OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - 21. kapitola

04.01.2015 (15:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 870×

Snívali sa mi divné sny. Naháňala som Erica a snažila som sa mu vnútiť objatie. Lana mi stála za chrbtom a kričala na mňa niečo o zrade. A Adam nás len pozoroval a bol ticho. Až na tú paniku v očiach. 

Otvorila som oči a zahľadela sa do prítmia v izbe. Kriste, čo to bol za sen. Natiahla som sa a zistila, že v ústach mám vyschnutú púšť. Naslepo som zašmátrala okolo seba a našla pohár vody. Zlatý otec. Vždy vedel, čo potrebujem. Keď mi tá myšlienka prebehla v hlave, skoro mi zabehol dúšok vody. Porozhliadla som sa po neznámej izbe a skonštatovala, že som naozaj u otca. Matne som si spomínala, ako som sa dostala do postele. Ožratá a sama.

„Na hovno kombinácia,“ zafrflala som a vstala z postele.

Hlava sa mi zatočila a zbytkový alkohol o sebe dal vedieť. Vykotila som sa z izby a obzerala sa po dome. Nový, nedoničený, hmmm, ako dlho ešte tak vydrží? Zišla som po schodoch a našla ich v kuchyni. Otca s tou ženou. David sedel v obývačke a sledoval správy. Keď ma zbadal, zaškeril sa. Prevrátila som očami a nechala to bez poznámky. Stále mi to vŕtalo v hlave. Otec si stihol založiť novú rodinu?

„Dobré ráno,“ zívla som v kuchyni a zapadla do chladničky.

„Je ešte len večer,“ odfrkol otec a opieral sa o linku. Vybrala som si jablko a sadla si k stolu. Tá ženská ma zaujato pozorovala.

„Ja som Denise. Veľa som o tebe počula, Lea,“ ozvala sa, keď som na ňu skúmavo zaškúlila spoza jablka.

„Takže moja nová mama?“ spýtala som sa otca, ignorujúc ju.

„Je skôr po tebe, ako po Mii,“ zasmiala sa Denise a otec ju prebodol pohľadom. Zato ja som sa vystrela a zaujato ju pozorovala.

„Koho?“ spýtala som sa po chvíli, keď ani jeden z nich neprehovoril. Poposadla si na stoličke a ignorovala otcov pohľad.

„Mia, tak sme niekedy volali tvoju mamu,“ pokrčila plecami a vyhla sa otcovmu pohľadu. „Som bývalá spolužiačka tvojho otca. Poznala som tvoju mamu na strednej.“

„Prestaň,“ zavrčal otec a odlepil sa od linky. Niečo jej vysielal pohľadom a potom odišiel z kuchyne. Nechala som jablko nedojedené a nepustila ju z miesta.

„Tak toto ma naozaj zaujíma. Prečo ste tu vy alebo otec?“ spýtala som sa zvedavo. Keď už tu bola aj so synom, ktorého som nakoniec mohla pretiahnuť. Denise sa oprela o stôl a chvíľu si ma premeriavala.

„Daniel s mojou pomocou zohnal pekný dom pre vás oboch. Povedal, že si ním bývala potom, čo sa tvoja matka vydal za Roya Warda. A keďže robíme v tej istej brandží, veľa vecí mi neunikne. Musela si s otcom zažívať krušné chvíle,“ hovorila vážne, čo ma len podráždilo. Nemala som chuť rozoberať moju matku a zároveň ma zaujímalo, ako o nej vie toľko informácií. Prezradil jej to otec?

„Dajme tomu, že to bola stále väčšia zábava ako bývať pod jednou strechou s alkoholičkou a magorom,“ odfrkla som a pustila sa znovu o jablka. Otvorila ústa, akoby na to chcela niečo povedať, ale rýchlo ich zavrela. Nech už to bolo čokoľvek, uznala, že by sa mi to nepáčilo.

„Určite máš veľa otázok, možno aj ohľadom Davida,“ podpichla ma s úškrnom. Tou poznámkou ma rozosmiala. V hlave som mala alkoholové prázdno a pár zblúdených myšlienok na súčasnú situáciu. Oprela som sa do stoličky a naklonila sa ňou, aby som videla až do obývačky. S vyloženými nohami sledoval správy.

„Bolo by blbé pýtať sa matky či si môžem začať s jej synom,“ zamrmlala som ironicky načo sa rozosmiala.

„Ja nie som jeho pravá matka. Moja sestra umrela, keď bol David malý takže jeho matku len zastupujem,“ prehovorila, keď sa dosmiala a pri spomienke na sestru sa nostalgicky usmiala.

Nič som nehovorila, len som ju sledovala. Bola to zvláštna žena. Mala okolo seba divokú auru a cítila som z nej nebezpečenstvo. Ale sedela u nás v kuchyni a smiala sa so mnou. Evidentne medzi ňou a otcom niečo bolo. Osobné alebo pracovné.

„Akú prácu robí môj otec?“ spýtala som sa dlho očakávanú otázku, ktorá ma pálila na jazyku už niekoľko rokov.

„To nie je tvoja úloha,“ zaznel hlas od dverí a zbadali sme zamračeného Davida. „Nerýp sa v týchto veciach. Pre teba je lepšie ostať čistá,“ hovoril vážne. Našpúlila som urazene pery a zamračila sa.

„Myslím, že je logické, že chcem vedieť v čom sa môj otec motá,“ prehodila som nevinne, čo na neho nezabralo. Avšak mi už nič nepovedal, ale otočil sa k Denise. „Daniel ťa čaká, tak už poď.“ Len, čo vykročil z kuchyne, vstala. Sledovala som ju a dúfala, že mi na moju otázku odpovie.

„David má pravdu. Daniel ti to povie, keď sa ho spýtaš. Ale ak by si chcela niekedy vidieť  dozvedieť sa viac,“ začala tajomne a vytiahla papier s číslom. „Cez Davida sa ku mne dostaneš. Maj sa,“ zamávala mi a vytratila sa z kuchyne.

Začula som dvere a v dome ostalo ticho. Chvíľu som vstrebávala nové informácie a prostredie, no netrvalo to dlho. Ticho sa okolo mňa začalo rozťahovať ako ničiaca sieť. Bolestné ticho, ktoré som nepotrebovala. Nechcela. Mučilo ma. Vytiahla som si k sebe nohy a tvár zatlačila do stehien. Chvíľkové rozptýlenie nestačilo na to, aby zmazalo všetko, čo sa dnes stalo. Nevedela som, kde mám telefón a ani, čo sa vlastne u nich deje. Začula som kroky a niečo buchlo o stôl. Vyľakane som zodvihla hlavu a zbadala Davida s fľašou vína. Položil predo mňa pohár a nalial mi do neho.

„Niečo mi hovorilo, že Jack bol dnes len štartovacia čiara,“ uškrnul sa a sadol si oproti mne. Chvíľu som hypnotizovala pohár a pohrávala sa s myšlienkou odchodu. Bola som dosť nervózna z toho, že nemám pri sebe telefón. Chvíľu som rozmýšľala nad tým, že by nebolo na škodu, keby som vypadla z tohto baráku a pozrela sa, ako sa ostatní majú. Avšak do hlavy sa mi zavŕtala bolestivá spomienka celého priebehu a zavrhla som v momente túto alternatívu.

Bola som potichu asi pridlho, keď sa znovu ozval.

„Zdá sa, že ťa niečo trápi a nepreniesla si sa cez to.“ Pozorovala som ho, ako zodvihol pohár a podal mi ho. Prešla som prstom po okraji a zodvihla k nemu zrak.

„Ak by sa ti rozpadli priateľstvá, čo by si urobil?“ spýtala som sa jednoduchú otázku.

„Priateľstvá si treba chrániť, ak sú pravé,“ prehovoril po chvíli zadumane, „ale ak sa ich rozsypalo viac, možno to máš brať, ako znamenie. Pretrhnúť staré väzby a začať odznova. S čistým štítom,“ pokrčil plecami. Spriama som sa mu pozrela do očí. V očiach sa mu zaiskrilo a uhla som pohľadom.

Čistý štít. Nový začiatok.

Rozhodne som k nemu napriahla ruku a štrngli sme si.  Bola som za to, aby sme po víne šli niekam do klubu. Trochu nabrali pitého režimu a užili si noc. Rozhodla som sa, že túto časť seba si zatiaľ ponechám. Nenútene sme sa rozprávali, ja som urobila niečo malé na jedenie a nejakým spôsobom sme vypili dve fľaše. Že to bolo toľko, som zistila, až keď som stála. Hlava sa mi príjemne krútila a rozhodne som vyrazila k dverám. Ešte som stihla skríknuť niečo v zmysle: „Hor sa von!“

Potom som zakopla o stolík a musím sa priznať, že omylom. Mám právo to povedať, keďže je to pre mňa nové miesto. Môj spoločník ma zachytil a v ďalšom momente sme smiali pri tom, ako sme sa vliekli po schodoch. Smiech ma prešiel, keď sa zaklapli dvere na mojej izbe. V tichu som stála oproti nemu. Je to ľahké, prestaneš myslieť a urobíš to tak, ako vždy.

„Ak to nechceš, budem v pohode,“ zašepkal pri mojej tvári hoci som cítila, že jeho telo s tým nesúhlasí. Objal ma a pritlačil k sebe. Automaticky som na neho vyskočila a všetky myšlienky a pochybnosti sa rozplynuli.  Nedostali sme sa ani k posteli, keďže som bola sexuálne frustrovaná už nejaký ten piatok. Posadil ma na komodu a stiahol zo mňa prebytočné oblečenie.

„Len dúfam, že naozaj nie si môj nový brat,“ hovorila som zadychčane, keď som sa z neho snažila strnúť opasok.

„Našťastie,“ zavrčal mi znovu do úst a prirazil tak silno až som sa posunula k stene. Svoje výkriky som sa ani nesnažila ani stišovať. Počula som, ako veci padajú na zem a ako si ničím vlastnú izbu. Bolo mi to jedno. Pre mňa teraz existoval len tento chlapec s plnými perami a veľkým... Uáá!

Pootvorila som jedno oko a okamžite ma zasiahli slnečné lúče. Hodila som si na hlavu perinu a snažila sa zaspať, ale potreba ísť na záchod bola neodbytná. Porazenecky som zaskučala a vyhrabala sa z perín. Telo ma bolelo, akoby ma prešiel kamión aj s návesom a ešte po mne cúval. Zapadla som do sprchy a prešla si po chrbte. Zabolel ma bok a keď som sa obzrela, našla som peknú modrinu. Mala presne taký istý tvar ako polička na komode.

Pri tej spomienke som sa uškrnula, neskutočne naradostená (sarkasticky), že mám znovu modrinu.  Vyhrabala som čisté oblečenie a sčesala si tie rozstrapatené vlasy. Zbehla som do kuchyne, kde som stretla Davida s otcom, ako niečo preberajú. Zaželala som im dobré ráno a strčila hlavu do chladničky. Výhodou neznámych šukaček bolo, že som sa s dotyčným aspoň ráno nevidela.  A samozrejme, tak to býva, keď sa vám v hlave tvoria nemravné návrhy a váš otec sa spýta úplne normálnu otázku.

„Aká bola tvoja prvá noc v novom dome?“ Skoro mi vypadli veci v ruke a ledva sa mi podarilo zatvoriť chladničku.

„Ušlo to,“ zamrmlala som cez plece a robila si na linke raňajky. Cítila som, ako ma niekto prepaľuje pohľadom. Až na to, že buď to bol David a jeho urazené ego alebo otec, ktorý sa vrátil počas nášho vyvádzania. Aj keď to si myslím, že by ho asi vyhodil cez okno. Šla som k stolu, keď otcovi zazvonil telefón. David sa na mňa uškrnul.

„Ušlo to?“ naznačil ústami. Ignorovala som ho a venovala sa svojim raňajkám. Na nohe som zacítila dotyk a pohľadom som ho prevŕtala. V hlave mi šrotovali ďalšie posteľné plány zatiaľ, čo on sa len spokojne usmieval.

„Ideme,“ ozval sa po chvíli otec, keď dotelefonoval. Vôbec si nevšimol, že sa doťahujeme ako malé deti. „Nerob hlúposti. A uži si dom,“ povedal mi a dal mi pusu na vrch hlavy. David počkal kým vyjde von a naklonil sa cez stôl.

„Ušlo to?“ spýtal sa pobavene a mne stačil jeden pohľad na jeho pery a vedela som pre ne nájsť prácu.

„Ťahaj,“ drgla som do neho, ale môj žiadostivý pohľad mu neušiel.

„Daniel ma hodí na letisko. Vraciam sa do Bostonu s matkou. Ak by si niekedy chcela prísť na návštevu, zavolaj,“ povedal a cudne ma pobozkal.

Len som sa na neho zaškerila a s pôžitkom pozorovala jeho zadok. Tak legendárnu noc si určite zopakujem. Denise veľmi dobre predvídala synovcove úmysly.  Zakývala som im cez okno, keď nastupovali do auta a potom si prehliadla kuchyňu. Veľmi rada som šla prešmejdiť dom. Hlavne, keď som tu bola sama. Narazila som na otcovu skromnú pracovňu a okamžite som sa cítila ako v nejakom filme o agentoch. Prechádzala som prstami po poličkách a hľadala niečo zaujímavé na prehľadanie. Od jedného týpka som sa raz dozvedela, že otec má dobré kontakty aj s miestnymi gangami. Už len to bolo samo o sebe dosť znepokojujúce. Keď som si spomenula na tie návštevy, dávalo to nejaký zmysel. Zrak mi padol na notebook na stole.

Prečo som si myslela, že tu budú nejaké tajné zložky, keď majú ľudia na všetko počítače. Zapadla som do mäkkého kresla a zapla ho. Samozrejme, moju radosť musela prekaziť zablokovaná obrazovka.  Natiahla som si prsty a nadšene poklepala po klávesnici. Začala som najľahšou možnosťou. Otcovým rodným číslom. Nič. Moje rodné číslo. Tiež nič. Matkine som nevedela a dúfala som, že to nebude ono. Moje meno. Nič. Netrpezlivo som si odfrkla. Poznala som otca. Určite tam nedával nič, čo by si nevedel zapamätať. Skúsila som ešte jednu možnosť. Amy Greenová. Nič. Frustrovane som zovrela päste. No tak, otec. Nebuď labuť a pusti ma tam. Zamyslene som civela na obrazovku a skúsila svoju poslednú možnosť. Mia Greenová. Platné.

S nadvihnutým obočím som chvíľu pozerala na obrazovku, ale potom sa len potešene zaškerila. Kto by to bol na otca povedal. Romantik jeden. Nazrela som do zložiek a zbadala veľa priečinkov s neznámymi menami.  Zrazu ma zalial pocit chladu, keď som zazrela známe meno. Eric Heart. 

Nemo som civela na jeho priečinok a bojovala s pokušením vypnúť počítač. Nakoniec som otvorila jeho zložku a zvedavo klikla na fotky. Boli to obyčajné fotky, ktoré ho vyfotili pri prácach. Mal ich dosť. Avšak všade robil len vyhadzovača. Dvakrát barmana. Prečo to prestal robiť? Vypla som prehliadač fotiek a klikla na prvý dokument. Do očí mi udrela policajná správa. Ublíženie na zdraví a ničenie cudzieho majetku. Typický Eric. Niekto za neho zaplatil tučnú kauciu. Adam Wright.  

Potlačila som nepríjemný pocit na hrudi a zrušila ho. S Adamom vyrastali v decáku. Prežili si toho veľa. Zaplatil za neho kauciu a aj tak jediné, na čo som bola schopná myslieť, bol obraz, ako stoja proti sebe a snažia sa prepáliť pohľadmi. Neisto som prechádzala na ďalší dokument a musela som sa tri krát nadýchnuť, aby som sa odvážila ho otvoriť. Žiadna policajná správa, ale niečo, čo vyzeralo ako report. Boli tam jeho údaje. Dátum narodenia, trvalý pobyt, momentálna práca. Dokonca som z toho vyčítala, z ktorého detského domova je. Bola som prekvapená prečo otec má tak dôverné veci vo svojom počítači. Začítala som sa do posledného odstavca.

Eric Heart momentálne býva v byte s Leou Greenovou. Dostávajú sa do častého styku s Adamom Wrigtom. Je známe, že Adam Wright bol spolužiakom Nathaniela Granta. Od 30. júla Adam Wright nie je v kontakte s Nathanielom Grantom a Eric Heart s ním nenadviazal kontakt od 1. júna. Stav: Bezpečný.

Civela som na monitor a snažila sa vymotať z tých posraných viet. Bola som tam spomínaná ja. Aj byt, v ktorom som bývala. A súvislosti s Nathanielom? Ako s tým súvisí? Vyšla som z Ericovho priečinku a našla Adama. Rozklikla som jeho priečinok a keď som zbadala toľko množstvo dokumentov, ktoré o ňom môj otec mal, v panike som zatvorila všetko.

Ako je možné, že môj otec má také množstvo informácií o mojich kamarátoch? A čo by som našla, keby som otvorila jeden z Adamových priečinkov? Zvedavosť ma pálila až za nechtami. Chcela som si pozrieť všetky fotky, ktoré tam boli a prečítať všetko, čo o ňom môj otec vedel. Čo Adam napáchal, že zaujal otca? Otvorila som znovu priečinky, ale nerozklikla som Adamov priečinok.

Nejakým spôsobom som toho nebola schopná. Zrazu som sa cítila ako nezvaný hosť. Práve som sa prešťúrala v Ericovej minulosti a teraz mám liezť do Adamovej? Zdalo sa mi, akoby som sa ho chystala zradiť. Nie je to Adamova vec, čo urobil niekedy? Nemala by som tam liezť. Ale... zahriakla som sa v duchu a radšej začala od začiatku. Prechádzala som priečinky a hľadala niekoho zaujímavého. Boli zoradené podľa priezvisk. Zrazu som zbadala ďalšie a zacítila som, akoby som dostala pecku do ksichtu.

Amelle Beautiful Boscotová. Beautiful. To je naozaj jej stredné meno? Preboha, kto dá také meno svojmu dieťaťu. Nedočkavo som rozklikla priečinok a bola tam len jedna fotka. Vlastne to bol sken z novín. Amelle Boscotová sa po roku vrátila z Európy! Nebola to aktuálna správa, o tom hovoril dátum. Zazrela som však meno novín. Boston times. Boscotová je z Bostonu? Nehovoril David, že je odtiaľ tiež? Prečítala som si celý článok a pozrela na fotku. Bola navlečená v šatách, dosť krátkych a drahých jak sviňa a stála pred nejakým hotelom. Usmievala sa na fotografov. Študovala som jej tvár, ktorá bola naozaj pekná. Bolo to to dievča, ktoré som videla na cintoríne.

Zavrela som jej priečinok a hľadala ďalšie meno. Vedela som, že tam bude. Určite tam bude. Nathaniel Grant. Sedela som tak nehybne, až sa zdalo, že som prestala dýchať. Bola som na dosah toho celého problému, ktorý putoval v našej komunite. Mala som na dosah riešenie Laninho problému. Mohla som sa konečne dozvedieť, čo ten debilko urobil a prečo sa dal dohromady s Boscotovou z Bostonu. Pomaly som zaklikla na zložku a tá... sa neotvorila. Ale za to sa otvorilo ďalšie okienko s heslom. Vyvalila som na to oči a hlasno zanadávala.

„To si zo mňa robíš piču,“ zaprskala som po halde nadávok, keď mi nepasovalo žiadne heslo. 

To mi ten idiot, čo si hovorí môj otec, spravil naschvál?! Prečo? Prečo práve jeho zložku má zaheslovanú? Čo sa tam skrýva? Vypla som počítač a frustrovane som buchla po stole. Som od jeho minulosti taký malý krôčik a nedostanem sa tam. Zodvihla som sa z kresla, keď niekto zazvonil. Skurvene som sa zľakla a znovu zanadávala.

Rýchlo som dala pracovňu do pôvodného stavu a šla k dverám. Keď som otvorila dvere, nikoho som nenašla. Len veľkú obálku. Na nej bola napísané moje meno. Poobzerala som sa dookola, ale nikoho som nevidela. Táto štvrť bola až strašidelne tichá. Zavrela som dvere a kvacla v obývačke na sedačku. Chvíľu som ju len otáčala, aby som sa uistila, že sa ma nikto nesnaží vyhodiť do luftu. Na to bola obálka až príliš ľahká. Otvorila som ju a vytiahla z nej jeden papier a potom nejaké dokumenty. Dokumenty som položila a pozrela sa na papier.

Lea, je mi jasné, že keď si prečítaš dokumenty, budeš na mňa veľmi nadávať. Chcem, aby si dokumenty predala Lane, pretože jej patria. Ver mi, že nemám žiadne postranné úmysly, len jej ich nemôžem dať osobne. Prosím, postaraj sa o ňu.

Písmo som nepoznala, ale veľmi dobre som vedela, o koho sa jedná. Grant je v meste a doniesol mi až pred dvere obálku? To nebol chlap a nemohol počkať kým otvorím? Bál sa, že by som mu vrazila medzi dverami a nepozvala ho na kávu? Pozrela som sa na dokumenty. Možno mi pred dverami stála Boscotová. Tá predsa v meste určite je. Aspoň bola. Robí mu poslíčka? A ako, kurva, vedeli, kde bývam?

Schytila som papiere a prečítala si ich. Skoro mi padla sánka. Grant bol u právnika a previedol všetky práva podniku na Lanu. On jej zanechal Cosmopolis. Kurva, ako fakt? Aj ja chcem takého chlapa. Na konci chýbal už len Lanin podpis. Stačí, aby to podpísala a Cosmo bude v jej vlastníctve. Chvíľu som bojovala s nutkaním roztrhať papiere, ale ovládla som sa. To si myslím, že je docela pokrok. Ale prečo jej Grant prenechal Cosmo? To sa naozaj nechystá už späť do mesta?

Chlapec, čo si urobil, že sa nedostanem ani do tvojej zložky?

Zahľadela som sa do stropu. Nemám chuť sa teraz stretnúť s Lanou. Som si istá, že by som si vychutnala jej pohľad, kým by čítala zmluvy, ale nestála som o to. Nestála som teraz o pomerenie. Chcela som si oddýchnuť, všetko si to premyslieť a dať si poriadne načas. Až na to, že je vlastne škola a ja znovu chýbam. Hneď zo začiatku. Aspoň nevídam Erica. Všetko lepšie, ako len zbesilo unikať a tváriť sa, že je všetko fajn. Nemám rada nátlak a nie som typ človeka, ktorý veci nerieši. Teda som, ale... to je vlastne jedno.

Nad hlavou mi cinkla žiarovka a v momente som vedela, že mám aj lepší spôsob, ako sa zresetovať. Hodila som papiere na stôl a šla do izby. Vytiahla som batoh a nabalila si základné veci. Konečne som našla telefón, pohodený v kope oblečenia. Ani som sa nepozerala, kto mi volal. Len som zmazala všetky neprijaté hovory. V obývačke zhrabla papiere a zavolala si taxi.

Cestou do podniku som rozmýšľala či sa otec bude veľmi hnevať. Som jeho dievčatko, snáď ho to rýchlo prejde. Nerobím predsa nič nekalé. Možno trochu. Poprosila som taxikára, aby počkal pred podnikom a vošla zadným vchodom. Šla som do kancelárie, ale nikto tam nebol.

„Lea,“ zaznel za mnou nadšený hlas, ktorý našťastie patril Barb. Nenechala ma ani ju pozdraviť a hodila sa na mňa. „Keby si vedela, ako veľmi som sa o teba bála. A Adam tak vyvádzal minulý večer, to si mala vidieť. Bol celý bez seba, že mu nedvíhaš telefón. A ja tiež pretože si ho nedvíhala ani mne,“ rapotala bez dychu a nedala sa stopnúť.

„Nemala som pri sebe telefón,“ pokrčila som plecami a položila papiere na stôl. „Toto patrí Lane, je to od Nathaniela. Nech si to prečíta, ok?“ Len horlivo prikývla a podľa mňa ma ani nepočúvala.

„Musím zavolať Adamovi, aby som mu povedala, že si celá a živá. Teda, ak ma zodvihne. Včera sa v noci pochytil s Ericom. Znovu. Nebola som tam, ale počula som, že to bola fakt zlá hádka.“ Pri jej slovách sa mi stiahol žalúdok.

„A sú v pohode? Nepozabíjali sa?“ spýtala som sa naoko ľahostajne.

„Myslím, že hej,“ hovorila nesústredene a ťukala do telefónu. Prekryla som jej rukou telefón a donútila ju, aby sa pozrela na mňa.

„Nikomu volať nemusíš.  Nechcem sa teraz s nikým rozprávať. Určite teraz nebudem zdvíhať telefón takže nech sa o mňa neboja. Lane odkáž, že mi to je ľúto,“ povedala som a objala ju. Nechala som ju tam zarazene stáť a ja si to rázovala von.

„Počkaj! Ty si bola s Nateom?“ zaznel jej udivený výkrik, ale to už som vychádzala von z podniku.

Nastúpila som do taxíka a neobzrela sa. Keď som šla včera okolo, plakala som. Avšak teraz som sa cítila trochu vyrovnaná. Sústredila som sa na niečo iné. Moja zvedavosť pracovala na plné obrátky. Keď sme prišli k cieľu, hodila som taxikárovi peniaze a veselo vystúpila.

Pretláčala som sa medzi ľuďmi a postavila sa do radu. Čakala som kým na mňa príde rada a to tiež rýchlo vybavila. Vytočila som číslo a čakala.

„Prosím?“ ozval sa z druhej strany pobavený hlas.

„Ty máš moje číslo,“ obvinila som pohoršene Davida.

„Možno,“ pripustil, „chcela si si overiť číslo či neklamem?“

„Nie,“ zaškerila som sa a hodila batoh na pás, „chcem sa uistiť, že ma dnes o sedem hodín prídeš vyzdvihnúť na letisko.“ Na druhej strane som začula smiech.

„To ti tak veľmi chýba nočné šantenie? Nie si nejaká závisláčka?“

„Ak by si povedal nymfomanka, neurazila by som sa. A nie, nie som. Ale rada by som si urobila menší výlet. Tak budeš ma tam čakať?“ spýtala som sa s predstieraným podráždením.

„Len, ak opravíš to dnešné, „ušlo to“ .“

„Fajn, bolo to zatiaľ najlepšie, čo som zažila,“ priznala som so smiechom. Bola to pravda. Teda, aspoň po takej dlhej dobe hrania sa na mníšku.

„Budem tam,“ sľúbil mi so smiechom a rozlúčili sme sa.

Pozrela som sa cez sklenenú stenu v čakárni na lietadlá, ktoré odlietali a pristávali. Na chvíľu som sa cítila znovu neskutočne živá. Hoci som mu nepovedala úplnú pravdu o tom prečo idem do Bostonu,  David bude určite príjemná spoločnosť kým budem čmuchať pravdu. Kde? Jednoduché.

Denise.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - 21. kapitola: