OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 27.

15.07.2012 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1855×

Kapitola 27.

Elyon so stále zatvorenými očami pozorne počúvala, čo sa to deje okolo nej. Myseľ jej odmietala prezradiť, čo si na ňu ten zlý muž prichystal za príkoria, ale nemusela ani na tú odpoveď vyčkávať. Vedela si to veľmi dobre predstaviť a náležite sa ich báť. Prežila peklo, aby raz mohla dúfať v raj. No nemala nádej, že by tam raz zavítala. Priveľký hriech ťažil jej srdce, príšerná bolesť zvierala jej dušu. Očakávala očistec plný trýzne a viny. Ale o tom, že bude až taký krutý, nesnívala ani v tých najhorších nočných morách. Priveľkú cenu si pýtal Všemohúci.

„Teraz splň našu dohodu. Priveď svoje vojská a prinúť McCadena, aby vrátil pôdu, ktorú neprávom ukradol jeho starý otec!“ začula odrazu Elyon hlas. Vedela, že patrí zemanovi McLeodovi.

Barón de Creayon si neslušne odfrkol. „Si priveľmi dôverčivý, Škót. To nevieš, že vojsko, ktoré nevidíš, nemusí jestvovať?“

Elyon sa takmer trpko zasmiala. Očakávať od takého človeka akým bol sám barón čokoľvek okrem smrti, bolo viac ako pochabé. Navidomoči jej prišlo na um, prečo sa práve Škót rozhodol vložiť svoju dôveru do rúk Angličana.

Začula známy zvuk vytasenia meča. „Ty had, obyčajný luhár! Toto dievča je tu pre tvoj rozmar a nie preto, aby si posilnil naše rady svojimi bojovníkmi! Odíď!“

„Som tvojím hosťom, sám si to zvestoval všetkým svojim ľuďom. Nemôžeš ma len tak vyhnať,“ vysmial sa mu barón.

„Toto je môj domov a ja si doň pozývam koho chcem a teba môžem vyhnať. Veď si luhal aj v tom, kým si!“ obvinil ho zeman.

„Keď som prišiel, spýtal si sa jediné – odkiaľ. Odpovedal som, že z Nížiny. Zabudol si na to, že odtiaľ nemusím pochádzať. Moja pôda je v Anglicku, ty pochábeľ!“

Zeman spustil prúd gaelských nadávok. „Mal som to vedieť, veď nepoznáš ani našu reč!“

Elyon opatrne od seba odchýlila oči a zadívala sa na výjav pred sebou. Muž, ktorý bol zemanom klanu, držal meč v oboch rukách a jeho ostrie smerovalo na hruď ňou toľko obávaného Angličana. Triasla sa ako lístoček vo vetre. Netrúfala si odhadovať, či od strachu alebo čohokoľvek iného. Snažila sa zaplašiť nástojčivú myšlienku, ktorá jej náhle prišla na um. No nedokázala ju zastaviť. Preliala sa ňou vlna dlhoročnej bolesti a krivdy a doposiaľ neznámym pocitom neprajnosti si želala, aby bol škótsky muž rovnako odvážny a silný ako každý na Vysočine. Úpenlivo prosila nebesia, aby si zobrali k sebe tú čiernu dušu, rovnako zlú ako je tá jej.

„Hneď a zaraz prepusť toto dievča!“ prikázal zeman.

Barón sa mu opäť vysmial. „Neprikazuj, nie som jedným z tvojich spojencov. Keby si nebol pochabý, vedel by si, že nikdy nemáš veriť mužovi, ktorý prichádza ponúkať pomoc.“

„Jean,“ obrátil sa odrazu zeman na slúžtičku, ktorá doposiaľ ticho sedela v rohu malej komnaty, „ihneď priveď môjho syna!“ prikázal jej.

Žena vyskočila ladne ako laň a rýchlo sa vybrala splniť príkaz svojho pána. Keď už mala dvere takmer na dosah ruky, schmatol ju barón okolo pása a kým stihla čo i len vykríknuť, pritiahol si ju k sebe na hruď. Ku krku jej pritískal pomerne malú dýku. Keďže k nej stál otočený plecom, nevidela mu do tváre. Ale ani nemusela. Veľmi dobre si pamätala ten obraz potešenia z niečieho utrpenia, ktorý tam mal vždy, keď mohol ničiť iných.

„Toto je pre to, aby si mal na pamäti, že mne nemožno hatiť plány,“ pretisol pomedzi zuby rozzúrene. Elyon presne vedela, čo bude nasledovať, no ani tak nestihla zavrieť oči včas.

Akoby sa čas okolo nej rozhodol mučiť ju ešte viac, plynul odrazu akosi pomalšie. Barón jediným plynulým pohybom prešiel žene dýkou po krku, akoby to robil každý deň. V ušiach k nej s ozvenou prichádzal jej bolestný výkrik, no to už videla len temnotu. No svoje uši nevedela oklamať tak ľahko. Počuli, a jasne jej do mysle prinášali, zvuk dopadajúci kvapiek na zem. Prudko k sebe pritískala viečka, aby ovládla prudký nával nevoľnosti. V ústach pocítila príšernú pachuť žlče a celá rozochvená úpenlivo prosila svoj žalúdok, aby ju ušetril od týchto telesných múk.

„Pamätaj, Škót,“ prehovoril barón s posmechom v hlase, „nezačínaj si s Angličanmi. Ak sa ešte raz sprotivíš mojim zámerom, môj vrah bez zaváhania pripraví o život tvojho syna, dcéry i ženu.“

„Prekliaty Angličan, mal som ťa spoznať!“ vykríkol zeman.

Barón sa opovržlivo zasmial. „Nie, keď som to nechcel. Ale teraz máš dôležitejšiu úlohu. Dovedieš sem kňaza. Chcem konečne pojať svoju snúbenicu za ženu.“

Elyon by mohla odprisahať, že jej srdce poskočilo ako neposedná kozička na lúke. Zalapala po dychu a už ani nepredstierala, že jej nie je zle. Chvela sa po celom tele, po čele jej cícerkami stekal studený pot. Trest za jej previnenie mal mať podobu doživotného utrpenia. Možno by si to zaslúžila, no nie až tak. Keby len mala silu bojovať! No bola taká slabá, že sa sotva držala v bdelom stave, nieto aby pozdvihla zbraň na toho anglického barbara. Keby jej nebolo tak biedne, aj by sa sama sebe vysmiala. Ešte prednedávnom nenávidela Škótov a najviac svojho Keitha. Teraz ho ľúbi z celého srdca a hoci ho od seba odohnala, škótsky ľud považuje za svoju rodinu omnoho viac ako anglický.

„Táto lady je oddaná pred Bohom za iného muža,“ prehovoril zeman, čím prehlušil jej smutné úvahy.

„Tu je listina od samotného anglického kráľa, ktorý ňou anuluje ich zväzok. Ubezpečil som ho, že bol uzavretý proti vôli tejto vzácnej lady. Neváhal pripojiť ani svoju pečať, pokojne si ju overte,“ povedal zaliečavým hlasom.

Elyon nevedela, čo sa dialo potom. Mala pocit, akoby upadla do krátkeho spánku, pretože keď opäť nadobudla úplnú moc nad vlastným telom, bolo v izbietke podivné, ťaživé ticho, ktoré prehlušoval len splašený tlkot jej srdca a namáhavé odfukovanie. Bolo jej teplo akoby ju už mučili pekelné plamene, no zároveň ju ťažila ťarcha stále mokrého tartanu. Odrazu kdesi za sebou počula zvuk krokov. Cítila sa priveľmi slabá na to, aby tam pohliadla

„Tak, tak, ty malá pobehlica,“ ozval sa mrazivý hlas, z ktorého ju striasalo ešte viac, „tvoj čas ubehol. Teraz na nás čaká dohoniť zameškané.“

Keď pocítila jeho ruku, ako jej k sebe priťahuje zápästia, vedela, že je zle. Chcela sa brániť, ale nemala na to silu. Párkrát pomykala rukami v náznaku útoku, ale napokon to vzdala. Len ležala nehybná ani mŕtva a privolávala k sebe milosrdnú tmu. Lebo len tá ju dokáže ochrániť pred bolesťou, ktorá mala nadísť v nasledujúcich chvíľach.

***

Keith si unavene pošúchal tvár a opäť k nebesiam vyslal tichú modlitbu s prosbou o pomoc. Nikdy sa nepokladal za prílišne zbožného človeka, ale za posledného pol dňa si pripadal ako samotný mních. Už dlhé dni mal prazvláštny pocit akoby mu niekto neustále stál za chrbtom a sledoval aj ten najmenší pohyb jeho tela. Zvaľoval vinu na veľké množstvo povinností. Kým tu boli bratia jeho ženy, bolo všetko správne. Elyon sa usmievala a bola šťastná. Konečne sa dokázala zmieriť s vlastnou milosťou a dala odpustenie vlastnému otcovi. Nikdy to nepovedala, ale poznal to na jej rozžiarenej tvári. Ešte nikdy mu nepripadala krajšia. Vždy, keď na ňu pohliadol, zaplnilo sa mu srdce nehou a hoci bol bojovník a taký cit ho mohol oslabiť v boji s nepriateľom, nebránil sa mu. Nie potom, ako mu vyjavila vlastné srdce. Akoby si niekedy zaslúžil takú dokonalú ženu. Bol pokojný, vyrovnaný so svojim životom. Až do okamihu, keď sa pobrali domov bratia jeho ženy. V ten istý deň sa ani Vane, ani Elyon nevrátili. Vedel, že mal veriť tichému šepkaniu svojej mysle. Našepkávala mu, aby sa mal na pozore. Ale on to neurobil. Keď v ten večer pricválala miesto Elyon jej teta Kenna, len so sklonenou hlavou prijal jej tirádu, vlnu obvinení, i menej tichý hnev. Vedel, že si ich zaslúžil právom.

„Nikdy som ti nemala dať moju neter za ženu. Mal si ju chrániť a nie stratiť!“ vyčítala mu opäť, čím ho vytrhla z jeho bolestných úvah.

Zamračil sa pod náporom nevôle. „Ja ju chránim, keby tomu tak nebolo, mala by sa omnoho horšie.“

„To tvrdíš ty, ty svojhlavý Škót! Možno som predsa len mala sľúbiť Elyon niekomu... schopnejšiemu!“

„Elyon má všetko, čo si môže priať a ja ju ochraňujem, rovnako aj celý môj klan! No nie som všemohúci!“ rozohnil sa, celkom zabudnúc, že vôkol neho postávajú jeho bojovníci a očakávajú jeho príkazy.

Kenna mu priamo do hrude zabodla prst a častovala ho tým najviac vyčítavým pohľadom akým vedela. „Mal by si byť!“

Rozzúrene zreval ako samotný medveď. Telom sa mu šíril nepredstaviteľný hnev premiešaný s trýzňou. Gniavili ho zlé predtuchy toho, čo by sa mohlo Elyon stať. Nikdy nebola na noc niekde v divočine alebo lese a už vôbec nie v búrke. Je s ňou síce Vane, ale ten strach stále ostával s ním. Šepkal mu do uší, nútil ho triasť sa ani osika. Pripadal si ako slaboch, ako človek, ktorý nedokáže urobiť nič pre niekoho iného okrem seba.

„Na Vysočinu som ju priviedla preto, aby bola v bezpečí a nie preto, aby si ju stratil!“

Zhlboka sa nadýchol. „Pozrite sa, lady, vašu neter nájdem aj keby to malo byť to posledné, čo v živote urobím.“ Viac sľúbiť nemohol. Len dúfal, že bude v poriadku.

„Kenna, moje meno je Kenna!“ vykríkla nahnevane.

Keith znovu vykríkol, tentoraz omnoho silnejšie. Žena pred ním o krok ustúpila, no neprestala sa naňho mračiť. Rozhodil rukami v náznaku bezmocnosti. On predsa vedel, ako sa volá! Už tak sa cítil ako malé chlapča, ktoré porušilo otcov zákaz a liezlo po vysokánskych stromoch. A táto žena to ešte umocňovala svojim večným ponosovaním sa nad jeho nechuťou oslovovať ju menom. Už-už sa hotoval povedať jej niečo od srdca, keď sa odrazu z húštia vyrútil jazdec. Len raz sa mu prizrel a ihneď vedel, že je to jeho brat. Radosť však ihneď vystriedala zúrivosť, keď zbadal, že je sám. S nie práve milým výrazom v tvári mlčky čakal, kým takmer ešte za jazdy zoskakoval z koňa a prebiehal k nemu.

Zodvihol ruky v bezmocnom výraze, akoby vedel, že ho zahrnie výčitkami. „Ešte skôr, ako sa stihneš spýtať čo sa stalo, by si mal vedieť, že tvoju ženu odviedol McLeodov syn.“

Srdce mu zamrelo spolu s menom jeho úhlavného nepriateľa. „A ako sa k nej dostal? Kde si bol vtedy ty?“ obvinil brata.

„Ja som vtedy bojoval o život. Nemohol som sa sám vybrať na jeho zem. A ešte keď som zranený,“ dodal stíšeným hlasom, aby ho počul len Keith a Kenna.

Zamračil sa na brata. „Zranený? Povedz mi, čo sa stalo včera.“ So založenými rukami čakal, čo odpovie a presviedčal sám seba, že vysadnúť na koňa a hnať sa s vetrom o závod za svojou ženou by nebolo najmúdrejšie.

„S Elyon sme po odchode jej bratov zašli do lesa neďaleko odtiaľto. Bola smutná,“ začal svoje rozprávanie Vane. „Myslel som, že sa bude chcieť vrátiť za tebou hneď ako sa upokojí, ale ona odo mňa žiadala, aby som ju zobral na lúku za riekou, kde rastú maliny.“

Keith sa zamračil pod náporom nevôle. „Je to dlhá cesta, mal si ju presvedčiť, aby tam nechodila.“

„Snažil som sa, ale bez úspechu. Tak sme sa tam vybrali. Len sme prekročili rieku a niekto ma zasiahol šípom. Padol som k zemi a ostal som pri sebe dostatočne dlho na to, aby som pochopil, že to Edith sa usilovala o život tvojej ženy.“

Davom bojovníkov to zašumelo, keď počuli meno tej krásnej ženy. Aj sám Keith váhal uveriť takej pochabosti, no jeho brat by ho nikdy neklamal. Nebol by si pomyslel, že krásna a ako lupeň ruže jemná Edith by dokázala prepadnúť temnosti pomsty. Len dúfal, že ju nezranila. Hoci si nevedel predstaviť, prečo by chcela zaťažiť svoju dušu takým horkým hriechom, niečo v ňom mu našepkávalo, že to má súvis s ním. Neodmietol ju predsa tú noc, keď konečne zavítal domov a nenazval ju takmer pobehlicou? Tieň viny zahmlil jeho myseľ. Ak sa Elyon niečo stalo kvôli jeho nerozvážnosti, do smrti sa za to bude škvariť v ohňoch pekelných.

„Keď som sa prebral,“ pokračoval vo svojom trpkom rozprávaní Vane, „bol takmer večer. Elyon ležala nehybne v tráve a Edith bola mŕtva. Neviem, čo sa tam stalo, ale tvoja žena bola bez zranenia. Prinútil som ju nasledovať ma smerom domov, ale keď sa búrka len zhoršovala a padla tma, nemohli sme. Preto sme sa uchýlili na noc do lesa. Keď som sa ráno prebral, bola Elyon preč, no nebola ďaleko. Kým som ju však dobehol, mal ju v pazúroch ten bastard McLeod. Poslal na mňa svojich bojovníkov. Jeden mi prezradil, že jeho zeman sa spojil s niekým z Nížiny.“

Keith sa zhlboka nadýchol a položil bratovi ruku na rameno. „Urobil si, čo si mohol, Vane. Nezabránil by si ich činu. Spoločne privedieme Elyon späť domov. McLeod je možno nemilosrdný, ale nie až tak, aby sa pomstil na žene.“

Nemohol uveriť, že napriek tomu, ako ním lomcovala zlosť a nenávisť, dokázal upokojovať vlastného brata. Poznal jeho premýšľanie, ktoré sa tak veľmi ponášalo na jeho vlastné. Vedel, že si kladie za vinu to, čo sa stalo. Veril, že Elyon neochránil vlastným životom, ako prisahal. No len jeho žena mala moc vytrhnúť ho z pazúrovej tej zákernej starej strigy menom vina. Len jej odpustenie. Ale najskôr ju musí priviesť naspäť k sebe domov, aby ju uistil, že ani smrť Edith nezmenila nič na tom, čo k nej cíti. A o čo všetko by prišiel, ak by ju stratil.

Vystrel sa a pozrel na svojich bojovníkov. „Na kone! Vaša pani vás potrebuje!“ Keď videl, že žiadny z nich nezaváhal, pocítil nepredstaviteľnú hrdosť. Jeho žena dokázala zázraky. Nedôverčivosť mužov sa zmenila na oddanosť rovnako rýchlo ako počasie po jarnej búrke.

„A ty, brat môj,“ položil opäť Vaneovi ruku na rameno, „pocválaš po mojom boku. Privedieme Elyon späť.“

Otočil sa ku Kenne, no tá už sedela na koni. „Ani ma neskúšaj zastaviť. Možno Cornelia tvoje rozkazy prijíma, ale mojím pánom ešte nie si. To si treba zaslúžiť,“ odvrkla mu, no v očiach mala obavy rovnako mocné, ako pociťoval sám. Kývol jej na znak súhlasu a sám vysadol na svojho žrebca. Vzápätí ho popchol do trysku.

Cesta k tomu zaslepenému starcovi viedla po úbočí hory a najvyšších kopcoch. No ani taká strastiplná púť ho nemohla odradiť od zámeru priviesť svoju ženu domov. Prekliaty spor. V dnešných časoch už nikto nevedel, komu patril ten kus neúrodnej zeme, kde sa pásol dobytok jeho ľudí. Starec tvrdil, že zem je jeho. Vraj tam pásaval kravu ešte ako malý chlapec. Nemohli sa dohodnúť. Keith by bol ochotný odstúpiť mu ten kúsok zeme a ponúkol prímerie, keby nežiadal aj časť lesov ako daň za toľké roky krivdy. To už pripustiť nemohol. A tak trval spor aj naďalej. Nemohlo uveriť, že by sa taký vážený muž odhodlal uniesť nevinné dievča len kvôli vlastným záujmom. Jeho žena predsa nebola na svete, rovnako ako on, keď ten prekliaty spor započal.

Odrazu ho z nie práve šťastných úvah vyrušila ozvena, ktorá k nemu niesla zvuky podobné cvalu niekoľkých koní. Pritiahol svojmu žrebcovi uzdu a zodvihol zovretú päsť nad hlavu, aby dal znamenie aj ostatným. Spomedzi stromov sa vyrútila procesia siedmych jazdcov odetých do farieb McLeoda. Keith siahol na meč, no nevytasil ho. Lomcovala ním zúrivosť, no nie až taká, aby bez dôvodu útočil.

Keď muži zastali rovno pred ním, spoznal v jednom z nich zemanovho jediného syna. Muža, ktorý odviedol jeho ženu proti jej vôli.

„Pokorne ťa zdravím, zeman. Prichádzam v túto zlú dobu s ponukou mieru od môjho otca a jeho ospravedlnením. Ja sám ti núkam svoju pomoc.“

Keith vyštekol trpkým smiechom. „Prečo mi ho potom nepriniesol sám, ale rovno uniesol moju ženu?“

„Veril, že muž, ktorý mu ponúkol pomoc, bol Škót z Nížiny. Všetci sme boli oklamaní, zeman. Angličania vtrhli na našu zem a moju rodinu držia v zajatí,“ povedal s trpkosťou.

Keith zavrel oči pred pravdou, no nemohol ju umlčať. Vedel, že minulosť ich raz dobehne a bude jej musieť čeliť spoločne so svojou ženou. Prisahal, že pomstí tú strašnú krivdu a zabije muža, ktorý jej miesto lásky pripravoval roky len muky a trýzeň. Nechcel veriť, že ten deň už nastal. Nemohol. No napriek tomu to bola pravda.

„Vieš jeho meno?“

Mladík pokrútil hlavou. „Kým som utiekol, otec mi povedal len to, že ten muž nazýva tvoju ženu svojou snúbenicou."

Kapitola 26. ¦¦ Kapitola 28.

Ak by niekomu z vás prišlo správanie starého zemana a jeho syna podivné, vysvetlím to takto: boli presvedčení, že veria správnej osobe, no tá osoba ich zradila. Preto urobia všetko pre to, aby tej istej osobe zhatili plány. Aj keby sa kvôli tomu museli spojiť s nepriateľom.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila a zanecháte mi nejaký ten komentárik. :)

A pre informáciu - toto je predposledná kapitola.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 27.: