OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nový začiatok - 2. kapitola

16.01.2011 (14:00) • Musinka22 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 599×

2. kapitola

Akonáhle som si vychutnala posledné, letné raňajky, išla som von. Určíte ich nájdem na ihrisku.

A mala som pravdu - boli tam všetci, teda okrem Johnyho. Už hrali volejbal a užívali si posledný deň prázdnin.

„Ahojte.“ Kývla som im rukou na pozdrav už od bránky, ktorá bola v skutočnosti diera v plote.

„Nechceš hrať dúfam v tomto? “ zo zvláštnym výrazom na tvary povedala Tina, pričom ukazovala na moju sukňu.

„Nie, ja...“ slová mi uviazli kdesi v hrdle. Pohľadom som prešla po ich tvárach. Nebolo ľahké sa na desať mesiacov rozlúčiť s kamarátmi.

„Ja, prišla som sa rozlúčiť.“ Pokúsila som sa o úsmev, no akosi mi to nešlo. Po chvíli som pokračovala: „Odchádzam na novú internátnu školu. Je pri Nomengrade,“ dodala som, keď som videla ich nechápavé pohľady. Pokladala som to za dôležité možno v nádeji, že sa tam raz objavia a... neviem. Bojím sa, že si tam nenájdem priateľov, že ma tam všetci budú odcudzovať a ja budem niečo ako vyvrheľ.

„Čože, tak ďaleko?“ komentovala novú správu aspoň Tez, čím prerušila moje vnútorné bľabotanie.

„Vieme, že ti zrušili školu, ale nenašla si niečo bližšie?“ povedala smutne Tina. Zrejme ju zarmútilo, že ako najlepšej kamarátke som jej to nepovedala skôr než ostatným. Ale ak mám povedať pravdu, až taká dobrá kamarátka nie je. Párkrát som sa totiž dozvedela, že ma ohovárala. To sa síce v dnešnom svete stáva celkom bežnou vecou, ale ona ohovárala to, čo pre tým chválila. Neviem síce či to nie je blond vlasmi, ale to nie je správne, hádzať to na farbu vlasov. Aj keď sa mi už niekoľkokrát potvrdilo, že zástupkyne tohto odtieňa, nie sú príliš múdre.

„Nie, nenašla.  A táto je veľmi dobrá.  Vraj z nej nemusíš ani na výšku a môžeš si ľahko nájsť prácu s vysokým postavením.“  A teraz som bola ešte smutnejšia. Klamala som a to klamstvo mi dosť vadilo. Ale pravdu by mi najskôr vôbec neuverili.

„Budeš nám tu chýbať. Koho budeme teraz obviňovať z pokazenej hry?! “ s úškrnom  po chvíli poznamenala Jessyka.

„Neboj sa, určite sa niekto nájde,“ pobavene som jej odpovedala. Budú mi chýbať jej nemiestne poznámky či uštipačné pripomienky na moju maličkosť.

„Maj sa pekne Mel. Nech sa ti darí!“ zapriala mi Tez, keď som sa poberala na odchod. Poďakovala som sa a vyšla cez dieru v plote na ulicu, ktorá mi pripadala ako ďalší svet.

Boli to jediné slová na povzbudenie. Ale chápala som ostatných a nevyčítala som im to. Ja na ich mieste by som tiež nevedela nič povedať. Nie som práve výrečný typ.

š›

Predtým ako som nasadla do auta, som sa ešte raz pozrela na náš veľký poschodový, marhuľový dom. Bude mi to všetko chýbať - záhrada, moja izba, kamaráti a hlavne rodičia.

Možno to vyznie dosť otrepane, a na mojom mieste by ste možno boli radi, že sa na takmer desať mesiacov zbavíte rodičov, ale ja ich mám rada, takže mi budú chýbať (priznávam, že pocit, že na mňa nebudú dohliadať je super). Ale na vianočné sviatky som znova doma.

S veľkými obavami a smútkom som si sadla na sedadlo spolujazdca. Ale vlastne, keď si to vezmem z tej druhej strany, je to škola plná ľudí, ako som ja. Konečne nebudem musieť nikomu klamať a nič predstierať. Tá myšlienka mi po tele rozohnala prijemne teplo. Alebo to bola radosť?

Keďže vodičom bola mama, išli sme dosť pomaly. Cesta sa zdala nekonečná. Dlhú chvíľu som si krátila čítaním knihy (pravda ak som neprelaďovala stanice).

„No tak Melysa, skonči! Buď tam necháš jednu stanicu, alebo to rádio vypni!“ hromžila mama. „Za pol hodinu sme tam,“ oznamovala.

Pozrela som na ňu, no okrem čiernych vlasov som nič iné nevidela.

Pri tom všetkom je asi zaujímavé, že ma vezie mama do školy, v ktorej sa čaruje. Vysvetlenie je jednoduché – nevie, že sa tam používa mágia. Nečítala list, ktorý mi prišiel.

Celé leto sa snažila nájsť školu, kde by ma prijali a bolo ich naozaj veľa. Sama v tom nemala prehľad. Neustále nadávala na školu, z ktorej som musela odísť, a to hneď po prvom roku. Presnejšie na ľudí, ktorí ju zrušili.

A keď som jej povedala, že z jednej mi prišlo, že ma prijímajú, bola naozaj šťastná. Jediné, čo ju zaujímalo, bolo, kde je (v ktorom meste). Pravda trochu ju zaskočil fakt, že je to internátna škola. Ale keď som ju ubezpečila, že mi to vôbec, ale vôbec neprekáža, a že  by som tam rada chodila, neprotestovala a nemala ani žiadne zbytočné otázky a mne to totálne vyhovovalo. No aj tak jej naďalej vadilo, že tú starú zrušili.

Pravda mne až tak veľmi nie. Prihralo mi to do karát. Keby ju nezrušili a mne by prišla pozvánka na štúdium na tejto škole, bolo by to naozaj čudné. Vtedy by si možno ten list prečítala aj mama. A buď by prišla na to, že mám nejakú moc, alebo by to považovala za veľmi nechutný žart. Pravda je tu možnosť, že je to naozaj žart. Zostáva totiž otázne, ako vedeli, ako sa volám a vôbec kde bývam.

Zrazu sme z hlavnej cesty odbočili doprava. Auto sa otriasalo, ako sme išli po lesnej ceste. Nad nami boli samé stromy a vytvárali tak skvelý tieň v dnešnom veľmi horúcom dni. Odrazu mi však do očí zasvietilo slnko a na pár sekúnd mi vyradilo zrak.

Keď som sa opäť dostala do normy, uvidela som neuveriteľne veľký starý dom, ktorý mi ani náhodou nezapadal do tohto prostredia. Keby mi ho niekto ukázal na obrázku, myslela by som si, že je to uprostred mesta.

Budova mala dve poschodia a obrovské vchodové dvere. Slonovinová farba sa miestami odlupovala a opadávala a zostávala po nej iba omietka. Nemala som z tohto miesta veľmi dobrý pocit. Ale tie stromy, čo boli naokolo ma celkom upokojili. Zelená ma vždy upokojí.

„Wow, celkom pekné miesto. Síce dosť zašité v lese, ale čerstvý vzduch... “ Mama sa zhlboka nadýchla a začala si obzerať okolie, keď sme vystúpili z auta. Obe máme rady prírodu.

„Máš pravdu, má to určité čaro. Ale mali by sme ísť,“ povedala som, keď som videla, ako k nám prichádza strieborný Citröen. Mama súhlasne prikývla a otvorila kufor auta. Vzala som kufor (nebrala som si veľa vecí, keďže na vyučovanie budeme mať uniformu) a kráčala s mamou k obrovskej bráne.

Na pravej strane klenby bol zvonček (taký ako na rodinných domoch). Zazvonila som a z mikrofónu pod ním sa ozval milý hlas. Znel však trochu elektronicky: „Dobrý deň , kto je?“

„Tu Melysa Godardová...“

„Oh, áno, slečna Melysa, budúca prváčka. Prosím vstúpte. “ Niečo zabzučalo a mama potlačila dvere.

„Prváčka?“ Nechápavo na mňa pozrela. Akože tiež netuším, o čom ten hlas hovoril, mykla som plecami.

Pravdupovediac, som sa trochu bála tam vojsť spolu s mamou. Čo ak by tam boli nejakí zvláštne oblečení ľudia alebo nejaké divné tvory alebo... neviem čo.

Ale keď sme vošli ohromilo ma to. Ani náhodou vnútrajšok nevyzeral, že patrí k tej budove, ktorú sme videli vonku po príchode.

Vstúpili sme totiž do obrovskej vysokej haly s obrovským širokým schodiskom, po stranách boli štyri chodby (na každej strane dve) a na ľavej strane, medzi nimi, boli dvere a na nich akási zlatá tabuľka.

Keby sa tak tie biele dlaždice neleskli a ja som si nevšimla svoj odraz, asi by som mala otvorené ústa aj po tom, čo sa otvorili tie dvere a z nich vyšla na pohľad  sympatická, mladá pani. Blond vlasy mala vypnuté na temene hlavy a oblečená v belastom nohavicovom kostýme vyzerala dôležito.

„ Prajem dobrý deň. Som slečna Medinová, riaditeľka školy. Som rada, že ste prijali naše pozvanie na štúdium.“ Prišla k nám a podala mame ruku. Prekvapilo ma, že riaditeľka môže byť taká mladá.

„Aj mňa veľmi teší. Som Lilien Godardová, Melysina mama. A to my sme rady, že ste ju prijali.“ Chytila ma mama za plecia a ja som sa usmiala.

„To je samozrejmosť. Melysa má zvláštne schopnosti. A vedomosti “ dodala po chvíli, keď zrejme zahliadla môj ustráchaný pohľad a malé naznačovanie ústami: Ona o tom nevie. Rýchlo som pozrela na mamu, ale našťastie som u nej nespozorovala žiadnu reakciu.

Niežeby bola nechápavá  alebo by jej to pomalšie myslelo, to určíte nie. Mama to pochopila najskôr tak, že som múdra a bla, bla, bla ďalej. Nechcem machrovať, ale som jedna z najlepších v triede.

Dosť mi odľahlo, keď slečna zahlásila: „Poďte, ukážem vám Melysinu izbu. “

Ukázala na schody a vykročila, aby nás viedla.

Myslela som, že pôjdeme v maximálnom tichu bez maminých nezmyselných otázok, ale prišla som na to, že šestnásť rokov mi zatiaľ nestačilo na to, aby som ju dostatočne poznala. Niekedy som pochybovala, že je to každodenne tá istá osoba.

Takže, aby som sa vrátila k maminým otázkam. Hneď ako sme boli asi tak v polovici tých obrovských schodov, začala riaditeľke klásť otázky typu: Čo sa tu učí ( čudujem sa riaditeľke, ako si dokázala tak rýchlo vymýšľať odpovede na jej nekončiace otázky), kde môžem ísť na výšku, kedy môžem chodievať domov, či budú aj nejaké rodičovské združenia .... Pre istotu som sa snažila to ani len nepočúvať. Zdvíhal sa mi pri tom žalúdok. Radšej som si všímala kadiaľ ideme, aby som sa tu nestratila, keď pôjdem sama. Ale nebolo to našťastie až také zložité.

Od schodiska sme zabočili doprava a na stene bola malá tabuľka s nápisom – Dievčenský internát. Chvíľu sme kráčali rovno a na konci chodby sme zahli doľava. Riaditeľka zastala hneď pred prvými dverami, pozrela na mňa a pohľadom mi naznačila, aby som otvorila dvere.

Izba bola úplne nádherná. Bola dosť veľká na normálnu internátnu izbu. Na každej strane pri stene bola posteľ a nad ňou na stene moje meno. Polovica izby patrila akejsi Liane.

Písacie stoly s počítačmi (!) pod oknom sme  mali takmer spojené, ďalej obrovská skriňa  na oblečenie, ktorá mala svoje miesto vedľa postele,  nočný stolík s lampičkou a malý chlpatý koberček pred posteľou. Ten môj bol zelenej farby a mojej spolubývajúcej modrej.

Keď som sa lepšie pozrela na obrovskú posteľ, zbadala som niečo čierne – tri uniformy. Urobila som pár váhavých krokov a chytila čierne sako jednej uniformy ( všetky boli rovnaké). Prekvapilo ma, aké je moderné a látka je príjemná na dotyk. Malo zahnuté rukávy a na nich fialový pás. Zdali sa mi kratšie ako moje ruky, takže majú byť asi trojštvrťové; hlboký výstrih do véčka. Zdá sa, že budem musieť nosiť pod ním tú blúzku, čo mi visí na vešiaku na  dverách skrine.

Ale keď som zbadala tu coolovú skladanú čiernu sukňu s dvomi tenkými vodorovnými, fialovými pásikmi, napadlo mi, že nič lepšie nemôže existovať (teda medzi uniformami).

„Veci si môžeš vybaliť aj potom. A v skrini máš aj školské úbory na hodinu telesnej. Teraz poď. Mala by si sa pridať k ostatným. Sú v záhrade. “

Nechápavo som na ňu pozrela. Hovorila to, ako keby som vedela, kde ta ich záhrada je.

„Ukážem ti, kde je,“ odpovedala na moju nevyslovenú otázku. Vyšla z izby na chodbu a čakala, až tak spravíme aj my. Potom sme sa vrátili naspäť do haly.

„Tvoja mama s tebou už nemôže ísť,“ povedala milým hlasom a usmiala sa na ženu stojacu vedľa mňa. „Poriadne sa rozlúčte a mňa si vôbec nevšímajte.“

Na to som sa s mamou rozlúčila a sľúbila, že akonáhle to pôjde, prídem domov. Ona my zapriala veľa šťastia a tak ďalej (veď to poznáte).

Počkali sme, kým sa za ňou zatvoria veľké drevené dvere a kráčali sme do jednej z chodieb na ľavej strane. Tej bližšej ku dverám. Bolo v nej veľa dverí. Zrejme to boli triedy. Na jej konci sme zahli doprava a riaditeľka mi otvorila veľké sklenené dvere s bielym rámom. Slnko ma na chvíľu oslepilo, ale keď si môj zrak privykol na svetlo, uvidela som nádhernú záhradu s množstvom kvetov a stromov a úzkymi chodníkmi, miestami vykladanými kameňmi, a kde-tu som zahliadla drevené lavičky.

„Choď rovno a pri tamtej fontáne s Nymphami zahni doprava. Po chvíli nájdeš ostatných.“ Ukázala pred seba slečna Medinová. Zamumlala som niečo v zmysle ďakujem a začala kráčať k sivej fontáne.

Teraz som kráčala po štrkovom  chodníku (ešte, že mám sandále, lebo v topánkach s podpätkami by som sa tu nacapila aspoň desaťkrát). Naokolo voňali jarné(!) kvety , čo je dosť nezvyčajné nakoľko je september. Kto vie, ako to spravili.

Keď som konečne prešla  okolo kamenných Nýmph (boli naozaj také, ako ich opisujú v detských knihách – dlhé vlasy, krídla a krásne dlhé šaty) a zahla doprava, myslela som, že zle vidím.

Čakala som, že to bude škola plná bývalých stredoškolákov, ktorý sa čudujú, prečo ich sem zavolali na štúdium (ako mňa). Ale kdeže. Nielenže nevyzerali vystrašene (ako možno ja), ale niektorí mali určite menej ako normálny stredoškoláci.

V skupinkách sedeli na tráve alebo lavičkách detská, ktoré mali od desať rokov vyššie. Zrejme tu budú aj nižšie ročníky a nie je to iba stredná škola. Možno to nakoniec je niečo ako gymnázium. Lenže sa tu učí čarovať. Teda ak si zo mňa nerobia srandu. Ešte stále nemám dôkaz, že sa tu čaruje. A dokonca máme na izbe počítač. Načo je niekomu, kto vie čarovať, počítač?!

Ale aby som sa vrátila ku deckám v záhrade - postupne si ma začali všímať. Teda, že tam stojím ako soľný stĺp a zízam na nich. Už sa na mňa pozerali takmer všetci. Nevedela som, čo mám robiť. Kam si sadnúť. Ku komu. Rozhliadala som sa, či niekde nie je nejaké voľné miesto alebo úplne voľná lavička. Ale keďže ide o mňa, taký luxus neexistuje.

V zúfalstve, že tam o chvíľu vystojím jamu, som si všimla dievča. Teda bol to skôr vnútorný hlas, čo mi hovoril, aby som sa tam pozrela. A ten istý hlas mi hovoril, že mam ísť k nej.

Ani náhodou ma neupútal jej malý kokeršpaniel. To prišlo až po tom, čo som k nej začala kráčať. Šteňa okolo nej veselo poskakovalo a čakalo až mu dievča hodí palicu. Idem k nej! Určite! Sama neviem prečo. Nohy ma nesú a robia si, čo chcú. Niečo vo mne ma totiž presviedča, hovorí vo mne choď, len choď.

Možno bude lepšia ako moja budúca spolubývajúca. A keď je už reč o nej, ktovie koľko má rokov a či je tu niekde medzi tými kopami žiakov. Len dúfam, že to nebude nafúkaná rozmaznaná krava, ktorá si myslí, že jej budem robiť poskoka a slúžku.

Radšej na to nebudem myslieť, lebo sa mi zhorší nálada, a keď sa začnem rozprávať s novými ľuďmi budem pôsobiť... proste zle.

„Ahoj ja som Melysa. Môžem si prisadnúť? “ Zastala som pred ňou a milo sa usmiala.

„Samozrejme.“ Veselo sa usmiala a hodila psíkovi palicu.

„Ahoj ja som Liana.“ Podávala mi ruku. „Nie si náhodou tá Melysa, s ktorou mám izbu?“ Spýtavo na mňa pozrela.

„Zrejme hej.“ Usmiala som sa. To by bolo naozaj fajn, keby toto dievča bolo mojou spolubývajúcou. Zdala sa mi dosť normálna.

„Ako sa volá tvoj psík?“ Kývla som smerom ku šteňaťu.

„Och, to je DJ. Volám ho tak, pretože má strašne rád, keď púšťam hudbu, a vždy je plný energie. Veď sama vidíš.“

Bola to dosť zjavná pravda. Psík okolo nás neustále veselo poskakoval a chcel sa hrať. A keď mu Liana chcela hodiť paličku, pekne poprosil alebo si ľahol na zem a prevracal sa raz na chrbát a raz na brucho. Dosť sme sa na ňom nasmiali. Keď odbehol s veľkým konárom v papuli, s úľavou sme si obe vydýchli.

Pozerala som po ostatných a čudovala sa, prečo sa pri psíkovi nepozastavia a nepohladkajú ho. Akoby pes bol len taká obyčajná vec ako napríklad ponožky. Vôbec mu nevenovali ani len pohľad. Prezerala som si ich a premýšľala, či sú to normálni ľudia, teda takí, čo s mágiou nemajú žiadne skúsenosti alebo takí, ktorí pri mágii vyrastali. Ak sa teda dá pri nej vyrásť. Zrazu som si všimla niekoho... ale to nemôže by pravda...

„Johny?“ povedala som tak potichu, že to určite nemohol nikto počuť, no on sa na to otočil a zbadal ma.

Skoro mu vyliezli oči. Sedel s veľkou tlupou, ľudí dokonca aj s tými menšími (niežeby som nemala rada deti), a rozprávali sa určíte o niečom dosť smiešnom, keďže sa všetci usmievali. Nenápadne mi kývol hlavou k porastu stromov. Súhlasne, tiež nenápadne, som kývla hlavou, že rozumiem a povedala Liane, že sa o chvíľu vrátim.

„Mám na teba jednu veľmi dôležitú otázku!“ povedala som prísne a rovnako tak naňho aj pozrela. Venoval mi prekvapený pohľad a jeho modré oči vyzerali ako oči anjela – nevinne a milo.

„Je toto naozaj škola kúziel a čarodejov a všelijakých magických bytostí od drakov cez jednorožcov až k ľudožrútskym obrom?“ vychrlila som na jeden dych a cítila sa ako úplný blázon.

Johnymu sa na tvári objavil malý úsmev.

„Nie,“ odvetil.

Vytreštila som oči a cítila sa, ako keby som práve vyhrala jackpot, ale peniaze ukradli zlodeji. Bola som podvedená! Na jednej strane som bola rada, že nič ako kúzelná škola nie je, no na druhej ma to nesmierne sklamalo.

„Žartujem,“ prehlásil takmer hneď na to Johny a mykalo mu kútikom úst. „Vyzerala si ako vystrašený zajac,“ nenechal si ujsť poznámku na môj výraz tváre.

„Tak čo je teraz pravda?!“ drsne som sa spýtala a mala som v tom tak trochu miš-maš. Ťahá ma za nos. Tak je toto kúzelná škola alebo nie? Urobila som zo seba blázna alebo nie, keď som sa ho to spýtala?

„Toto je magická škola, Merlinova škola,“ zdôraznil. Rukou som si treskla do čela a prešla ňou po celej tvári. To je šialené!

„ Nevedela som, že aj ty máš magické schopnosti,“ načala som po chvíli.

„ Ani ja som to nevedel o tebe, Mel.“

Chvíľu bolo ticho. Asi nevedel ako má v našom rozhovore pokračovať a ja som to, pravdaže, tiež nevedela. Napokon však začal: „ Ako dlho už vieš čarovať?“

„Čarovať... tak by som to ani nenazvala. Skôr viem pohnúť predmetmi a to len od leta. Ty si si to vôbec nevšimol?“ dodala som po chvíli. Je mi to naozaj čudné, že človek, ktorý sem chodí, by nezaznamenal niekoho iného. A aj keby sem nechodil. Tina si to všimla, ale vôbec jej nenapadlo, že by som čarovala (ako povedal Johny).

„Popravde, nie. Keby som si to bol všimol, povedal by som ti o mne a aj o tejto škole.“

„To nevadí. A ty si teraz už v druhom ročníku?“ Súhlasne prikývol a usmial sa. Zrejme bol rad, že som prešla na inú tému. „Skoro som spanikárila, keď sa mi na stene objavil ten nápis - je čas,“ povedala som pobavene. Jeho tvár však úplne skamenela a zvláštne na mňa pozeral. Premýšľala som, či som nevypustila z úst niečo, čo som nemala, ale na nič som neprišla.

„O akom nápise to hovoríš? Posielajú len list,“ hovoril trochu ustráchane, no dosť presvedčivo. Úplne si trval na svojom. A mňa to vystrašilo. Od koho bol potom ten nápis a čo mal  znamenať? Napokon som to nejako otočila na list v schránke, akože som si ho vyvesila na nástenku na stene, a predstavte si, zhltol to aj s navijakom.

„Bolo naozaj zvláštne, keď mi poslali ten list, že ma prijali,“ pokračovala som, akože nič.

„Mi hovor. Potom sa aspoň vysvetlili tie divné veci, čo sa okolo mňa diali. Napríklad, že som  niekedy počul, ako sa rozprávajú psy. Teraz viem, že je to moja schopnosť. Stalo sa aj tebe niečo podobné?“

„Nie. Je to zlé?“ povedala som s nadvihnutým obočím. Popravde mi na tom nejako nezáležalo.

„Nie, nie je. A možno sa ti aj niečo také stalo, len si to odignorovala alebo to bolo pre teba bežné, lebo tvoje schopnosti to zaznamenávali už od detstva a čím si bola staršia boli silnejšie a brala si to ako súčasť seba.“

Súhlasne som prikývla a zamumlala niečo ako – hej, môže to tak byť.

„Mali by sme sa už vrátiť. O chvíľu príde riaditeľka povedať niečo o nasledujúcom školskom roku,“ navrhol Johny.

„ Jasné, poďme.“

„Kto to bol, ak sa smiem spýtať? “ načrtla Liana a  pozerala na kráčajúceho Johnyho smerom k tlupe žiakov, od ktorej predtým odišiel.

„Kamarát. Býva v tom istom meste ako ja. Vôbec som však netušila, že vie čarovať. Iba som vedela, že si zmenil minulý rok školu. Teraz je už druhák. A keď sme už pri tom, ty si tu prvý rok?“

„Áno,“ odpovedala stručne. Mala som ešte jednu otázku, ale bála som sa ju vysloviť. V duchu som sa modlila, aby jej odpoveď bola taká, akú ju chcem.

„Liana, dostala si okrem listu aj niečo iné? Napríklad nápis na stene?“ dodala som po chvíli nenúteným hlasom. Akože len taký obyčajný príklad.

„Presne to,“ odpovedala. Nevedela som, či jej odpoveď bola taká, akú som počula, alebo taká, akú som chcela počuť. Napokon však použila celú, zmysluplnú vetu a fakt, že nápis na jej stene, bol faktom. Z toho celého som usúdila, že zrejme dievčatá majú takéto nečakané prekvapenie. Až kým nedoložila: „Ale moja mama nikdy nič také nedostala. Povedala, že je to naozaj zvláštne.“ Prv ma prekvapilo, že to jej mama videla, ale zrejme má niečo s mágiou, takže je tu predpoklad, že to môže vidieť.

Spoza rohu vyšla riaditeľka a postavila sa približne do stredu pľacu, kde sme všetci sedeli, a malým pohybom ruky vyčarovala čierny mikrofón: „Rada vás vítam v novom...“

„Prepáčte... že... meškám,“ zadychčane hovorilo dievča, ktoré dobehlo spoza rohu ako riaditeľka.

„Slečna Alys, znovu meškáte! A to hneď v prvý deň!“

„Naozaj ma to mrzí, slečna Medinová,“ teraz už trochu normálnejšie hovorilo dievča s ryšavými vlasmi v dvoch vrkočoch, oblečené v rifliach a modrom tričku.

Začala kráčať smerom k nám, ale sadla si ďalej od nás. Vlastne ďalej od všetkých. Zrejme nemala príliš kamarátske vzťahy so svojimi spolužiakmi.

„Začneme teda ešte raz. Rada vás vítam na Merlinovel škole kúziel, kde sa naučíte používať a kontrolovať vaše magické schopnosti. Pamätajte, že chodenie na túto školu je pre vás životne dôležité a závisí od toho váš život. Žiadne z pravidiel, ktoré nájdete vyvesené na nástenke v hale, sa nezmenilo. Uniformy sú počas hodín povinné, večierka sa nepredlžuje. Prvákov oboznamujem, že vysvedčenia či známky na tejto škole neuvidia. Ďalej, že mágia nie je hra, ale veľká časť vašej osobnosti. Je dôležitá vo vašom živote. A je len na vás či sa po ukončení týchto dvoch ročníkov budete aj naďalej venovať magickému remeslu. Radím vám však, aby ste tak učinili.“ Tu sa na chvíľu konečne odmlčala a pohľadom prešla snáď po všetkých prítomných. „Všetkým prajem veľa šťastia, veľa úspechov a pevných nervov. Nedajte sa len tak odradiť, ak vám nejaké kúzlo hneď nepôjde. A našim druhákom prajem, aby skúšky na konci roka zvládli a dostali sa na ďalšie školy, či už to bude pre chlapcov Trefelus či pre dievčaťa Vega. Ešte raz vám prajem úspešný rok. “

Hneď ako dohovorila nechala mikrofón zmiznúť. Zrazu sa mi v ruke objavil biely papier. Pootočila som ním a zistila, že je to rozvrh. Celý týždeň máme tri hodiny okrem štvrtka, vtedy máme len dve. A vyučovanie sa začína až o pol deviatej. Raj na Zemi!

š›

Pomaly som naukladala posledné oblečenie do šatníka a rozvalila sa na posteli. Mimochodom, tá Liana, čo som ju stretla v záhrade je moja spolubývajúca. Jej pes tu zostal a práve (nejakým zázrakom) ležal vo svojom koši s hnedou dekou, takže trochu splýval. Počítač a mená na stene zmizli. Márne som sa tešila.

„Melysa máš súrodencov?“ odrazu prehovorila Liana do ticha a chvíľu som z jej otázky zostala zarazená.

„Nie, ale chcela by som. Ale myslím, že to sa asi nestane. A čo ty?“ spýtala som sa na oplátku.

Pokrútila hlavou: „Ani ja nemám. Vlastne som sa nemala narodiť ani ja. Ale naši ma majú veľmi radi,“ dodala, keď som na ňu pozrela, že čo to trepe. „Mama je víla. Otec robí vedúceho na stavbe, je pozemšťan. Teda nemá magické schopnosti,“ spresnila. „Preto sa báli, že budem mať len čiastočnú moc, ktorú nebudem vedieť ovládať ani po tom, čo by som chodila sem − na Merlinovku. Ale zmýlili sa.“ Pousmiala sa nad tým Liana.

„Moji rodičia sú obaja pozemšťania, ako to ty nazývaš, a aj tak mám magické schopnosti,“ povedala som po chvíli a možno aj očakávala, že mi to nejako pomôže pochopiť. Bola však ticho.

Autor: Musinka22, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový začiatok - 2. kapitola: