OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 24.

25.06.2012 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2025×

Kapitola 24.

Život na Vysočine začal plynúť pomaly ako kedykoľvek predtým. Elyon netušila, ako na to vôbec prišla, ale tak sa nazdávala. Svojho príchodu na toto nádherné miesto sa obávala, nemala ani potuchy, čo ju čaká medzi toľkými neznámymi ľuďmi. Teraz, o niekoľko týždňov neskôr, jej vlastný strach pripadal nanajvýš smiešny. Cítila sa byť milovaná a v bezpečí. Viac ani nemohla žiadať.

Odtrhla si steblo trávy a posadila sa na vysoký kopec. V spomienkach opäť zablúdila k udalostiam, ktoré ju robili veselú i smutnú zároveň. Dlho nevedela prijať vlastných bratov. Verila tete Cornelii, že nimi skutočne sú a aj vlastné oči jej o tom napovedali veľa. Keď na nich zhliadla, nevidela dvoch mladých bojovníkov, ale vlastného otca. Ich podobizeň ju natoľko trápila, že miesto radostného zvítania ju zalievali slzy. Tak veľa času premrhali, kým sa našli. Vždy bola sama, okrem tety Kenny nemala nikoho, kto by tu bol pre ňu. A odrazu mala muža, na jej stranu sa opäť postavila dávno stratená tetuška a dvaja bratia, ktorí boli ochotní pobiť sa so svetom len kvôli jej šťastiu, ju každý deň robili šťastnou. Starali sa o ňu, ale predsa nebola úplne spokojná. Akoby okolo nej stále poletoval tieň obavy, dávneho strachu, ktorý jej šepotal do ucha. Niekde tu, na mieste, kde život utekal len pomaly a vietor fúkal na každého rovnako, žil aj človek, ktorý sa nazdal, že bez nej bude na svete lepšie žiť. Desilo ju to. Starý priateľ strach ju opäť držal za ruku a viedol ju po ceste utrpenia.

Keith s ňou nemohol byť celý deň, Corneliu potrebovali aj iní a jej bratia... tí zase obháňali všetky ženské sukne. Alebo skôr ony ich? Na zúfalstve v ich tvárach sa miestami skôr bavila. Keby ich lepšie poznala, povedala by, že sa boja. A keď prišiel deň ich odchodu, takmer ich priviazala, aby pri nej ostali. Chcela byť sebecká, mať ich iba pre seba. Ale miesto toho, aby im to povedala, len im zaželala šťastnú cestu a celú noc preplakala. Vlastné pocity jej boli cudzie. Nevedela prečo ju dojíma pohľad na Keitha, ako pohládza po vláskoch malú Skye, ktorá okolo nej neustále pobehovala. Pri pohľade na mŕtveho králika sa jej tisli do očí slzy ľútosti a miesto upečeného mäska radšej obhrýzala suchý chleba. No i napriek tomu nemohla ľutovať samú seba. Keď mala pri sebe Keitha, všetky starosti odvieval vietor kamsi do neznáma. S ním bola skutočnou ženou. A hoci jej nikdy neodpovedal na jej vyznanie, cítila, že je na tom rovnako. Ale bol to muž, hrdý bojovník. Jej otec svoje pocity tiež prejavoval len v kruhu najbližších. Bola vtedy len dieťa, ale pamätala si to aj dnes.

Prúd jej neutíchajúcich myšlienok prerušilo zašuchotanie, keď sa k nej do trávy usadil Vane. Usmiala sa naňho a znovu sa zadívala kamsi v diaľ. Jeho tichý pokoj bol pre ňu uistením aj po takom dlhom čase. Vedela, že za ňou nechodí ako tieň len pre rozkaz svojho brata. Aj ona si mocného a záhadného muža zamilovala. Keď bol nablízku, vedela, že je v bezpečí. Od toho dňa, keď padla na zem z Eos, sa jej nič zlé nestalo. Nikto o tom nehovoril, ale boli v strehu. Vedela, že sa o ňu boja, a tak, aby ich ochránila pred ťarchou strachu i starostí, privolila, aby bol Vane jej spoločníkom aj vo chvíľach, keď smútila nad odchodom bratov. Deň sa ešte ani z ďaleka nechýlil ku koncu a oni odcválali zavčas rána. Z náhleho popudu sa postavila na rovné nohy a zadívala sa na veľkú lúku pod kopcom, na ktorom až doteraz sedela. Potrebovala dať rukám prácu, aby neustále nekrčili záhyby tartanu.

„Vane, vieš, kde rastú jahody?“

Menovaný prekvapene zodvihol hlavu. „Jahody už nie sú, Elyon. Ale viem, kde nájdeme maliny.“

Pokrútila nad ním hlavou. Nikdy by si nebola pomyslela, že bojovník akým bol Vane má slabosť na lesné plody.

„Pôjdeme?“

Keď videla jeho zachmúrenú tvár, ihneď vedela, čo jej na to odpovie. „Nemali by sme odchádzať, Elyon. Niekto ti usiluje o život.“

„Ďakujem, že mi to pripomínaš,“ pošepla jedovato. „Vane, len chcem na krátky okamih proste nemyslieť na všetko, čo sa deje. Prosím ťa. Urob to pre mňa.“

„Je to až dole za riekou,“ snažil sa ju donútiť povedať nie.

Anjelsky sa naňho usmiala. „Neboj sa, ja nebudem žalovať, že si nevládal.“

„Jediný náznak nebezpečenstva a ideme späť,“ povedal s povzdychom a napriek veľkej nevôli sa predsa len postavil a ukázal Elyon smer, ktorým sa má dať, aby našla to záhadné miesto.

Poďakovala mu úsmevom a rezkým krokom sa vybrala na cestu. Slnečné lúče jej nežne pohládzali tvár a veselé švitorenie vtáčikov jej napovedalo, že tu ani zďaleka nie sú sami. Prekračovala chuchvalce vysokej trávy a snažila sa usmievať sa aspoň vtedy, keď na ňu Vane, ktorý potichu kráčal vedľa nej, pozrel. Niečo akoby jej ukrádalo pokoj duše, no kedykoľvek sa pozornejšie zadívala na neďaleké stromy, videla len steblá tancujúce vo veternej pesničke. Vánok sa jej pohrával s vlasmi a akoby jej hovoril, že niečo nie je v poriadku. Cítila, ako jej strach pobehuje po koži a kde-tu do nej zabodne svoje jedované pazúry. No pred Vaneom sa tvárila nadšene. Nazdávala sa, že jej nemiestne obavy má na svedomí smútok za rodinou a keď prejde na iné miesto, zmení sa to. Navidomoči zistila, že sa mýlila. Niekto bol blízko nich. Pociťovala ten zlý pocit, akoby sa jej niekto pohľadom zabodával priamo do chrbta.

Keď ju Vane schytil za ruku, aby jej pripomenul, že pred ňou preteká lesný potôčik, takmer od ľaku až vykríkla. Len kvôli rokom prežitým v područí krutého strýka sa dokázala ovládnuť.

„Si v poriadku? Ak chceš, môžeme sa vrátiť,“ ponúkol jej.

S prižmúrenými očami potriasla hlavou. „Netreba. Som len... hladná,“ vyhovorila sa. Jeho pohľad jasne hovoril, že jej ani na chvíľku neuveril, no pokračoval povedľa nej v ďalšej ceste.

Elyon na seba v duchu kričala, že má byť obozretnejšia. Musí dávať väčší pozor, inak Vane ich výlet preruší a prinúti ju vrátiť sa späť ešte predtým, než stihne prísť na to, prečo sa cíti tak... inak. Akoby tancovala nahá uprostred tábora chlipných mužov a každý na ňu upieral oči. Potriasla hlavou, aby sa upokojila a ďalej radšej sledovala cestičku pod nohami. Keď započula jemné zurčanie vody, takmer si úľavne vydýchla. Omrzelo ju nadšenie, ktoré v nej vzbudili maliny. Teraz už len chcela čím skôr dôjsť až na miestečko za riekou a vrátiť sa späť ku Keithovi. Potrebovala, aby zahnal jej spoločníka na ústup. Strach jej bol priveľmi verný. Nevedela ho odohnať sama, nemala dostatok sily.

Keď nadišiel čas prekročiť rieku, dokonca ani nenamietala, že si musí podkasať tartan a prebrodiť vodu. Inokedy by pri takom ľadovom dotyku zvreskla, teraz iba chytro kládla nohu pred nohu. S odhodlaním sebe vlastným vykročila smerom k tráve, keď jej na plece dopadla Vaneova ťažká ruka. Skôr, ako stihla žmurknúť, stále pred ňou a mračil sa ako sto čertov.

„Elyon, čo sa to de-“ Nedokončil.

Miesto toho zodvihol ruku, aby jej naznačil, že má ostať ticho. Hlavu prudko otočil smerom k stromom najbližšie k nim. Ešte skôr, ako stihla položiť otázku, ocitla sa na zemi. Vane do nej strčil tak prudko a s takou silou, že len bezvládne klesla na zem. Na chrbte zacítila ostrý tlak, ako dopadla na kameň a chvíľu nemohla polapiť dych. Prudká panika jej vliala do krvi ľadový chlad a s vypätím všetkých síl sa snažila upokojiť. Keď sa jej ako-tak podarilo nadýchnuť, dopadol Vane vedľa nej a mocnou pažou ju opäť prirazil k zemi. Už-už sa hotovala skríknuť naňho, keď si všimla, že má zatvorené oči a z chrbta mu trčí hrozivo vyzerajúci šíp s perím na konci. Rukou si prikryla ústa, aby nezačala kvíliť od strachu. Miesto toho len zatínala zuby. Celá sa triasla, srdce jej bilo až kdesi v krku a lomcoval ňou neznesiteľný chlad. Akoby ju niekto až po krk ponoril do tej studenej rieky. Natiahla ruku a dotkla sa Vaneovej tváre. S úľavou zistila, že ešte stále pomaly dýcha. 

Opatrne zodvihla hlavu. Nemala ani potuchy, čo sa deje, ani čo bude robiť. Vedela, že Vane má pri sebe dýku, aj ona jednu mala, ale nevedela si ani len predstaviť, že by ju na niekoho vytasila. Napriek tomu sa zaťala a predsa len ju pomaly vytiahla spoza tenkého opasku. Nevedela, čo čakať, no keď sa konečne pozviechala na nohy a dobre si obzrela postavu, ktorá sa náhle vynorila z lesa, nezmohla sa na slovo. Nevedela, čo na nej spoznala ako prvé. Možno to boli tie havranie vlasy, alebo oči, ktoré na ňu hľadeli s takou nenávisťou, až sa odporom zatriasla.

„Edith,“ vyhŕkla skôr, ako sa stihla zastaviť.

Keď zbadala v jej rukách luk, takmer sa jej podlomili kolená. Nemohla uveriť, že to ona – žena, ktorá vyzerala byť nežná, milujúca a poslušná – vystrelila na nič netušiaceho Vanea. Jej myseľ jej však našepkávala, že to nebol jediný hriech, ktorým sa previnila. To ona jej narezala remeň v snahe ukoristiť pre seba jej smrť. Žalúdok sa jej zodvihol s takou prudkosťou, až zacítila v ústach  neželanú kyslosť. Dýka, ktorú zvierala v dlani ukrytej v záhyboch tartanu jej takmer vypadla z meravých prstov.

Edith sa na ňu nenávistne usmiala a odhodila luk do vysokej trávy. Vyzerala pri tom ako samotný satan. „Povedala som, že Keith je môj. Iba môj. Zobrala si mi ho.“

Elyon sa snažila upokojiť, no nedarilo sa jej. Nie, keď na ňu tá žena vytasila dýku. „On si ma vybral, ja som si ho spočiatku ani nechcela zobrať,“ povedala trasúcim sa hlasom.

„To ti tak uverím!“ vysmiala sa jej Edith. „Keith je muž, o ktorého sa bojuje. Jemu by žiadna nepovedala nie a on to dobre vedel. A predsa dal tebe prednosť predo mnou! Mnou! Ženou, o ktorú sa bojuje. Čím si ho omámila, ty malá pobehlica? Očarovala si ho nejakými prekliatymi anglickými bylinami? Tak hovor, chcem to vedieť!“

„On si ma vybral sám. Neviem, prečo je tomu tak,“ pošepla Elyon a v duchu sa zaradovala, že jej hlas znie už menej zúfalo.

Edith sa škriekavo zasmiala. „Tomu neverím, ty čarodejnica! Bol môj, len môj. Chodil za mnou, spomedzi celého klanu si vybral moje krásne telo, moju prenádhernú tvár! Podľa neho som bola anjel! Chcel ma pojať za manželku! To, o čom som snívala, sa malo stať skutočným. Bola by som ženou zemana, najmocnejšia z klanu! A on si privedie teba a mňa odhodí ako prekliateho, prašivého psa!“

Keď k nej postúpila o dva kroky, naprázdno prehltla. „To je mi ľúto, Edith, ale ja za to nemôžem. Si krásna žena, každý muž po tebe túži. Prečo si jedného nevyberieš?“

„Lebo oni nie sú ako Keith! Ani jeden z tých prašivcov nie ja taký krásny, ani bohatý a mocný ako on. A ty si mi ho zobrala! Nosíš sa akoby ti patril svet. Zaslúžiš si smrť! Za to, že si mi zobrala môjho muža. Opovážila si sa!“

Lesk, ktorý jej prežiaril oči, jasne vypovedal o tom, ako vážne svoje slová myslí. Elyon sa mimovoľne zachvela. Dúfala, že už nie od strachu. Potrebovala byť silná. Nemohla ten ženskej dovoliť, aby ju odlúčila od Keitha. Nie teraz, keď našli krásu spoločných chvíľ.

„Nezobrala som ti ho. On si zobral mňa a keď sme sa vrátili, odmietol teba, lebo chcel byť verný mne.“

„Nie, tomu neverím,“ krútila hlavou, „to by mi nevykonal. Musela si ho omámiť. Nebol sám sebou, keď ma odmietal. Si prekliata čarodejnica, keď mu o tom poviem, bude ešte šťastný, že som ťa zniesla zo sveta!“

Elyon nenápadne postúpila o dva kroky vzad. „Čo-čo chceš vykonať?“

„Je dobré, že sa ma bojíš, dobré...“ mrmlala si popod nos Edith. „Zbavím tento svet tvojej ťaživej prítomnosti. S plačom pobežím za Keithom a vyrozprávam mu, ako som išla na maliny a začula som krik, ako som prišla neskoro a našla som ťa ležať mŕtvu na lúke. Potom konečne spozná, kto je pravá žena preňho.“

Ani nestihla dopovedať a doslova skočila jej smerom ako nasrdený medveď. Elyon ani nestihla žmurknúť a bola tesne pri nej. Akoby v mrákotách cítila, ako sa jej ruka mimovoľne pohla vpred. To, že v nej ešte stále zviera svoju dýku, jej prišlo na um v ten moment, keď Edith vykríkla ako ranené zviera a zviezla sa na zem s rukami pritisnutými k bruchu. Elyon so srdcom v krku pozerala, ako krv sfarbuje jej tartan do tmavo purpurovej farby. Natiahla k nej ruku, no skôr, ako Elyon premyslela, čo od nej žiada, klesla jej späť na brucho. Vzápätí zavrela oči.

Elyon začala prudko ustupovať. Mala pocit, že oči jej snáď utečú z hlavy a vydajú sa do sveta. Nemohla a nechcela uveriť tomu, čo vykonala. Dýku, ktorá slúžila na jej ochranu, bola teraz zabodnutá v bruchu ženy, ktorá verila, že miluje jej muža. To sa previnila láskou až tak, že za ňu musela zaplatiť životom? Keď sa potkla o kameň a zvalila sa na zem, nevnímala vlastnú bolesť. Srdce jej kmásala trýzeň a vina horšia než samotná smrť. Čím bola lepšia od svojho bezbožného strýka, či od svojho rovnako krutého snúbenca? Obaja si brali čo chceli a ubližovali ostatným okolo. A ona  zabila. Zabila... Trpké slzy dali podobu jej bolesti. Stekali jej po tvári a vpíjali sa do tartanu. No neutrela si ich. Miesto toho sa schúlila do malého klbka v tráve a prsty sfarbené od krvi k nepoznaniu zaryla do tvrdej zeme. Ešte nikdy vo svojom živote sa necítila taká špinavá. Vzlyky otriasali jej telom a bezmocnosť sa za ruku viedla s vinou až do jej srdca, kde ju spoločne týrali. Nič nemohlo z nej sňať to bremeno. Bola vrah...

Kapitola 23. ¦¦ Kapitola 25.

Tak čo? Koľkí z vás ma prekukli a vedeli, že potencionálny vrah je práve Edith? MINE, ty sa nepočítaš, ty mi čítaš myšlienky takmer neustále. ;)

Musím ale priznať, že túto scénu som plánovala pôvodne inak a aj do inej, neskoršej kapitoly. Dlho som sa rozhodovala, ale nakoniec som si povedala, že teraz to bude vhodné. Radšej preskočiť pár týždňov v deji a napísať jednu kapitolu o niečom, ako siliť to a vytvoriť päť, ktoré budú totálne o ničom. Dúfam, že sa vám to takto bude páčiť.

S pozdravom vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 24.: