No, piata kapitola je zasa krátka a je taká poslabšia. Fakt sa ospravedlňujem, len mám toho veľa, ale fakt sa budem snažiť už písať normálne. Ďakujem, že to čítate, za povzbudivé komentáre a dúfam, že sa vám kapitola bude aspoň trocha páčiť. :)
09.05.2011 (10:00) • allinthewaiting • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1149×
Cítila som, ako mi stúpa červeň do tváre. Tak toto sa môže stať iba mne! Lukáš sa otočil a pozrel na mňa. Premeriaval si ma od hlavy po päty skúmajúcim pohľadom, až sa zastavil na mojich lýtkach.
Áá, doprdele... Nie, nie, nie! Prosím, prosím, nech tam nevidí to, čo tam asi vidí! Pobavene zdvihol obočie.
„Ech no... Na prírodno?“ spýtal sa so smiechom.
Takže je to tam... Ach, prečo som si práve dneska nemohla tie sprosté nohy oholiť? Prečo som taká lenivá? Stála som tam ako tĺk celá červená a nezmohla som sa ani na odpoveď.
„Či aký si s tým mala zámer? Chápeš, toto už vyšlo z módy, keby niečo, a už to nerajcuje mužov, ak si to preto nechávaš.“ Tak toto už prehnal!
„Vieš čo? Strč sa, ty odporný, arogantný, hnusný, ulízaný, sprostý metroš, čo sa každé ráno pozerá do zrkadla, aby sa ho spýtal, kto je na svete najkrajší a zároveň si odpovedal, že on! Nechce sa mi tie sprosté nohy holiť každý deň, keď nenosím kraťasy ani sukne! A už vôbec som nepredpokladala, že budem mať v izbe neohlásenú retardovanú návštevu, ktorá sa určite sprchuje 5x za deň, existuje len na jednom šalátovom liste denne a energetických nápojoch!“ kričala som, rozhadzovala rukami a zabudla na to, že mám na sebe len osušku. Cítila som, že začína povoľovať. Rýchlo som ju schmatla a upevnila. Už len to by mi chýbalo, aby mi spadla.
Lukáš sa tváril zarazene. Dosť zarazene. Ejha, asi mu to ešte nikto takto nepovedal. No čo už, bolo potrebné mu niečo takéto vykričať.
Odrazu sa mu výraz zmenil a na tvári sa mu zjavil úškrn.
„Ale čo, nejako sa nám slečna rozohnila.“
„A nám mladý pán ešte viac osprostel,“ vrátila som mu.
„Čo nepovieš. Ako myslíš. No, nechám ťa sa konečne obliecť,“ povedal a usmial sa. Ehm, to čo?
Čakala som, že odíde z izby, ale on sa len otočil! On nemá mozog!
„Otočíš sa naspäť a si mŕtvy!“ vyhrážala som sa mu a zobrala si čisté veci zo skrine.
„Neboj sa, nechcelo by sa mi potom chodiť celý život k psychológovi.“ Nenávidím ho!
„Nepotreboval by si psychológa. Už teraz potrebuješ psychiatra.“ Zasmial sa a pozeral sa na fotky, ktoré som mala vyložené na poličke. Mala som tam 3, 6, 10 a 12 rokov. Na jednej som s mamou, na druhej aj s otcom, potom s Maťou a na poslednej som sama.
„Ale no. To, že ho potrebuješ ty, neznamená, že ho potrebujem aj ja.“ Zobral si tú, kde som mala tri roky a zaujato si ju prezeral.
Ja budem vraždiť! Nič som mu na to neodpovedala a dala si dole osušku. Prosím, prosím, neotáčaj sa! Rýchlo som sa obliekla a vydýchla si.
„Takže, Miňo je tvoj bratranec?“ Ustrnul, no potom sa pomaly otočil.
„Odkiaľ o ňom vieš?“ spýtal sa zarazene.
„Je to priateľ mojej kamošky,“ pokrčila som plecami, vytrhla mu rámček s fotkou z ruky a položila naspäť na poličku. Hádam nebudem mať jeho DNA ešte aj na mojich fotkách!
„Aha. No hej, áno je, prečo?“
„Ja len tak,“ odpovedala som ľahostajne, sadla si na posteľ do tureckého sedu a pozerala na neho. Prikývol a sadol si ku mne. Ten o čo sa zas pokúša? No kým sa o niečo pokúsil, prišla do izby jeho mama, že je obed.
Počkať... Oni idú u nás obedovať? Nie! Nie! Nie!
„No poďte, deti, lebo už je nachystané,“ povedala ešte teta Marta a odišla preč. Lukáš sa otočil, hodil na mňa úškrn, vstal a odišiel. Však počkaj, ja ti ten tanier s jedlom hodím do hlavy!
Sadli sme si za stôl tak, že ja vedľa mamy a on s jeho mamou oproti. Mali sme kuraciu polievku, rezne so zemiakmi a normálne aj koláč! Mama sa nejako prekonáva.
„Dobrú chuť, Anička,“ povedal Lukáš sladko. Aká Anička???
„Aj tebe, Lukáško,“ odpovedala som rovnako a začala jesť nevediac, čo mám zasa od neho očakávať. Naše mamy hodili na nás udivený pohľad, no neriešili to. Rýchlo som do seba všetko natlačila, poďakovala za obed a zdrhla do izby. O chvíľu prišiel za mnou aj Lukáš. Dokelu, nech mi už dá pokoj!
„Prečo si tak rýchlo utiekla?“
„Lebo keby som sa mala na teba ešte chvíľu pozerať, pogrcala by som sa.“ No čo, však to je pravda.
„Nevedel som, že máš bulimické sklony.“
„Nemám, ale ty mi tú bulímiu vyvoláš svojou prítomnosťou.“
„No, to by mi bolo ľúto,“ povedal ironicky, vybehol z izby a tresol dverami. Nejako tie nálady často strieda. On na niečom fičí!
Autor: allinthewaiting (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Nereálna Realita - 5. kapitola:
Stavím sa, že nefičí, ale miluje! 
Sorry, tých smajlíkov je trochu veľa, ale tak čo! Je ráno, mám právo byť blázon. Ok, takže späť k poviedke.
Ako si to ten magor predstavuje, že jej tam bude trieskať dverami?! Ale nie, ja mu to odpúšťam, pretože sa do nej určite zamiloval a keď nie zamiloval, tak aspoň buchol. Ale je pravda, že sa mohol správať normálnejšie, ani sa "Aničke" nedivím, že si o ňom myslí, že je nenormálny. Aj ja by som si to myslela.
To s ttým obedom vážne nemalo chybu. Ešte šťastie, že som nič nepila, ani neraňajkovala, lebo by mi zabhelo. Také to bolo nečakané. Aspoň, že sa Anička nenechala a oplatila mu to. 
To s tým uterákom a nohami ma naštvalo! Hlupy antifeministický magor! Otrieskala by som mu hlavu o stenu. Ale bola by sranda, keby sa na ňu fakt pozrel. Keď sa obliekala.
A tie ich hádky a ich doberianie... No nemá to chybu! Jednoducho skvelé!!!!
Teším sa na ďalšiu kapitolu. A dúfam, že bude extra dlhá. 
moc pěkná kapitola 
honem další
chudák anna to bych mu nedarovala
prosím honem další kapitolu
:D Tak toto bolo úžasné. Dokonalá kapitola.Poviem iba jadnu vec. Je mi tej Anny (Lucie, Majky) strašne ľúto. Všetko toto... Pfú! A ešte... Čo keby sa Lukáš dostal ku tej knihe? Au! Ale nie, vtipkujem.
Chcem ďalšiu... Prosím, píš... Prosím, prosím, prosím, prosím, prosíííííííím! 
1, Nemusela si tam dávať: Áá! Stačilo iba "Á", ale nič nehovorím. Je to iba môj názor. Niekedy sa prehnane vyjadrujem a neskôr robíím úplne rovnaku :D.
2, Nepochopila som, čo to je "metroš". To slovo som nepočula. Ale slovnú zásobu má teda dobrú. Takú by som potrebovala vypožičať najmä do školy.
3, Pri myšlienke, ako to tam asi vyzeralo, keď Lucky (Lukáš, jednoducho tú prezývku natoľko používam, že je to podľa mňa už každý Lukáš :D) povedal: "Dobrú chuť Anička." Najprv som iba vyvaľovala oči a potom sa mi uráčilo čítať ďalej.
4, Koniec: Dokonalosť. Súhlasím s Annou (Luciou, Majkou), že dokáže meniť nálady zo sekundy na sekundu. Trochu náladový :D.
Přidat komentář:
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!