Nový začiatok 3. kapitola 2. časť • OurStories.cz ~ naše povídky

Pátranie sa začalo. Objaví Mel niečo dôležité v požičanej knihe? Hodina telesnej nedopadne, ako čakala.

04.02.2011 (10:00) • Musinka22 • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 339×

Spokojne som si sadla na posteľ a otvorila knihu, rozhodnutá prečítať si niečo o nich. Po asi polhodine som bola už na druhej kapitole, ale zatiaľ som sa dočítala len o tom, ktoré planéty kvôli čomu obnovovali a koľko im to trvalo. Ale ani zmienka o tom, prečo iba ony mohli obnoviť planéty.

„Lil, tvoja mama náhodou nevie, prečo iba tie tri vedeli dať do normálu planéty Lokixu ?“ pozrela som na ňu, keď som dočítala tretiu kapitolu a nič som sa nedozvedela z toho, čo som chcela.

„Nie. Preto som načrtla tu tému na hodine. Myslela som, že nám to povie. Nič v tej knihe nie je?“

„Nie.“

„Idem vyvenčiť DJ-a. O chvíľu sa vrátim,“ oznámila mi, keď pripínala vodítko na jeho obojok. Zamumlala som niečo ako dobre a čítala ďalej v nádeji, že niečo nájdem.

Večer som sedela pri otvorom okne a pozerala raz na oblohu plnú žiariacich hviezd, inokedy na les. V knihe som nič nenašla. Zajtra ju pôjdem vrátiť.

Vstavanie o pol ôsmej sa mi celkom páči. Prvá hodina sú dočasné kurzy. Som zvedavá, čo to bude za hodinu.

Obliekla som sa do školskej uniformy, na nohy dala dlhé podkolienky, obula som si moje čierne čižmy, zobrala zošity a pero ( na vyučovaní nepoužívame žiadne knihy) a zišla dolu do jedálne.

Skvele tu varia. Jedáleň je v ľavej chodbe oproti chodbe s triedami čarovania, planetologie a biológie, a je to veľká miestnosť s dvomi dlhými drevenými stolmi. Viac ich aj tak nebolo potrebných, pretože na škole je tak dohromady päťdesiat deciek plus niekoľko učiteľov. Ale tí majú malý okrúhly stôl na čele miestnosti a nesadávajú tam aj tak všetci.

Sadla som si k Liane. Práve jedla kakaový puding. Predo mnou sa zjavil zas banánový.

Táto škola nemá chybu. Hneď ako si sadnete zjavy sa pred vami jedlo.

Nejakým spôsobom uhádli, že mám rada banánový. Neviem či to je náhoda alebo to vedia. Predvčerom večer sme mali mäso so zemiakmi alebo ryžou. Dosť ma prekvapilo, keď každý mal niečo iné a bol s tým spokojný (a ja som nebola výnimkou).

A včera na raňajkách sme mali chlieb buď so šunkou alebo salámou. Je to super. Ale pravda večne nemôžu variť tak (ak to vôbec niekto vari a nie čaruje), aby sme si mohli vyberať. Niektoré jedla sú predsa také, kde sa nedajú zameniť suroviny. Ale to nie je moja starosť.

„ Je to neuveriteľne dobré. Čo dobré, vynikajúce,“ pochvaľovala si raňajky Liana. „ Mama mi hovorila, že varia len to, čo máme radi a chuť to má ako domáce jedlo. Ako keď ti to navarí mama alebo babka. Chcú, aby sme sa tu cítili čo najlepšie,“ hovorila pričom jedla z misky, ktorá nemala dno. Puding z nej sa nevytrácal.

„Máš pravdu. Je to vynikajúce. “

Vošli sme to vstupnej haly a zamierili k veľkej informačnej nástenke. Rýchlo som pohľadom našla učebňu dočasných kurzov. Bola v chodbe, kde som ešte nebola – v zadnej ľavej chodbe ( z pohľadu od schodiska, teda naproti chodbe s knižnicou).

Otvorila som dvere s názvom učebňa pre kurzy. Bola trochu väčšia ako ostatne triedy, v ktorých som doteraz bola. Možno to bolo preto, že v nej neboli žiadne lavice, len par stoličiek pri stene na ktorých sedelo pár našich spolužiakov.

Sadli sme si k oknu. Po chvíli prišla skupinka, ktorá sa veselo na niečom zabávala. Tesne pred príchodom vysokého chalana a dievčaťa pribehli posledný zábudlivci.

Boli by celkom obyčajní ( tí učitelia), keby to hnedovlasé dievča nemalo veľké bielo-žlté krídla a minišaty na ramienka tiež v žltej a blond chalan nemal na hlave akoby psie uši.

Na učiteľky s krídlami som si už začala zvykať, ale čo majú znamenať tie uši? Pozrela som po ostatných. Nebola som jediná koho to uchvátilo a pobavilo. Skupinka asi trinásťročných dievčat sa smiala tak nahlas, až som čakala, kedy na nich tí dvaja „učitelia“ nakričia. Ale vôbec si to nevšímali.

„ Lil, prečo má ten chalan na hlave psie uši? “ povedala som pobavene.

„ To preto, lebo vyštudoval školu Trefelus. Mama mi o nej hovorila. A myslím, že sú to vlčie uši. Ale som zvedavá či si ich aj schová. Vyzerá dosť... zle, keď ich má,“ sklesnuto pozerala na učiteľa Liana. Pozrela som sa naňho aj ja, a mala pravdu. Nebiť tých uší bol by zrejme krajší.

„ Čavte detská. Ja som Tom a toto,“ ukázal na žltú vílu „ je Mishel. Budeme mať s vami raz do týždňa dočasné kurzy. Dočasné preto, lebo každú hodinu sa pokúsime venovať úplne odlišným veciam. Budete sa tu učiť kúzla, ktoré nie sú až tak potrebné pre každodenný život. Začneme hneď teraz. Rozdelíme sa na dve skupiny,“ hovoril pričom obaja prešli do stredu miestnosti a vyčarovali sadu sedačiek a kreslá. Väčšina chalanom sa nasáčkovala k Mishel. Ja s Lil sme si rýchlo obsadili miesta na mäkkej sedačke vedľa Toma. Sadol si a vtedy mu zmizli uši a vyzeral celkom obyčajne. Ale popravde moc krasy mu to nepridalo.

„ Dobre dnes sa skúsime naučiť naprávať kosti, pravdaže pomocou zaklínadla. Na biológii ste sa učili o Agrole, ktorá lieči rezné rany. Lenže zlomeniny sa dajú napraviť jedine kúzlom brekelis. Stačí ak položíte ruky na zlomenú časť a poviete zaklínadlo. Ak je zlomenina vonkajšia musíte toto kúzlo viac ráz opakovať. Tak a teraz do toho.“

Nechápavo sme naňho pozerali. Nerozumela som, čo mám robiť a zjavne som nebola sama. Tom si iba položil ruku na svoju ľavú nohu a trochu to puklo.

Vtedy som pochopila. To na ňom budeme cvičiť to kúzlo. A zrejme tú poslednú vetu, čo povedal, povedal skôr sebe. Ja na ich mieste (Tomovom a Mishelinom) by som na to určíte nemala.

„ Kto chce isť prvý?“ spýtal sa a hlas sa mu trochu triasol. Ani neviem ako mi to napadlo. Už viem. Nenapadlo. Doslova moja ruka vyletela nahor a kútikom oka som si všimla, že niektorým odľahlo.

Kľakla som si na zem a ruky som položila na Tomovu nohu. Trochu sa mykol, ale ja som si to nevšímala. Nejako som vedela, čo mám robiť. Možno ani nie. Len som nemala stres alebo strach, pretože na základnej škole sme mávali veľmi často kurz prvej pomoci. Ibaže tam sme nemali naozaj zlomenú nohu a nenapravovali sme ju kúzlom.

Ale aby som sa vrátila ku čarovaniu. Chytila som teda jeho nohu a zašepkala: „Brekelis.“ Noha znova trochu pukla a zažiarila žltou farbou. Od druhej skupiny sa ozval akýsi veselý ruch. Nevenovala som tomu pozornosť. Tam sa tiež asi niekomu podarilo napraviť kosť a spolužiaci mu venovali pochvaly.

Lenže tu nemal nikto ani len za málo povedať: super, dobra, hej zvládla si to. Nie, kde že. Niežeby som to nejako extra potrebovala, ale bolo by to určíte lepšie ako keď na mňa všetci civia. Doslova. Vtedy som začala mať pochybnosti. Srdce mi začalo rýchlo tĺcť a nevedela som čo mám robiť. Iba som sa blbo spýtala: „ Spravila som niečo zle?“ a hodila som vystrašený pohľad na Toma.

„Nie, vôbec nič. Len tá žiara... To nič, nevšímaj si to. Teraz prosím ďalší.“

Nechápala som, čo na tej žiare bolo zlé. Ale keď sa vystriedali viacerí, pochopila som časť toho, čo je na tom čudné. Nikto okrem mňa nevytvoril takú žiaru. Teda nikto až na Lianu. Jej žiara bola zasa slabomodrá. Aj na ňu trochu nemo zazerali, ale nie až tak ako na mňa. Ale keby bola išla ona prvá, bola by to ona, koho by prepaľovali vydesenými pohľadmi.

Ďalšia hodina je telesná, takže mám desať minúť, aby som sa vrátila do izby, prezliekla sa a vrátila naspäť do haly. Máme sa totiž stretnúť s učiteľkou tam. Dúfam, že nebudeme spojení s chalanmi.

Otvorila som veľkú skriňu a siahla na školský úbor. Skladal sa z čiernych teplákov a tmavofialového trička. Ale tepláky môžeme nahradiť aj krátkymi nohavicami a máme aj čierny sveter s kapucňou s fialovými pásmi. Tu však nebudem teraz potrebovať, pretože vonku je dosť teplo. Nie však až také, aby som si dala kraťase.

Liana ma dobehla a rýchlo sa začala prezliekať. Spoločne sme zamierili šprintom do haly. Našťastie sme neprišli posledné. A aj keby. Hodina sa začína o dve minúty.

O chvíľu do haly zišli po schodoch jedna učiteľka a učiteľ. Obaja mohli mať tak okolo štyridsiatky a mali na sebe teplákové súpravy v hnedých farbách.

Táto učiteľka napodiv nemala krídla, ale učiteľ mal levie či leopardie uši, ale neboli tak výrazné ako Tomove. Možno preto, že tento učiteľ mal žltkasté uši v blond vlasoch a Tom mal šedo-čierne uši v blond vlasoch.

Učiteľka s vlasmi farby ohňa, bola trochu vážnej tváre, ale keď sa postavila pred nás, venovala nám milý (od srdca) úsmev so slovami: „ Ja som pani Arienová a budem učiť dievčatá. Hneď vás aj poprosím, aby ste ma nasledovali.“

Nenechala ani aby sa nám ten učiteľ predstavil. A vlastne ma to ani moc nezaujíma. Kráčala som so skupinkou dievčat pravdepodobne za učiteľkou (videla som z nej iba jej krátke červené vlasy) cez chodbu do záhrady. Viedla nás cez štrkové chodníky ohraničené voňavými kvetmi, cez malý mostík nad jazierkom s bielymi leknami, až na trávnik pred lesom.

„ Tu sa rozcvičíme a pôjdeme si zabehať do lesa. Viem, že vám bolo povedané aby ste do lesa nechodili, ale to neplatí na vyučovaní.“

To je toho. Cítim sa jak v Harry Potterovi. Kto vie, či aj tu sú nejaké príšery. Alebo len nechcú, aby sme sa stratili.

Ďalších desať minúť sme strávili rozcvičkou a potom sme zamierili k miestu, kde do lesa viedol chodník. Pani Arienová povedala, že budeme utekať aspoň polhodinu a potom sa vrátime.

Ja a Lil sme sa šetrili a keď sme zostali posledné, ktoré vládali, skončili sme niekde vpredu, dosť ďaleko od ostatných. Utekali sme zväčša po rovine, takže sme na nich dovideli aj keď sme boli už dosť ďaleko.

Učiteľka utekala tempom „unavených“ báb, aby na nich mohla dať pozor, keby sa dajaká nerozhodla isť naspäť.

Občas som započula niečo ako „Och, potím sa!“ alebo „Dúfam, že nezačne pršať. Tento make-up som si robila pol hodinu.“ No nesmejte sa.

Teraz sme boli tak ďaleko, že sme ich vôbec nevideli a našťastie som nepočula to sprosté fňukanie. Neutekali sme rýchlo. Len sme mali dosť energie na to, aby sme utekali stále rovnako a nejako extra sa nezastavovali.

Každú chvíľu som sa obzerala či ich neuvidím.

Ale nič.

Trochu som dostala strach, že nám vynadá, keď sme sa tak vzdialili. Niežeby som sa bála akejsi učiteľky, ale nechcem si urobiť zlé meno.

„ Mel, prečo si zastala? nechápavo na mňa pozrela Liana, keď zastala asi dva metre predo mnou.

„Lil, kde sú ostatní? Mali by sme na nich počkať. Veď nevieme, kde sa končí naša trasa a ani koľko je hodín! Mobil som nechala v izbe.“

Chvíľu nič nehovorila, ale nakoniec so mnou súhlasila. Sadli sme si na lesnú cestu a pozerali smerom odkiaľ sme dobehli. Každou chvíľou sme očakávali učiteľku s vražedným pohľadom a tým, že sme mali na ňu čakať. Alebo nám nasolí poznámky alebo niečo podobné. Neviem ako sa tu trestajú takéto veci.

Žiačke knižky nemáme. Neznámkujú, nedávajú vysvedčenia...Tak ja neviem.

„ Poďme sa radšej vrátiť,“ navrhla Liana a vyzerala dosť vystrašene.

Postavila som sa: „Hm, poďme...“ nedopovedala som. Slova mi uviazli kdesi v hrdle. Viete keby ste videli to, čo ja v tej chvíli, tiež by ste nemali slov. Niečo tak neuveriteľné, nádherné a vznešené na pohľad. Viem tie slová sú ako z nudnej knihy básní, ale inak sa to ani nedá opísať.

„Tiež to vidíš Lil? “ šepla som kamoške. Akoby som sa bála, že mojimi slovami sa rozplynie.

„A ja, že sa mi to sníva,“ usmiala sa Lil. Videla som to len v periférnom videní lebo svoj zrak som sústredila na akési zviera.

Bolo veľké asi ako medveď, malo líščiu hlavu a dva(!) líščie chvosty. Celé to žiarilo zlatistou farbou a svoj pohľad upieralo na mňa.

Pozrela som do jeho červených oči (ale nie takých hrôzostrašných ako dávajú upírom vo filmoch) a kdesi vo mne sa ozýval hlas, ktorý mi našepkával, aby so išla za nim, aby som sa ho dotkla, aby som chytila do rúk jeho srsť.

Možno by som to bol aj spravila, nebiť toho hlasu, čo ma z toho vytiahol. Míle vzdialeného, ale pritom blízkeho hlasu, ktorý sa mi ozýval v ušiach a zdal sa mi trochu povedomý. Rýchlo som sa spamätala a zistila dve veci.

Prvá ta dôležitejšia, že učiteľka uteká k nám s veľkým úsmevom na tváry. Ale nie s takým škodoradostným ale s milým od radosti, že nás našla.

A tá druhá vec, ktorá by mi ani nemala až tak vadiť, že zviera ( ak to bolo zviera, ale čo iné by to pravda bolo) zmizlo. Rovnako rýchlo ako sa objavilo.

„Slečna Melysa, slečna Liana, vy ste ale rýchle! Tak poďte ostatné vás čakajú, aby sme sa mohli vrátiť.“

Trochu som mala nutkanie učiteľke vykričať, že načo sem prišla a odohnala to zviera, ale rozmyslela som si to.

Radšej som o tom začala konzultovať s Lianou:„ Aj ty si cítila, akoby ťa k sebe volal? Akoby chcel aby si sa ho dotkla?“ Ona však pokrútila hlavou. Ona ten pocit nemala. Som teda divná? Alebo som si to iba namýšľala? Niečo na tom bude.

Nakoniec sme sa vrátili päť minút pred hodinou čarovania. Pani Arienová sľúbila, že nás u Denebrie ospravedlní a že si máme pohnúť.

Poslednú energiu som minula na beh do izby a rýchlo som sa prezliekla. Liana urobila to isté a spolu sme odišli na hodinu. Tento krát sme prišli posledné. Nevedela som totiž nájsť zošiť. Ešte že nemáme učebnice, pretože to by sme ešte teraz neboli na hodine.

„Tak konečne sme všetci. Môžeme sa teda pozdraviť.“

Všetci sme na to vystreli ruky pred seba a vyčarovali zlatú guľku. Tento krát som nemyslela na mačky, ale na zviera, ktoré sme videli.

„Dnes sa naučíme roztápať predmety. Začneme s ľadom,“ luskla prstami a pred každým sa objavila kocka ľadu, veľká asi ako pekne tučná encyklopédia. „ Normálne by sme sa učili prv ten ľad vyčarovať, ale to je trochu ťažšie a počula som, že dievčatá mali trochu náročnejšiu telesnú, takže by to kúzlo nezvládli. Jednoducho by to bola premárnená hodina. Teraz niečo k tomu ľadu. Roztápanie predmetov nie je až také ťažké. Stačí ak sa budete riadiť mojimi pokynmi. Ruky vystrite dlaňami k ľadu, ale nedotknite sa ho. Potom len myslite ako sa roztápa, ako sa musí roztopiť. A dosť pomáha myslieť na teplo, na teplý letný deň alebo niečo teple. Ak budete potrebovať pomoc, len sa prihláste. “ Sadla si na stoličku za svojím stolom a pozorne nás sledovala.

Nenápadne som pozrela po triede. Niektorí sa snažili ľad roztopiť, iní sa naň len nechápavo pozerali, akoby čakali, že ho roztopia zrakom (netvrdím, že to nejde a ani že to ide).

Potom som sa aj pustila do práce a očkom som pozrela na Lianu. Ruky mala už nad ľadom a ten sa pomaly roztápal z encyklopédie na malú knižku, až tam nebol.

Rýchlo som sa spamätala a roztiahla ruky nad ľadom. Ako povedala Denebria, myslela som na roztápanie. A fungovalo to. Ľad sa roztápal. Nie však až tak rýchlo ako Lianin.

Keď z tej kocky zostala len pekne studená voda, ktorá sa nebezpečne pohybovala po lavici a hrozilo, že o chvíľu skončí na mojej sukni, prihlásila som sa: „Denebria a čo teraz?“ povedala som neisto. Stále som si totiž nezvykla volať ju krstným menom.

Ona sa na mňa usmiala a prešla k tabuly (jedna z obyčajných veci na tejto skole). Niečo napísala krásnym písaným písmom na tabuľu a keď sa otočila k nám zahlásila:„ Tu máte kúzlo na vysúšanie. Platí na akúkoľvek vodu. Či je už na lavici, či na šatstve. Viete, tak dnes dve kúzla. A nie sú vôbec ťažké. Ani po tej telesnej, “ pousmiala sa a znovu si sadla na svoje miesto.

Svoj zrak som odvrátila od nej a pozrela na tabuľu. Bolo na nej napišané geroknet. Nedalo mi to. To mám akože iba tak povedať a nič druhé?

Cítila som sa totálne divne, že sa idem znovu pýtať. Jediná z tejto triedy. Tak sa mi zdá, že nikto tu nemá jazyk a ústa. Nikto totiž nič nerobil, len čumákoval na malú mláčku vody na lavici alebo totálne do blba. Ale Denebria povedala, že sa máme pýtať, keď budeme potrebovať pomoc. Prihlásila som sa a ona ma hneď vyvolala.

„ Prosím ako presne máme postupovať pri tomto kúzle?“

„Som rada, že sa pýtate. Len netuším, prečo ste jediná, ktorá má záujem o moju hodinu. Ostatných zrejme nezaujíma, čo máte robiť. Ale tento krát sa budem robiť akože mi to nevadí.“

Nachvíľu sa odmlčala a pokračovala: „ Musíte nad tou vodou mávnuť rukou, akoby ste jej zamávali na pozdrav. Je to vlastne akoby také poďakovanie vode. Ale pozor! Nesmiete mávať rýchlo lebo kúzlo nebude účinkovať. A teraz to skúste. Ja sa pozriem ako sa vám darí. A nie že budete nervózni. Pozerám sa preto, aby som vedela komu mám pomôcť a lepšie mu to vysvetliť. Mne sa počíta aj to, že sa snažíte. Na to nezabúdajte.“

Začala lieta po triede. Nesledovala som čo robí. Radšej som sa sústredila na vodu na lavici, ktorá už takmer stiekla na moju sukňu. Pomaly som nad vodou mávla rukou a pošepkala: „Geroknet.“ Mláčka vody sa začala zmenšovať, až napokon úplné zmizla.

Liana bola oveľa rýchlejšia. Niežeby začala skôr ako ja. Začala rovnako ako ja, ale mala som pocit, že tá voda sa jej začala vyparovať rýchlejšie než stihla len pomyslieť na zaklínadlo.

Konečne skončilo vyučovanie a do obeda je ešte pol hodina. Som zvedavá, čo budeme mat.

„Lil čo budeme robiť po obede?“ spýtala som sa, keď sme sedeli na posteliach ( teda sme skôr boli vyvalene).

„Ako to myslíš, že čo? Veď zajtra je biológia a skúša tie rastliny. Ty ich hádam už vieš?“ pozrela na mňa prekvapene. Pravdaže ich neviem. Úplné som na to zabudla. Neviem čo by som robila bez mojej kamošky. To, že máme biológiu by som zistila najbližšie ráno, pretože až vtedy by som nazrela do rozvrhu. Odteraz sa však posnažím ten blbý zvyk upraviť.

„Nie neviem,“ odpovedala som skleslo.

Autor: Musinka22, v rubrice: Povídky » Na pokračování