Ochranca mieru - Kapitola 6. • OurStories.cz ~ naše povídky

Presviedčanie, presviedčanie... a záchrana?

07.09.2012 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1593×

Kapitola 6.

Leonie sa zdalo, že počula akési hlasy. Bola zahalená v tmavej hmle, ktorá halila všetko do závoja a nedovolila ničomu prejsť. Úporne sa snažila vymaniť sa spod vplyvu tej zhubnej moci, no nedarilo sa jej. Pripadala si až priveľmi slabá, akoby ju opustili všetky sily. Vlastná myseľ jej netúžila vydať dôkaz o tom, že ešte stále jestvuje. A odrazu, v jasnom záblesku akoby ranného slnka, zbadala čo sa stalo chvíľku predtým, než upadla do milostivého nevedomia. Jej muž trpel v zajatí. Jediné rozhodnutie, ktoré urobila v naivnej túžbe znovu ho vidieť. Ale nehodlala ho zmeniť.

„Dones vodu, Keltie!“ ozval sa odrazu vedľa Leonie hlas, ktorý nemohla nespoznať. Cornelia.

Leonie vynaložila všetky sily, ktoré dokázala v sebe vzkriesiť a zaklipkala viečkami. Vzápätí už hľadela do ustarostenej tváre niekoľkých ľudí. Keď si všimli, že je medzi živými, rýchlo sa odvrátili, akoby snáď spáchali nejaký hriech. Leonie zabolelo pri srdci.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa jej Cornelia opatrne.

„Je to pravda?“ odpovedala protiotázkou Leonie. Dúfala, že pochopia, čo má na mysli. Podľa ich smutných, ba až bolestných, pohľadov, vedela, že jej rozumejú.

„Áno, Leonie, je to pravda. Vane padol do zajatia.“

Leonie zavrela oči pod náporom nesmiernej trýzne, ktorá jej nivočila srdce. Klamala by samu seba, keby predstierala, že jej nezáleží na vlastnom mužovi. Opak bol pravdou. Cítila pri ňom nesmierny pokoj, dôveru, cítila sa v bezpečí. Zaspávala s jeho menom na perách a jeho očami v predstavách. Bola pochabá, že tak zmýšľala o človeku, ktorému na nej nezáležalo, ale nemohla ovládnuť vlastné city. Na to boli priveľmi mocné. Opustil ju, no napriek tomu vedela, že tam kdesi je a žije. Teraz sa bála čo i len pomyslieť na to, že by sa už vrátiť nemohol. Mdloby ju obchádzali už len pri tej predstave. Nielen, že by prišla o muža, milovanú bytosť a svoju jedinú rodinu. Ich dieťa by muselo vyrásť bez otca. Nemohla to pripustiť. Kým ho neprivedú mŕtveho a neuložia do chladnej zeme, stále je nádej, hoci len mizivá, že stále žije. A vráti sa domov k bratovi.

„Nie je mŕtvy,“ prehovorila chrapľavým hlasom.

Niekto ju chytil za ruku. „Nevieme, Leonie. Možno už je na pravde božej.“

„Nie,“ krútila zúrivo hlavou. „Nie je mŕtvy, kým ho neuložíme do zeme. Musíme ho nájsť. Ja ho musím nájsť.“

Leonie jasne cítila, ako všetkých zaskočila. Nemohla však konať inak, bola odhodlaná odcválať aj bez toho, aby vedela, kam vôbec mieri. Jediná nádej ju držala nad vodou, aby sa neutopila vo vodách vlastného utrpenia a straty. Nemôže začať trúchliť. Ešte neprišiel čas. Odhodlane sa zaprela o ruky a zodvihla sa do sedu. Bolo nedôstojné ležať a plánovať cestu do neznámych krajov. V hlave sa jej točilo už len mierne, no nedala na sebe nič znať.

„Leonie...“ začal pomaly Keith. Nemohla mu dovoliť pokračovať. Vedela, čo jej túži povedať.

„Nie, Keith, nesnaž sa mi to zaraziť. Pôjdem s tvojim požehnaním alebo bez neho, ale nežiadaj odo mňa, aby som ostala sedieť tu a každým dňom len čakala, aké správy mi prinesiete. To by som nevydržala. Srdce by mi puklo. Musím ho nájsť.“

Založil si ruky na hrudi a mračil sa zle ako sto čertov. „Tvoj brat nebude súhlasiť.“

Leonie sa musela zasmiať. „Cailean je môj brat, ale nie zeman. Už nie som McLeodová, aby mi niečo prikazoval. Jediné príkazy, ktoré sú pre mňa posvätné sú tie, ktoré vysloví môj muž. A ten je niekde v zajatí.“

Keith musel uznať jej pravdu, hoci len veľmi nerád. Vedel, že má pravdu, no nemohol jej dovoliť len tak sa vydať do náručia nepriateľa a k tomu aj bez ochrany. Dopekla, vôbec nezamýšľal ju prepustiť. Cítil, že Vane je ešte nažive. Keby sa dozvedel, akej pochabosti sa dopustil, vyprášil by ho ako žito. A zaslúžil by si to. No napriek tomu nemohol povedať nie. Cítil, akoby sa pokúsil sám seba zniesť zo sveta. Leonie by nikdy nevyslovila plané hrozby. Mohol by ju zviazať a zamknúť v jej komnate a ona by aj tak ušla a zamierila by do Francúzska. Panebože, tak veľmi sa v tom ponášala na svojho muža!

„Neohrozím tvoj život.“

Leonie sa smutne usmiala. „Nie, to urobím ja sama. Ale pochop ma, prosím. Nie som muž a nemám právo žiadať to, ale Vane je môj muž. Nedokážem len nečinne vysedávať doma a čakať, či sa vráti. Nemám to v povahe. Vychovali ma k tomu.“

„Nemôžem k tomu privoliť, si žena!“ vyhŕkol a ostaní muži prikyvovali, akoby tým bolo všetko vypovedané.

„Pôjdem za vami s tvojim súhlasom alebo bez neho.“

Keith to vedel až priveľmi dobre. „Budeš musieť držať veľmi rýchle tempo. Nebudeme zastavovať každú chvíľu, aby si si odpočinula. Tryskom precválame do najbližšieho prístavu. Spať budeme málo, jesť len v nutnosti. Nebudeme brať ohľad na to, že si žena,“ snažil sa ju odradiť.

„Môj otec ma vychoval tak, aby som vydržala aj peklo. Nič nemôže byť horšie ako nečinné čakanie.“

„Keith,“ prehovorila odrazu Cornelia zmierlivo, „nechaj ju proste ísť. Buď bude s vami a v bezpečí alebo sama poblúdi vo svete. Vďaka Colinovi presne viete, ktorou cestou sa dať.“

Keith sa dlho zadíval na Leonie. Dúfala, že uvidí len odhodlanie a nie to, ako sa jej vnútro chveje v predzvesti bolesti odmietnutia. Bola by prisahala, že si za tie dlhé a takmer nikdy nekončiace dni privykla na nie, ktoré v jej živote odrazu odznievalo tak často. A predsa sa teraz obávala, že zaznie aj z úst muža, ktorému mohla veriť, že ju ochráni. Upierala sa k jedinej nádeji. Nápor a silu jeho pohľadu takmer nevydržala, no keď sa nakoniec odvrátil, zachovávala si rovnaký výraz, hoci túžila úľavne si vydýchnuť.

„Choď a priprav sa. Za úsvitu vyrážame. Nebudeme na teba čakať.“

Leonie sa naňho vďačne pousmiala, ale nevypovedala ani jedno slovo, ktoré jej gniavilo dušu. Ešte nezvíťazila nad krutým osudom. Len urobila prvý krok v ústrety peklu. Dúfala, že jej dieťatko pochopí, ako veľmi potrebuje v tieto dni pokoj od nevoľností. Inak netušila, ako by svoj stav mohla držať v tajnosti.

***

Vane dávno prestal počítať. Stálo ho priveľa úsilia pokúsiť sa vyratúvať koľké dni ubehli od krutej zrady, ktorá ho zrazila až na dno jeho dôstojnosti. Vhodený do najšpinavšej kobky niekdajšej mučiarne čakal na čokoľvek, čo by znamenalo predzvesť jeho osudu. Neprišlo nič. Už ani nevedel, ako dlho sedí v tme. Spoločnosť mu robili potkany a chrobač, ale nemal silu ich odohnať, kým neboli až úplne pri ňom. Ešte mu ostalo toľko pudu sebazáchovy, aby sa nenechal obhrýzať. Hrialo ho jedine pomyslenie, že zradcu, ktorý tak nehanebne vymenil takmer vlastných bratov za pár zlatiek, zniesol zo sveta.

Odrazu začul, ako sa dvere na jeho cele otvorili. Ale len natoľko, aby nejaký nevrlý otrok rozkazov svojho pána vhodil dnu malú misku s nemastným-neslaným vývarom. Takmer polovicu z neho vylial, ale Vane bol rád, že má aspoň toľko. S ukrutnou bolesťou v prázdnom žalúdku sa vrhol k tomu ničomu, čo predstavovalo celodenný prísun jedla. Neuvedomil si ani čo robí, kým nezvieral misku vo veľkých dlaniach a hltavo nepil úplne studený hnus, ktorý sa len vzdialene dal považovať za jedlo. Zhnusil sa sám sebe. Opovrhol tým, čo sa z neho stalo za krátky čas väznenia. Utešoval sa jedine tým, že nikto nevidel jeho poklesok dôstojnosti. Prázdnu misku odhodil, až s hrmotom dopadla k dverám.

Oprel sa do tmavého kúta a opäť zapremýšľal o tom, čo s ním zamýšľajú. Bolo nad slnko jasnejšie, že zabitím ich donášača im zhatil plány. Bol za to rád, no nemohol sa zbaviť neodbytného pocitu, že nakoniec predsa len nezachránil vlastnú posádku. Pre niečo ich chceli, ale nevedel si predstaviť, čo by to mohlo byť. Kráľ už predsa upustil od pirátov, ktorí sa plavili pod jeho počestnou vlajkou. A aj to len preto, že očividne nebol jediný, komu napadla taká myšlienka. Bol zatvorený v cele, nikto s ním nehovoril a nikto si ho nevšímal. Akoby bol duch. No držali ho nažive, hoci pár lyžíc slabého vývaru sa nedalo považovať za pravé jedlo. Chradol a chudol, ale stále dýchal. A mal pocit, že smrť tak rýchlo nepríde. Akoby tí vojaci za hrubými múrmi čakali na nejaké rozkazy, na niečo, čo išlo mimo neho. Možno na nový plán.

Potriasol hlavou a pomyslel na domov. Pobyt v temnej kobke s jediným malým okienkom a žiadnym lôžkom by dokázal znivočiť aj silnejších mužov než akým bol on. Ako po mnohokrát predtým, aj teraz sa mu za viečkami zjavovala jediná tvár. Nebolo mu to milé a predsa na tom pohľade lipol, to jediné mu dodávalo silu odolať ďalšiemu dňu bez nádeje, že by to čoskoro končilo. Oči jeho ženy naňho hľadeli opäť s tým tajuplným výrazom ako predtým. Nemohol sa zbaviť dojmu, že ju pozná aj inak. Tie oči by si ale pamätal. Také sivé a smutné, plné trýzne takej mocnej, že by až zabíjal len aby to pominulo. Bol pochabý. Ona nevyroní ani jedinú slzu, keď sa už nevráti. Bude skôr rada. Tým si bol viac ako istý.

Zazdalo sa mu, že čosi začul. Zodvihol hlavu práve v okamih, keď sa dvere rozrazili a medzi nimi stál zavalitý muž, ktorý si v očakávaní hnietol ruky. Vane tušil, že práve prišli rozkazy, na ktoré miestni vojaci čakali. Nič viac ako bábky v rukách mocných. Každý bol schopný len toho, k čomu bol stvorený.

„Berte ho!“ prikázal prekvapivo mocným hlasom a kým stihol Vane nejako zabojovať o svoju slobodu, už ho držali dva páry mocných rúk. Bol vyhladovaný a vysilený. Nezmohol sa na viac ako prepletanie nôh.

Miesto protestov sa nechal odvliecť do sviečkami osvetlenej neveľkej komory, kde boli dve stoličky a stôl. Nechcel si ani len predstaviť, čo tam mohlo byť poukladané. Jeho spomienky ho zavalili obrazmi výkrikov a prosieb o smrť, ktoré sa ozývali spoza tých stien. A teraz tam mal ísť on. Snažil sa vzoprieť mocným pažiam, ktoré ho niesli, no márne. Jeho žalárnici napokon nečakali na rozkazy, ale len dovtedy, kým nezoslabol, aby nemohol klásť odpor ich špinavostiam. Žalúdok sa mu vzbúril a nebyť jeho sebaovládania, bol by vydávil to mizerné jedlo na špinavé kamenie pod nohami. Modlil sa k Všemohúcemu, aby mu zoslal silu na posledný boj proti horkému osudu.

Nie veľmi šetrne ho usadili na vetcho vyzerajúcu stoličku. Neznámy muž stále zahalený kapucňou si sadol oproti nemu. Nebol to ten zavalitý, čo poňho prišiel do cely. Tento vyzeral byť vysoký a mocný. Mal silu potrebnú na mučenie. Vane sa snažil duševne vyrovnať so svojim svedomím. Lenže miesto otázok sa ticho len prehlbovalo.

Vane vzhliadol na muža. „Čo chcete?“ Bol spokojný sám so sebou, že sa mu netriasol hlas. Hrdo zodvihol bradu a zaťal sánku.

„Zabil si nám donášača, teraz nám povieš to, čo on už nestihol,“ vyslovil pokojným hlasom.

„To ma budete musieť zabiť.“

Spod kapucne zaznel pobavený smiech. „Správa odpoveď, bratku, veľmi správna.“

Vanea jeho slová zaskočili, no skôr, kým sa stihol spýtať, čo tým myslí, odhalil si tvár. Nemohol byť viac zdesený, ako keď v tých dlhých vlasoch s ryšavým nádychom a smaragdových očiach nespoznal muža, ktorého poznal ako malého chlapca. Nemohol uveriť tomu, že je skutočne v jednej komnate s členom svojej posádky o nič viac ako tomu, ako vyrástol a zmenil sa. Neal, malé chlapča, ktoré vylovili z vody neďaleko írskych brehov.

„Snívam snáď?“

Muž sa zasmial. „Potom je to pekný sen.“

Vane sa jeho odpovedi musel usmiať. „Ako ste sa sem dostali? Ako ste sa vôbec dozvedeli, že som tu?“

„Povedala nám to Jocie, keď sme zakotvili v prístave. Najskôr nám povie, že žiješ a odrazu tvrdí opak. Ver mi, Lucan takmer vyskočil z kože. Museli sme prísť. Vedeli sme, kde ťa držia. Tak sme sa zobrali a zaklopali na bránu. Neboli sme jediní, kto sa sem dobíjal.“

„Kto ešte?“ spytoval sa Vane, veštiac čosi nekalé.

Neal sa však len zasmial. „Taká malá pobehlica." Odrazu zvážnel. „Vojakov sme pobili, no nevedeli sme, či ty... proste... keď Bowen...“

„Nevedeli ste, či mi môžete veriť.“ Možno im to nemal mať za zlé. Ani on by neočakával Bowenovu zradu, ale nemohol zapudiť vlastný pocit krivdy, že by dokázali aj jeho považovať za zradcu. Bol ochotný obetovať život pre vlastnú posádku už len tým, že zavítal do Francúzska. A predsa mali pochybnosti.

Silene sa usmial. „Tak prečo tu ešte vysedávame?“

„To je dobrá otázka – prečo?“ ozval sa odo dverí ďalší hlas. Vane ho okamžite spoznal. Pohodil hlavou jeho smerom. Tmavé vlasy po ramená, hnedé oči, aj náušnica v uchu. To všetko mu bolo známe. Muž, ktorého dlhé roky považoval za rodného brata.

„Lucan,“ prehovoril Vane namiesto pozdravu.

Menovaný sa k nemu otočil a prižmúreným očami si ho pozorne prezrel od hlavy až po prsty na nohách. „Vyzeráš ako prízrak, Vane. Nemal si sa vracať.“

„Milé od teba, ako si ceníš, že som chcel zachrániť tvoj zadok.“

Lucan sa zazubil, no vôbec to nevyzeralo veselo. „Mal si vedieť, že by sme nepadli do zajatia. Nie som až taký pochábeľ, aby som to dovolil.“

„Keby si videl tie správy, tiež by si uveril.“

Odrazu sa Lucan zasmial. „Ale som rád, že ťa vidím. Len ťa musím vykŕmiť, braček,“ smial sa a kým stihol Vane žmurknúť, už ho zvieral v medveďom objatí. Keď mu ho opätoval, cítil, akoby mu zo srdca padol obrovský balvan.

„Poplavíme sa spolu, máme toho veľa čo preberať,“ oznámil mu Lucan a postavil ho na nohy. Nepovedal ani slovko. Ani nechcel. Jediné, po čom túžil, bolo odísť z tej nočnej mory a už nikdy sa v nej neocitnúť.

Nechal sa podopierať a dúfal, že ho nikto nezbadá. Pripadal si potupený, jeho dôstojnosť bola otrasená, no napriek tomu mal hlavu vysoko zdvihnutú. Pár týždňov bolo príliš málo na to, aby ho skutočne zlomili. A okrem toho, že mu nedávali jesť a držali ho v malej cele spolu s potkanmi, nikto sa ho ani nedotkol.

Ani nevedel ako a odrazu zostupovali po úzkej cestičke do prístavu. Keď zodvihol hlavu a sústredil sa, konečne v tieňoch súmraku rozoznal to jediné, čo túžil vidieť okrem svojej posádky. Vysoká a majestátna sa tam na vlnách hojdala jeho pýcha a verná priateľka – jeho loď. Kedysi bola jeho domovom, teraz jediným miestom, kde túžil byť v túto chvíľu. Preklínal svoju slabosť, svoju nevôľu a neschopnosť donútiť nohy rýchlejšie kráčať k tej drevenej nádhere. Hoci sa k nej dostali rýchlo, stále mu to pripadalo ako večnosť. Dlhá lávka bola spustená ako mostík na palubu. Pohladil soľou obrúsené dosky na boku lode a so spokojným úsmevom kráčal hore. Keď sa konečne dostal až na vrchol, rozhliadol sa. Okrem nich troch tam nebolo ani živej duše. Bol za to rád. Kým sa so všetkými zvíta, chcel sa aspoň preobliecť.

Lucan ho mlčky viedol do kajuty, ktorú obýval aj predtým. Bolo to ako otvoriť trinástu komnatu, miestečko v srdci, ktoré patrilo len jeho lodi a posádke. Zachránili mu život, dali pocit bezpečia a rodiny. A on im to nevedel splatiť. Rukou opatrne potisol dvere, akoby sa mohli rozpadnúť pod náporom silnejšieho vetra. Na prahu zostal zarazene stáť a sám seba presviedčal, že tie svetlé vlasy a tartan vo farbe McCadenovcov nepozná.

Obrátil sa na Lucana a Neala, ktorí sa potmehúdsky vyškierali. „Čo to má znamenať?“

„Hovoril som ti, že sa tam dobíjala akási pobehlica. Vraj ťa chce oslobodiť.“

So srdcom až v krku sa tackavo vybral k lôžku. Postava na ňom sa nehýbala, len ležala, akoby čakala na svoj osud. Opatrne, akoby jej snáď mohol ublížiť jediným dotykom, ju obrátil na chrbát. Oči mala zavreté a v tvári bola nápadne poblednutá. Ústa aj ruky zviazané, na spánku škaredú modrinu. No nemohol ju nespoznať. Hnev sa cez neho prevalil s ničivou silou, ktorá ho takmer zrazila na kolená. Trhane sa nadýchol, zaťal päste a otočil sa k zarazeným mužom. Jeho pohľad metal blesky.

„A teraz mi rozpovedzte, ako a kde ste stretli moju ženu!“

Kapitola 5. ¦¦ Kapitola 7.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Musela som sa opäť trochu posunúť v deji vpred, aby sme nestáli na mŕtvom bode a dostali sa aj k tomu naozaj dôležitému. Budem vďačná, ak mi tu zanecháte svoj názor. Hádam to nebolo príliš zmätené. Ono sa píše naozaj ťažko, keď neustále odbiehate.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování