OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Neznámy ctiteľ - 1. kapitola

22.01.2011 (13:00) • AliceC • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1000×

1. kapitola

Sedela som v aute a premýšľala som, či mám vojsť do toho domu. Z vonka vyzeral prekrásne, no nevedela som, čo sa skrýva dnu. Strýko spomínal nejaké tajomstvo. Netušila som, čo tým myslel. Neviem ako dlho som tu sedela, no začala mi byť zima. Nakoniec som sa rozhodla, že pôjdem dnu. Aspoň si to tam prezriem a potom sa rozhodnem.

Pomaly som vystupovala a štrk pod mojimi nohami nesúhlasne zakvílil. Všimla som si, že sa už stmieva a mala som pocit, že príde nejaká búrka. Ale to znamená, že tu budem musieť ostať.

Vybrala som sa teda rýchlo k domu a vybrala kľúč spod kvetináča, čo stál pri vchode. Vytiahla som ho a strčila do zámky. Myslela som si, že bude ťažké tie dvere otvoriť, no po otočení kľúču sa až príliš ľahko otvorili. Vnútri ma prekvapili dve veci. Po prvé tu bolo až príjemne teplo a po druhé tu bolo všetko novučičké a čisté. Takže tu strýko pred jeho smrťou bol, ale prečo je tu tak teplo?

Vyzliekla som si kabát,  zavesila som si ho na stojan. Bola som zvyknutá nevyzúvať sa, a tak som prešla z predsiene do veľkej haly. Bolo to tu krásne. Strýko vedel, čo má urobiť. Lenže na druhej strane som mala nepríjemný pocit, že ma niekto sleduje. Lenže kto by už bol v dome, kde sa len párkrát za rok zastavil môj strýko? Nikto. Pomaly som šla po dlhej chodbe a narazila som na rad dverí. Netušila som, ktoré kam vedú, a tak som ich každé preskúmala osobne.

V prvej miestnosti bola obývačka, v druhej jedna spálňa, potom kúpeľňa, ďalšia spálňa a kuchyňa, oproti ktorej bola jedáleň. Tu dolu bolo toľko miestností, že prejsť ich mi trvalo dobrú hodinu. Keď som sa konečne dostala na poschodie, bola som úplne vyčerpaná. Ale veď kto by zvládol hádam tisíc schodov? Ja teda nie. Moja kondička nie je bohvieaká.

Prechádzala som sa hornými izbami, keď vtom som za sebou začula šuchot. Preľaknuto som sa otočila, ale nikoho som nevidela. Možno to bola len tá búrka. Vlastne ani neviem kedy začala pršať. Bola som taká zaujatá domom, že som si nič nevšímala. Pozrela som sa na hodinky a zistila som, že je už pol dvanástej v noci. Nevedela som sa rozhodnúť, či mám ísť v takomto počasí niekde. Veľmi sa mi nechcelo, a tak som sa rozhodla, že nakoniec ostanem v tomto dome. Je tu dosť izieb, takže môžem prespať v hociktorej.

Tay

Jeremy sa tu neukázal už dobrých päť dní. Netušil som, čo sa s ním stalo. Po mojej smrti to bol práve on, čo rekonštruoval tento dom. On to tu všetko opravil a zariadil podľa starých dokumentov, ktoré našiel niekde na radnici. Vďaka nemu som sa opäť mohol pohybovať po tomto dome a nie len po troskách. Najprv o mne netušil, no po čase som mu svoju prítomnosť začal ukazovať. Najprv to boli rozbité misy, taniere a poháre, potom to boli listy a nakoniec som sa mu prihovoril. Najprv som si myslel, že utečie, no on zostal pokojný. Napokon sme sa stali dobrými priateľmi. Netušil som, že niekedy toto zažijem. Jeremy mi každý deň rozprával o svojej neteri Melanie. Hovoril mi, aká je milá, pekná a ako mu pomáha. To vraj ona mu dala silu do života, keď zomrela jeho manželka a dve deti. Melanie bola dcéra jeho brata, ktorý zomrel strašnou smrťou. Od toho dňa, čo sme sa stretli, sem chodil každý deň. Deň, čo deň sme sa zhovárali, no teraz sa tu neukázal už päť dní. Stále som čakal, že sa objaví, no on nič...

Práve som len tak bezcieľne lietal po dome, keď sa zdola ozval nejaký zvuk. Okamžite som zletel dole s myšlienkou, že je to Jeremy, no hneď keď som zletel dolu ostal som zarazene stáť vo vzduchu. V hale stálo to najkrajšie dievča, aké som kedy videl. Vlasy mala hnedé až po lopatky, zelené oči a veľmi krásnu postavu. Oči mala od údivu rozšírené a prekvapene hľadela okolo seba. Vydala sa na prieskum domu a ja som ju potichu sledoval. Bola veľmi zaujatá, a tak som mohol okolo nej lietať a ani si ma nevšimla. Síce som duch, no pri sústredenom pozorovaní miesta, kde sa vznášam, by ma videla. A ak nie celého tak určite len obrys.

Keď sa prechádzala po hornom poschodí, nedával som pozor a svojou schopnosťou som pohol s obrazom, čo visel na stene. Obzrela sa a ja som sa rýchlo stratil v tme. Nevidela ma. Ani len nezaregistrovala, kedy začalo pršať, no keď sa pozrela na hodinky preľaknuto sa nadýchla. Nevedel som, či odíde, alebo nie, no ona ostala. Uložila sa do izby, ktorá bola v minulosti moja. Zaspala, len čo si ľahla, na predtým ešte zašepkala: „Strýko, keď je to tvoja posledná vôľa, tak sa sem nasťahujem.”

Dúfam, že sa Vám to bude páčiť. ;)

Autor: AliceC (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Neznámy ctiteľ - 1. kapitola: