Nový začiatok 4. kapitola 2. časť • OurStories.cz ~ naše povídky

V škole sa v sobotu bude diať niečo veľké. Mel chce využiť príležitosť a vytratiť sa. Niekto jej však naruší plány.

05.02.2011 (10:00) • Musinka22 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 535×

No bol preč.

Cestou z triedy sme sa zastavili pri nástenke. Teda nie úplne pri nej. To sa totiž nedalo. Výhľad na jej obsah nám zakrývali ďalší spolužiaci.

„Čo myslíš, čo tam je? “

Liana mi neodpovedala hneď. A aj keby, nebolo by to k ničomu, pretože by som ju nepočula. Kdesi pri nástenke akési baby začali pišťať od radosti.

Keď sa utíšili na normálu hlasitosť dočkala som sa odpovede:„ Nemám tušenie. Ale skúsim sa tam dostať a zistiť to.“ Pričom hneď zmizla v dave a snažila sa pretlačiť k nástenke. V tom som započula akési dievčatá ako spokojne odchádzajú a hovoria o akomsi festivale v sobotu.

„Čože? Tu bude nejaký festival a ja o tom nič neviem?!“ pomyslela som si.

„Hej, Mel, vnímaš? “ vytrhol ma niekto z môjho premýšľania a vnútorného hnevu a mávol mi pred očami.

Pozrela som vedľa seba: „Ahoj Johny ako sa máš? Počul si už o tom festivale?“ spýtala som sa trochu potichu, pretože som si nebola istá či je to pravda. Nenechala som ho ani odpovedať na prvú otázku.

„Jasne! Minulý rok to bola pecka! Dúfam, že tento rok to nebude inak. Pravdaže, vylepšenia sa očakávajú.“ Johny žasol a ja som sa nad tým usmiala. Vyzeral ako malý chlapec, ktorý sa rozhodol byt superhrdinom. V tom sa z davu vygúľala Liana a skoro vrazila do Johnyho. Keď sa vystrela a videla pred sebou ,pre ňu, super vysokého, pekného blondiaka s modrými očami, začervenala sa. Urobila krok dozadu a svoju nervozitu schovala za oprašovaním sukne. Vedela som, že sa o chvíľu prepadne od hanby pod zem a lepšie pre ňu bude ak sa vyparíme.

„ Tak sa maj Johny. Možno sa uvidíme na tom festivale.“

„Jasne, čavte.“

Pomaly sme odkráčali ku schodom a pobrali sa do našej mega internátnej izby. Hneď ako sme boli v chodbe dievčenských izieb a neboli tak na dosah ďalší chalani, spýtala som sa Lil: „A kedy je vlastne ten festival?“

„V sobotu,“ odpovedala skôr podlahe než mne. Ale celkom som ju chápala. Je to naozaj nechutný pocit, keď sa strápnite pred chalanom, ktorý sa vám páči.

Takže v sobotu. To je perfektné. Kým sa všetci budú zabávať môžem si poprezerať les a učitelia zaneprázdnení dohliadaním na priebeh festivalu si nevšimnú, že im jedna žiačka chýba. A aj tak tam nebudem dlho, pretože nejako extra ďaleko nepôjdem, aby som sa nestratila.

Keď sme prišli do izby a Liana sa zničene hodila na stoličku pri písacom stole, pričom k nej hneď pribehol DJ, že chce ísť von, povedala som jej svoj plán.

„Porozprávame sa o tom, keď sa vrátim.“ A zatreskla dvere. Určite chce, aby som s ňou išla na to podujatie.

Keďže sa na zajtra nemáme nič učiť, ľahla som si na posteľ a pozerala do stropu. Skoro som zaspala, keď som premýšľala nad vecami, ktoré mi lietali hlavou. Zajtra je planetológia, takže sa Reginy musím spýtať na tie Nymphy.

Liana sa vraj vrátila po desiatich minútach ale mne to pripadlo ako večnosť. Odopla DJ-ovi vodítko a hneď sa do mňa obula: „Takže ty si sa rozhodla, že nepôjdeš na festival,“ hovorila dosť zvláštnym hlasom a blížila sa ku mne.„Takže pre teba je dôležitejšie nejaké zviera než zábava s kamarátkou,“ pokračovala a už úplne stala pri mne. „Tak to si ma neželaj...“ a začala ma štekliť. Tá šteklená som bola iba ja, ale smiali sme sa na tom obe.

Napokon som jej to nemohla odpustiť a po asi piatich minútach vzájomného šteklenia a rehotu, začala trochu vážnejšie: „Ty naozaj nechceš na ten festival?“ pozrela na mňa psími očami, takže ma aj zároveň prosila, aby som tam išla.

„Neviem. Teraz mi to prihralo do karát. Veď vieš ako som ti hovorila. Neviem prečo, ale ja tam musím. Ale na večer tam určite budem.“

V tom začala so mnou triasť: „No tak Melysa Godardová zobuď sa a pod si v sobotu užívať život! Necháš si ujsť takú zábavu len kvôli nejakému zvieraťu a chalanovi, keď tam ich bude najmenej...päťdesiat? Prístup má aj široká verejnosť nie len žiaci tejto školy,“ prehovárala ma.

Musím povedať, že ma presvedčila a tak som súhlasne prikývla so slovami: „Tak dobre, pôjdem. A pre tvoju informáciu, ten chalan z včera ma nezaujíma.“

Od radosti vyskočila a zakričala: „Jo! Som rada, že pôjdeš.“

„Dobre, ale čo budeme teraz robiť? Na zajtra sa nemáme nič učiť.“

„Poďme do záhrady. Zoberiem Dj-a, aby sa trochu dlhšie bláznil.“

Súhlasne som prikývla a všetci traja sme zamierili do záhrady. Nemali sme ani za málo, aby sme sa prezliekli. Veď aj tak nebudeme robiť nič, pri čom by sme museli mať na sebe tepláky. Lebo inak je sukňa ako sukňa.

Sedeli sme na lavičke asi len pätnásť minút pričom sme preberali, čo by mohlo byť na tom festivale, keď sa odrazu zjavil Johny so svojimi kamošmi, či si s nimi nejdeme zahrať futbal.

„Ja nejdem. Neviem hrať futbal,“ priznala som porazeným hlasom.

„Ja idem. Konečne nejaká zábava,“ potešila sa Liana a tými slovami ma trochu urazila. Takže so mnou nie je zábava? „Dajte mi prosím pozor na Dj-a. Musím sa ísť prezliecť. DJ zostaň!“ pozrela na psa a rýchlo utekala naspäť do školy.

„Počkáme na ihrisku!“ kričal za ňou Johny. Zavolal na psíka, aby išiel s nimi, takže som zostala sama.

„Nevadí aspoň môžem rozmýšľať...premýšľať...to sa nedá! Ako je to možné!“ hovorila som si v duchu.

„Pôjdem sa teda prejsť k lesu...do lesa. Nie, nie musím odolať tomu pokušenie. A čo, idem! Len aby ma nikto nevidel.“ Počas svojho vnútorného monológu som predvádzala gestá ako keby som nebola úplne pri zmysloch. A keď okolo mňa prešiel jeden pár študentov zvláštne na mňa pozreli. Keď boli dosť ďaleko vyplazila som na nich jazyk a vyskočila na rovné nohy.

Prešla som úzkym chodníkom z bielych kameňov, potom cez most nad malým jazierkom, až na trávnik pred lesom. Chvíľu som váhala ( pričom som pozerala či ma niekto nemôže vidieť), až som sa nakoniec rozbehla a preskočila malé kríky, pristála na listami pokrytej zemi a nadýchla sa prijemnej známej vône lesa. Rozhliadla som sa či neuvidím to zviera.

Nič.

Začala som kráčať vpred. Je jasné, že nebude hneď pri konci lesa, aby ho niekto videl (teda ak nechce byt videný). V tom som započula akýsi pohyb na strome. Väčší ako nejaká veverička. Pozrela som tam a skoro mi vybehli oči. Zľakla som sa a spadla na zem. Akýsi chalan začal skákať po stromoch ako Tarzan (našťastie bol oblečený), smerom do lesa.

Som si istá, že je to ten, čo sme ho videli včera s Lianou pri lese.

Rozbehla som sa za ním a sukňa sa mi pri tom zachytával o konáriky malých stromčekov. Dosť sa mi to šmýkalo, ale nevzdávala som sa. Dokonca ani keď to začalo ísť do kopca. Potrebujem zistiť čo robí v tomto lese.

Utekala som nevediac kam. Jednoducho som ho sledovala. V momente, keď som sa šmykla a musela od neho odvrátiť zrak sa mi jak naschvál stratil. Zastala som a hľadala ho, no nikde nebol. Ja mám ale smolu!

„Bude lepšie ak sa vrátim. Nemá to zmysel,“ povedala som si pre seba a sklonila hlavu. Stratila som všetku nádej. A ešte k tomu som sa stratila. Neviem ako nájdem cestu späť.

„Čo nemá zmysel?“ ozvalo sa kdesi pri mne. Skoro som skolabovala.

Totálne som sa zľakla a urobila krok dozadu. Narazila som pri tom do niekoho a rýchlo som sa otočila. Predo mnou stál ten chalan, čo som ho naháňala. Teda myslím, že je to on. Vlastne je to jedno, pretože toto je ten najzlatší chalan akého som kedy videla. Teda až na tie mačacie uši. Inak v tej čiernej školskej uniforme, ktorá sa podobala na uniformu našich chalanom s malými odlišnosťami a vlasmi rovnakej farby ako tie moje – čierne, ktoré mal trochu dlhšie, ale nie až nijako extrémne a s ofinou, ktorá mu liezla do oči, vyzeral celkom k svetu.

„Čo robíš tu v lese?“ pozrela som naňho podozrievavo. Očami som behala po jeho tele. Bol o kúsok vyšší ako ja. Bledá pokožka kontrastovala s tmavými vlasmi. Vyzeral ako nejaký metalista.

„Čo robíš ty v tomto lese? Vy sem máte zakázané chodiť,“ hovoril so zlovestným úškrnom na tvári.

„Ja som sa pýtala prvá,“ hovorila som pokojne a nedala som sa vyprovokovať. Pozrela som sa do jeho tváre a snažila sa vyzerať, že so mnou by si nemal začínať. Ale zjavne sa mi to nedarilo.

„Som na prechádzke. Ale dosť už o mne. Teraz si na rade ty.“ Pozrel mi do očí a stále sa usmieval. Bol to boj medzi čiernou farbou jeho očí a hnedou tých mojich. Rýchlo som ten kontakt prerušila. Musela som rozmýšľať, čo mi vyjde z úst. Nemohla som povedať pravdu, že som tu kvôli nemu. A určite mi ani on nehovoril pravdu. Takže to nebude až tak vadiť.

„Ja... chcela som sa sem iba pozrieť. Som tu nová a...“ Nenechal ma dohovoriť.

„A chceš, aby ta ešte dnes vyhodili, však,“ uškrnul sa. Znova! Ach, ako mi to vadí! Viete on sa neusmieva kamarátsky, ale zlovestne ako keby si zo mňa pri tom všetkom robil v duchu „dobrý deň“.

„Si strašný,“ povedala som len tak pre seba. „ A to ti mám akože veriť, že sa len tak prechádzaš. Pretože ked som ťa pred chvíľou videla nevyzeral si tak. Čo, hľadáš tu niečo? Niekoho?“ Teraz som sa uškrnula ja. Ale ako som to povedala stŕpol.

„Do toho ťa nič! A teraz ti ukážem cestu späť.“ Vykročil zrejme tým smerom, ktorým som prišla.

„Prečo by som ti mala veriť. A prečo by si to vôbec robil?“ nedalo mi. Otočil sa, pozrel na mňa, zavrel oči a jeho uši zmizli. Teraz vyzeral celkom normálne. Ako obyčajný človek.

„Myslím, že ti nezostáva nič iné,“ hovoril, keď pomaly kráčal vpred. Len som tam tak stála a hľadela na jeho chrbát. Mám mu veriť? Vlastne má pravdu. Nezostáva mi nič iné ako poslušné ísť za ním. Je to lepšie ako sama blúdiť neznámym lesom. Takto budem aspoň s niekým.

Dobehla som ho a kráčala takmer vedľa neho. Keď sme išli dosť dlho (teda zdalo sa mi, že cesta sem nebola až taká dlhá) spýtala som sa:„ Ideme správne?“

Nič.

Ani sa len neobzrel. Naopak jeho kroky boli rýchlejšie a ja som nestíhala. V pozadí som započula akési puknutia konárov a zvuky, ktoré som nevedela nikam zaradiť. Akoby možno hlasy. Nejasné hlasy, ktoré moje uši nevedeli poriadne zaznamenať. Poobzerala som sa okolo či niekoho neuvidím. Zrazu som narazila do čiernovlasého chalana. Chytil ma za ruku a pritlačil k najbližšiemu stromu. Nechápal som čo robí. Dostala som tak trochu strach, ale ten hneď vystriedala zlosť. Už, už som mu chcela niečo povedať, ale, sviňa, zakryl mi ústa. Následne zašepkal:„ Ticho. Niekto nás sleduje.“

Začalo mi tĺcť srdce. No a čo keď nás niekto sleduje! Chcela som s ním okamžite hovoriť, ale stále mal ruku na mojich ústach (a tak trochu sa mi zle dýchalo). Kopla som ho do nohy. Pomohlo! Pustil ma a ja som cítila úľavu z voľného nadýchnutia.

„Hej a čo...“

„ Ticho!“ prerušil ma a chcel mi opäť chytiť ústa, ale uhla som sa. Čo si o sebe myslí!? Správa sa ako nejaký tajný agent uprostred misie. Je ako malé dieťa. Všimla som si, že dakam pozerá, akoby niečo sledoval. Pozrela som tým istým smerom ako on, ale nič podozrivé som nezaznamenala. Zrazu sa mu na hlave znova objavili mačacie uši a tentokrát aj dlhý čierny chvost. Mával ním z jednej strany na druhú a vyzeralo to ako keď sa mačka teší, že ju hladkáte. Alebo mohol byť pekne nervózny.

Po pár sekundách toho, čo mu oči behali po všetkých konároch stromov sa otočil, chytil ma za ruku a začal ťahať preč so slovami: „Nikoho nevidím ani nepočujem, ale viem, že nás niekto sledoval.“

Nechápala som, čo je na tom, že nás niekto sledoval. Ibaže by... „Myslíš, že je to niekto, kto by ma prezradil...alebo teba?“ vystrašene som naňho pozrela.

Krok sme zrýchlili na klus. Ešte stále som nevidela záhradu Merlinovej školy. Neverím, že som utekala až tak ďaleko. Vôbec neviem či mám veriť tomuto zvláštnemu typu opačného pohlavia. Veď na jeho hlave sa objavujú mačacie uši a zo zadku mu ešte stále trčí chvost, ktorým mi teraz mával pred očami.

Odrazu ma niečo zrazilo k zemi. Niečo dosť ťažké. Dopadla som na lístím zasýpanú zem, takže to bol celkom mäkký dopad. Pozrela som rýchlo hore, čo to bolo. Vlasy mi však zakryli celú tvár. Mierne som si ich odhrnula a zrak mi zastal na chalanovi s mačacími ušami ako stoji meter odo mňa a pozerá na jeden zo stromov. Postavila som sa, oprášila svoju uniformu a tiež sa tam pozrela.

Keď som si myslela, že učitelia v škole alebo tento chalan, ktorý sa ma snaží dostať späť do školy sú divný, parádne som sa mýlila.

Na konári vysokého dubu sedel chalan s hnedo-čierno-šedými obrovskými krídlami posiate perím. Vyzerali ako orlie krídla len v trochu väčšom čísle. Jednu nohu mal pokrčenú a druhú vystretú, pričom mu hompáľala vzduchom. Tmavohnedé vlasy mal stiahnuté gumičkou a vynikol tak jeho úzky nos.

Prepaľoval nás kamenným pohľadom (naskakovali mi z toho zimomriavky). A ešte ten hlas keď povedal: „Ale, ale Ikuto. Našiel si si frajerku? Trochu nebezpečné brať ju na rande to tohto lesa, nemyslíš?“

Znelo to ako zákerný, otrávený vzduch, čo sa omotáva okolo vás až sa vám dostane do uší a spôsobí vám strach a pocit bezvládnosti.

Fuj! Totálne ma striaslo!

„Ona nie je moja frajerka. Ale vy by ste radšej mali vypadnúť z tohto lesa!“

Vy? Veď je tu iba ten chalan na strome. Či nie? „Ty aj Miro,“ povedal a objasnil mi slovko „vy“. Takže je tu ešte jeden. Ale kde?

„Lebo inak čo? Poškriabeš nás svojimi malými mačacími pazúrikmi? Nebuď smiešny Ikuto. Veď obaja dobre vieme, že som silnejší.“

„Čo chceš Kyro!“ skoro kričal od zúrivosti môj sprievodca. Pripadala som si, akoby som sledovala film v kine s 3D okuliarmi. Dosť napínavý trhák, ktorý práve vyšiel.

„Ale nič. Len dávam pozor na kamaráta,“ povedal Kyro s nepríčetným úškľabkom na tvarí a nechutným hlasom.

„My nie sme...“

„Čo, priatelia? Zvláštne,“ ozvalo sa spoza stromu za mnou a od preľaknutia som až nadskočila. Rýchlo som sa otočila.

O strom opretý chalan bol dosť vysoký a v tvári sa podobal na lasicu. Vlasy mal hnedé, vyčesané na ježka a oblečený bol podobne ako ten druhý neznámy na strome – tmavé tepláky a mikina.

„Takže si tu,“ povedal mačací chalan tak potichu, že som to možno nemala počuť ani ja. Sklonil hlavu a keď ju opäť vystrel začal kričať: „Choďte preč!“ pričom ukazoval smerom, ktorým sme prišli.

„Ikuto, Ikuto, nemyslíš si snáď, že ti všetko necháme. Vieme, že si na dobrej stope,“ hovoril pokojne chalan na strome. Mám pocit, že sa volá Kyro. Aspoň tak mu hovoril môj sprievodca – Ikuto.

Kyro skočil dolu a pomaly sa blížil k nám. Tvárou sa trochu podobal Ikutovi, ale ani náhodou nebol taký pekný a zlatučký.

„Zostaň stáť. Alebo ešte lepšie – odíďte obaja z tohto lesa!“ znova kričal a na zápästí sa mu zjavili hrubé čierne náramky, z ktorých sekundou vyšli dlhé pazúry.

Ak ten záprdok s kuracími krídlami pred chvíľou myslel tými malými mačacími pazúrikmi tieto, tak nechcem vidieť tie veľké pazúry.

„ Ale to nemyslíš vážne!? Mne by si predsa neublížil!“ pobavene povedal poločlovek s krídlami. Nepochopím, prečo stále mudruje iba tento jeden. Podľa mňa je ten druhý totálne kura. Určite sa bojí a keby bol sám neodvážil by sa ani len na nás pozrieť.

„Máš pravdu nechcem sa biť. Ale nebudem mať inú možnosť ak ihneď nevypadnete!“

Hodnú chvíľu na seba pozerali a v ich očiach blčali plamene. Každú chvíľu som čakala útok, bojoví pokrik alebo aspoň nejaké zavrčanie.

Nakoniec však Kyro ustúpil: „Pre tentokrát odchádzame. Ale nie preto, lebo nám to kážeš. A neodídeme z lesa. Tak úplne sa nás nezbavíš,“ dodal, keď asi videl Ikutove nadšenie. „Miro, odchádzame!“ zavelil a chalan opretý o strom vykročil k nám, prešiel tesne vedľa mňa a dovolil si capnúť ma po zadku. Nahodila som prekvapený výraz a narastala vo mne zlosť. Sledovala som každý jeho pohyb a želala si, aby mu tá ruka odumrela.

Keď zastal pri svojom bossovi, na hlave sa mu objavili malé ušká a malý chvost. Teraz vyzeral takmer ako lasica. Jediným mávnutím krídel bol Kyro vo vzduchu a letel preč. Jeho vystrašený kamoš ho nasledoval po zemi dosť extrémnou rýchlosťou, ktorou nemôže ísť len taký obyčajný človek. Sledovala som ich až kým sa mi nestratili z dohľadu. Otočila som sa k Ikutovi a zistila, že robí to isté, čo ja. Keď jeho uši a chvost znovu zmizli, otočil sa a kráčal ďalej, akoby sa vôbec „nechumelilo“.

Išla som za ním, no nebola som si istá či ma ešte stále chce dostať späť do školy. Teda ak mi chcel vôbec niekedy ukázať cestu späť.

„Odvedieš ma teda späť do školy?“ spýtala som sa po asi piatich minútach kráčania, kto vie kam. Dosť ma už boleli nohy a začínala som byt hladná.

Prikývol hlavou, že áno.

„Kto to bol? A čomu si na stope?“ nechápala som a dosť ma to zaujímalo. No moje otázky zostali na mieste, kde som ich vyslovila, takže sa k nemu zrejme nedostali a tak som sa odpovede nedočkala.

Robil sa, že ma nepočuje, že nič nehovorím, že tam nie som. Sviňa. Debil. Niekde v hĺbke duše som vedela, že na moje otázky neodpovie nech sú akékoľvek.

Konečne som uvidela záhradu a školu. Od radosti som sa usmiala. Trochu sa už začínalo stmievať. Dúfam že stihnem večeru.

„Ikuto,“ začala som neisto a ešte viac som zneistela, keď sa pozrel na mňa a naše pohľady sa stretli. Neviete si predstaviť aký je super. Čudujem sa, že ešte stojím na nohách. „ Ďakujem, že si mi ukázal cestu späť. “ Pokúsila som sa o milý úsmev v rámci flirtovania. Súhlasne prikývol a otočil sa na odchod do tmavého lesa. Tiež som sa otočila a chcela odísť, ale...

„Ikuto...“

Autor: Musinka22, v rubrice: Povídky » Na pokračování