OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 23.

17.06.2012 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1919×

Kapitola 23.

Keith zastal uprostred verají dvier a nepohol sa ani o piaď. Zhlboka sa nadýchol a s úplne kamennou tvárou sa otočil späť na dvoch mužov, ktorí sa tvárili nanajvýš obozretne. Zúrivosť mu opäť začala stravovať srdce aj myseľ, až cítil, akoby sám horel. Odrazu mu bolo viac ako teplo a dýchal len s veľkou námahou. Obyčajná nevinná otázka, ktorá v ňom prebudila búrlivú reakciu. V mysli mu opäť vyvstala myšlienka na jeho ženu, ako bezbranne ležala vo vysokej tráve a po líci jej stekal pramienok krvi. Potriasol hlavou, aby sa toho obrazu zbavil, no ani to nepomohlo. Stále cítil vlastný strach a bezmocnosť. Na čo bol zemanom a mal takú veľkú pôdu, keď nevedel ochrániť ani Elyon, hoci jej to odprisahal?

„Keith?“ vyzvala ho Cornelia tichým, nežným hlasom. Až vtedy si uvedomil, že sa krčí akoby chcel na niekoho zaútočiť a ruky zoviera v päsť. S vypätím všetkých síl sa prinútil vzpriamiť.

Potriasol hlavou. „Vaša sestra je zranená,“ šepol sotva počuteľne. Tie slová ho ťažili viac ako obrovský balvan.

Obaja bratia vyskočili na rovné nohy. „Opovážil si sa snáď takto položiť na ňu ruky?“ sykol jeho smerom ten, ktorý sa predstavil ako Bastien.

„Nie som Angličan. Poslušnosť ženy sa dá zaistiť aj inak ako päsťami a bičom,“ zavrčal a mal čo robiť, aby sa naňho nevrhol. V duchu si musel opakovať, že to je brat jeho ženy a jej by sa ani v najmenšom nepáčilo, že vďaka nemu hýri všakovakými farbami dúhy. Obraňovala by tých dvoch, hoci ich nikdy nevidela. Na to ju poznal až príliš dobre.

„Varujem ťa, Škót, ak si čo i len...“ začal sa mu vyhrážať druhý z bratov, ale nedokončil. Zastavil ho Vane.

„Raine, nechaj ho! Keith by nikdy v živote neublížil žiadnej žene a už vôbec nie tej svojej,“ bránil brata so zamračenou tvárou.

Vane ich oboch spražil varovným pohľadom. Keď ruku položil na rukoväť meča, obaja sa s nevôľou posadili. Bol rád, že svojho priateľa vidí živého a zdravého, ale nikto sa nebude vyhrážať jeho bratovi v jeho vlastnom dome. Nikto.

„Tak čo sa jej stalo?“

Keith nevedel, od ktorého z bratov prišla tá otázka a pramálo ho to trápilo. Zuby zatínal takou silou, až hrozilo, že ich už od seba nikdy v živote neoddelí. Cítil, ako sa mu zúrivosťou chveje ruka. Zubami-nechtami sa držal, aby na nich nezaútočil bez vyzvania na súboj. Nebola to ani tak česť a povinnosť byť aj k nepriateľovi zhovievavý, ak to ten druhý vedel dostatočne oceniť a využiť. Len pomyslenie na to, že tí dvaja sú bratmi jeho ženy mu bránilo tasiť meč a vybojovať si späť rešpekt a úctu, o ktorú ho tak hanebne oberali. Angličania nikdy nechápali Škótov a rovnako tomu bolo i naopak. Vedel, že boli takí muži, ktorí ženy mali namiesto nepriateľa v poli postavené v komnatách a vybíjali si na nich zlosť. Keby žil v jeho klane taký muž, bez rozmyslu by ho zabil. A títo dvaja teraz naznačili, že k nim patrí? Ešte nikdy v živote si nikto nič podobné nedovolil. A ak hej, nedýchal dosť dlho na to, aby o tom povedal niekomu ďalšiemu.

„Keith?“ vyzval ho brat. Chápal, že ho žiada o vysvetlenie, ale nemohol to urobiť. Nedokázal to. Miesto odpovede len pokrútil hlavou v odmietavom geste. Neveril svojmu hlasu a hlavne neveril svojmu hnevu.

Vane si povzdychol, no nevyriekol jediné slovo nevôle. „Cornelia?“

Keith uprel zrak na ženu, ktorá sa teraz schúlila na lavici, v tvári vpísanú bolesť i hnev. Dvakrát sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila. No aj tak všetci videli, ako sa jej trasú ruky. Nakoniec si ich skryla v záhyboch tartanu a spustila:

„Vaša sestra je svojhlavé stvorenie, rovnako ako jej otec. Nie je to tak dávno, čo sem po dlhej ceste konečne zavítala. Dovtedy žila na anglickom panstve, v pohraničí. Pýtala sa ma, akú prácu sme jej prichystali. Nerozumela, že ako žena zemana nemusí riadiť ako nejaká slúžka.“ Pri každom slove viac a viac krútila hlavou v náznaku nesúhlasu a nepochopenia. „Nevedela, čo má robiť celý deň. Napokon sa rozhodla, že si pôjde zajazdiť.“

„Kto išiel s ňou?“ spýtal sa Bastien. Keith nadobudol pocit, že práve tento z dvoch bratov je ten zhovorčivejší. Hoci... pokiaľ išlo o vyhrážanie a hádky, prenechával svoju úlohu tomu druhému.

Cornelia pokrútila hlavou. „Ešte než odcválala, prinútila som ju, aby mi sľúbila, že pôjde za Keithom, aby s ňou niekoho poslal. Sme v spore s mnohými klanmi, čo ak by ju bol niekto chytil a odvliekol preč? Prisvedčila, tak som to pustila z hlavy a ďalej si chodila po svojom.“

Bastien pokrútil hlavou a následne vzdychol. „Prečo mám pocit, že je tam nejaké ale?“

„Lebo tam nejaké je, Bastien,“ prisvedčila Cornelia smutne. „Už bolo po obede, keď za mnou takmer s plačom prišla gazdiná z kuchyne, že sa jej stratila dcéra. Počali sme ju hľadať a vtedy prišiel späť Keith. Čakala som, že s ním príde aj Elyon, ale ona tam nebola. Chceli sme ju ísť hľadať, no ani sme nemuseli. Skye, to dievčatko, čo sa stratilo, bolo s našou Elyon. Zaviedla nás k nej. Našli sme ju ležať v tráve v mdlobách...“ Cornelia si rohom tartanu rýchlo osušila oči. Strápeným hlasom pokračovala v rozprávaní. „Jej kobyla sa pásla len kúsok od nej. Mysleli sme, že proste spadla. Ale to len dovtedy, kým sme nenašli sedlo. Niekto jej prerezal remeň.“

V sieni nastalo ticho pred búrkou. Keith jasne cítil hnev ostatných, dokonca aj svojho brata. Ešte nezažil, aby si Vane niekoho tak rýchlo obľúbil, ale opak bol práve teraz pravdou. Elyon bola neuveriteľná žena. Dokázala si všetkých obmotať okolo prsta. Jeho myšlienky odrazu prerušil hlasný buchot. To sa dvojčatá takmer naraz postavili a buchli po stole zovretými päsťami.

„To sa našu sestru niekto pokúsil zabiť? Kto je to! Kto to urobil! Ukáž mi ho, nech ho zabijem!“ kričal jeden z nich.

Keith sa trpko zasmial. „Keby som to vedel, už je mŕtvy. Ale neviem to, takže nemôžem ukázať prstom na nikoho.“

Bastien opäť buchol po stole. „Niekto z tvojich ľudí jej siahol na život! Nemal by si ich brániť!“

Keith nenávistne prižmúril oči. „To viem aj sám, že to bol niekto z nich!“

„Tak si to mohol povedať aj mne,“ ozvalo sa zrazu za ním. Pri zvuku toho hlasu mu zamrelo srdce a len s veľkým sebazaprením sa otočil naozaj pomaly.

Za ním nestál nikto iný než jeho krehká žena zabalená v tartane. Podľa výrazu v jej tvári pochopil, že počula naozaj všetko. Aj to, že tí dvaja sú jej bratia. Tichučko stála v chodbičke a načúvala ako tieň. A pritom by mala odpočívať!

Zamračil sa na ňu zle ako čert. „Mala by si spať,“ vytkol jej.

Ruky si vzdorovito založila na hrudi. „To by si rád, čo? Aby ste tu ďalej mohli pretriasať všetko o mne bezo mňa. Prečo si mi nepovedal, že som mala prerezaný remeň?!“ zrúkla. V tej chvíli nevyzerala, že sotva pred chvíľou bojovala o život.

„Elyon...“ začal. No ona ho nenechala dokončiť.

„Žiadna Elyon, Keith! Prečo vy prekliati Škóti chcete všetko robiť len sami? Išlo o môj život! O môj!“

„Ja to viem! Viem to! A nemôžem s tým nič urobiť!“ zrúkol bolestne.

„Tak preto si sa tak vypytoval...“ Prudko zodvihla hlavu a zadívala sa mu do očí. „Nikdy by si mi nepovedal pravdu.“ Bola si istá svojimi slovami. Ublížený podtón v jej hlase nešlo prepočuť.

„Elyon, chcel som....“

Nedokončil. Ani nemohol, pretože ho opäť zastavila, tentokrát zodvihnutím ruky. Bez ďalších slov sa prudko otočila a bez pohľadu na kohokoľvek sa vybrala von zo siene. Ešte skôr, ako stihla urobiť jeden krok, prudko sa zakolísala. Keith na chvíľu strnul od strachu, ale keď sa začala sunúť k zemi, rýchlo ju schytil do náručia. Mala prižmúrené oči a to, ako silno zvierala jeho košeľu, mu napovedalo, ako veľmi trpí. Bez ďalších zbytočných slov vykročil smerom k ich komnate. Odvracala od neho tvár, no nepúšťala sa ho. Vedel, že má právo hnevať sa naňho. V snahe ochrániť ju pred všetkým by jej bol zamlčal aj to, že jej niekto usiloval o život. Lenže on sa tak bál... nechcel, aby si myslela, že ju tu ľudia nechcú. Hlavne ak vedel, že to tak nie je. Keby ju považovali za Angličanku nehodnú žiť na Vysočine, nebola by mu Skyeina mama ponúkla pomoc.

Čo najopatrnejšie ju položil na lôžko. Keď sa chystal od nej odstúpiť, chytila ho za ruku a uprela naňho prosebný pohľad.

„Nechcem byť už sama,“ pošepla sotva počuteľne. Úzkosť v jej hlave ho trhala na kusy.

Opatrne uľahol k nej a zobral ju do náručia. „Nebudeš, už nikdy.“ Bol to sľub i prísaha. Nedovolí, aby od neho odišla a rovnako ju on neopustí. Bez nej by nevedel žiť.

„Prečo to urobili, Keith? Prečo ma tak veľmi nenávidia?“

Keď začul tú bolesť v jej hlase, privinul si ju bližšie a pobozkal ju do vlasov. „Nie je pravda, že ťa nenávidia. Ženy i muži si ťa vážia, pretože si pomohla Skye aj tvojej tete, keď sa starala o Brodyho.“

„A predsa mi niekto z nich prerezal remeň na sedle,“ dokončila trpko.

„Elyon,“ začal opatrne, „možno to nebol nikto z klanu. V lesoch sa potulujú naši nepriatelia. Napadli aj Brodyho.“ Nedokázal jej povedať, že on nie je ani trochu presvedčený o ich vine. Hoci sa tvárila hrdo, vedel, že srdce jej zviera strach a bolesť, že tu nenájde domov. Už ako dieťa trpela a už to viac nechcela zažívať.

Smutne si povzdychla. „Naozaj je pravda to, čo hovorila teta Cornelia? Naozaj mám až dvoch bratov?" spýtala sa.

„Podľa nej to pravda je. Máš dvoch bratov."

„Otec mi o nich nikdy nerozprával a pritom už vtedy vedel, že žijú," pošepla, no Keith aj tak začul bolesť v jej hlase. Jemne ju pohladil po krku, aby jej tak dal najavo, že je tu pre ňu.

„Počula si svoju tetu, nevedeli kde majú domov, tak ich nemohli nájsť. Nechcel, aby si sa trápila."

Elyon sa neveselo zasmiala. „Tak som sa o toľké roky neskôr dozvedela, že mám dvoch starších bratov, o ktorých živote nič neviem." Už sa ani nesnažila zakrývať trpkosť v hlase.

„Teraz sú tu. Pohor si s nimi, aj s tetou," poradil jej, hoci mal chuť povedať jej niečo celkom iné.

„Prečo sú v mojej rodine toľké tajnosti, Keith?"

Chvíľu ostal ticho, až napokon tichučko dodal: „Každý si nesieme svoje. Niekto majetok, iný zase tajnosti."

„Cornelia by mi mala povedať pravdu, nie som malé dievčatko," dodala s trpkosťou v hlase.

Nie, Keith ju ani na chvíľu nemohol považovať za dieťa. Mala v sebe istú nevinnosť a zraniteľnosť, ale jej duša i telo vypovedali o inom. Krivky, ktoré teraz pohládzal očami i rukami boli ženské viac ako dosť. S potrasením hlavy sa odvrátil a v duchu si začal opakovať, že je slabá a zranená.

Pohladil ju po vlasoch. „Teraz spi. Dnes už pravdu nenájdeme.“

Elyon sa pomrvila. Keď sa mu vymanila z objatia, zachvátila ho panika. No to len dovtedy, kým sa mu nezadívala hlboko do očí. „Nie. Potrebujem byť s tebou. Chcem zabudnúť. Aspoň na chvíľu.“ Aby sa uistila, že jej porozumel správne, pritisla pery k jeho v náznaku bozku.

Potriasol hlavou. „Elyon, si...“

Umlčala jeho protesty. Opäť sa k nemu pritisla celým telom a perami počala tanec starý ako ľudstvo samo. Cítila, ako sa zdráha, ale keď mu zaplietla ruky do vlasov, poddal sa. Jemne ju objal okolo drieku a pritiahol si ju ešte bližšie k sebe. Cítila ako jej rukami prechádza po bokoch a jemne ju hladí. Jazykom mu obkrúžila hornú peru a rukou ho pohládzala po horúcej pokožke. Pripadalo jej, akoby prešli veky odkedy boli len oni dvaja a predsa to všetko bolo stále v nej. Keď cítila jeho drsné ruky na odhalenej koži chrbta, zatriasla sa v očakávaní. Bol jej, len jej. Sladká príchuť víťazstva akoby vdýchla život do jej unavených rúk. Začala mu vyhŕňať košeľu a hoci spočiatku protestoval, nakoniec sa podvolil a prevliekol si ju cez hlavu. S tartanom si už nerobila ťažkú hlavu, bolo ľahké rozviazať uzol, ktorý sa ešte nenaučila ani viazať. Keď si uvedomila, že pod ním už nie je nič len jeho telo také, ako ho stvoril Boh, zacítila v lícach horúčosť. Jej rozpaky však čoskoro vyhnal na ústup cit omnoho silnejší. Vlieval sa jej do žíl i srdca a zohrieval ju, hoci na sebe nemala už ani kus odevu. V kozube neplápolal oheň, no aj tak cítila iskierky, ktoré jej poskakovali na každučkom mieste poznačenom jeho dotykmi.

Keď opatrne spojil ich telá v jedno, slastne zavzdychala. Nikdy si nepredstavovala, že tento veľký Škót, z ktorého často išiel strach, vie byť taký nežný a pozorný. So zavretými očami sa jej neustále dotýkal, pohládzal ju a šepkal jej slová v gaelštine, ktoré boli príliš tiché na to, aby im rozumela. No tón jeho reči ju dojímali k slzám. Pery pritisla k jeho, aby sa s ním podelila o všetko, čo v nej zúrilo ako divý príboj. Keď spoločne dosiahli najvyšší vrchol vlastného potešenia, privinula sa k nemu najviac ako vedela. Potrebovala ho tak veľmi, že sa ho bála čo i len na kúsok pustiť od seba. Nenamietal. Iba ich prevalil, aby ju mohol tiež objať. Tvár mu oprela do hrude a spokojne vzdychla. Zacítila, ako ich oboch prikryl tartanom. Hoci bola unavená ako už dávno nie, nechcela a nemohla zaspať. S očami dokorán roztvorenými vnímala všetko, čo sa odohralo. Ťaživé myšlienky o svojej rodine a rozrezanom remeni zatlačila do úzadia. Miesto toho si ruku zaborila do jeho vlasov a viac sa k nemu pritisla.

„Ľúbim ťa,“ pošepla sotva počuteľne. Objal ju tak pevne, až si bola viac ako istá, že ju predsa začul.

Kapitola 22. ¦¦ Kapitola 24.

Dúfam, že sa kapitola páčila. Rada by som ešte poznamenala niečo k tej predchádzajúcej - neviem prečo niektorí z vás došli k presvedčeniu, že Vane mal niečo s kráľom. Dosť ma to zaskočilo a aby som pravdu povedala, aj sklamalo a nahnevalo. Vane predsa nie je na mužov. Tá poznámka v texte znamenala presne to, čo mala. A to len toľko, že Vane vedel o preferenciách francúzskeho kráľa, ale posteľ mu sám nezahrieval. O Elyon nemá záujem, pretože ju považuje skôr za sestru, než za ženu. Dúfam, že teraz je to už dostatočne vysvetlené.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 23.: