OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 10. časť

28.10.2013 (09:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1006×

10. časť

Prvý krok, druhý krok, tretí krok... sakra!

Dobre, mala by si priznať, že sa stratila, no tie slová v jej hlavy akosi nechceli odznieť a preto sa túlala dookola a snažila sa z pamäte vyloviť, kadiaľ sa dostane na miesto, na ktoré mala namierené.

Nikdy nebola zlým dievčaťom a preto ju mrzelo, keď z nemocnice ukradla to oblečenie, no teraz za to bola nesmierne rada. Dôvod bol smiešne jednoduchý – ak by ho nemala, pravdepodobne by už zmrzla na kosť. Mráz bol poriadny a štípal ju do každej časti jej tela, dokonca aj do tých partií, ktoré mala starostlivo skryté pod oblečením. Aj keď jej to v podstate bolo všetko jedno, chcela sa len dostať tam.

Znova sa vrátila k stromu, ktorý dokonale poznala. Mal krásne rozvetvené vetvy a jedna bola zlomená... Diana si spomenula, ako sa odlomila, keď sa na ňu Dean zavesil. Temer sa mu vtedy niečo stalo a ona sa išla zblázniť strachom o svojho brata.

Bol aký bol a rozhodne nebol anjelikom a nedalo sa povedať, že by sa aspoň snažil na neho podobať, no nebol zlý. Každý sme predsa nejaký a všetci máme aj dobré, aj zlé stránky. Diana si vždy myslela, že ľudia túžia po dobre, že by chceli byť dobrými, no teraz verí tomu, že v máloktorom človeku je dostatok dobra, aby sa choval poctivo a nesebecky.

To, že aj tí, ktorí majú pomáhať sú absolútne sebe strední mamľasi už bola presvedčená a preto sa rozhodla, že tu v lese, kde je od tých ľudí ďaleko, jej bude dobre. A okrem toho, tento les v sebe neskrýval len zlé spomienky, ale aj dobré. A tiež niečo, čo bolo k Dianinmu srdcu najbližšie.

„Takto to natiahneš,“ prehovoril mladý muž, ktorý sa práve skláňal nad drobným dievčatkom, s očami černejšími než tá najtemnejšia noc.

„Jonathan! Prečo ju učíš také veci?“ okríkla dotyčného čiernovlasá žena a aj keď jej hlas znel pobúrene a možno trošku naštvane, jej oči sa topili v nehe.

„Je to kuša, láska. Dám pozor a nikomu sa nič nestane,“ odvetil pokojne a nezbedne žmurkol na svoju dcérku, ktorá sa spokojne zaškľabila.

„Vždy som s tým chcela vedieť robiť,“ prehlásila Dianka a vzala si kušu od svojho otca.

Pamätala si, že v ten deň až do noci strieľali. Nie do zvierat – Diane sa nikdy nepáčilo, keď zvieratá pred jej očami zomierali a celkovo sa jej z tej predstavy dvíhal žalúdok – ale do prázdnych plechoviek od malinovky. Ale milovala, keď ju otec učil niečo nové, milovala tie bezstarostné dni strávené medzi stromami, kde ich nik nevyrušoval a oni mohli tráviť čas len spolu. Ako rodina.

„Ako to uviažem?“ vypytoval sa mladý chlapec a štuchal do svojho otca, ktorý sedel na vedľajšom pni a v duchu klial.

„Takto to vyzerá, keď sa zídu dve nemehlá!“ zažartovala na ich adresu Diana a uškrnula sa na mamu, ktorá jej okamžite dala za pravdu.

„To by si nebola ty, Danielle, keby si do mňa nerýpala,“ podotkol Jonathan Avery a odhodil rybárske lanko, spolu s háčikom, čo najďalej od seba.

„Myslel som, že ideme chytať ryby,“ urazene zašomral Dean.

„Ak sa ti to podarí uviazať, môžeme.“

Samozrejme, že to neuviazali a Diana mala potom celý večer s mamou tému. Nikdy si neodpustili zabŕdanie a možnosť strieľať si z niektorého člena rodiny. Bol to život, aký sa Diane páčil.

Na jednej strane milovala dnešný svet a všetko, čo jej dokázal ponúknuť, ale na tej druhej ju ten frmol a zhon, ktorý nikdy neprestával, unavovali. Páčilo sa jej, keď im nezvonili mobily a dokonca, aj keď pri sebe nemali notebooky, do ktorých by neprestajne ťukali.

Lebo to bolo to, čo robili doma. Ale únik z reality, na pár dní, býval doslovným nebom. Keby sa tak dal vrátiť čas. Keby sa dalo urobiť čokoľvek, aby odvrátili chvíle, ktoré im zničili životy a obrátili každý kúsok ich života naruby.

Diana bola vyhlásená za blázna a ešte k tomu nemala páru, čo je s Deanom. Kam sa vyparil, či je v poriadku a či mu niečo nechýba. A jej rodičia... keď si na to pomyslela, striaslo ju a znova v duchu zanadávala.

Za poslednú hodinu mala hlavu plnú všakovakých nepekných slov, ktoré by aj vypustila z úst, ale tak celkom to nešlo. Aj keď, povedzme si úprimne – asi by sa jej uľavilo.

Prečo ten les vyzerá všade rovnako? Prehnalo sa jej hlavou a so zaúpením sa vracala k stromu, ktorý poznala. Už sa otáčala a chcela sa vybrať iným smerom, keď jej zišlo na um, že by si mohla robiť akési značky. Aby vedela, kadiaľ šla a kadiaľ nie. Tak nebude stále chodiť dookola ako debil.

Chvíľku premýšľala a potom si na zemi všimla ostrý kameň, tak sa poň zohla a povedala si, že do stromov môže ryť malé písmenká X.

Nikdy veľmi nepremýšľala nad cestou k tej malej chalúpke, v ktorej žili posledných niekoľko mesiacov. Odkedy sa tam dostala, ani sa odtiaľ nepohla. Spočiatku, lebo nemohla a potom už proste nechcela. Vidina normálneho života sa jej rozplynula pred očami ako ranná hmla.

Keď znova bola zorientovaná, pohla sa smerom, ktorým si myslela, že ešte nešla – teda, viac-menej si bola istá – a na stromoch si robila značky.

Dostatočne viditeľné, aby to jej oči zachytili a zároveň čo najnenápadnejšie pre prípad, že by ju predsa len šli hľadať sem.

V kútiku duše dúfala, že to nikomu nenapadne. Veď kto by sa už len vracal na miesto, kde niekoľko mesiacov trpel? Šialenec, bola odpoveď, ktorá zaznela v jej hlave.

Možno sa tí lekári až tak veľmi nemýlia, keď ju považujú za psychicky narušenú alebo čo. No nevraví sa, že v každom človeku je kúsok blázna? Diana mala odrazu pocit, akoby väčšina jej ja, bola akási trafená.

Ale predstava, že bude na tom mieste, kde sa k nej chovajú ešte horšie, akoby sa priemerne empatický človek choval k zvieraťu, ju nútila k zúfalému riešeniu. Pojašenému, nelogickému a absolútne hlúpemu. Ujsť.

Mohla čakať, kým ju Jessie z toho dostane, no neverila mu. Teda – aby bola presnejšia – neverila, že sa mu podarí ju odtiaľ dostať. Jeho šance boli úplne mizivé a po slovách tých sestričiek si bola istejšia, než kedykoľvek predtým, že ak by urobil aj nemožné, nepodarí sa mu to.

Čosi v jej vnútri kričalo, aby nebola tak veľmi skeptická a aspoň sa pokúsila veriť, no bolo to príliš ťažké. Aj tak sa pred ním otvorila viac, než kedy plánovala a potom tu bola ďalšia vec. Chcela byť tu, no v tom by jej asi ani Jessie nepomohol. Ako aj?

Vzal by ju tam, ak by sa odhodlala a požiadala by o to? Nezdalo by sa mu to ako príliš veľké bláznovstvo?

Kráčala lesom pomaly a dávala si pozor, aby sa znova neubrala iným smerom, akým mala v pláne. V tom jej do očí čosi padlo. Miesto, na ktoré sa dostať rozhodne nechcela.

„Diana, bež!“ skríkol Jonathan Avery a hnal svoju dcéru, spolu so zvyškom svojej rodiny preč.

Z hrdla dievčaťa sa vydral splašený výkrik a vrhla sa k svojmu otcovi.

„Diana, aspoň raz počúvaj!“ okríkol ju znova a tentoraz znel naštvane a zároveň poriadne vydesene.

„Poď!“ Ťahal ju Dean z druhej strany, no Diana chcela iba jedno, dostať sa k svojmu otcovi, ktorý bol v podstate celý od krvi.

„Musíme im pomôcť. Mama...“ začala Diana a mykala sebou ako šialené, keď ju jej brat zovrel v náručí.

„Mame nemôžeš pomôcť,“ presviedčal ju Dean o tom, čo už ona aj tak vedela, no jej vedomie to odmietalo spracovať a prijať.

Vedela, že je to hlúpe, no dúfala, že ak si to neprizná, tak sa to nestalo. Že ak jednoducho zavrie oči a bude urputne myslieť na to, že sa nič nedeje, tak to napokon bude pravda.

„Diana!“ vrieskal na ňu Dean a nasilu ju vliekol čo najďalej.

Zastala a stiahla obočie. Spätne jej to prišlo neuveriteľné, no príliš živé zároveň. Keď si predstavila, ako vtedy reagovala, pripomenulo jej to päť fáz umierania. Neochota prijať pravdu, hnev, vyjednávanie, depresie a napokon prijatie.

Žiaľ, posledná fáza sa Diane vyhýbala tým najväčším oblúkom, aký poznala.

„Musíme sa vrátiť,“ mrmlala Diana a pokúšala sa vyslobodiť svoju ruku z bratovej.

„Nie!“ nekompromisne odvetil Dean, ktorého oči boli naplnené abnormálnym množstvom sĺz. Na začiatku to pred Dianou zakrýval, no potom si povedal, že je to aj tak jedno. Že silný nie je ten, kto neplače a nepoddá sa smútku, ale ten, ktorý ho prijme s otvorenou náručou.

„Sľubujem, že bude všetko v poriadku. Len sa tam pozrieme!“ vyjednávala Diana.

Jej brat však len zavrtel hlavou a znova ju tiahol niekam... ani sám nevedel kam, iba vedel, že ju musí dostať čo najďalej.

„Prosím, len na sekundu,“ modlikala a vtedy Dean stratil nervy a prudko sa otočil k svojej sestre.

„Čomu nerozumieš, dofrasa. Musíme sa odtiaľto dostať a zavolať pomoc!“ zvreskol tak, ako ho ešte nikdy kričať nepočula.

Vtedy sa zlomila, poslušne sklonila hlavu a kráčala za bratom bez ďalších komentárov.

Psychológovia sa očividne mýlia. Tých päť fáz neprežíva človek len keď sa dozvie, že umrie, ale aj vtedy, keď stratí nádej... keď si je vedomí faktu, že niekto, koho miluje, už viacej nebude. Že už s tým nemôže urobiť vôbec nič, nech by akokoľvek chcel.

Faktom zostáva, že nech Dean robil, čo robil, z toho lesa sa nedostali a ona upadla do akejsi podivnej apatie, ktorá neobrnila len jej myseľ, ale aj telo. Prestala sa starať o to, či je unavená, či je hladná alebo smädná. Bolo jej dokonca ukradnuté, či jej je zima.

Nevnímala nič, len kráčala ďalej a pri každom strome, ktorý lemoval cestičku, ktorou sa vydala zastala a vyryla do neho malý krížik.

„Dopekla, vypi to!“ vrieskal po nej ten starec a Diana sa zamračila a kopla do polorozpadnutého stolíka.

Zakrútila hlavou a očkom hodila po Deanovi. Hneď, ako jej pohľad spočinul na bratovi a uvidela, v akom dezolátnom stave je, odvrátila sa a snažila sa zakryť slzy v očiach.

„Čo? Pohľad na brata ti spôsobuje nevoľnosť? Ani sa nedivím,“ vyhlásil a z jeho hrdla sa vydral ten najodpornejší zvuk, aký Diana kedy počula. Pravdepodobne to mal byť smiech. „Ak ma nebudeš poslúchať, skončí ešte horšie a teraz to vypi, aby si sa konečne naučila, že máš počúvať!“

„Neviem, prečo by som to robila,“ odvrkla naštvane a naduto si založila ruky na prsiach, i keď cítila obrovský strach a bolesť, ktorá ničila každý kúsok jej ja.

„Dievčisko nepodarené. Veď ja ťa naučím!“ mrmlal si popod nos, kým ju nasilu zdrapil za vlasy a poriadne potiahol.

Diana vykríkla a vtedy do nej nalial tú tekutinu...

Dovtedy netušila, čo v tej nádobe je a keď to zistila, mala pocit, že sa ocitla v tej najhoršej nočnej more. V ten večer naposledy prehovorila. Technicky vzaté, párkrát sa z jej úst ešte vydrali slová – ak sa dali slovami považovať a Diana verila, že ak by lekári chceli, zistili by, čo jej je a prečo odmieta komunikovať a vydolovať zo seba čo i len jednu jedinú hlásku.

Ale nemali ani len snahu pomôcť jej – chceli sa jej len zbaviť a tým sa odbremeniť od záťaže, ktorú pre nich predstavovala.

Nie, že by sa veľmi starali, ale aj tých dvadsať minút, čo jej denne obetovali bolo asi veľa a tak si zvolili jednoduchú cestu. Hovorte si čo chcete – ak nemáte kopec peňazí, nemáte nič. Taký je dnešný svet, zištný a skazený.

Z ničoho nič sa otočila a vydala sa späť – smerom k tomu stromu, ktorý jediný vedela lokalizovať. Vždy stanovali pri ňom a kúsok od neho boli známky po ohnisku, ktoré zakaždým zakladali.

Vedela, že k tej chatrči sa dostane len ak sa zatúla priďaleko, teda do „zón“ kde je turistom a návštevníkom lesa vstup zakázaný.

Možno zato tam ten starec žije tak nepozorovane... žil!

Jej hlavou sa prehnala myšlienka, na ktorú by radšej zabudla. Ako pevne stisla a nepustila... a prečo? Chcela ho zachrániť, no miesto toho ju tu nechal. Po čase, keď si zvykla na predstavu, že tu zostane do konca svojho – povedzme mizerného – života, tak ju našli. Našli ju vtedy, keď už o to nestála a najhoršie bolo, že vedela, že je to jej chyba.

Ani nevedela prečo sa rozhodla prechádzať. Nohy ju niesli a neuvedomovala si kadiaľ, kým nezašla do časti, ktorá je veľmi navštevovaná. Akoby jej podvedomie chcelo, aby ju zachránili, aj keď jej rozum a možno trošku aj srdce, kričalo dačo iné.

Dorazila k stromu a obzerala sa dookola. V hlave jej myšlienky lietali ako pobláznené, až ju z toho rozbolela. Napokon si povedala, že pár minút oddychu ešte nikoho nezabilo a posadila sa k stromu, pokojne sa oň oprela a zavrela oči.

Lalalalalala... znelo v Dianinej hlave, keď sa pokúšala ignorovať toho otravného deda, ktorý jej nonstop niečo rozprával.

„Kde sú vaši rodičia?“ Dostala sa jej do uší jeho otázka a mimovoľne sa pri tom striasla.

Chcela by mu to povedať, no tiež to nechcela. Nechcela aby niekto vedel pravdu, lebo ak by to ľudia vedeli, bola by to realita. Ničím nezničiteľná pravda, ktorá sa teraz zdá menej pravdivá.

Aj keď sú vlastne všetky jej trafené myšlienky postavené na hlavu, vedela, že si to musí nechať pre seba.

„Čo ste robili v tom lese?“ položil jej po chvíli ďalšiu otázku.

Diana na neho nenápadne fľochla pohľadom. Vždy to potom takto bolo – prišli, dali jej nejaké otázky a keď zistili, že odpovedí sa nedočkajú, tak proste odišli.

Snaha – nula bodov. Tak ako chcú niekoho liečiť? Nech sa teda aspoň netvária ako mesiáši, lebo to bolo to, čo čiernovlásku štvalo najviac zo všetkého.

Faloš, ktorá z nich vyžarovala.

„Poviete mi niečo? Čokoľvek,“ prehodil znudene a Diana si všimla, že zadržiava povzdych.

Tak sa mu otočila chrbtom a rozhodla sa, že jednoducho ho bude ignorovať a nedá najavo nič.

A tak mala prvý rozhovor s lekárom za sebou a každý jeden ďalší bol ako cez kopirák. Až to človeka časom začne nudiť.

Keď ju už kôra stromu tlačila do chrbta, pomykala sa a posadila sa do tureckého sedu. Otvorila oči, aby si premyslela svoje ďalšie kroky, keď to uvidela.

Modré oči, plné hrôzy, desu, hnevu, ale hlavne strachu.

Nie som si istá, či Vám táto časť niečo objasnila alebo ste vďaka nej ešte viac zmätené. No chcela som Vám viac priblížiť Dianu a možno aj moment, kedy sa jej život fakticky zrútil. Nie som celkom spokojná s tým, ako to je napísané, ale nebudem nad tým viac polemyzovať, lebo to ešte viac dobabrem.

Keďže máme gulatiny - z čoho som absolútne happy - kapitolku by som chcela venovať všetkým úžasným čitateľom, ktorí na mňa nezanevreli a menovite moje ďakujem patrí osôbkam, ktoré mi zanechajú aj komentík: LiliDarknight, Perla, Tethys, Kiki1, Wanda, Deny a MaggieLove.

Ďakujem Vám všetkým!

Mimi :D

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 10. časť: