No, túto kapitolu ste už asi čítali, ale aby sme si to zopakovali :) Meg je u Lanieho, všetko je v poriadku, teda až kým sa nerozhodnú ísť na prechádzku. Toto je dieľ po tom valentínskom, tak dúfam, že ste si ho teda užili :)
Príjemné čítanie, praje Rosie :)
25.02.2010 (18:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 534×
Si jednoducho na zjedenie..."
12. kapitola
Ráno som sa pravdaže zobudila v Lanieho náruči. Ako inak, bolo to jedno z najkrajších rán v mojom živote. Keď si tak spomeniem, ako to katastrofálne včera začalo a ako úžasne skončilo... úplná zmena... Otočila som sa mu v náruči, aby som ho mohla pobozkať. Bože, ten úsmev, snáď ani nie je skutočný. Tie jeho ďolíčky... tak tie ma dostávajú do kolien. Pevne som sa pritisla na jeho telo. Rukou som mu začala prechádzať po svaloch a po chvíli ho jemne pobozkala na pery.
Lanie sa zachichotal a ani som nevedela ako rýchlo, som ležala pod ním a on svojimi perami láskal moje. Nohy som mu obmotala okolo pásu, cítila som zase jeho začínajúcu túžbu... musela som sa tomu usmiať. Skutočne vám to urobí radosť, keď viete, že niekto po vás túži, po vašej prítomnosti, dotykoch, bozkoch, presne ako ja túžim po Laniem a on po mne...
„Nedáme si zase sprchu?“
Spýtal sa ma pobavene Lanie a ja som iba prikývla. Rýchlo som z neho strhla perinu a zachumlala sa do nej. Lanie si už držal vankúš na istom mieste. Chudáčik môj...
„Prepáč...“
Šepla som...
„Zvykám si...“
Odpovedal mi pohotovo Lanie a začali sme sa spoločne smiať. Aj s vankúšom na istom mieste, ku mne pomaly postupoval a rýchlo sa aj so mnou zachumlal do periny.
„Kto tvrdí, že tu nie je dosť miesta pre dvoch...“
Zasmial sa Lanie a už aj sme spoločne, zabalení v perine postupovali do sprchy. V momente, kedy sa Lanie dotkol mojich pier, perina padla na zem. Vstúpili sme do sprchového kútu a oddali sa, ako aj v noci, vášni a túžbe. Po tejto výdatnej sprche, sme sa už konečne skultúrnili, poobliekali a vydali sa dole, konečne sa najesť...
Lanieho bratia to nekomentovali... našťastie, ale za to Susan a Crystal sa na mňa stále lišiacky usmievali. Potvory jedny, mi to nejako veľmi nezľahčujú... Susan nám pripravila raňajky a my sme sa spokojne najedli. Na dnešok nebol navrhnutý žiadny plán, takže mňa niečo napadlo... S Laniem sme práve ležali v jeho izbe a zase sa naše telá trochu zoznamovali... no nemohli sme si pomôcť...
„Zlato, čo keby sme dnes šli sa s Kolou prejsť... poslednou dobou ho celkom zanedbávame...“
Vytkla som mu, keď som práve ležala na jeho svalnatej hrudi.
„Pre teba čokoľvek láska.“
Usmial sa môj Anjel a jemne ma pobozkal na pery. A tak sme sa rýchlo poobliekali. Pýtali sme sa chlapcov, Crystal aj Susan, ale nik dnes nemal náladu, ísť von. A tak sme šli iba my dvaja. Lanie nemohol nájsť ešte bundu, tak som zatiaľ šla Kolovi po obojok.
„Lanie, idem ho dať na obojok, čakáme ťa vonku!“
Zakričala som na neho, keď pobehoval okolo.
„Dobre láska...“
Zašomral a ďalej sa prehraboval vo veciach. Nuž, je to môj bordelár... i keď ja som asi väčší... Zbehla som teda rýchlo schody dole, pozdravila všetkých a nahrnula sa von. Kola už nedočkavo poskakoval pred dverami, možno je ten pes telepat a vedel, že ideme s ním na prechádzku. Zrazu Kola odbehol... to je truľko... Rozbehla som sa teda za ním, zastavil sa až na veľkom dvore za domom, ktorý bol spojený s domom.
Chvíľu čuchal okolo a potom sa na mňa otočil.
„Čo je macko, cítiš zajaca?“
Prihovárala som sa mu a smiala sa. Ale Kola namiesto krútenia chvostom, začal vrčať. Čo sa to s ním deje?
„Kola... no ták... veď mňa si mal rád!“
Vysvetľovala som mu a pomaly išla ku nemu a on hoci svoje vrčanie zvyšoval, tiež išiel ku mne. Vtedy som si všimla, že sa nedíva na mňa, ale za mňa. Rýchlo som sa zvrtla tiež na druhú stranu. Myslím, že mám pri najmenšom šedý zákal... to nemôže byť pravda...
„Ahoj láska...“
Šepol ten známy, opĺzly hlas. Nohy skameneli... teraz to bolo sto percentné, že ho vidím... a môj útek, sa vďaka mojej nehybnosti nemohol uskutočniť. Panika vo mne vzrástla, nevedela som, čo mám skôr urobiť...
„Ty ma ani nepozdravíš... nevideli sme sa už tak dlho...“
Postupne ku mne pristupoval. Kola začal hrozitánsky vrčať. Čo teraz, čo teraz?! Mysli!
„Tak asi ma naozaj nepozdravíš... škoda, chcel som si ešte s tebou pokecať...“
Oboznamoval ma zo svojím plánom. V mysli sa mi začali vynárať spomienky... spomienky na jeho mučenie, sestru na všetko. Zradzovalo ma to, ja som sama seba zradzovala! Bolo to ťažké, ťažoba a pohľad na neho, živého a ešte ku tomu, tu? Tak ten ma zabíjal. Ťažko som sa zosunula na kolená. Vlastné telo ma tiež zradilo... ako si to môžem robiť. Tá sviňa sa ešte väčšmi usmiala a zase sa ku mne približovala...
„Ako to tak vidím, dnes to pôjde až primoc ľahko...“
Šepol a oblízol si pery...
Dnu, von, dnu, von, dnu, von....
To už nie... to nie... Kola ustupoval dozadu a začal hlasno brechať do všetkých smerov. Približoval sa, až nakoniec si prikľakol ku mne.
„Dnes to už asi Megan nestihneme, je tu moc veľa svedkov a ešte ten pes... ale aspoň ti nechám pamiatku...“
Nechápala som... Ale hlavné, že som bola v šoku, ani nie tak ja, ako moje telo. Úplne ma zradilo a nechcelo sa vôbec pohnúť... absolútne nereagovalo na moje povely... Schytil moju ruku do svojej a do dlane mi tvrdo vyryl nožom S... Nenávidím ho! Ale moje telo ani po tomto kúsku, vôbec nereagovalo. Naklonil sa ku mojím perám, aby ich mohol rýchlo hrubo pobozkať.
„Ja si pre teba prídem... ale ešte nie je čas...“
Odišiel... moje telo sa zrútilo do trávi... Kola okolo mňa poskakoval a oblizoval ma. Len som zatvorila oči a odišla do temnoty...
Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 12. kapitola :
Přidat komentář:
- English Gentleman - 1. kapitola
- Smrťák 3 (1. část)
- Setkání v lese
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
- Priznanie
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!