OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 18. časť

26.11.2013 (13:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1164×

18. časť

„Je mi to naozaj veľmi ľúto,“ opakoval Jessie stále dookola. Pripadal si už pomaly ako dajaký papagáj, no cítil sa previnilo a nesvoj.

Nerád klamal, ale toto bolo klamstvo pre dobro veci. Nechcel povedať nič, kým nevedel, o čo vlastne ide. Načo ju zbytočne nervovať?

„Prepáč, naozaj,“ zašomral zúfalo a očkom pozrel na Dianu, ktorá ho s vytiahnutým obočím sledovala a roztopašne sa usmievala. „Ale je to môj klient, veľmi dôležitý a potrebuje moju pomoc,“ luhal ďalej a cítil sa preto ešte viac nepríjemne. Odkedy je z neho taký klamár?

Diana len prikývla a otvorila dvere na strane spolujazdca. Stály pred bytovkou, kde sa nachádzal Jessieho byt. Blondiak automaticky nasledoval Dianu, no tá ho zahriakla potrasením hlavy a pohľadom, ktorý jasne hovoril: Nie som idiot, trafím tam aj bez tvojej pomoci.

Jessie si povzdychol a podal jej aspoň kľúče od bytu, ak by náhodou jeho mama nebola doma. „Zvládneš to sama?“ uisťoval sa a čiernovláska bez zaváhania prikývla a vyskočila z auta. Vydala sa smerom ku vchodu a o pár sekúnd zmizla za plastovými dverami.

Jessie ešte pár momentov civel na miesto, kde sa mu stratila z dohľadu a napokon sa prinútil naštartovať a vyraziť preč.

Diane nič nepovedal. Ako by to aj urobil? Vzal by ju do nákupného centra a kým by sa zabávali tak by jej len tak mimochodom oznámil, že jej brata zatkli za vraždu a ešte k tomu sa k nej aj priznal? Asi by ju na mieste porazilo, hlavne po tom všetkom, čím si v uplynulých mesiacoch prešla. Potrebuje predsa pár dní pokoja.

Ako sa tak náhlil mestom a ako obvykle nedodržiaval predpísanú, povolenú rýchlosť, premýšľal nad tým, čo asi Diana urobila, že si zaslúži mať v živote toľko nešťastia. Nikto by nemal prežívať tak veľa zlých chvíľ a toľko utrpenia. Pripadalo mu obdivuhodné, že sa z toho predsa len nezrútila, ale pokúšala sa fungovať ďalej.

Práve zastal na červenej, keď sa mu rozvibroval mobil vo vačku. V rýchlosti naň pozrel, aby zistil, či to nie je z polície, no na displeji svietilo meno jeho sestry. Chvíľku na to civel, neistý si tým, či to má zodvihnúť alebo nie, až napokon hovor odmietol a mobil si strčil späť do vačku na rifliach.

Mal plné zuby Masona a jeho hlúpych vyhrážok, najradšej by mu uštedril pár poriadnych rán, no nechcel ho veľmi provokovať. Vedel, že ak to urobí, tak Mason bude okamžite utekať za jeho mamou a všetko jej zavesí na nos. A to bolo to posledné, čo krehká pani Strettonová potrebovala. Musela mať hlavne pokoj a vyvarovať sa stresovým situáciám a ak by zistila, že jej dcéra je závislá na drogách a žije s dílerom, asi by to len veľmi ťažko dokázala uniesť. Veď ktokoľvek s poriadne tuhým korienkom by mal čo robiť, aby niečo také spracoval.

Po zvyšok cesty mučili Jessieho myseľ myšlienky podobného charakteru a napokon dospel k záveru, že by si o tom mal zrejme pohovoriť so Stevom. Veď prečo by nemal využiť konexií, ktoré má k dispozícii? A Steve urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby mu pomohol, o tom bol blondiak presvedčený na sto percent. Vlastne na stodvadsať.

Keď zastal pred políciou, dal si pár sekúnd na upokojenie rozbúrených nervov a potom sa vybral dnu. Na recepcii bol našťastie nejaký chlap a nie tá nepríjemná ženská spred minula. Bez nejakých zbytočných rečí zavolal Steva a ďalej už Jessiemu nevenoval ani za mak pozornosti, miesto toho strčil nos do hrubého časopisu o motorkách.

„Konečne,“ zvolal Steve, ktorý sa celý zadýchaný prihnal k Jessiemu a zhlboka si vydýchol. „Neuveríš tomu, čo sa deje,“ prehodil a pokynul kamarátovi, aby ho nasledoval.

Nebolo dobré preberať takéto záležitosti na chodbe plnej ľudí, kde to môže ktokoľvek začuť a následne to rozšíriť ďalej.

„Dean nám všetko povedal,“ oznámil Steve a v jeho hlase sa odrážal náznak úľavy. Po toľkých mesiacoch mali toho všetci plné zuby, tak sa niet čomu diviť.

„No tak to som samé ucho,“ prehodil Jessie zaujato a takmer až brnel po potrebe dozvedieť sa podrobnosti.

Keď vošli do Stevovej kancelárie, policajt zavrel dvere a zvalil sa na veľkú sedačku, ukrytú za zahádzaným stolom.

„Ten neporiadok si nevšímaj,“ podotkol a rukou kývol k haldám spisov, vďaka ktorým ani nebolo vidno pracovný stôl.

„Fajn, len už začni,“ nedočkavo ho pobádal Jessie, posadil sa do kresla naproti Stevovi a nepokojne mykal nohou. Nervozita ho doslova dožierala.

„Takže,“ začal Steve tajomne, lakťami za zaprel do opierok kresla a naklonil sa k Jessiemu. „Pred niekoľkými rokmi polícia zaevidovala zmiznutie nejakého chlapa. Nespomínam si na presné meno, ale v tejto chvíli je to asi fuk,“ odbočil od témy, no poľahky sa k nej zase vrátil. „A hádaj čo! Ten dotyčný zmiznutý, je ten istý, u ktorého nedobrovoľne žili Diana s Deanom po celé tie mesiace v lese,“ dokončil a usmial sa.

Jessie sa zamračil a nechápavo potriasol hlavou. „Nerozumiem,“ priznal zahanbene.

Buď to Steve idiotsky vysvetľuje alebo Jessiemu začína klesať IQ.

„Ich rodičia zomreli v tom lese. Podľa Deanových slov sa zatúlali príliš hlboko, až sa stratili. Napadli ich divé zvery a doslova ich roztrhali na kusy. Dean vzal Dianu a utekal s ňou preč. Niekoľko hodín sa túlali po lese, až ich našiel ten starec, ktorý im prisľúbil pomoc. No reči sa hovoria a chlieb sa je.“ Dal si pauzu na nádych a pokračoval. „Odviedol si ich do svojej chalupy, ktorú mal temer v strede lesa, jasné, že tam bol neviditeľný, do tých častí sa nikto dobrovoľne nevyberie, kvôli tým potvorám, čo tam žijú...“

Ako tak rozprával, odrazu ho niečo napadlo a prehrabával sa papiermi, no po celý čas nestíchol. „Pri tej chalupe pochoval aj ich rodičov, ktorých medzi časom našiel. Spočiatku ich držal na silu, no Diana sa neskôr obrnila do takej apatie, že jej to už bolo jedno a odmietala odtiaľ odísť. Dean zasa nechcel ísť preč bez nej. Dnes, keď tam prišla naša jednotka – a poviem ti, že im trvalo tri hodiny, kým sa tam dostali, lebo Deanove inštrukcie boli dosť nejasné – našli telo toho starca. Bol zavraždený, konkrétnejšie, niekto ho uškrtil pred tromi mesiacmi,“ dokončil a podal Jessiemu akési papiere.

Blondiak ich prijal a spýtavo sa pozrel na Steva, ktorý sa pohodlne oprel do kresla.

„Zložka toho starého,“ prehodil akoby mimochodom a prstom klopkal po opierke.

Jessie ju otvoril a hneď sa zamračil. Charles Byer znelo jeho meno a zo správ si na toho muža spomínal.

Keď bol malý, týrali ho jeho vlastní rodičia, až sa z toho napokon pomiatol a skončil v blázinci. Po niekoľkých rokoch hospitalizácie, keď to vyzeralo, že sa dal do kopy, ho pustili a odvtedy o ňom nik nepočul.

„Zaujímavé,“ skonštatoval sucho Jessie a aj keď navonok nedával najavo skoro žiadne emócie, vo vnútri doslova bublal a bláznil. „A čo sa stalo Diane?“ spýtal sa na to, čo ho teraz najviac trápilo.

Steve vykrivil ústa a chvíľu premýšľal, no napokon odpovedal. „Dean povedal, že do nej nalial akési svinstvo a odvtedy nerozpráva. V tej jeho chalupe sme našli kopec rôznych vodičiek, ktoré majú podobnú konzistenciu ako kyselina. Pravdepodobne jej tým rozleptal hlasivky – Jess, ja nie som doktor!“ zvolal napokon napajedene. „Ak chceš poznať presnú odpoveď, vezmi ju na nejaké vyšetrenia, alebo čo ja viem čo,“ frflal ďalej a mračil sa na podlahu pod svojimi nohami.

„Kedy si naposledy spal?“ spýtal sa Jessie a zatváril sa súcitne.

Steve mykol plecom a nespokojne mľaskol. „Nemám poňatia,“ vyhlásil a na dôvažok sa mu zívlo.

„Takže Dean zabil toho starca,“ skonštatoval Jessie a kolieska v hlave mu pracovali na plné obrátky. Mohol by jeho obhajobu postaviť na fakte, že sa len bránil – a aj to urobí.

„Nezabil,“ zamietol to okamžite Steve a Jessie vyvalil oči v jasnom šoku.

„Počkaj, veď si povedal...“ Bol rozhodnutý protestovať, no Steve ho nenechal dohovoriť a skočil mu do reči.

„Povedal som, že sa k vražde priznal, nie, že to aj urobil,“ zdôraznil každé jedno slovo.

Jessie sa oprel do sedačky a rukami si zašiel do príliš dlhých, mierne kučeravých vlasov. „Tak teraz som buď debil ja, alebo je toto tak zamotané, že...“ nedokončil, lebo nedokázal nájsť žiadne vhodné slová.

„V podstate je to jednoduché,“ protirečil Steve. „Dean sa priznal k vražde, ktorú nespáchal. Prečo asi?“ Poklopkal si po hlave a zaškeril sa na advokáta pred sebou.

„Aby niekoho chránil,“ automaticky odvetil Jessie a v tom mu to docvaklo. „Ty si myslíš, že toho starca zabila Diana?“

„Máš inú teóriu?“ odpovedal Steve otázkou.

Jessie len bezmocne pokrútil hlavou a mal chuť niečo rozkopať. Možno pôjde predsa len pohľadať toho Masona.

„Ale ako môžeš tak naisto vedieť, že to Dean nebol?“ vyzvedal Jessie. Snažil sa nájsť inú odpoveď, iné vysvetlenie.

„Robím policajta už viac ako desať rokov, videl som veľa vrahov a aj veľa klamárov a Dean je sakramentsky zlý v klamaní. Keď sme sa ho spýtali, ako toho starého zabil, nevedel odpovedať a odvtedy zanovito mlčí a pozerá do zeme. Neustále len opakuje, že on je ten vrah a že mu musíme veriť,“ oznámil a vstal.

Jessie ho nasledoval a každou sekundou ho prepadalo väčšie zúfalstvo.

„Chceš ísť za ním?“ opýtal sa policajt, keď otvoril dvere a spolu s Jessiem vyšli na chodbu.

„Jasné,“ prikývol bezmyšlienkovite a šuchtal sa za Stevom.

Vošli do tej istej miestnosti, kde boli minule, ale Steve tentoraz za Jessiem zavrel dvere a odišiel. Jessie chvíľku hľadel na zničeného bruneta, ako s hlavou v dlaniach sedí na tvrdej stoličke. Strach a obavy z neho doslova sršali – človek ich mohol zachytiť voľným okom.

Napokon Jessie otvoril dvere a vošiel dnu. Dean sa ani nepohol, až kým sa Jessie nezošuchol na stoličku.

„Povedal som...“ začal sykavo Dean a prebodol Jessieho naštvaným pohľadom. Ako náhle však zrakom spočinul na blondiakovi, zarazil sa a jeho strnulý postoj sa uvoľnil.

„Čo také?“ vyzvedal Jessie a silene sa uškrnul, aj keď sa mu vlastne chcelo plakať.

Dean sa ošil a zošmykol sa nižšie na stoličke, až ho takmer spoza stola nebolo vidno. „Nič,“ odvrkol a zahryzol si do spodnej pery.

„Priznal si sa k vražde,“ prehodil Jessie a nespúšťal z Deana pátravý pohľad.

„Presne tak,“ odpovedal a sivými očami civel na stenu za Jessiem.

„Prečo?“

„Lebo som to urobil,“ sucho zafrflal a stiahol obočie k sebe.

„Neurobil,“ zamietol to Jessie a Dean sa na neho prekvapene otočil. „Vieš to ty, viem to ja a vedia to aj oni.“

Teraz už Dean naozaj vyzeral, že čochvíľa dostane infarkt. „A-ako?“ vyjachtal roztrasene a narovnal sa ako lata.

„Myslíš si, že policajti sú hlupáci? Odhalili ťa okamžite,“ poinformoval ho a začínal nadobúdať pocit, že do pár sekúnd vyletí z kože. Už dávno sa necítil tak veľmi nervózne.

Dean stiahol tvár do nepekného úškľabku a tvrdohlavo zavrtel hlavou. „Ja viem, o čo vám ide,“ vyhlásil. „Ale ja som ho zabil!“ zvreskol a rukou tresol po stole.

Jessie mykol plesom. „Ako?“

„Čo?“ nechápal brunet.

„Ako si ho zabil?“ po lopate sa spýtal Jessie.

Dean si špičkou jazyka navlhčil pery a očami kmital po celej miestnosti, akoby hľadal odpoveď načmáranú kdesi na stene.

Jessie sa nakoniec odvážil spýtať to, čo sa spočiatku bál vysloviť. „Diana ti to nepovedala, však?“

Nechýbalo veľa a Deanovi skoro vypadli oči z jamiek, ako ho blondiakova otázka zarazila.

„Sme sami,“ pripomenul mu ešte Jessie a Dean sa neveriacky otočil na zrkadlo pri dverách. „Nie je tam nik. Ver mi,“ poprosil a ruky si založil v lone, lebo sa mu neznesiteľne triasli.

„Povedala mi len toľko, že ho asi zabila.“ Slovíčko asi zdôraznil a v očiach sa mu zaleskli slzy.

Jessie zavrel oči a prstami si pomasíroval spánky, lebo v hlave mu hnusne bubnovalo. Tejto odpovede sa bál.

„A ako si to teraz predstavuješ?“ Jessie sa ani neobťažoval otvoriť oči, keď Deanovi položil svoju otázku.

Chvíľku bolo ticho, zrejme premýšľal nad odpoveďou, až sa napokon ozval: „Vezmem to na seba.“ V jeho hlase nebol ani náznak po kompromise.

„Keď sa to Diana dozvie...“ začal Jessie, ale Dean ho nenechal dohovoriť.

„Stačí! Nič sa dozvedieť nemusí,“ zavrčal a výhražne fľochol pohľadom po Jessiem.

„Čo?“ vypadlo z Jessieho šokovane.

Dean zhlboka nasal vzduch do pľúc. „Aj tak umriem.“

Tak keď bol doteraz Jessie vyvedený z mieri všetkými tými informáciami, ktorými bol doslova zbombardovaný, nebolo to nič v porovnaní s tým, čo sa v jeho vnútri odohrávalo teraz.

„Otrava krvi, alebo také niečo,“ pošepol Dean. „Diana môže normálne žiť a mne aj tak nezostáva viac, ako pár mesiacov.“

Nech chcel Jessie hocako veľmi reagovať na jeho slová, nedokázal nájsť vhodný spôsob. Zmohol sa len na šokom roztvorené ústa a vytreštené oči.

„Mal som ju lepšie chrániť! Kvôli mne sme skončili u toho deda. Dlhujem jej to,“ rázne dodal a silou mocou sa snažil potlačiť slzy, ktoré sa dotieravo predierali na povrch.

„Nemal by si sa z toho viniť,“ vybľabotal Jessie a ani si neuvedomoval, ako roztrasene znie jeho hlas.

Dean sa sarkasticky zasmial a pokrútil. „Čo vy o tom viete,“ zasyčal a odvrátil pohľad. „Len sa postarajte o moju sestru,“ poprosil. „Viem, že ju máte rád.“ V tóne, akým to povedal sa skrývalo veľa a Jessie sa preľakol, že Dean vie niečo o jeho pocitoch k čiernovláske.

Ale akoby aj mohol? Nedokáže mu predsa čítať myšlienky.

„Dobre,“ pritakal okamžite a vstal. „Zaškrtila ho,“ prehodil smerom k Deanovmu chrbtu, keď už stál pri dverách.

Brunetom myklo, no nijako inak na túto informáciu nereagoval.

Jessie sa rozhodol, že nič z toho, o čom sa bavili nebude nikomu hovoriť, dokonca ani Stevovi. Síce mal kvôli priateľovi výčitky, ale niekedy je lepšie držať jazyk za zubami. Nechcel ohroziť Dianu, aj keď za toto by mohol ísť do basy. Teda za predpokladu, že to vypláva na povrch a celá pravda sa prevalí.

Narýchlo sa rozlúčil so Stevom a utekal domov. Potreboval sa preprogramovať na iné myšlienky, no momentálne to bolo viac-menej nemožné.

Ani nevedel ako a odrazu zastal pred bytovkou. Hlavu mal kdesi v oblakoch a nechýbalo veľa, aby prehliadol blonďavé dievča, stojace opodiaľ, ktoré ho intenzívne prebodávalo hnedým pohľadom.

„Jessie,“ ozvala sa Sam a blondiak sa naštvane otočil, pripravený spustiť na ňu spŕšku nadávok.

No okamžite sa zarazil. Pohľad na jej tvár mu doslova podlomil kolená. „Čo sa ti stalo?“

„To Mason. Stratil nervy a zbil ma. Napokon ma vyhodil z bytu. Prosím ťa, pomôž mi."

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 18. časť: