OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepoznáme sa 5. diel

03.04.2011 (19:00) • SilentSky • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 733×

-Neverím, že som s tebou strávil takmer celé popoludnie,- povedal mi Bastian, keď sme  stáli znovu pred mojím domom.

-Tak toto bolo najdlhších päť minút v mojom živote,- poznamenala som.

-Pre mňa najkratších.-

-Najkratších alebo najkrajších?- Uškrnula som sa.

-Aj najkrajších. No mohli by sme to niekedy tromfnúť...- Otázku som mu čítala v očiach.

-Rada by som, ale...-

-Prosím.- Chytil ma za ruku.

-Neviem.- Vytiahla som si ju z jeho dlaní von.

Pohľadom mi neuhol a stále sa mi pozeral do očí, až som mu pohľadom musela uhnúť ja. Pozrela som sa do zeme.

-Prosím. Zajtra po škole.- Hral na mňa všetkými svojimi zbraňami.

-Mám však jednu podmienku.- Zdvihla som zrak a skrčila obočie.

-Počúvam.- Upieral na mňa tie jeho modré oči.

Dokonca aj v šere boli modré. Či to sa mi tak vryli do pamäte?

-V škole sa nepoznáme.-

-Hanbíš sa za mňa?- Uchechtol sa ironicky.

-To nie, len nechcem chalanom spôsobiť... šok.- Nechcela som povedať „traumu“, ak by ho to náhodou urazilo. Už teraz som cítila, že je dotknutý.

-Jasné, ja som ten prototyp človeka, proti ktorému bojujete. Zabudol som.-

-Tak som to nemyslela, Bastian,- povedala som.

-Ale dnes si mi to už raz povedala.-

-Je to len o tom, že potrebujem čas,- snažila som sa to zahovoriť.

-Aha, no dobre. Ale dnes mi s tebou bolo fajn. Ani vo sne by mi nenapadlo, že tá pohodová Kristen, na ktorú som myslel, dokonca aj na zápasoch, že to ty si ty.- Usmial sa.

-Teraz sa mám uraziť?- Zasmiala som sa aj ja.

-Nie, to mal byť kompliment. Síce sa mi nevydaril, ale bolo to myslené v dobrom.-

-Tak fajn.-

-Fajn.- Prešiel mi rukou po líci, no ja som sa odtiahla.

Hlúpe návyky! Teraz som to chcela vyskúšať. Bastiana to tiež zamrzelo a tak ruku spustil zase k telu.

-Takže ty si na mňa myslel?- Snažila som sa túto nepríjemnosť ignorovať.

-Myslel som na Kristen.- Poškrabal sa po hlave.

-Aha,- povedala som ľahostajne.

Teda snažila som sa, aby to znelo ľahostajne, ale v skutočnosti ma v srdci pichla zlosť. Už som začínala chápať Bastiana a jeho reakciu na to, že som ho označila za prototyp obľúbenca a za osobu, ktorú neznášam. Bol iný. Tak ako som aj ja bola iná. Ľudia ma vnímali ako toho najväčšieho grázla na škole a flegmu, ale ja som bola v skutočnosti melancholická a romantická duša. Bastian sa zasmial, lebo zrejme dosiahol to, čo chcel.

-Tak ja už idem,- povedala som mu.

-Kika.- Chytil ma za ruku a pozrel mi do očí.

Snažila som sa ruku vytiahnuť, ale držal ma pevne.

-Však sa zajtra budeme vidieť?-

-Ja neviem. Ak ma pustíš.- Zatvárila som sa mučenícky a ruku si naďalej ťahala z jeho dlane.

-Pustím ťa, len ak mi to sľúbiš,- povedal mi nekompromisne.

-Ty teda vieš ako na mňa,- poznamenala som.

-Sama si mi to povedala.- Pritiahol si ma bližšie k sebe.

Potichu som zahrešila. Naozaj vie toho o mne veľa.

-Fajn. Tak súhlasím. Len ma pusť,- zastenala som.

-Stále nechápem tú tvoju fóbiu z dotýkania sa.- Pustil ma a ja som začala ľahšie dýchať.

-Tu ide skôr o dôveru k ostatným ľuďom,- povedala som.

-Ani mne neveríš?-

-Neviem. Na jednej strane áno a na druhej nie. Ešte sa tak nepoznáme.-

-Nepoznáme? Veď vieš o mne takmer všetko,- zasmial sa.

-Ale to je niečo iné.- Chcela som mu povedať, že skôr verím ľuďom z virtuálneho sveta, ale to by ma poslal rovno na psychiatriu.

-Fajn, nerozumiem, ale to mi vysvetlíš až zajtra, lebo už teraz je tvoj brat zvedavý.- Pozrel smerom nahor k nášmu domu.

-Debil. Ten si to dnes ešte odskáče,- zašomrala som a aj ja som sa ta pozrela.

-Nebuď k nemu taká hnusná. Je môj kapitán.- Usmial sa.

-Nedal by ťa hrať?- poznamenala som.

-Nechcem to riskovať. Tak sa maj,- povedal a naklonil sa, že mi dá pusu.

-Radšej nie.- Odklonila som sa.

-Fajn,- vzdychol si a strčil ruky do vreciek na nohaviciach.

-Maj sa,- povedal mi nakoniec.

-Čau.- Otočila som sa na odchod a pozrela na brata, nenápadne skrytého za oknom.

Zabil by ma, keby počul to „čau“. Už aj on mi dohováral, že by som si mala niekoho nájsť a nesedieť len doma. Či nebodaj v krčme medzi tými brontosaurami, ako volá mojich chalanov. Už som ho počula v hlave: Svet sa neskladá len zo Stana. Už sa konečne zobuď a realizuj, mama ťa nebude večne chovať. Máš všetko, za čím chalani šalejú a aj niečo na viac. Máš mňa. Tak sa neľutuj!

Hoci bol debo, mala som ho rada.

-Bastian? Ďakujem za dnešok,- zakričala som za ním a on sa otočil.

-Niet zač.- Zakýval mi a ja som sa konečne pobrala domov.

Autor: SilentSky, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznáme sa 5. diel: