Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 14. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Pardon, moc sa ospravedlňujem, že to toľko trvalo, chcela som to sem dať už včera, ale padol mi net. No a teraz môžeme pokračovať v Meganinej nočnej more... Som vám strašne, strašne moc vďačná, za tie krásne komentáre:) ste strašne skvelí, vážne:) Tak si hádam užijete aj túto kapitolu... som rada, že to čítate aj tu... keďže to už nie je na stmívku:) príjemne ste ma prekvapili:) Takže, venované:EdBeJa, Dorianna,NeliQ, Momo94, DarkPassion, LoveCullenka, Beny, Alicecullenhale2, Mimi79, TayLoORiSsOoCuTeE, SissaVampire, Elanor, Ronnie, Misa1, Sony17, MillieCul, Janulik, Dia, MI_ROSe_LAVA, Paike a Maggie:) A pravdaže aj všetkým, čo ju čítajú:) Dievčatá, ďakujem za tie krásne komentáre, ste skvelé :)

02.03.2010 (18:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 1443×

" Už som tu, prišiel som..."

14. kapitola

hudba

Netuším, ako dlho trvala cesta... Ani kadiaľ sme išli... Tieto dve veci, boli asi posledné, ktoré by ma teraz zaujímali. Pozrela som sa na svoju ruku. Až teraz som si uvedomila, že ju mám ofáčovanú... Zlatý Lanie... Stáli sme na mieste a Lanie sa ešte niečo potichu dohadoval vonku s Frankom. Asi si mysleli, že ešte stále spím, ale teraz práve som bola čulá, ako nikdy. Moju myseľ zaplňovala ostražitosť. Keby má pri sebe zbraň, mohol by teraz zastreliť Franka a Lanieho, rýchlo vojsť do auta a odísť so mnou...

V tej chvíli som si uvedomila, akému nebezpečenstvu vystavujem Lanieho. Slzy sa mi natiskli do očí a po chvíli pretiekli cez okraj. To nemôžem dovoliť... nikdy, nikdy, nikdy... Zotrela som si slzy z tváre a odhodlane vyšla z auta. Kráčala som si to ku diskutujúcej dvojici. Jemne som sa dotkla Lanieho a oni obidvaja mierne naskočili, asi naozaj nečakali, že ich niekto vyruší...

„Zlatíčko, už si vstala?“

Spytoval sa mierne prekvapene a pritom si ma pevne tisol ku boku.

„Už hej...“

Zašomrala som a plne sa otočila na Frank.

„Ja... Frank, mohol by si Kellana odviesť domov, prosím.“

Prosila som hádzala zúfalý pohľad na Franka, ale reči sa ujal niekto iný ako frank.

„Prosím?! To nemyslíš vážne Meg... Ja sa s tadiaľto pohnem, jedine s tebou! A aj keby neviem čo povieš, jednoducho ma neprehovoríš...“

„Aj keby poviem, že... že ťa nemilujem? Že s tebou nechcem byť?!“

Naberala som hysterický tón a slzy už panovali mojej tvári. Lanie si ma rýchlo pritiahol do svojej náruče a obmotal okolo mňa tie svoje ochranárske ruky.

„Zlatiii, prosím, prestaň. Pozri, my to spoločne zvládneme... Ja ťa nenechám samú, to teda nie a ani vtedy by som neodišiel, i keby si mi toto povedala... Lebo, ja ťa milujem a to sa len tak ľahko nezmení...“

Ja si ho naozaj nezaslúžim. Jemne som zavzlykala...

„Ja nechcem, aby ti ublížil!“

Zapišťala som a schovala si tvár do Lanieho bundy. Jemne ma začal hladiť po chrbte a to ma začalo skutočne upokojovať.

„No poď anjelik, obzrieme si chatu.“

Šepol mi pri uchu a tak som sa mierne odtiahla, ale aj tak v spoločnom objatí sme kráčali dnu. Tá chata bola úplne krásna z vnútra. Z vonku, pôsobila mierne schátralo, ale to sa úplne zmenilo, pri pohľade dnu. Mala dve poschodia. Dole bola toaleta a kuchyňa spojená s obývačkou, ktoré rozdeľoval iný koberec. A hore, tam boli dve izby, ďalšia toaleta a balkón s krásnym výhľadom. Asi po ceste sme sa zastavili v nejakom obchode, pretože chlapci začali postupne dnu voziť množstvo potravín... Či už chipsy, čokolády, až nakoniec po mrazené kurčatá...

Frank sa s nami rozlúčil, pretože dnes nemal on ešte službu. Ďakovala som mu minimálne 5 minút, z čoho až neskôr očervenel. Nechal nám tu dvoch milých policajtov a ja s Laniem sme sa pobrali dnu. Lanie podišiel ku pohovke, roztiahol ju, prikryl dekou a zavolal ma ku sebe. Jemne sme sa spoločne zvalili na pohovku. Lanie sa vyhupol na mňa a rozjasnil miernym úsmevom, tú svoju krásnu tvár. Vedela som, že sa usmieva, len kvôli mne, v očiach som mu videla len smútok.

Jemne som sa vyzdvihla ku jeho perám a spojila ich s mojimi. Vďaka jeho bozkom, som na chvíľu zabúdala na prítomnosť a poberala sa do ríše fantázie a lásky ku Laniemu. Bozky sa sintenzívneli... Mierne som lapala po dychu, ale nehodlala som skončiť. Čím dlhšie trvali naše bozky, dotyky, jeho blízka prítomnosť a objatie, tým viac som zabúdala, prečo vlastne sme na tejto chate. Práve teraz, som nad ňou zmýšľala, ako nad dovolenkou...

A takto to vyzeralo skoro každý deň. Lanie ma upokojoval bozkami a ja som si každým dňom myslela, že už ho nemôžem viac milovať, ale milovala som ho stále väčšmi. Bol dokonalý a nikomu, naozaj nikomu, by som ho už nedala. Bolo by mi jedno, či by som prosila na kolenách, jednoducho, už je môj a takto aj zostane.

Lenže, bývali chvíle, kedy Lanieho láska nestačila a mňa dostihli spomienky, prečo vlastne sme tu. Vtedy sedel, alebo ležal Lanie pri mne, bozkával ma po tvári a vlasoch, hladil moje telo a jemne chrbtom ruky, mi stieral slzy bolesti, ktoré sa prelievali kvôli tomu hajzlovi... V týchto chvíľach som ho nenávidela omnoho viac, ako inokedy... Jednak preto, že som si uvedomila, že tentoraz nemusí ublížiť len mne, ale aj Laniemu... A to by som ja skutočne neprežila...

Poslednou dobou som mala pocit, že toto všetko si len vymyslela moja chorá myseľ a že to S, čo mám na ruke, som si tam vyryla sama... Neukazoval sa, vôbec a to už sme boli v chate skoro 4tý týždeň. Našťastie bol Frank taký milý a stále držal niekto hliadku. Ja som vedela, že niečo plánuje... Ale ostatných, som o tom nemohla presvedčiť. Dnes, bolo skutočne krásne. Keby, keby viem, že nie je nikdy tu blízko, šla by som aj von...

Lenže keďže absolútne neviem, kde by mohol byť a tak som celý deň preležala s Laniem pred balkónom, kam nám príjemne svietilo slnko. Ako každý večer sa pomaly zotmelo a my sme spoločne išli pozerať zase nejaký film. Tentoraz to bola romantika. Hoci som teraz absolútne, na nejakú romantiku nemala náladu, ale bolo to určite lepšie, ako sa zaoberať otázkami, ohľadom jeho a prítomnosť Lanieho, som si nemohla nechať ujsť.

Príjemne som sa usalašila na Laniem a „napäto“ sme sa dívali na romantický film s Jessicou Bell. Občas som aj na ňu žiarlila v tom filme. Mala všetko, pokoj, krásny dom, psa... Proste, nik po nej nešiel... Nik ju nestrašil, jednoduchý, kľudný život... Pevnejšie som Lanieho objala. Vlastne, ja som sa ani nemala na čo sťažovať, ja som mala zase toho najlepšieho muža na svete... môjho anjela.

Mechúr mi zatlačil na brucho a tak som sa zdvihla s Lanieho zo slovami, že idem na WC. Prešla som len chodbu dozadu a vošla do kúpeľne. Rýchlo som vykonala potrebu a pomaly si umývala ruky. Na chvíľu som sa zamyslela nad tým, čo bude v budúcnosti... Bude svadba? Bude ju Lanie chcieť? A čo deti? Tie mu ja nemôžem dať... Zrazu sa mi vyplo svetlo a ja som hlasno vypískla. Všade zostala tma. Rýchlo som otvorila dvere, v dúfaní, že tam na mňa vykukne nejaký prúd svetla, ale všade bola tma a hrobové ticho, ani televízor nešiel. Rýchlo som pristúpila ku svetlu a zapínač minimálne tisíc ráz stláčala. Ale nič, nič, nič... Nešiel, vôbec! Panika sa ma okamžite chytila a ja som priskočila ku pohovke, kde ležal Lanie. To nie, nie, nie!!!

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování