OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 26.

08.07.2012 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2063×

Kapitola 26.

Elyon zodvihla hlavu a zadívala sa okolo seba. V šere lesa žmúrila oči a nútila svoj zrak pomôcť jej. Dúfala, že šuchot má na svedomí hravý vetrík alebo nejaké malé zvieratko. Keď sotva na dotyk od seba zbadala ľudské nohy, od ľaku poskočila a odtiahla sa čo najďalej mohla. Opatrne zodvihla tvár a s prekvapením si uvedomila, že pozerá na mladíka možno v jej veku, ktorý sa mračil horšie než sám diabol a chladne si ju premeriava, ako by sa nevedel rozhodnúť, či ju má zabiť alebo obísť. Schúlila sa k stromu a rukami si objala kolená. Bála sa čo i len pohnúť, no čosi jej stále našepkávalo, že by mala utekať. Keď si konečne všimla, že jeho tartan má inú farbu ako ten jej, chcela sa zodvihnúť a pokúsiť sa urobiť aspoň niečo. Nevedela, či je to priateľ alebo nie. No ešte skôr, ako sa stihla vyštverať na nohy, schytil ju mladík za pažu a pritiahol si ju k sebe tak, aby sa nemohla ani hnúť.

„Ale, ale, čo robí taká malá holubička, navyše z klanu toho psa McCadena, tak ďaleko za jeho zemou? Tak hovor, pobehlica, zhltla si si vari jazyk?“ zrúkol na ňu gaelsky. Keď bola aj naďalej ticho, zatriasol ňou tak prudko, až jej scvakli zuby.

Elyon vydesila jeho zúrivosť. Prehltla a silou vôle sa snažila prestať triasť od strachu. Nedarilo sa jej.

„Ja...“ začala nesmelo. „Ja som sa.... stra-stratila...“ zahabkala nejasne. Bola priveľmi unavená na to, aby sa pokúšala oklamať ho inak. Nemohla mu povedať, že je na úteku, veď ho nepoznala.

Trpko sa jej vysmial. „Koho sa snažíš obalamutiť, ty malá striga? Každý McCaden vie, kde je jeho prekliata zem. Alebo snáď nepatríš k jeho klanu?“

Elyon pokrútila hlavou v náznaku nesúhlasu. „Nie... tam je môj domov...“ šepla a vzápätí sa zarazila. Už ani nevedela, kam patrí. Kedysi to vedela. Jej miesto bolo tam, kam išiel jej muž. No teraz? Nemohla ho už nasledovať, nemala na to najmenšie právo. A jej útek končí ešte skôr ako vlastne započal v rukách muža, alebo skôr chlapca, ktorého meno ani nepozná. Navidomoči mala odrazu chuť sama sebe sa trpko vysmiať.

„Keď je tam tvoj domov, čo potom hľadáš v lesoch môjho otca?“ spýtal sa, no výsmešnosť sa z jeho hlasu vykradla. Teraz ju nahradila ostrá nevôľa.

Sklonila hlavu. „Nevedela som, že...“ No nemohla dohovoriť. Aby ju umlčal, prudko ňou pomykal, akoby z nej túžil vytriasť dušu.

„Musela si vedieť. Keby si už nevedela, kde končí tvoj... domov, našu pôdu, naše lesy, pozná každý!“

Keby mala viac odvahy, odvrkla by mu, že lesy sú všade rovnaké. Ale ona ju nemala. Miesto toho len naklonila hlavu na stranu v náznaku uvažovania a ticho odvetila: „Ja ju nepoznám. Veď ani neviem, kde som.“

Dlho si ju premeriaval. Elyon sa pod jeho pátravým pohľadom prikrčila a dúfala, že ju nechá ísť. V mysli sa titulovala nie práve slušnými menami. Mala tušiť, že raz predsa len vojde na pôdu, na ktorej nemá právo byť. Lenže pri svojom takmer až zúrivom úteku o tom nepremýšľala. V tej chvíli nemala v hlave ani jedinú myšlienku. Túžila sa proste dostať preč, aby sa nikdy nemusela pozerať na sklamané tváre svojich blízkych, na bolesť z jej neľudskému činu. Zaslúži si muky, ktoré stravujú jej srdce a ničia jej myseľ. Odísť a nevrátiť sa je teraz jej jediným cieľom...

„Nech sa prepadnem,“ zasmial sa odrazu neznámy. Elyon až myklo. „Ty budeš určite tá malá anglická holubička, ktorú si McCaden priviedol a pojal ju za svoju ženu.“

Elyon rýchlo pokrútila hlavou. „To nie je pravda,“ pošepla chvejúcim sa hlasom.

Posmešne sa zasmial. „Uvidíme.“ Ešte skôr, ako jej stihol prezradiť čo také by to mala vidieť, hlasno zahvízdal. Tón sa niesol doďaleka, narážal do stromov. A skôr, než stihla žmurknúť, obklopilo ich niekoľko bojovníkov, ktorí sa pýšili rovnakým farbami. Elyon zalapala po dychu, keď si uvedomila, že im vbehla priamo do náručia. Zachvela sa strachom a prosila dobrotivú Panenku Máriu o zázrak, na ktorý nemala právo. Ale zahynúť v rukách neznámych bojovníkov jej prišlo až príliš kruté.

„Bairn, poznáš túto ženu?“ vyzval niekoho neznámy. Bála sa otočiť, no ani nemusela. Takmer vzápätí sa pred ňou zjavil vysoký muž a prenikavým pohľadom na ňu vzhliadol.

„To je tá anglická pobehlica, McCadenova ženuška,“ prehlásil stroho a zhnusene zvraštil tvár.

Mladík jej rukou zovrel tvár, až pocítila jeho palec vtlačený hlboko v líci. Tváril sa nanajvýš spokojne.

„Zlato k nám doslova pribehlo samé, čo poviete?“ obrátil sa s otázkou na svojich mužov. No ešte skôr, ako mu stihli odpovedať, presvišťalo čosi okolo nej a zabodlo sa to do stromu rovno pred ňou. Až keď sa pozornejšie prizrela, spoznala v tom niečom dýku. S istotou vedela, že keby sa mladík v poslednú chvíľu neuhol, teraz by bol mŕtvy.

„Chyťte ho a zviažte! Určite patrí k tejto holubičke. Nech trpí vedomím, že sme mu ju zobrali,“ prehlásil posmešne.

Elyon naňho vytreštila oči a pokúsila sa mu vytrhnúť. On akoby jej plané pokusy ani nevnímal. Proste ju ďalej držal a keď mu niekto podal dlhý kus lana, zviazal jej ním ruky tak pevne, až sa jej zdalo, že ich už vôbec nemá. Do uší jej doľahol krik a známe zvuky boja. Bála sa otočiť, no aj tak vedela, čo tam uvidí. Srdce jej našepkávalo, že to Vane sa prihnal jej na pomoc. Opäť ju túžil zachraňovať. Aj napriek vedomiu toho, čo spáchala. Rozkazy svojho brata bral viac ako vážne. Chcela ho ešte poslednýkrát poprosiť o pomoc, no nemala možnosť. Mladík si ju prekvapivo ľahko prehodil cez rameno. Nezmohla sa na viac ako slabý výkrik ohromenia. Rukami ho udrela do chrbta, no on sa len slabo mykol a viac si ju nevšímal. Preniesol ju kdesi za stromy a zastal. Elyon nevedela, aké más ňou úmysly, no nemohli byť dobré. Visela mu dolu hlavou z pleca akoby bola len vrece zemiakov. Vzápätí ju zodvihol a položil na široký chrbát koňa. Keď prudko vyrazil tryskom vpred, pevne k sebe primkla viečka, aby zahnala pocit slabosti. Cítila, ako ju obchádzajú mdloby a z neustáleho nadhadzovania sa jej roztancoval aj žalúdok. Vietor jej výskal v ušiach a strapatil jej vlasy. Odrazu zacítila, ako jej mladík poklepal po chrbte.

„Ospravedlň moju nevychovanosť, holubička. Moje meno je Cailean McLeod. Som synom zemana a tebe by som radil, aby si k nemu prechovávala úctu, hoci sa u nás dlho nezdržíš,“ zasmial sa.

Elyon pri vyslovení toho mena strnula a ďakovala Bohu za to, že nič nezjedla. Inak by sa so svojim jedlom stretla po druhýkrát. 

***

Vane sa mračil na svojich troch protivníkov. Nebol to rovný boj a všetci to vedeli. Mysleli si, že ho rýchlo premôžu a odídu si proste domov. Ale to im nemohol dovoliť. Nie, keď mali Elyon a on nemal ani len potuchy, prečo ju odviedli preč. Musí sa to dozvedieť.

„Bairn, skončime to. Som hladný,“ ozval sa odrazu jeden z nich a rozosmial sa, akoby povedal niečo smiešne.

Vane nechal zúrivosť, aby mu zaplavila telo. Vždy preklínal Boha za to, že mu nedoprial nevedomosť spánku dlhšie, no teraz bol za to rád. Zobudil sa a už len začul, ako niečo prelomilo halúzku neďaleko neho. Ani sa tam nemusel pozerať, aby sa uistil, že to bola Elyon. Mal očakávať, že sa pokúsi utiecť. Bol s ňou tak dlho, že poznal jej myseľ skoro tak dobre ako svoju vlastnú. Vybral sa za ňou, no zranenie ho značne spomalilo. No nevzdával sa. Ale aj tak prišiel neskoro. Už z diaľky videl tie farby, zračilo sa v nich najväčšie nebezpečenstvo pre kohokoľvek z klanu McCadena. A medzi nimi bola Elyon a triasla sa. Bez rozmyslu vrhol dýku na toho, čo ju držal vo svojich špinavých rukách, no minul. V poslednú chvíľku sa neznámy uhol. Vzápätí aj s Elyon prevesenou cez plece ušiel. Zbabelý pes. Horší sú už len Angličania.

Z vysokej čižmy vytasil svoju dýku a skôr, ako stihol ktokoľvek žmurknúť, vrhol ju po najvyššom mužovi. Výsmešnosť v jeho výraze nahradilo číre zdesenie, a potom bezmocnosť. Keď padol ani podťatý na kolená, všetci vedeli, že je mŕtvy.

„Za toto zaplatíš vlastným životom!“ vykríkol jeden z nich a vrhol sa vpred.

Vane nemal chuť zahrávať sa s nimi. Po prvýkrát za svoj život bol úprimne rád za dlhé roky, ktoré prežil tým najtvrdším výcvikom. Len vďaka nemu teraz dokázal veľkému bojovníkovi podkopnúť nohy a jedinou ranou mu prelomiť krk ľahšie ako by zlomil vo dvoje tenučkú triesku. Posledný bol taký vydesený tým, čo videl, že sa ani nepokúsil brániť, keď ho prevalil na zem a dlaňou mu zatlačil na krk.

„Povedz mi, kam ten pes zobral to dievča. Rýchlo!“ vyzval ho, hrozivo sa mračiac.

Bojovník, ktorý pripomínal skôr chlapca než muža, sa prudko otriasol. „Neviem... neviem! Asi do sídla nášho zemana!“

„Na čo by McLeodovi bolo jedno dievča?!“

„Prišiel k nám jeden muž a dal nášmu zemanovi mnoho zlata. Výmenou za to žiadal, aby sme mu priviedli McCadenovu anglickú ženu čo najskôr a nezranenú. Zeman pristúpil na dohodu. Tešil sa, že tomu prekliatemu bastardovi oplatí stratu svojich bojovníkov!“ kričal mladík.

Vane sa trpko pousmial. Zvláštne, ešte nestratil vlastnosť desiť všetkých vôkol seba. Rozosievať bolesť a strach bolo kedysi jeho denným chlebom. Dnes je to už len trpká spomienka kdesi v čiernote jeho minulosti.

„Kto je ten muž?“

Mladík naprázdno prehltol. „Tvrdil, že je z Nížiny. Vraj má s McCadenom spor!“

Vane si ho premeral od hlavy po päty. „Kde máš koňa?“

„Ta-tam,“ ukázal kamsi za seba, kde sa medzi stromami mihotalo slabé svetlo prebúdzajúceho sa dňa.

Prižmúrenými očami sa opäť pozrel na mladíka. Pohľad na jeho strach a bezmocnosť mu pripomenul, že nie je nič príjemné cítiť sa tak. Celý život bojoval, aby to nikdy nemusel znovu zažiť. Len akýsi dávno zabudnutý kus jeho samotného, ktorý ho teraz celého ovládol, doprial tomu mladému život. Miesto toho, aby ho proste zabil, mu iba hlavu silno udrel do zeme. Oči sa mu takmer okamžite zavrátili a upadol do bezvedomia. Nechal ho tam proste ležať a vybral sa hľadať koňa smerom, ktorý mu ukázal. Nemusel hľadať dlho. Hneď za poslednými stromami sa ticho skrývala malá čistinka, na ktorej sa pásli tri kone. Nezdržiaval sa výberom. Proste odviazal toho najbližšie k nemu, zbavil ho sedla a tryskom vyrazil späť domov.

Jeho myseľ ho neustále častovala mnohými výčitkami. Nikdy nestratil toho, koho mal chrániť. Vedel, že Elyon sa viní z toho, čo sa stalo na tej lúke, než to už bolo čokoľvek. Nevedel, čo presne sa tam odohralo, ale Edith bola mŕtva. Dobre vedel, že si to zaslúžila. Bol si viac ako istý, že to ona naňho vystrelila, rovnako ako predtým prerezala Elyon remeň na sedle. Mala len šťastie, že sa pobrala na onen svet skôr, ako sa o tom stihol dozvedieť Keith.

Zúrivosťou sebe vlastnou pobádal koňa do stále rýchlejšieho a rýchlejšieho cvalu. Telo sa mu chvelo zlou predtuchou a strachom. Po prvýkrát za svoj život ho stravoval strach taký mocný, až sa ho obával. Nikdy sa nebál, hoci už mnohokrát hľadel do tváre samotnej smrti. Lenže stratiť Elyon, ženu, ktorú si úprimne vážil a mal ju rád ako sestru, ktorú nikdy nemal, mu pripadalo priveľmi kruté. Nezaslúžila si taký osud.

Odrazu jeho bolesťou naplnené spomienky prehlušil mocný rev plný zlosti. Musel by byť hluchý, aby ho nerozoznal. Otočil koňa tým smerom a keď precválal pomedzi vysoké kríky, zbadal pred sebou niekoľkých bratových bojovníkov a v strede samotného zhromaždenia svojho rozzúreného brata, ktorý rozhadzoval rukami a hádal sa s akousi ženou. Keď sa jej prizrel, spoznal v nej ženu, ktorú mu predstavili ako Kennu. Pokrútil nad tým hlavou. Ani nepočkal kým kôň zastane a proste zoskočil. Hoci sa mu zakolísala zem pod nohami, nezastavil sa a dlhými krokmi zamieril ku Keithovi, ktorý sa naňho mračil v predzvesti pohromy v podobe jeho hnevu a prívalu výčitiek.

Zodvihol ruky. „Ešte skôr, ako sa stihneš spýtať čo sa stalo, by si mal vedieť, že tvoju ženu odviedol McLeodov syn.“

***

Elyon sa s trhnutím prebudila z nepokojného spánku. Netušila, ako dlho ju milosrdná tma uchránila pred bolesťou a bezútešnou podobou jej nového utrpenia, ale nemohlo to trvať celý deň. Zdalo sa jej, že slnko stále svieti rovnako mocne ako v okamih, keď zatvorila oči. Telo jej stravoval neznámy plameň a zdalo sa jej, akoby každý úd oťažel. Slúžtička, ktorá jej odmietla prezradiť svoje meno, stále sedela v rohu a čosi plietla. Ešte skôr, ako si stihla prezrieť miesto, kde mala v zajatí prežiť zvyšok života, sa prudko rozrazili dvere. V nich stál vysoký muž, ktorý vyzeral takmer presne ako ten mladík v lese. Ale tento mal vlasy pretkané šedinami a tvár mu zdobila dlhšia brada. Videla akosi rozmazane, no nie až tak, aby nespoznala zemana McLeoda, hoci pre ňou stál prvý raz v živote.

„Takže si už opäť medzi živými, dievča. Aby si nepovedala, že som zlý hostiteľ, dovoľ mi predstaviť sa – moje meno je Patrick McLeod, som zeman a pán tohto domu,“ povedal hrdo, ba až obradne.

Elyon len kývla hlavou na znak súhlasu.

„Niekto za tebou prišiel,“ pošepol a odstúpil od dverí, aby mohol vojsť muž, ktorý až doposiaľ stál za ním.

Elyon žmúrila oči, aby videla aj do šera chodbičky. Ale nemusela sa snažiť dlho. Ani nestihla žmurknúť a dnu vošla osoba, ktorú túžila vidieť najmenej zo všetkých. Prikrčila sa pod prílivom strachu, ktorý akoby sa jej prišiel vysmievať, že je taká slabá. Priamo pred ňou sa týčil prelud z jej najhorších nočným môr a zúrivosť zdobila jeho tvár ako aureola svätcov. Keď k nej vykročil, schúlila sa na lôžku a zavrela oči v predzvesti bolesti. Už dávno sa naučila, že takému ukrutnému mužovi, akým bol Milles de Creayon, nikdy neutečie. Nikdy.

Kapitola 25. ¦¦ Kapitola 27.

Dúfam, že sa vám táto kapitola páčila. Ako ste si iste všimli, pomaly sa blížime do finále. Neodhadujem si povedať, koľko kapitol nás ešte čaká, ale určite ich už nebude veľa.

Túto kapitolu by som chcela venovať najmä svojmu dvojčátku blotikovi. MINE, ďakujem za pomoc s Ailis. Bez teba by to nebolo ono. A tiež opäť ďakujem za krásny víkend strávený v Ostrave. Síce nám pieklo totálne na hlavy a skoro sme zomreli, ale ani to nám nezabránilo si to totálne užiť. A len tak medzi nami, toho nášho alkoholika som už poslala na liečenie, takže potom sa oňho môžeme ešte pobiť. ;)

S pozdravom vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 26.: