OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Navždy spolu - 1. kapitola

16.08.2012 (12:00) • Katerina • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 754×

„Katarína!“ zavolala na mňa mama z druhej izby.

„Prosím?“ zahundrala som a neochotne som odlepila oči od obrazovky počítača.

„Mohla by si ísť na chvíľu sem?“ Jej hlas znel veľmi vážne, preto som sa rozhodla hneď ju počúvnuť. Radšej som sa z facebooku odhlásila, ak by to bolo na dlhšie. Len dúfam, že to nebude domáce väzenie, alebo zákaz počítača. Veď viem, že včera som sa vrátila trochu neskoršie domov, ale iba o hodinu. Nie je to až taký veľký priestupok.

Pomaly, aby som natiahla čas, som sa šuchtala do obývačky. Vo veľkom kresle bol rozvalený trochu tučnejší, štyridsať ročný muž. Vedľa neho na pohovke sedela útla blondína s krásnymi veľkými zelenými očami - presne takými istými ako mám ja. Nervózne som si hrýzla spodnú peru a čakala na rozsudok smrti.  

„Chceli by sme sa s tebou o niečom porozprávať.“ Zbystrila som pozornosť. Túto vetu rozhodne nepovedala tónom, ktorým sa so mnou rozprávala, keď bola nahnevaná. Práve naopak. Znel veľmi vľúdne. Takmer veselo.

Usadila som sa oproti rodičom na moje vyhriate miesto. Prižmúrila som oči, aby som videla na rodičov, pretože boli roztiahnuté rolety a do izby svietilo prudké svetlo. Zrazu zaznel dupot a môj malý brat Kubo sa vyrútil spoza dverí. Obišiel malý, vyrezávaný stolík a vyskočil mame na kolená. Objal ju okolo krku a zakričal:

„Mama! Mliečko!“

„Hneď to bude miláčik,“ odpovedala poslušne. Potom som musela päť minút čakať, kým mu ho neurobila a až potom náš rozhovor mohol začať.

„Takže, nechcela by si ísť na týždeň do Bratislavy? Potrebujem niečo dohodnúť so šéfom,“ ozval sa teraz pre zmenu otec. Neurčito som pokrčila plecami a pousmiala sa:

„Prečo nie. A kedy?“

Mama, potešená mojou reakciou povedala: „Už o týždeň! Od pondelka.“

Ufff... Striaslo ma. Veď o týždeň v stredu mám rande s Petrom. Konečne si ma všimol... A mama bude zvedavá, ak jej poviem, že chcem byť doma. Navyše Petra neznáša. Stále sa ne neho sťažuje. Ach jaj... A to ešte nevie, že je jej budúci zať. Nemá v dedine veľmi dobrú povesť. Babky po dedine roznášajú, že po večeroch fajčia a pijú v zastávke. I keď niečo je možno pravda, určite nie všetko. Nie je zase taký zlý. A pritom je neskutočne sexi. Tie jeho krásne modré oči! A tie tehličky!

„Takže ideš?“ spýtala sa mama s nádejou v hlase.

Pokrčila som plecami. Aj keď to budem ľutovať, prikývla som. Petrovi poviem, že akurát vtedy nemôžem. Kvôli nejakej sprostej rodinnej akcii. Dúfam, že to pochopí.

„To je super. Počula som, že ockov šéf má aj nejakého syna približne v tvojom veku. A tiež, že je celkom pekný...“ žmurkla na mňa. Prevrátila som očami. V kuse by ma chceli s niekým zoznamovať. Ale nepozerajú pri tom na to, čo chcem ja. 

Odišla som z izby a zamierila som späť k počítaču. Zrazu mi začal zvoniť telefón. Je asi v Jakubovej izbe. Znova mi ho zobral a určite bude vybitý. Zase hral tie blbé hry. Má len tri roky a už si vie sám zapnúť počítač, zadať stránku na prehliadači a spustiť si video. Keď ho vidím, čoraz častejšie mám chuť použiť otrepanú frázu mojich rodičov:  Keď ja som bola v tvojom veku... Rozbehla som sa po schodoch, aby som ho stihla zdvihnúť ešte predtým, než dozvoní. Schody som brala po troch. Vtedy som si ja hlúpa uvedomila, že mama pred chvíľou umývala schody a ešte sú mokré. No neskoro. Noha mi skĺzla na jednom schode a ja som sa zrútila dole schodmi. Rodičia dobehli okamžite.

„Čo to robíš??“ vykríkli na mňa naraz.

„Len som sa ponáhľala. Zvoní mi mobil.“ Po chvíľke ticha som dodala: „Teda zvonil.“

Rozhodla som sa pozviechať zo zeme, pretože mi bolo trápne, že otec na mňa pozerá ako bager na tvrdú hlinu. Bolelo ma celé telo. Chvíľu som mala pocit, že mám zlomenú nohu, ale našťastie sa mi nič nestalo (teda, aspoň myslím). S väčšími ťažkosťami som sa postavila a začala rozhýbavať ubolené končatiny. Keď som bola natoľko v poriadku, že som sa mohla sama takmer bez problémov hýbať, som sa rozhodla, že Petra poinformujem o mojej  trápnej situácii. 

Páčil sa vám príbeh? 

Budem rada, ak napíšete aj kritiku. :)

Autor: Katerina, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy spolu - 1. kapitola: