OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 16. kapitola - epilog

10.03.2010 (19:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 1449×

No a sme na konci... Možno niekto nebude spokojný... Pretože koniec nie je taký,  ako som plánovala, ale aj tak dúfam, že sa vám bude páčiť. Ostatok, vám napíšem ešte na konci...

"Aj tak som ti ušla..."

16. kapitola

hudba

Po tomto dni sa všetko zmenilo... nás to zmenilo. Zo začiatku, sme sa obaja báli, desila nás tma, desilo nás, keď sme boli len sami dvaja, ale naša láska stále viac a viac rástla... len tu bol strach... všadeprítomný kráľ... Istú dobu sme  preto boli s Kellanovou rodinou, lenže potom zase prišiel zvrat. Odišli sme späť pri Vancouver, do ..... Najprv sme istú dobu bývali len v hoteli, pretože do môjho bytu som ja nechcela a Lanieho dom, už nebol v „utajení“.

No po mesiaci, sme si kúpili krásny malý domček na konci mesta... Vlastne ho kúpil Lanie, mne nedovolil dať ani cent, na ten dom. Tvrdil, že on sa stará o peniaze a ja o jedlo. Pri tomto rozhovore sme sa nehorázne nasmiali.

Zistila som, kto bol S – Samuel Dickens. Bol ,mnou posadnutý... Polícia mi tvrdila, že v peňaženke mal samé moje fotky a dokonca aj v mobile ich mal nespočetne veľa, taktiež aj ma mal na obrazovke... Neskutočne posadnutý človek, občas ma to teraz strašilo... Ale najviac ma trápil Lanie... Zo začiatku, to bolo ťažké. Musela som ho veľa krát budiť v noci, pretože prosil, aby ho nemusel zabíjať. Túžil po tom, ale túžiť  a urobiť niečo také, je veľký rozdiel.

Často sme spolu po nociach plakali, ale vďaka našim bozkom, sa plač nakoniec ustálil a my sme si už užívali len našu lásku. Bolo to ťažké... príliš ťažké, ale potom, som si zrazu uvedomila, že on tu už nie je a už nikdy sa nevráti... Je proste preč, skutočne niekde inde. V jeden večer sme sa o tom s Laniem rozprávali. Obaja sme sa zhodli, že sa musíme zmeniť. Že musíme obaja zabudnúť na to čo sa stalo a začať zase raz od začiatku.

A tak sa aj stalo. Všetko, všetečko sa zmenilo. Život bol zrazu krajší, všetky dni boli krásne ale najkrajší bol môj Lanie, lebo sa zase usmieval. Jeho úsmev a láska ma liečili a ja som pomaly začínala zabúdať na moju nočnú moru. S Laniem to išlo až príliš rýchlo. Od vtedy som ho už nikdy nevidela a jediná spomienka na neho, bolo to S na mojej dlani, ale pri Lanieho láske, som si toho absolútne nevšímala.

Dnes bol Lanie celý deň divný. Potmehútsky sa stále usmieval a vždy keď som sa ho spýtala, že čo sa deje, len stručne odpovedal, že uvidím, čo sa deje. Poobede ma s Ashley priam vyhnal na nákupy, takže sme prešli polovicu Vancouveru a ja som si už ku koncu necítila nohy. Ale potajme som si kúpila niečo, čo mi už dlhšie hrýzlo svedomie, i keď som tomu nedávala šancu... vlastne, bolo to úplne nemožné, ale túžila som po tom.

Takže prvé čo som urobila, keď ma Ashley aj s vecami vyhodila pred domom, som rýchlo vletela dnu. Tašky som si položila do izby, dala letmú pusu Laniemu a zdúchla na WC,  kde som sa zavrela. Rýchlo som vytiahla z vrecka krabičku. Už, už som ju šla otvoriť, keď v tom Lanie zabúchal na dvere.

„Meg! Čo tam robíš?!“

Krabička mi vypadla z rúk a srdce skoro z hrude.

„Ehm... nič, už idem!“

Zľaknutím som nedokázala sformulovať ani nejakú normálnu výhovorku. Rýchlo som vzala krabičku do rúk, zastrčila ju hlboko do vrecka a otvorila s úsmevom dvere. Laniemu som vlepila rýchlo pusu a už aj som chcela ísť do izby.

„Hou, hou, hou... žiadna izba!“

Zvolal Lanie a zase si ma pritiahol ku sebe a rýchlo mi dal šatku na oči.

„Héj, to čo má znamenať?!“

Rozčuľovala som sa na oko a popritom smiala.

„Dokážeš takto vydržať pár minút?“

„Nie.“

Odpovedala som rázne a Lanie sa len zasmial.

„Budeš musieť!“

Zasmial sa tým svojim krásnym smiechom a prehodil si ma cez plece. Ani som to nekomentovala, toto robieval často a mne sa to aj celkom páčilo. Len som sa tíško chichotala. Zacítila som mäkkú sedačku. Sme v aute? Keď som započula, ako buchli dvere, tak som si bola istejšia a keď Lanie naštartoval, tak naistejšia.

hudba

„Kam ideme?!“

Spytovala som sa nedočkavo Lanieho. Ten sa zase len krásne zasmial a jemne mi pohladil ruku.

„Zlato, nebuď zvedavá, budeš skoro stará!“

„No dovoľ!“

Ofučala som sa a dokázala byť 5 minút ticho, ale keď sa už Lanie začal pobavene smiať nedalo mi, nepridať sa. Asi po ďalších 15nástich minútach sme zastavili.

„Kde sme?! Kde sme?! Kde sme?!“

Skandovala som Laniemu celú cestu, čo ma viedol, nevedmo kam. A on sa len chichúňal a smial. Po chvíli si ma vyzdvihol do náruče a preniesol do nejakého priestoru. Počula som, ako keby zaťahoval žalúzie a zrazu som už nemala na očiach šatku, ale dívala som sa na tie dve krásne modré guličky, ktoré sa na mňa smiali. Jemne spojil naše pery a ja som si ho pritiahla bližšie. Zrazu som ucítila nevídaný tlak, až som poplašene nadskočila. Poobzerala som sa po priestore. Úzka ulička, po stranách zatiahnuté okienka, sedačky... My... my letíme?

„Lanie, čo je to?!“

Spytovala som sa prekvapene.

„Letíme zlatíčko.“

Usmial sa a znovu ma pobozkal.

„Čože? A to ako, kedy, kam?!“

Poplašene som sa všade obzerala. Lanie si ma vzal ku sebe na kolená a prisal svoje pery na moje. Medzi bozkami, mi začal vysvetľovať.

„Zlato lietadlom... tajomstvo...“

Vášnivo dráždil moje pery a ja, i keď som bola zvedavá, som začala hrať jeho hru. Leteli sme už hodinu a ja som sa už teraz len chúlila v Lanieho objatí, jemne ho sem tam pobozkala a napoly už driemala. Žalúdok sa mi zase mierne zhúpol a ja som vedela, čo to znamená. Začali sme pristávať. Lanie nás oboch potichu zapol a potmehútsky sa zase usmieval. Bol taký zlatý...

Hneď ako sme pristáli, sa mi zase na očiach objavila čierna clona, v podobe šatky, ticho som zaúpela a zase počula ten krásny smiech.

„Musí to byť?“

„Musí zlatíčko, neboj sa, už len chvíľu.“

„Tak fajn...“

Povolila som nakoniec a nechala sa zase viesť Laniem. Autom sme išli okolo  pol hodiny, až sme nakoniec zastavili. Lanie si ma zase vzal na ruky. Počula som, ako ešte sa niečo dohadoval s chlapom, asi v Taxíku a potom ma už len preniesol do nejakej miestnosti. Bolo tam poriadne chladno. Počula som tiché kroky na schodoch, takže sme asi niekam stúpali. Lanie ma položil na zem a ramená mi zakryl nejakou teplou látkou. Do rúk mi vložil hrnček s niečím tiež teplým a šatka mi s očí spadla.

Stála som v nejakej drevenej miestnosti a bola som natočená na zavretú drevenú okenicu. Na ramenách som mala príjemnú, teplú a hnedú deku a v rukách držala horúcu čokoládu. To som spoznala hneď, ako som nasala vzduch a moja závislosť na tejto droge sa zobudila. Otočila som sa na Lanieho, ktorý sa zase lišiacky usmieval. Položil si svoju čokoládu na stôl, potichu vzal aj moju a potom otvoril okenicu dokorán.

Tak toto nie... Toto nie je možné. Mierne som sa zakuckala a spravila váhavý krok dozadu, ale v sekunde na to, som sa vrhla ku oknu. To naozaj nie je skutočné... Ako? Nedokázala som si to vysvetliť a dlho nemo, s otvorenou pusou zízala  na tú krásu predo mnou.

„My... sme na Aljaške...“

Šepla som ešte stále mimo a pozrela sa na Lanieho, on len ticho prikývol, podišiel ku mne a objal ma okolo pásu. On, on ma sem naozaj vzal... Neverím...

„My sme na Aljaške!“

Vykríkla som šťastne, otočila sa a vyskočila na Lanieho. Celou drevenou miestnosťou sa ozýval môj potešený smiech. Lanie sa so mnou na sebe točil po miestnosti a ja som len šťastne výskala. Okamžite som ho ťahala von a začala behať po lúke. Bola som tak prešťastná.

„Milujem ťa Aljaška!“

Vypískla som a hodila zo sebou do trávy. Pozerala som sa na oblohu až kým mi výhľad, neskrášlila Lanieho tvár.

„Takže ty miluješ Aljašku?“

Spýtal sa a mierne sa zamračil. Rýchlo som ho stiahla na seba a vášnivo pobozkala.

„Ale to, ako milujem teba, je miliardu krát viac a silnejšie, ako nejaká Aljaška... ďakujem...“

Šepla som a zase sa vrhla na jeho krásne krojené pery. Prekotúľali sme sa cez trávu a zase sa začali smiať. Nakoniec som zbytok dňa prežila s Laniem v lese a okolo domu. Tá príroda, ten vzduch, to prostredie, bolo to čarovné. Ako keby som bola v nejakej spleti rozprávok... Z každej tam niečo bolo. Či už tie vysoké borovice, mach na zemi alebo srny, ktoré chodili až príliš blízko našej chaty.

Večer sme prišli dnu úplne unavení. Lanie pravdaže hneď padol do postele, ale mňa napadlo, že ešte jednu vec som nemala vyriadenú. Našla som krabičku, ktorú som už doma chcela mať za sebou. Vošla som do kúpeľne a po 10tich minútach sa nemo dívala na ďalší zázrak. Ale to... to proste nemôže byť možné, vlastne, nemalo to byť možné, už nikdy. Stále som ešte sedela na zemi a po tvári  mi jemne prechádzali tiché slzy.

Zrazu sa dvere otvorili a v nich stál môj udivený Anjel. Okamžite sa ku mne vrhol.

„Meg, Megan! Čo je, Čo sa stalo?!“

Priam triasol so mnou, pretože som ho len okrajovo vnímala. Môj úsmev sa nebezpečne rýchlo rozšíril, pretože som si až teraz uvedomila, že je to tak, je to skutočnosť. Pozrela som sa do Lanieho zmetenej tváre.

„Ty si mi dal Aljašku a ja ti dávam dieťa.“

Šepla som a ukázala mu pozitívny test.

„Ty... ty si tehotná?!“

S úsmevom som prikývla.

„Ježiši!“

Vypískol Lanie a hneď na to sa otočil a vybehol z kúpeľne preč. Nemo a bez pohybu som sa dívala na dvere, ktoré sa ešte jemne posúvali dopredu. Jemu... jemu... on... nechce? Nebola som schopná ani v mysli rozmýšľať normálnymi vetami, až kým sa zase Lanie neobjavil vo dverách. Rýchlo prikľakol ku mojim nohám, i keď som ešte stále sedela na zemi.

„Aspoň nemusím čakať do konca týždňa.“

Usmial sa krásne a predo mňa nastavil čiernu krabičku, ktorú následne otvoril. Až so mnou cuklo, keď som pochopila, o čo tu vlastne ide.

„Megan Chloe Smith, vezmeš si takého nedokonalého muža, ako som ja?“

Prekvapene som najprv zamrkala na ten krásny strieborný prsteň, s tmavomodrým diamantíkom uprostred a potom aj na Lanieho.

„Áno...“

Šepla som ešte stále vykoľajene. Lanie vzal prsteň do rúk a navliekol mi ho na prst.

„Milujem vás...“

Prehovoril po chvíli láskavo. A potom, ako keby som sa zobudila. Vrhla som sa na Lanieho a pevne ho začala objímať.

„I my teba, i my teba!“

Výskala som šťastne a začala bozkávať tie krásne čerešne, zvané Lanieho pery. Pravdaže mi bozky vrátil s tak isto veľkým nadšením, ako bolo to moje. Vzal si ma do náruče a preniesol rýchlo na posteľ do našej spálne. Ako ma položil, trochu sa oddialil, vyhrnul mi tričko a začal bozkávať moje odhalené bruško.

„S maminkou sa o teba budeme starať, budeme najlepší rodičia na svete, sľubujem.“

Šepkal smerom ku môjmu brušku a pri tom ho jemne hladil nie len prstami, ale aj perami. Naozaj to bolo neskutočné, zdalo sa mi to ako sen... Už od začiatku, bol pre mňa sen, že sa niekto začal o mňa zaujímať a ešte ku tomu niekto ako Lanie... A potom to všetko a ešte teraz toto... Neskutočné a také úžasné...

A tak sa práve Kellan Lutz, slávny herec a úžasný človek, o ktorom ostatní nevedia zhola nič, stal jedinou osobou, ktorá mi nikdy neopustila a navždy zostala pri mne. Život nie je dokonalý a nikdy ani nebol a viem, že ani nebude. Všetko, čo sa v mojom živote stalo, malo svoje opodstatnenie. Vlastne, keby neexistuje Samuel, nikdy by som nespoznala Lanieho, nikdy by som neprišla do Ameriky. Trpela som... vytrpela som si toho dosť, ale odmena naozaj stála za to.

Každý človek trpí... A naozaj to nie je fér. Lenže nakoniec sa aj tak, každému zmení život. Mohla som byť silnejšia, ale bola som aspoň silná, aby som sa mu nakoniec vzoprela a začala si skákať tak, ako ja pískam. Vtedy to nebol osud, ale vtedy som to bola ja a pravdaže aj Lanie. Vďaka nemu sa skončila moja nočná mora a začal, nie krásny sen, ale krásna realita, po boku dokonalo – nedokonalého muža. A on, Lanie, ma tu už naozaj nikdy nenechal samú, lebo jednoducho nesmel... Tento raz, sme už boli na neho dve...:)

Shrnutie

No, takže koniec nebol taký, ako som ja plánovala:) Nemala som to srdce, dať vám zlý koniec... ale asi ho napíšem ako bonus:D

Ale aj takto, som celkom spokojná s koncom. Táto poviedka vlastne vznikla na základe sna. Nevystupoval tam práve Lanie a Megan, len, tam boli proste dve postavy...

Pár vecí som pravdaže ešte domyslela, inak by mala táto poviedka, možno 10, 11násť kapitôl.

Uvedomujete si, že ste práve prečítali okolo 160 strán mojich kecov... gratulujem a tlieskam vám:D

Naozaj mi každý na stmívku môže závidieť vás, lebo lepších komentujúcich, ľudí a priateľov, som si ani nemohla priať. Urobili ste pre mňa neskutočne veľa.

Bolo napísaných mnoho slov, viet, súvetí, priam poviedok... o ďakovaní, ale aj tak mám stále pocit, že tú podstatu som ešte nevystihla...

Boli ste pre mňa viac, než len podpora, než len niekto, kto okomentoval isté pochybné dielo...

Boli a ste pre mňa omnoho viac a za to vám ďakujem...

Vlastne vám ďakujem za milióny vecí, ktoré som si vďaka vám uvedomila.

Proste každému jednému z vás musím poďakovať, neskutočne ste ma každý deň tešili, stáli ste pri mne, aj keď som chcela skončiť... proste vždy...

Milovali ste moju poviedku a ja som naozaj milovala vaše komentáre a naozaj často boli lepšie, ako táto celá poviedka :)

Urobili ste niečo neskutočné... takže ste pre mňa niečo, ako osobní Anjeli, hoci si to vy asi vôbec neuvedomujete...

No a nakoniec, dúfam, že som vás koncom nesklamala a že vám táto poviedka niečo dala do života.

ĎAKUJEM, STE DOKONALÉ!

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 16. kapitola - epilog: