OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 10.

15.04.2012 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2555×

Kapitola 10.

Elyon sa zadrhol výdych na pol ceste z útrob tela. Len dvakrát vo svojom živote bola do takej miery zaskočená. Prvý raz, keď jej povedali, že jej milovaný otecko už nie je medzi živými a spolu s mamičkou na ňu dáva pozor z nebíčka pre anjelov. Vtedy bola ešte dieťa a potrebovala si vymyslieť niečo, čím by sa trochu utešila. Druhý raz ju na dlhý čas doslova odrovnala skutočnosť, kto má byť jej snúbencom. Od detstva si spomínala na to prekliate meno v zlých snoch a teraz malo byť spojené s ňou, s jej životom. Až do smrti.

Ale to, čo len tak prehlásil tento Škót, ju nielenže zaskočilo, ale aj úplne nazúrilo. Nezniesla pomyslenie na to, že ju niekto bude ovládať. Bude jej diktovať čo smie a čo nie. Kedy si sadnúť, kedy prehovoriť a predovšetkým kde byť. A muž, ktorý snáď vystúpil zo samotného pekla, aby ju pokúšal, si myslí, že to môže len tak beztrestne urobiť.

Nie! To nedopustí! Prisahala, že nikomu nikdy nedovolí, aby udával smer jej životu. Jedine osudu sa nevie vzpriečiť.

Prudko sa zahnala a Škóta udrela do hrude. Začula, ako prudko vydýchol a zatackal sa. V tvári sa mu objavilo prekvapenie premiešané s hnevom. Nie, so zúrivosťou medveďa.

„Nikdy som neprivolila, by mi ktokoľvek diktoval čo mám robiť. Ani strýkovi som to nedovoľovala, hoci som často nemala na výber. Kto si myslíš, že vôbec si? Akože je Boh nado mnou, prisahám, že si ťa nikdy nezoberiem. Nikdy!“

Keith ju musel v duchu obdivovať. V temnejúcom horizonte, keď sa jej vetrík pohrával s dlhými kaderami, a s rukami zaťatými v päsť pripravenými pustiť sa doňho, vyzerala nesmierne krásne. Teraz viac ako inokedy predtým si uvedomoval vlastný hlad po nej, po jej tele. Lenže to nemohol. Nie ak sa nestane jeho ženou pred Bohom i ľuďmi. A to sa stane jedine vtedy, keď mu prestane odvrávať. Na to nebol navyknutý. Ako zeman vydával príkazy a každý ich musel rešpektovať.

Zadíval sa jej do očí, ktoré hnevom vyzerali ešte väčšie. „Nikdy je veľmi dlhý čas.“

Elyon si vzdychla. „Teraz ma počúvaj, Škót. Je mi úplne jedno, čo si prehlásil alebo nie. Je mi proti mysli aj vôli, aby si sa stal práve ty mojim mužom. Ak si taký... dômyselný na akého vyzeráš, prídeš na ten jediný dôvod, ktorý mi v tom bráni.“

S vyslovením posledného slovíčka sa otočila. Ruky si založila na hrudi a bola pevne odhodlaná neprehovoriť. Ani s ním, ani s nikým iným. Samu seba musela dlho presviedčať, aby sa upokojila. So srdcom nemala taký úspech, ale pramálo ju to trápilo. Teraz ju desila vlastná myseľ.

Navrávala si, že jej to je proti mysli kvôli tomu, že jej to takmer prikázal. Nehľadel na jej city a márnomyseľne sa nazdával, že mu ihneď padne k nohám a zasype ich bozkami v náznaku vďačnosti. Pravdou však stále ostávalo, že jedna časť jej vlastného ja ju prosilo a rázne prikazovalo, aby povedala áno. Vedela, že tento Škót, nech je akokoľvek neznesiteľný, by ju vedel ochrániť. Už jej to niekoľkokrát aj dokázal.

Jeho dotyky v nej vyvolávali nepoznané a jej rozbúrené srdce sa vždy hlásilo na jeho stranu. Keď pomyslela na bozk, ktorý jej venoval v temnote malej izbietky len túto noc, zalievalo ju teplo. Do každučkej časti jej tela sa vkrádali silné pocity. Príjemné a také, ktoré jej zamotávali hlavu a pútali ju k nemu. A to nemohla pripustiť.

V srdci cítila, že by ho mohla mať rada, možno ho aj milovať. A to ju tak veľmi desilo. Všetci, ktorým kedy dala svoju lásku, ju opustili. Matka jej zomrela, zabili jej aj otca. Teta Cornelia, jej milovaná tetuška, ju poslala do Anglicka a viac na ňu nepomyslela. Ostala jej len Kenna. Jediná rodina, ktorá ju neopustila. Zatiaľ. Lenže keby dovolila tomu čertovskému Škótovi, aby prenikol do jej srdca ako ten pravý muž pre život, rýchlo by ho stratila. Bol to bojovník telom aj dušou. A na Vysočine sú často spory medzi klanmi, ako jej často rozprávala teta Kenna. Pri tej predstave jej hrdlo zovrela akási tajomná ruka a nedovoľovala jej riadne sa nadýchnuť. Do očí sa jej nahrnuli slzy.

Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila. Otočila sa späť k ostatným. Keď si všimla, ako ju teta Kenna zvedavo pozoruje, sklopila pohľad. Nevedela zniesť jej súcit. Pretože ona jediná tušila, čo teraz prežíva. Potriasla hlavou. Nepomôže si, keď si prepichne srdce súžením minulosti.

Colin s Merillom stáli vedľa svojho veliteľa. Ten sa potichu rozprával so starčekom. Elyon nezačula jediné slovíčko ich rozpravy, ale najskôr sa jednalo o nocľah. Pretože ich kone tu už nestáli – boli priviazaní k ohrade kúsok od domca. Pohľad mu opierala do chrbta a on, akoby to vycítil, uprel svoje jasné oči do tých jej. Sotva na krátky okamih si pripadala byť plne v jeho moci. Kým ju nepustil z dohľadu a opäť sa nezadíval na starého muža. Elyon ten okamih zasiahol viac, ako si bola ochotná priznať.  

„Máme nocľah,“ prehlásil do ticha. „Tento dobrý muž tu býva so synom. Za domcom je stodola, môžeme prenocovať tam. Nie je to palác, ale aspoň budeme mať strechu nad hlavou.“

Elyon sa tomu potešila. Neprekážala jej predstava, že bude spať pod šírim nebom. Vtedy cítila niečo, čo jej celý život tak veľmi chýbalo. Bola to sloboda. A spať v starej stodole ju priviedlo k jedinej myšlienke – kým ostatní budú v sene, ona si ustelie do vysokej trávy. Nie je nič krajšie ako hviezdy dívajúce sa na ňu z výsosti nebies.

Rezkým krokom sa vybrala za ostatnými. No urobila sotva dva kroky, keď jej na plece dopadla ťažká ruka. Nemusela sa ani pozrieť, aby vedela, kto sa opovážil.

„Pohovorme si.“ Opäť sa jej nepýtal, proste to len povedal. A ona ho mala poslúchnuť. Ale to sa nestane.

„Nemám o čom hovoriť. To, čo som chcela, som ti už prezradila. Teraz ma pusti.“

Znenazdania si ju otočil čelom k sebe. Prstom jej zodvihol tvár, aby sa mu dívala do očí. „Prečo ti je proti mysli svadba práve so mnou? To nikdy nechceš mať manžela?“

Elyon sa pomaly usmiala. „Dlho som bojovala o svoju slobodu. Keď som ju konečne našla, nezahodím ju len preto, aby ma mohol ovládať ďalší muž.“

S tými slovami sa mu vytrhla a rozbehla sa smerom, kde zazrela postávať tetu Kennu. Bola rada za to, že sa jej na nič nevypytovala. Netušila, či by bola schopná vôbec niečo jej vyjaviť. Jej myseľ bola zmätená ako ešte nikdy a citmi ovládané srdce by sa bolo najradšej vybralo do sveta na skusy. Nemohla to pripustiť.

V stodole už Colin s Merillom rozložili tartany. Suchá slama ju pichala do nôh i rúk, keď si sadla a oprela sa o ne. Teraz bola ešte viac rozhodnutá, že noc strávi v prítmí lúky, ktorú zazrela hneď pred stodolou. Prijala od Colina ponúkaný nápoj a zahnala smäd. Už-už sa hotovala spýtať na večeru, keď sa spoza rohu vynoril Keith nasledovaný akýmsi mužom. Elyon naňho uprela zvedavý pohľad, rovnako ako on na ňu.

Bol to neobyčajne krásny mladík, hoci nebol ani taký vysoký, ani taký mohutný ako Škót idúci pred ním s únavou vpísanou nielen v očiach, ale aj v celučičkom tele. Zaiste mu pri nohách ležala každá žena. Mal vlasy najtmavšieho ebenu a oči farby rozbúreného mora za búrky. Usmieval sa na ňu tak srdečne, až sa mu v lícach prehĺbili malé jamky. Bol ako slnko v zamračený deň. A detské rysy v dospelej tvári pôsobili príťažlivo.

Ale aj napriek jeho očividnej kráse v nej nič nevyvolával. Nechvelo sa jej srdce a nesvrbeli ju prsty, aby mu ich vnorila do vlasov. Netúžila po jeho blízkosti, pretože to nebol jej Škót. To poznanie ju rozochvelo tak veľmi, až potichu zalapala po dychu a sklonila hlavu. Nechcela, aby niekto videl v jej tvári to pohnutie.  

„Moje meno je Cameron,“ ozval sa mladík prekvapivo jemný hlasom. „Otec vám posiela večeru. Je to len čerstvý chleba a jablká z nášho sadu. Viac nemáme.“

Elyon si až vtedy všimla, že v rukách zviera prútený košík. Pohostinnosť týchto obyčajných ľudí ju privádzala do rozpakov. Ako mohli len tak, bez jediného slova protestu, privoliť, aby v ich príbytkoch prenocovali úplne cudzí ľudia? Jej strýko vždy každého vyhnal so slovami, že ho chcú okradnúť. Vedela, že to nie je pravda, ale na druhej strane – nemohla sa ani čudovať. Tak prečo títo dvaja muži neprechovávajú k ich výprave ani náznak nedôvery?

„To je od tvojho otca i od teba nesmierne veľkorysé, Cameron. Moje meno je Kenna a toto je moja neter, lady Elyon.“

Cameron sa im uklonil, akoby bola zdvorilosť jeho druhým menom. „Je mi cťou a nesmiernym potešením, že vás spoznávam, vzácne panie.“

Elyon sa pri jeho pozdrave mierne usmiala. Bolo pre ňu nezvyčajné, aby niekto prejavil čo i len kúsok dobrej vôle len preto, že pobýva v jej spoločnosti. Skôr, ako mu stihla odvetiť čo i len jediné slovíčko, pobral sa naspäť odkiaľ prišiel. Elyon to dala za vinu tomu neznesiteľnému Škótovi. Mračil sa tak zle, že by prinútil k úteku aj svätca.

Zaryto mlčala, keď jej podal kus chleba a jedno červené jabĺčko. S chuťou sa pustila do skromného pokrmu. A skôr, ako sa nazdala, bola jej ľahká večera preč. S povzdychom teda vstala, že sa aspoň obriadi predtým ako uľahne na slamené lôžko. Nechala sa Colinom odviezť ďaleko do trávy, kde bola hlboká studňa. Vytiahol pre ňu vedro vody a nechal jej súkromie. Nepoznala ešte svojho bratanca, ale nebolo ťažké si ho obľúbiť. Bol nesmierne citlivý a vnímavý, čo sa o jeho veliteľovi povedať nedalo. On bol asi taký chápavý ako mor.

S potrasením hlavy sa rýchlo opláchla. Ľutovala, že sa nemôže okúpať, ale aj toto bolo lepšie ako trmácať sa neupravená ako dáka pobehlica. S prelomeným hrebeňom svojej tety si prečesala dlhé kadere, ale nemalo to takmer žiadny účinok. Jej vlasy zúfalo potrebovali umyť. Ale to bude musieť odložiť.

Vykročila späť k stodole. Kým ona sa venovala sebe samej, ostatní už pripravili lôžka na spanie. Z tartanov vytvorili prikrývky a uložili ich do kruhu, aby im v noci nebola zima. Elyon vykročila k tomu najbližšie k tete Kenne a zároveň najďalej od toho tvrdohlavca. Našťastie sa jej to vydarilo, pretože kým ona mala spať v tmavom kúte, on svojim ako hora mohutným telom tarasil vchod. S tichým prianím dobrej noci uľahla. Zatvorila oči a predstierala, že spí.

Dlhé hodiny potom však len ležala ticho ako myška. Vedela, že teta Kenna už zaspala. Vždy mala to šťastie, že v momente, keď sa jej hlava dotkla podhlavníka, upadla do ríše snov. Muži očividne nemali potrebu spať. Už za tmy ich počula ako sa prechádzajú a o čomsi tichučko rozprávajú. Neporozumela však ani jedinému slovu. Začínala sa obávať, že nakoniec predsa len bude musieť spať na pichajúcej slame, keď náhle všetko utíchlo.

Naťahovala uši, aby začula akýkoľvek náznak pohybu. Keď načúvala len tichému dýchaniu svojich spoločníkov, posadila sa. Cez otvorené vráta stodoly dnu prenikalo mdlé svetlo mesiaca. A len vďaka nemu videla, že všetci sú zakutraní a spia. Zodvihla sa na nohy, zobrala svoj tartan a zakrádala sa von. Prešla len kúsok po tráve – nechcela sa priveľmi vzďaľovať – a všimla si košatý strom. Pre seba si pokrčila plecami. Zabalila sa do tartanu a sadla si na zem, chrbát opierajúc o kmeň starého stromu. Premožená radosťou zo svojho malého úspechu ju únava úplne opustila.

So zmesou detskej zvedavosti a nadšenia sa zadívala na hviezdy. Spomínala ako jej kedysi otec rozprával príbehy o výjavoch na nebesiach. Ukazoval jej zvieratá žijúce tam hore a bavil ju príbehmi o tom, ako sa tam dostali. Mnohé z nich už upadli v zabudnutie jej mysle, ale niektoré mala teraz živo pred očami. Čo by dala za to, keby teraz bol jej otec s ňou a opäť jej rozprával tie legendy a báje. Ale to sa nestane. Pretože nie je v moci živých privolávať mŕtvych.

Odrazu jej bolestné spomínanie prerušil zvláštny šramot. Kým stihla premyslieť čo to môže znamenať, na pleci ju zaťažila mužská ruka. Tušila, komu asi patrí a už-už otvárala ústa, aby mu povedala, čo si o ňom myslí, keď sa z tmy ozval hlas. Ale bol iný ako predpokladala. Tento bol jemný ako pohladenie letného vánku.

„Žena ako vy by nemala sama posedávať v noci a k tomu vonku. Muži by si mohli všeličo myslieť.“

Z jeho slov ju zvláštne zamrazilo v chrbte. Nezmohla sa na slovo. Šepot v jej mysli jej hovoril, aby zobrala nohy na plecia a utiekla do bezpečia stodoly. Ale údy ju nechceli počúvnuť.

„Napríklad aj ja by som to mohol pochopiť ako pozvanie,“ pošepol jej do ucha.

Jeho teplý dych ovial jej krk. Do nosa ju udrela ťažká a nenávidená vôňa vína. Telo jej strnulo, oči vypliešťala do tmy. Bála sa aj poriadne nadýchnuť a v duchu vzniesla k nebesiam prosbu o ochranu.

„Hneď, ako som ťa uvidel, zatúžil som po tebe. Ale bol tu ten neznaboh z Vysočiny. Bol som rozhodnutý zabiť ho, keby robil problémy. Ale ty si mi to uľahčila. Zachránila si mu svojou pochabosťou život. Iste to ocení,“ vysmieval sa jej.

Ako ho mohla čo i len na okamih považovať za pekného muža? Teraz jej pripadal mrzkejší ako samotný diabol. Zhlboka sa nadýchla. Predsa ho nenechá, aby ju ovládal. Pozbierala zvyšky svojej odvahy zapadnuté prachom kdesi v jej útrobách a otvorila ústa, pripravená prebudiť svojim krikom aj celú dedinu. Ale skôr ako stihla vydať len jediný hlások zo svojho hrdla, pocítila ostré bodnutie na boku, keď sa jej tam zapichla čepeľ noža, a na ústach jeho špinavú dlaň. V duchu presviedčala svoj žalúdok, že teraz nie je čas na prechádzku za mesačného svitu.

„Nie, nie, nie. Nebudeme kričať. Musel by som ťa potom zabiť a s tebou aj tvoju tetušku. A to iste nechceš.“

Elyon úplne ochabla. Záblesk nádeje, že sa jej podarí uniknúť, zmizol v nenávratne. Teraz bol strach jej najväčším nepriateľom, no nemala silu s ním bojovať. Bol jej spoločníkom dlhé roky a odmietal ju len tak opustiť. Na to jej bol priveľmi oddaný.

Cameron sa jej chtivo zasmial do ucha. V chrbte ju opäť zamrazilo. Tentoraz až do špiku kosti. „Dobré dievčatko.“ Pohladil ju po vlasoch, no dýku stále držal na tom istom mieste. Cítila, ako jej z maličkej ranky vyteká krv, no nemohla s tým nič urobiť.

Odrazu sa sklonil. Nestihla sa odvrátiť. Jeho pery boli v tej chvíli na tých jej a bolestne si ich privlastňovali. Pocity, ktoré ju vynášali do nebies samotného raja, boli teraz kdesi preč. Nebozkával ju správny muž. Ak táto kreatúra vôbec mužom bola. Elyon ho všetkou silou, na akú sa zmohla, začala odtláčať a udierať do hrude, ale nič nezmohla. Iba čo si spôsobila väčšiu bolesť. Keď ju začala ovládať bezmocnosť a po lícach jej začali stekať trpké potôčiky sĺz, napadla jej spásonosná myšlienka. Rýchlo zobrala medzi zuby jeho spodnú peru a silno zahryzla. V tej chvíli od nej s nadávaním odskočil. Elyon sa už pripravovala na útek.

„Ty malá pobehlica! Tak ty to máš rada natvrdo! Tak to tak budeš mať, to mi ver!“ zakričal zúrivým hlasom. Hotoval sa na ňu vhrnúť, keď mu cestu zahatalo mohutnejšie telo jej Škóta. Úľavou, že nie je proti nemu viac sama, sa poddala slzám strachu a bezmocnosti.

„Myslím, že to znamenalo nie,“ prehlásil Keith s ľadovým pokojom a vrhol sa na svojho protivníka.

Hoci ho spaľoval neuveriteľný hnev, dokázal sa ovládnuť a prečistiť si myseľ. No tento... tento... muž sa naňho bezhlavo vrhol s nožom v ruke. Jediným úderom mu ho vyrazil z ruky, až zreval od bolesti. Mal v úmysle poriadne ho zúbožiť, ale keď za sebou začul tiché vzlyky, uštedril mu silný úder do brady. V bezvedomí sa sklátil k zemi ani podťatý.

Pomaly sa otočil späť k dievčine. Mesačný svit mu poskytol dostatok svetla, aby videl jej strach a zúfalstvo vpísané v krásny očiach, teraz zahmlených slzami. Pokľakol k nej a pohladil ju po líci.

„Už je dobre. Už je to preč,“ snažil sa ju upokojovať.

Chcel ju zobrať do náručia a odniesť do stodoly, aby sa na toho podliaka nemusela viac pozerať. Predbehla ho však tým, že sa mu vrhla okolo krku, až skoro stratil rovnováhu. Opatrne ju k sebe pritískal a radšej sa posadil.

„Keith, to... on... panebože, on....“ koktala medzi vzlykmi. Jej bolesť mu týrala dušu.

Pohladil ju po vlasoch. „Ja viem, srdce moje, ale ja ťa ochránim. Už ti neublíži. Nikdy.“ A neurobí to ani nikto iný, to prisahám, dodal v duchu len pre seba.

Zvieral ju v náručí ako poklad a hladiac ju po vlasoch, upokojoval aj sám seba. Nikdy v živote nezabudne na ten príšerný pocit, keď zbadal, ako sa k nej ten prašivec skláňa a proti jej vôli ju bozkáva. V tej chvíli bol rozzúrený ako býk a bol by ho roztrhal na kusy vlastnými rukami, keby tu nebola aj ona. Zachránila ho pred jeho hnevom. No napriek tomu si to nikdy neprestane vyčítať...

Vedel, že odišla do noci. Zobudila sa len čo urobila prvý krok. No naďalej predstieral spánok. Chcel jej dodať súkromie a voľnosť. Po slovách, ktoré mu vmietla priamo do tváre, si uvedomil, ako hrozne sa správal. Panebože, keby ho vtedy videla matka, asi by mu poriadne vyčistila žalúdok. Otec by ho možno aj poriadne udrel. Zaslúžil by si to. Rozhodol sa preto, že sa posnaží krotiť svoju povahu. Aj preto ju nechal ísť samú do noci. Myslel si, že sa len potrebuje nadýchať vzduchu a prečistiť si hlavu.

Keď sa však nevracala, rozhodol sa po nej pozrieť. A urobil dobre. Pretože len čo vyšiel za vráta, zbadal ju pod stromom – sedela na zemi a nad ňou sa niekto skláňal. Najskôr si pomyslel, že sa tam stretla s milencom. Našťastie tam ostal ešte tú chvíľu, kým ju začal proti jej vôli bozkávať. Aj v tom mizernom svetle videl ako ho od seba odtláča. Nezaváhal ani na okamih. Rýchlosťou, o ktorej ani nevedel, že je jej schopný, sa vrhol k nim.

A teraz ju čičíkal a hladil po vlasoch. Aspoň, že jeho divoká túžba si dala povedať a nezneužila túto chvíľu. To by nebol o nič lepší ako ten sviniar. Keď ho zachvátila zlosť, prudko zaťal sánku. Prinútil sa zhlboka nadýchnuť.

Vtom ucítil, ako ho jej malé rúčky odtískajú. Nazdal sa, že ju predsa len vydesil. Odtiahol sa od nej, ale ona sa mu dívala do očí a nevyzerala, že by túžila utiecť. Skôr tam mala vpísané akési odhodlanie.

„Tak dobre, Škót,“ prehovorila tichým, nežným hlasom, „zoberiem si ťa za muža.“

Kapitola 9. ¦¦ Kapitola 11.

V prvom rade chcem povedať, že táto kapitola, hoci tak vôbec nevyzerá, je veľmi zlomová v celom príbehu. A ja dúfam, že sa vám páčila.

A poviedka oslavuje svoje prvé guľatiny! Verili by ste tomu? Ja tomu totiž ešte stále z polovice nemôžem uveriť. Akoby to bolo len včera čo som napísala prológ a teraz sme tu. Preto túto kapitolu venujem najmä týmto skvelým ľuďom: dvojčátku blotikovi, ratolesti Ner a ratolesti voldy, ségre Mills, Hejly, semiske a Eibie. Ďakujem za každé slovo a za každého smajlíka, ktorými ste ma obdarovali. Ani netušíte, ako veľmi ma váš záujem teší a hreje pri srdiečku.

Na záver ešte našim hrdinom do ďalšej desiatky prajem hlavne veľa trpezlivosti. Na to, čo som si na nich pripravila, ju budú potrebovať. A takisto im prajem takých skvelých čitateľov, akých majú doteraz.

Pac a pusu, vaša Lili :-*

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 10.: