Dievča sa dozvie niečo, čo jej zmení život... k lepšiemu?
13.01.2011 (18:00) • Musinka22 • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 500×
1.kapitola
Mali ste už niekedy nejaké tajomstvo, ale dusilo vás tak veľmi, že by ste ho najradšej vykričali prvej osobe, ktorú stretnete? Možno ani nie. Ale ja som sa tak teraz cítila a moje tajomstvo ma ťažilo každým dňom viac a viac. Aj keď možno by som mohla...
„Hej, Mel, no tak hráš? Sedieť môžeš aj doma!“ prerušila ma z môjho neustáleho premýšľania Jessyka. Toto dievča ma vie niekedy poriadne vykoľajiť pohadzovaním svojich blond vlasov. Ale je to správna „baba“. Aj keď niekedy hovorí viac, než by mala.
„ Jasne, už idem, nezblázni sa!“ odvrkla som.
Postavila som sa z drevenej lavičky, prešla som dva metre, pridala sa do kruhu a zapojila do volejbalu. Je to naša každodenná letná samozrejmosť, aj keď ju hrávame skôr večer než cez deň . Detská sa večne sťažujú, aké je teplo, a tak keď na oblohe vládne slnko, sedávame v tieni a po väčšine nič nerobíme. A mne to vyhovuje, keďže moje čierne vlasy sú v tomto ročnom období skôr trest ako ochrana pre slnkom.
Tím tvorí len zopár ľudí – Justin, Jessyka, Tina, Johny, Tez, no a ja. Nie je nás veľa, ale stačí to na „super“ hru. V slabom slova zmysle. Okrem Tez, ktorá chodí na volejbal, tu takmer nikto nevie hrať. Vrátane mňa.
Ak sme niekedy nazbierali aspoň desať odrazov, prekonávali sme očakávania. Pravda, dnes to nie je inak.
Hrávame na starom ihrisku. Okrem nás (pravda ak nepočítame feťákov, ktorí sem chodia v noci), sem nik iný nechodí. Mesto má nové ihrisko v mestskom parku, ale tam je večne toľko ľudí...
Občas, keď sme tu tak neskoro, mávam strach. Bojím sa, že sem prídu narkomani a budú nás chcieť... napríklad zabiť. Vždy keď si na to spomeniem, behá mi mráz po chrbte!
„Mám dosť,“ ozvalo sa sprava.
„Ja tiež,“ tentokrát prišlo zľava.
„ Súhlasím s Tez a Johnym,“ vybľabotala Jessyka.
„Ste strašní lenivci! Mel ideš si ešte zahrať?“ požiadal ma Justin. Pozrela som do jeho šedých očí a nemohla som zo seba dostať jediné slovo. Pripadal mi ako odmietnuté šteniatko. Na hnedých vlasoch mal šikmo nasadenú šiltovku a vo veľkom voľnom tričku, ktoré vyzeralo ako keby ho skonfiškoval svojmu obriemu otcovi, pôsobil dojmom malého chlapca.
„Idem tiež,“ vyštartovala zo zeme Tina a jej dlhé hnedé vlasy viali za ňou.
Išla som, aj keď sa mi veľmi nechcelo. Vždy lepšie ako sedieť na zadku. Občas sa mi však stávalo, a teraz to možno nebude inak, že sa nesústredím, keď si spomeniem na mučivé tajomstvo, ktoré som pred nimi mala. Keďže som hrala iba s dvomi ľuďmi, bola väčšia pravdepodobnosť, že mi prihrajú. Lenže pri krátkom zamyslení nebudem dávať pozor a môže sa to skončiť všelijako.
Najväčšmi sa mi stávalo, že som ju odrazila úplne inde. Vypočula som si pár slov o tom, aká som neschopná, a potom bolo opäť ticho. Ale časom som si to až tak nevšímala. Až sa mi to znovu stane... radšej som nemala ísť hrať.
Keby tak len vedeli o mne pravdu. Teda poznali, kto v skutočnosti som, čo dokážem, bolo by to sto ráz lepšie. Nemusela by som sa skrývať. Nemusela by som to skrývať. Žilo by sa mi lepšie...
„Mel... “ Započula som, no bolo neskoro − schytala som to rovno do tváre.
„Mrzí ma to! Ale nedávala si pozor. Buď spíš, alebo hráš!“ povedal ospravedlňujúc a zároveň vytýkajúc Justin.
Vysvetliť mu, že všetko je v poriadku, a že ma nič nebolí, bolo ťažké.
Po pol hodine takmer úplného mlčania, väčšina odchádzala. Brala som si z nich príklad a tiež som sa pobrala cez dve ulice domov.
Cestou takmer vždy stretnem starého pána Govana. Je to milý, zavalitý pán s bielymi vlasmi a bielym strniskom. Vždy ho vídavam oblečeného v zelenkastých montérkach, ako sa prehrabuje medzi nádhernými, farebne zladenými kvetmi pred jeho domom.
Poznám ho, nakoľko k nim ocko často chodí na lacný nákup jabĺk. Občas ma tiež zoberie zo sebou. Rada pomáham pani Govanovej v zadnej záhrade. Najnovšie prerába čínsku záhradu. Nesmierne ma fascinuje, ako vie kvety a rôzne predmety (väčšinou čínske) skombinovať tak, že ak ste tam, máte pocit, že vám záhrada dodáva určitú silu (teda aspoň ja som to tak cítila). Je to naozaj fenomenálne. Najkrajšie miesto, aké som kedy videla!
„Som doma! Potrebuješ s niečím pomôcť?“ spýtala som sa, aj keď som odpoveď poznala vopred.
„No... môžeš poliať trávnik a umyť riad a myslím, že o chvíľu vypne práčka, tak... “
„Jasne, generál, už to bude, “ nenechala som dohovoriť mamu a s úsmevom na tvári som zamierila do záhrady. Oproti vchodovým dverám na konci dlhej chodby je kuchyňa, z ktorej sa dá cez presklené dvere dostať do našej „zelenej“ záhrady.
Vysoký živý plot ju oddeľoval od vonkajšieho sveta a zabraňoval výhľadu na okolitú krajinu. Slnko práve zapadalo a obloha zmenila svoju farbu na oranžovo-červenú. Zastavila som medzi dvermi a chvíľu pozorovala tú krásu. Napokon som si spomenula na mamine pokyny a pohľadom začala hľadať hadicu. Bola na druhej strane záhrady. Vôbec sa mi nechcelo pre ňu ísť.
Prácu som si chcela trochu uľahčiť. A zároveň si potvrdiť či náhody posledných dvoch mesiacov neboli preludy. Pozrela som okolo seba, či ma niekto nepozoruje, a sústredila som sa na hadicu stočenú na zemi asi šesť metrov predo sebou. Tá sa trochu akoby zachvela a posunula približne o pár centimetrov a znova ležala na zelenej tráve. Skúsila som to ešte raz, ale tentokrát som si pomohla aj rukou, ktorú som vystrela dlaňou dopredu a znovu som myslela na to, ako sa hadica má pohnúť. No ona sa ani len nezachvela.
„Sakra!“ vzdychla som si. Nakoniec mi nezostávalo nič iné, ako prejsť po mäkkom trávniku, zobrať hadicu do rúk a poliať trávnik. Vlastne ani neviem, prečo mi to tak vadí. Veď doteraz som žila bez týchto zvláštností. Alebo sa to dá nazvať schopnosťami? Pohybovať predmetmi viem len veľmi krátko. Vlastne niekedy zmenia polohu svojho odpočinku, ale to len veľmi príležitostne a väčšinou na to existuje racionálne vysvetlenie. Začalo to krátko po začiatku letných prázdnin. Len náhodne, neúmyselne som párkrát pohla nejakým predmetom. Vôbec netuším, ako som to robila. Jednoducho som to chcela a ono sa to stalo. Ale nie vtedy, keď som to potrebovala. Skôr vtedy, keď som si to veľmi neuvedomovala. A vtedy mi to mohlo spôsobiť aj problémy. Hlavne na ihrisku medzi kamarátmi.
Minulý týždeň sa mi stalo, že lopta z druhého konca ihriska, kde sme hrali, sa z ničoho nič začala kotúľať smerom ku mne po tom, čo som si pomyslela, že by mohla raz prísť aj sama. Najhoršie na tom je to, že som si to všimla, na rozdiel od Tiny, až keď bola pri mne. Vraj sledovala, ako sa ku mne pomaly kotúľa pričom nefúkalo a ani tam nikto nebol. Ešteže jej nenapadlo, že by som to mohla robiť ja.
Nepovedala to nikomu okrem mňa. Sme najlepšie kamarátky, takže si hovoríme všetko. Ale toto som jej nemohla povedať. Teraz ešte nie. Myslela by si, že som blázon. Nemala by som jej to ani ako dokázať. Moje čarovanie (ak je to čarovanie) som ešte nevedela poriadne ovládať. A vôbec, ja nič nerobím! Tie predmety sa predsa nemohli pohnúť len preto, že som to chcela! Myslím, že som už veľká na také fantazírovanie – mám predsa šestnásť!
Vyvesená bielizeň krásne voňala a riad už schol, keď som ležala na posteli a neustále, už asi týždeň, pozerala na krvavočervené slová na bielej stene nad ňou.
Je čas.
Keď sa tam znenazdania objavili skoro som zošalela. Neroztekali sa ako keby boli napísané krvou. Naopak – bolo to krásne písmo. Pravda nechápala som, čo to má znamenať. Dokonca mi napadlo, že to tam mohol niekto napísať, ale vždy to vyvracal fakt, že som pri tom bola, keď sa to tam zjavilo.
Bála som sa toho, že mi to nájde mama. Chcela som to dokonca zakryť nejakými plagátmi, ale zistila som, že som všetky vyhodila cez jarné upratovanie. Mama by nezisťovala pôvod tých slov, ale by hneď obvinila mňa. Niečo také by vo svojom dome nestrpela. Takmer som minule vypustila dušu, keď prišla do mojej izby. Pozerala som na ňu s vyvalenými očami, ako keby som videla ducha. A ona aj napriek tomu, že sa na tú stenu pozrela, nič nevidela. Inak by som sa nedožila rána.
A potom ešte aj ten list. Prišiel mi list v ktorom stálo toto:
Milá slečna Melysa,
s potešením Vám oznamujeme, že po dosiahnutí magických schopností, ste boli vybratá na štúdium v Merlinovej škole kúziel pre začiatočníkov, aby ste sa naučili ovládať svoju moc. Ak odmietnete prísť, budete vystavená veľkému riziku.
Školský rok sa začína 1. septembrom. Prosíme, však, aby ste prišli o deň skôr. Školskú uniformu dostanete v škole. Prosíme, však, aby ste si doniesla nejaké zošity.
adresa: Selendridový les pri Nomengrade
slečna Medinová
riaditeľka školy
Hoci mám moc, ktorou viem pohnúť predmetmi, hoci robím čudné veci, nevedela som, že existuje škola, kde sa niečo takéto vyučuje. Začať sa mala už o dva dni. Ale ísť tam musím už zajtra. Takže ráno po raňajkách pôjdem von, musím sa s nimi rozlúčiť. Pýtate sa : Prečo vôbec idem na tú školu? Pretože tú starú mi zrušili a na žiadnu inú ma nepriali.
Trochu ma však vystrašila tá veta, v ktorej sa hovorí o akomsi riziku. O čom bola ako reč? Udajú ma? Zabijú? Bože, ja mám ale bujnú fantáziu. Mala by som prestať čítať toľko kníh!
Autor: Musinka22, v rubrice: Povídky » Na pokračování
Diskuse pro článek Nový začiatok - 1. kapitola:
wááá úplne super! Pripomína mi to anime seriály, ktoré ja milujem a taktiež Harryho Pottera. Hlavne ten list z čarodejníckej školy. A Melysa je náhodou brutálne meno, podľa mňa to i tam vôbec nechýba, takto to získa aspoň na originalite.
Už sa neviem dočkať pokračovania.
nádhera! Kedy bude pokračovanie?
skvelé! Už sa teším na pokračovanie.
*Nahrala som ti do galérie ten obrázok, ale zmenšila som ho, aby mal vekosť ako perexy.
tak, kde je perex obrázek budeš zadávať:
/gallery/Musinka22.jpg
Keďže píšeš poviedku na pokračovanie, tá má rovnaký obrázok stále.
jasné, všimla som si. Keby som čítala nepozorne, nenapísala by som ti, čo sa mi tam nezdalo.
K tomu wordu - niektoré slová síce podčiarkuje, ale to neznamená, že sú správne. Napríklad také ako náhle. Píše sa to spolu, ale podľa wordu je to zle. Vlastne, keď sme už pri tom akonáhle je nespisovne. Zlý príklad som dala.
mena meniť nebudem pačia sa mi takto:) slovo tentokrát mi word vždy podčiarkne, ked ho mám spolu; a viem, že pri uvodzovkách nebývajú medzeri, len mi to nejako blbne a stále mi tam "skáču" Pokúsim sa to upraviť a dávam sem ten príbeh preto, že som tam veľa pozmenila, čo si si pri pozornom čítaní mohla všimnúť
*Pred interpunkčnými znamienkami nie je medzera.
*Uvodzovky sa neoddeľujú medzerou ani z jednej strany.
*Slová ako moc a proste, by som nahradila slovami veľmi a jednoducho.
*Ak ide o vykanie, nehovorí sa "Mohla by ste?"
ale "Mohli by ste?" Používa sa písmeno i.
*V mene Melysa a Jessyka by som dala i. Viac mi to tam sedí ako y.
*Slovo tento krát je spolu, čiže tentokrát. Slovo krát je vždy spolu s ďalším slovom, iba raz sa píše oddelene.
Jeden raz, jedenkrát.
*Obmedzila by som používanie zátvoriek, v príbehu je to dosť rušivý element.
Príbeh som už síce čítala, ale rada si osviežim pamäť. Len tak ďalej.
*Nechceš vložiť nejaký perex obrázek? Skopíruj si tam aspoň URL adresu, ak je na nete, alebo ak ho máš v počítači, treba ho nahrať do galérie - sekcia perexy s názvami článku, ale treba potom dať 100 px.
*To perexu treba napísať stručný obsah diela. Stačí aj jednou, dvoma vetami, ak chceš.
Přidat komentář:
- Budu tam
- English Gentleman - 1. kapitola
- Smrťák 3 (1. část)
- Setkání v lese
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!