Novy začiatok 3. kapitola 1. časť • OurStories.cz ~ naše povídky

Škola sa začala. Lenže predmety nie sú také, aké by ich niekto očakával.

03.02.2011 (17:00) • Musinka22 • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 262×

3. kapitola

Vyučovanie sa začalo presne o pol deviatej. Dokonca aj učiteľka prišla presne. Táto hodina nesie názov čarovanie a trieda je v tej chodbe, ktorou som išla včera do záhrady. Hneď na jej začiatku.

V tejto škole nezvoní, takže treba so sebou nosiť nejaké hodinky. Mne celkom postačí mobil.

Ale aby som sa vrátila k hodine. Po tom, čo vošla učiteľka sa nikto nepostavil na pozdrav ako v obyčajnej škole. Ona sa len postavila pred katedru a spustila: „Dobré ráno žiaci. Moje meno je Denebria a chcem, aby ste ma tak aj volali. Žiadna pani učiteľka ani nič podobné,“ povedala milo a venovala nám široký úsmev.

Zrejme som zabudla spomenúť, že má dúhové, takmer priesvitné krídla (!) ako motýľ a krátke šaty. Na prsiach sa striedali farby dúhy a zvyšok bol bledomodrý. Bolo to pre mňa totálne čudné a momentálne som nevedela či si z nás strieľa, či spím a snívam alebo je to totálna realita a ona je...víla (alebo ako to mám nazvať).Vážne! Vyzerala akoby práve prišla z karnevalu. Dokonca aj make-up mala výraznejší, než sa na slušnú učiteľku patrí.

„Dobre. Dnes si ukážeme a zároveň naučíme náš pozdrav, ktorým sa na tejto škole zdravíme na začiatku každej hodiny. A to nielen čarovania. Nie je to nič ťažké. Stačí, aby ste mysleli na niečo pekné alebo milé. Keď vystriete pred seba ruku, takto, “ predvádzala ako správne vystrieť ruku dlaňou nahor „a budete myslieť na tie super veci, mali by ste vyčarovať takúto zlatistú guľku,“ hovorila, pričom sa jej nad dlaňou z ničoho nič zjavila guľa ( teda akýsi zlatistý prach stočený do tvaru gule, z ktorej vychádzalo slabé svetlo) a vznášala sa asi dva centimetre nad jej rukou.

„ Tak teda začneme. Ak niekto bude potrebovať nejakú pomoc nech sa prihlási, prídem k nemu,“ zahlásila do šumiacej triedy deciek.

Po prvýkrát som sa pozrela po triede a skoro som sa nahlas zasmiala. Nakoniec som to nutkanie potlačila. Keby sem prišiel niekto iný, teda taký, čo nemá magické schopnosti, zrejme by si myslel, že tí starší, čo sme tu, sme aspoň päť krát prepadli. Alebo, že tí menší sú natoľko múdri, že preskočili štyri triedy, pretože predbiehali svojich rovesníkov.

Otočila som sa späť, tvarou k učiteľke, ktorú nikto nezavolal, aby nejako pomohla. A zrejme ju to tešilo lebo sa na nás usmievala.

Niektorí sa už začali pokúšať vyčarovať pozdrav. Mne sa popravde moc nechce. Neviem na čo milé alebo pekné mám myslieť.

„ Čo si budeš predstavovať?“ šepla som Liane.

„ Nemám tušenie,“ povedala zúfalo.

„ Ja skúsim mačiatka,“ napokon som sa rozhodla. Bola to prvá vec, ktorá mi zišla na um.

Vystrela som pred seba ruku presne ako nám ukázala Denebria, a myslela na malé mačiatka, ale aj na samotné mačky. Vždy som mala s mačkami úzky vzťah. Nebáli sa ma tak ako ostatných ľudí. Možnože to súvisí s mojou mágiou.

Možno to je to o čom hovoril Johny. To by bolo super!

A vtedy sa to stalo. Nad rukou sa zjavila zlatistá guľa, rovnako poprepletaná so vzduchom ako Denebriina.

„ Dobre, slečna Melysa to zvládla. Drahá skúste to ešte raz. Len tak, či vám to pôjde ešte raz, tak pekne.“

Hovorila milo a usmiala sa na mňa, keď tu požiadavku vyslovila. Nedala som sa vystresovať tým, že teraz vedľa mňa stojí divne oblečená učiteľka a zíza na mňa cela trieda.

Pomyslela som na myšlienku, že by som mohla byť nejako spojená s mačkami a že moje schopnosti sa uberajú tým smerom, až kým sa mi nad rukou nezjavila rovnaká guľa ako predtým.

„Skvelé. A vy ostatní sa neulievajte. Skúšajte ďalej. Ja viem, že do konca hodiny je ešte päťdesiat minút, ale to neznamená, že to budete flákať. Voľno môžete mať po tom, čo zvládnete toto jednoduché kúzlo. Nehovorte, že nemáte žiadne šťastné myšlienky alebo pekné spomienky. Tuto Melysa vám nemôže povedať na akej myšlienke sa uvoľnila jej mágia, lebo by sa mohlo stať, že už nebude fungovať, tak ako by mala. A touto cestou vám chcem aj povedať, aby ste si svoje šťastné myšlienky nechali pre seba. A teraz rozmýšľajte a čarujte.“

Nakoniec sa všetci umúdrili a začali sa snažiť, takže do konca hodiny to všetci zvládli rovnako ako ja.

Uľavilo sa mi, že nie som o nič lepšia ako na bývalej škole. Všetci tam boli takí sprostí, pretože totálne kašľali na učenie. A potom ma nikto nemal moc rad. Mysleli si, že som šprtka.

Aby bolo jasne, nemala som pre zmenu len samé jednotky a dvojky. Ale tie zlé známky som sa snažila opraviť, kým nebude neskoro. Takže teraz, keď sú všetci takí snaživí, cítim sa lepšie.

Zvláštne ako vie byť hodina o planétach zaujímavá. V normálnej škole nás vždy učili, že my (teda naša planéta) patríme do slnečnej sústavy a nachádzame sa na mliečnej dráhe, a že sme jediná planéta, na ktorej je život. Takže je pre mňa trochu ťažké predstaviť si to, o čom teraz hovorila ďalšia víla − učiteľka menom Regina.

„Takže ešte raz a píšte si poznámky. Budem skúšať. Vesmír sa delí na štyri skupiny. Ale nepredstavujte si to ako kôš jabĺk a kôš hrušiek. Planéty, ktoré sú v jednom druhu nesídlia pri sebe. Sú rozmiestnene vo vesmíre. No ani my nepoznáme koniec vesmíru, takže môže byť, že sú aj ďalšie planéty, ktoré ešte neboli objavené,“ hovorila a prechádzala sa pomedzi nás. „Ale zatiaľ tie čo poznáme. Takže tie štyri rozdelenia sú Florix − planéty bez ľudí pripomínajúce naše zemské pralesy, len trochu krajšie.“ Na chvíľu sa odmlčala, aby sme si stihli zapísať. „Ďalší druh je Megix, kde práve naopak, žije veľa magických bytostí a žiadna príroda. Tretí druh je Faunix, kde príroda a ľudia spolu pekne nažívajú ako v rozprávočke. No a ten štvrtý je najsmutnejší. Nesie názov Lokix a sú to planéty, na ktorých nie je život. Našťastie ich nie je veľa, ale aj tak je to smutné.

Sú to práve tie, ktoré vás učili už na základnej škole. Tie, ktoré patria do slnečnej sústavy.“

„Regina, “povedala som neisto, ale keď sa z jej strany neozval žiaden protest pokračovala som „takže Zem patrí do Faunixu?“

„Viete slečna Melysa, Zem je dosť špecifická, ale áno, môžeme ju zaradiť do Faunixu,“ milo mi odpovedala.

„Dala by sa dáka planéta z Lokixu premeniť na inú planétu? “ ozvalo sa sprava. Bola to Liana a krčila pri tom obočím, akoby nad niečím silno rozmýšľala.

„Viete slečna Liana, niečo ako úplne obnoviť planéty vedeli len Tri Nymphy. A tie zmizli pred niekoľkými rokmi a nikto nevie prečo,“ záhadne povedala Regina.

Otočila sa a išla za katedru sadnúť si. Dlhé tmavoružové vlasy pritom ťahala takmer po zemi a jej krídla narazili o moju lavicu.

Mala okolo krku uviazané jemne ružové šaty s bielymi kvetmi po kolená. Na lýtkach špirálovite omotanú, akoby tenkú bielu stuhu. Nebola o nič prichytená. Jednoducho držala ako prilepená.

Rozmýšľam, prečo tie učiteľky majú na sebe tieto smiešne kostýmy. A trápi ma ešte niečo. Ako mohli obnovovať planéty tie tri Nymphy? A keď už, tak prečo iba ony? Prečo nie nejaké iné Nymphy.

„Dobre detská hodina skončila, môžete isť,“ skončila hodinu učiteľka.

„Regina...“ no moje slová zanikli v hluku odchádzajúcich deciek a navyše odišla do svojho kabinetu. Opýtam sa jej to nabudúce. Alebo zbehnem do knižnice. Teda ak táto škola vôbec knižnicu má. Ale až po hodine biológie. Dúfam, že to bude rovnako zaujímavá hodina ako tie predchádzajúce.

„ Vitajte na prevej hodine Biológie. Ja som Flora. S krátkym o,“ upozornila, no ponechala si milú tvár.

Dnes vám nadiktujem liečive rastliny a do ďalšej hodiny sa ich naučíte. A potom poviem o jednej z nich. Prosím píšte si...“ začala hodinu pomerne mladá pani. Pravdaže aj ona mala kostým vili.

Obtiahnuté ramienkové tričko, ktoré farbami nezaostávalo, rovnako ako jej vysoké čižmy, za krátkou, širokou sukňou, pripomínajúcou lupienky fialového a zeleného kvetu. Začínam si myslieť, že to čo majú na sebe nie sú kostýmy a že sú naozaj akési víly...nymphy.

Diktovala asi desať minúť kým tých rastlín nebolo tridsaťosem. Potom začala vyladať hneď o tej prvej – Agrole.

Písala som si všetko, čo diktovala a zrazu som spozornela, keď začala hovoriť ako vyzerá. Úplne som si ju vedela predstaviť, pretože som ju už videla....videla...už viem u pani Govanovej na záhrade. Na to sa len tak nezabúda − rastlina so žltými listami po cely rok.

„...takže vás prosím, aby ste sa to učili už od začiatku. Budete to potrebovať na druhý polrok, keď ku koncu začneme z nich pripravovať elixíry. Bude sa vám to potom všetko naraz zle učiť. “

„Liana má tato škola knižnicu ?“

„Neviem. Poďme sa pozrieť na mapu na nástenke,“ ukázala smerom do haly. Súhlasne som prikývla a kráčala za ňou.

Napravo od vchodových dverí bola nástenka a na nej mapa vnútra školy, rozvrhy oboch ročníkov a nejaké ďalšie informácie, ktoré sa mi nechcelo čítať. Pozrela som na mapu a hľadala nápis knižnica. Našla som ho v zadnej pravej chodbe vedľa jazykov, ktoré mame v stredu.

„ Čo vlastne chceš v tej knižnici?“

„Niečo o Troch Nymphách,“ odpovedala som letmo.

„Dobre idem s tebou, “ ponúkla sa Liana a ja som súhlasila. Prešli sme dlhou žltou chodbou s oranžovo-bielym kobercom, až na jej koniec, kde mala byť knižnica.

Dvere do nej boli úplne iné ako dvere tried. Boli raz také veľké, dvojkrídlové a klenba bola zlatá. Kľučky boli guľaté, zložito povyrezávané.

Otvorila som a div, že mi nevybehli oči. Bola to obrovská miestnosť a všade bolo cítiť drevo. Bola určíte vyššia ako budova. V strede bol obrovský guľatý stĺp, v ktorom boli naukladané knihy, rovnako ako aj v poličkách po jej obvode.

Nikto tam nebol. Iba malá víla, čo sedela na stoličke za stolom, ktorý bol skoro väčší ako ona (a pravdaže tiež z dreva ako aj zvyšok miestnosti). Čítala akúsi knihu a vôbec si nevšimla, že sme prišli (teda myslím). Podišla som k nej a prečítala si na menovke: Lola- správkyňa knižnice .

„Prepáčte. Chcela by som si požičať knihu.“ Pozrela na mňa, odložila knihu so slovami: „Dúfam, že nie tú, čo práve čítam,“ a usmiala sa.

„No, chcela by som niečo o Troch Nymphách.“

„ Moja, toho je veľa. Keby som poslala svoje kúzlo, aby mi prinieslo knihu, namiesto jednej by to bolo aj desať. Máš niečo konkrétne na mysli?“

„Chcela by som vedieť, prečo iba ony mohli obnovovať planéty.“

„Dobre skúsim jednu knihu,“ usmiala sa na mňa a Lianu. Urobila malý pohyb zápästím a o pár sekúnd k nám letela kniha.

„Kedy ju mám vrátiť?“ spýtala som sa, keď mi kniha ležala na dlaniach.

„Keď ju budeš mat prečítanú. Ale dúfam, že ti to nebude trvať celý rok,“ žmurkla na mňa. Ja som sa na ňu usmiala a ubezpečila, že tak dlho určíte nie. Možno tak na konci týždňa.

Autor: Musinka22, v rubrice: Povídky » Na pokračování