tak ten je drahý aj na mňa," ozval sa charizmatický hlas, ktorého majiteľ stál hneď vedľa mňa. Pomaly som sa otočila, aby som sa mu mohla pozrieť do tváre. Jeho vzhľad presne splíval s jeho hlasom. Mal strapaté hnedé vlasy, čokoládové oči a perfektne tvarované lícne kosti, ktoré tvorili tvár hodnú boha. Zasnene som sa na neho zahľadela a na jeho dokonalých perách sa objavil úsmev.

„Ahoj," dodal.

„A-ahoj," koktavo som mu odpovedala a úsmev mu hanblivo opätovala. Bol dokonalý, škoda len, že ja som bola otrhaná a v tej chvíli aj úbohá v podstate bezdomovkyňa.

Len tak sme tam stáli a dívali sa na seba.

„Nie je ti zima?" starostlivo sa na mňa díval a podával mi svoj kabát.

„Nie, to je v pohode."Samozrejme, že som klamala. Nebolo to v pohode, bola mi hrozná zima. Len tak-tak som ovládala trasúce sa zuby.

Má také krásne oči...

„Som Dominic," znova sa usmial a podával mi ruku.

„Gabriel," predstavila som sa, ale ruku som rýchlo odtiahla. Nevedela som, čo je zač, ani prečo si dáva tú námahu ozývať sa k otrhanému cudziemu dievčaťu... Ja byť na jeho mieste zapchám si nos a beriem nohy na plecia.

„To je krásne meno... Prišiel som do mesta za prácou na pár týždňov, možno na menej. Podľa toho, ako sa bude vyvíjať situácia... Som tu sám, nechcela by si mi robiť spoločnosť, Gabriel?"

Pozeral sa mi priamo do očí a z jeho pohľadu sa mi nepodarilo vyčítať nič iné, než úprimnosť.

„Spoločnosť?" vyľakane som sa na neho pozrela a ešte vyľakanejšie znel môj hlas.

„No... Prenajal som si malý byt a za tú dobu budem potrebovať, aby mi niekto opral a navaril. Samozrejme, s peniazmi nie je problém."

Akoby som ho poznala už roky. To, čo vychádzalo z jeho vnútra, mi dávalo pocit bezpečnosti a mne nezostávalo nič iné než mu veriť. Nakoniec sa mi predsa ubytovanie hodí, aspoň na pár dní sa budem opäť cítiť ako človek s istou úrovňou.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování



Sdílet

Diskuse pro článek My story - Prológ :

Och, bože, prepáčte, toto je kamarátkyn článok, vlastne práve teraz požiadala o práva - DieťaPunku a asi pridala svoju poviekdu na môj nick, okamžite to všetko idem opraviť, nebojte, ospravedlňujem sa.

Prepáč, ale článok ti budem musieť vrátiť k oprave.
* Ako už Lyn spomínala, k poviedkam na pokračovanie sa do názvu dopisuje, či ide o \\"prológ\\" alebo \\"1. kapitolu\\".
* Číslovka sa píše slovom.
* Medzera sa nepíše pred bodkou a ani čiarkou, ale až za nimi. Medzera sa taktiež nepíše za bodkou a čiarkou v tom prípade, že za ňou idú horné úvodzovky.
* Prvé úvodzovky sa píšu dolu, nie hore! Za dolnými sa medzera nepíše, za hornými áno.
* VISIEŤ! Nie VYSIEŤ!
* Chýbajú ti tam čiarky a niekde ich píšeš zbytočne.
* Niektoré priame vety nemáš ukončené.
* Ak píšeš 3 bodky, tak medzera sa pred ne nedáva - len za ne.
* Pozor na niektoré veľké písmená. Niektoré názvy sú len všeobecné (londýnske ulice), takže sa píšu s malým začiatočným písmenom.
* Niektoré vety by bolo dobré aj preštylizovať, pretože tak napísané vyznejú dosť divne. Napr.: "...ja byť na jeho mieste..." - "... keby som bol na jeho mieste..."
* PREKLEPY! Niekde ti chýba medzi dvoma slovami medzera.
* Priama reč:
1. Ak za priamou vetou nasleduje uvádzacia veta (teda povedal, vykríkol, opýtal sa, odpovedal, pozdravil, zdesil sa, súhlasil…), ktorá priamo nadväzuje na priamu vetu, vedľajšia veta sa začína malým písmenkom a môže končiť čiarkou, výkričníkom, alebo otáznikom, po prípade ešte tromi bodkami. NIKDY nesmie končiť bodkou!

„Jane, kde si bola tak dlho?“ spýtala sa s obavami v hlase.


2. Ak za priamou vetou nenasleduje uvádzacia veta, teda ide o vetu, ktorá opisuje: našu činnosť alebo činnosť niekoho iného. V takomto prípade sa priama veta končí bodkou, výkričníkom, alebo otáznikom, či tromi bodkami a vedľajšia veta sa začína veľkým písmenom. NIKDY nesmie končiť čiarkou!

„Jane, si to ty?" Vytreštil na mňa oči.
„Jane, ideš?" Otočila som sa.

3. Ak medzi priame vety vkladáme vedľajšiu vetu, môžeme tak urobiť dvomi spôsobmi:

a) „Jane," povedal a pozrel sa na mňa, „kde si bola?"
b) „Jane," povedal a pozrel sa na mňa. „Kde si bola?"

Keď si to opravíš, znovu zaškrtni "článek je hotov".
Ďakujem.
PS: Text sa zdá byť natlačený na sebe, skús s tým niečo urobiť. Je to len taká rada.

*K začínajúcim poviedkam na pokračovanie sa pripisuje "prológ" alebo "prvá kapitola", aby v tom nebol chaos a neplietlo sa to s jednorázovkami.

Přidat komentář:

Nick:

Text: