OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 7.

05.04.2012 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1767×

Kapitola 7.

Keith nevedel, koho väčšmi zaskočil svojim výbuchom. Seba, alebo tú dievčinu? Nech sa však nad tým zamýšľal ako chcel, nemohol si to vysvetliť. Proste sa zobudil na krik neznámeho muža, ktorý prial smrť niekomu, koho videl možno po prvý raz v živote. Nezaváhal a vyslovil prvé slová, ktoré mu slina priniesla na jazyk. Prehlásil ju za svoju. A podľa výrazov svojich druhov si zatiaľ len oni uvedomili dopad jeho slov.

Sediac na tvrdom lôžku, snažil sa zaostriť na vzdialenú postavu muža pri dverách. To, že ho museli Colin s Merillom držať, aby sa na tú Angličanku nevrhol, ho zvláštne rozhnevalo. Nikto nemá právo takto vystúpiť proti žene.

Pohľad stočil na dievčinu. Oči mala plné zmätku a plápolal v nich zvláštny plamienok. A upierali sa na jeho odhalenú hruď. Možno ho to nemalo až tak potešiť.

„Prečo vy Škóti musíte...“ spustila do mŕtveho ticha dievčina. Nemohol ju nechať dohovoriť. Ona je vážne taká pochabá, že ani nevie prejaviť vďačnosť, keď sa jej usiluje chrániť život?

Prevŕtal ju ostrým pohľadom. „Ticho, žena!“

Možno to spôsobil jeho tón, alebo pohľad, ale okamžite zmĺkla. Očividne jej ešte stále záleží na vlastnom živote. Tvár opäť stočil na zavalitého muža.

„A teraz mi vysvetli, prečo bez dôvodu útočíš na moju ženu a ja možno zvážim tvoj ďalší osud.“ V hlase mal takmer ľadový pokoj, no v žilách mu prudko tepalo. Dlaň ho svrbela z potreby zovrieť v nej meč... a odťať tomu mužovi hlavu.

„Tak?“ pobádal ho k odpovedi. Stále iba mlčal.

Sklonil hlavu, no predsa len začal. „Na krku má znak toho muža. Toho, ktorý zneuctil moju ženu i dcéru. A potom obe bez výčitky zabil. Pred mojimi očami!“ zreval. No tentoraz to bol zvuk plný bolesti a smútku. Elyon sa zovrelo srdce ľútosťou. No len dovtedy, kým jej myseľ nepochopila jeho slová.

„To nie je pravda! Môj otec by nikdy nič také neurobil!“  

Keith sa už hotoval postaviť, no zastavil ho Colinov nesúhlasný pohľad. Podľa nemo mal len mlčky sedieť a nechať to dievčisko, aby samo bojovalo proti tomu mužovi. Len nevoľky priznal, že hoci by ho nikdy nebol poslúchol, teraz to urobiť musel. Bol ešte príliš oslabený na to, aby ho vlastné nohy dokázali udržať.

Muž sa vzoprel svojim väzniteľom, no bez úspechu. „Neveríš tomu, Angličanka. A predsa pred dvomi rokmi sadol na koňa a prišiel do môjho domu.“

Elyon zúrivo krútila hlavou. „Nie, to nie je pravda. Môj otec je už dlhé roky na onom svete!“

„Nazývaš ma klamárom, Angličanka?“ zreval. Colin ním prudko mykol, aby ho varoval. Na jeho rodinu nikto nebude zvyšovať hlas. „Tak ver tomu, že ním nie som. Starý barón je možno mŕtvy, ale jeho syn nie!“

Keby Kenna ešte stále nezadržiavala Elyon pred útekom, bola by padla na zem. Slabosťou sa jej podlamovali kolená, keď sa jej myseľ snažila odmietnuť a poprieť tie nehanebné výmysly. Ona predsa nemá brata! Keby ho mala, vie o tom. Otec by jej to bol prezradil. Bola si tým istá. Ona svojho ocinka predsa pozná...

„Nemal syna. O tom by som niečo musela vedieť,“ hlesla takmer nečujne. Ani nevedela, že tie slová vôbec vyslovila. Akoby bola v akomsi tranze.

„Tak vedz, že to, čo hovorím, je pravda. Dlhé roky som slúžil starému barónovi. A muž, ktorý sa prehlasuje za jeho syna, ním aj je. Akoby mu z oka vypadol!“

Elyon sa pri jeho slovách otriasla. Ale až teraz si poriadne prezrela jeho tvár. Keď vrazil dovnútra, všimla si len jeho špinavú bradu. Teraz pohliadla na jeho tvrdé črty, na vypálenú jazvu po okom. Pamätala si ju. Bola síce ešte veľmi malá, keď ho videla naposledy, ale rozhodne ho poznala. Predtým, keď žila iný život. Veď len vďaka nej tú jazvu mal. Ako mohla byť taká slepá a nevšimla si to? No vzápätí si aj odpovedala. Kto by si prezeral človeka usilujúceho o jeho život...

„Fergus?“ oslovila ho váhavo. „Ty si predsa Fergus. Starý kováč.“

Muž vyzeral akoby zbadal ducha. „To už dávno nie je pravda. Barónov syn ma pár rokov po smrti svojho otca a dcéry vyhnal. Ako skoro každého.“ V zajatí spomienok rýchlo potriasol hlavou. Prázdny pohľad uprel na Elyon. „Ale ako to môžeš vedieť, Angličanka?“

Elyon po tvári stiekla jediná osamelá slza. „Pretože som jeho dcéra Elyon, Fergus.“

„Ale... ale...“ koktal Fergus. No vedel, že mu neklame. Ako inak by ho potom mohla poznať? „Och, lady Elyon, kde ste boli tie dlhé roky? Prečo nám povedali, že ste zomreli?“

„Nerozumiem tomu,“ vzdychla Elyon a nechala svoje telo opäť klesnúť na lavicu. Zrak rýchlo zodvihla späť k starému Fergusovi. Keď už vedela kým je, prekonala svoj strach. „Povedz mi o domove, Fergus. Čo sa stalo, keď otecko... zomrel.“

Muž rýchlo pozrel na svojich väzniteľov, aby ho prepustili. Nezaváhali. Rýchlo sa posadil na lavicu oproti Elyon a zovrel jej ruky spočívajúce na stole do svojich obrovských zodretých, ktoré jej v detstve pripadali ako laby medveďa.

„Och, po smrti starého baróna sa mnohé zmenilo. Asi po šiestich rokoch na hrad pricválalo niekoľko mužov. Veliteľ stáže chcel, aby ihneď odišli. Očakával totiž na správu od kráľa, komu panstvo pripadne po smrti nášho pána. Na správu sme čakali už dlho, pretože kráľ nevedel o tom, že ste zomreli..." Smutne sa usmial. „Teda, to sme si vtedy mysleli, hoci kráľ o tom do dnešného dňa nevie. Nikto sa neodvážil mu to povedať." Potriasol hlavou, akoby sa snažil zahnať zlé spomienky.

„Stál som tam a na vlastné oči videl, ako si jeden z mužov dal dole prilbicu. Vtedy každý videl kto to je. Len vyslovil, že je barónov syn a jeho právoplatný dedič. Vraj tak ustanovil kráľ. Nikto sa ho neodvážil pýtať, či hovorí pravdu. A dodnes ani nevieme, kde vlastne pravda je. Nezáležalo nám na tom. Onedlho nás aj tak takmer všetkých vyhnal z našich domovov.“

Elyon upierala zrak kamsi do prázdna. Jej zmätená a unavená myseľ nechcela pochopiť, čo sa to okolo nej deje. Prečo jej otec nepovedal, že má brata? Musel predsa o ňom vedieť. Tak prečo nežil s nimi? Nikdy ho nevidela, nemohla s ním hovoriť. Nemohla sa s ním hrať. Mala len Claire a... on ju zabil.

„Je... je pravda, čo si o ňom povedal? Naozaj... Claire... ublížil?“

Fergus sklonil hlavu, aby nikto nevidel jeho slabošské slzy. „Videl som to na vlastné oči. Jej matka zomrela hneď ten okamih. Moja malá Claire... moje dievčatko... zomrela mi v náručí o niekoľko dní neskôr.“

Tentoraz Elyon silno zovrela jeho ruku. Odrazu sa v nej prebudili dávne výjavy z minulosti. Tie šťastnejšie. Bola síce dcérou baróna, ale kováčova dcéra bola jej vernou spoločníčkou. Obe boli v rovnakom veku a obe rady behali len tak v tráve. Elyon si aj po toľkých rokoch vedela presne spomenúť na jej čierne vlasy a zvláštny odtieň sivej v jej očiach. Už vtedy, ako malé dievčatko, bola neskutočne nádherná. Ako lesná víla.

Elyon prudko odvrátil tvár, aby sa prinútila nespomínať. Dlhé roky všetko čo súviselo s jej otcom potláčala. Zakazovala si spomínať a premýšľať o svojom živote. Ako by vyzeral keby žil, či by bola viac šťastnejšia a v jej živote by bolo viac lásky. A pri tom odriekaní takmer zabudla aj na svoju priateľku. Zahanbilo ju vlastné počínanie.

Aby si prečistila myšlienky, zapozerala sa okolo seba. Prekvapilo ju, že ich všetci pozorne sledujú. Nikto z nich nič nepovedal, ale aj tak načúvali každému slovu. Oči zaprela do tváre toho tvrdohlavého Škóta. Stále sa naňho hnevala, že ju nazval svojou ženou a bola rozhodnutá poriadne sa mu za to pomstiť. Ale keď sa do jeho očí pozerala teraz, bola vo svojom rozhodnutí náhle neistá. Mal v nich výraz plný pochopenia. Akoby prešiel tým, čím ona, a rozumel jej. Ale to je nemožné. On mal šťastné detstvo. Určite.

Opakom ruky si zotrela zatúlané slzičky bolesti na líci. „Je mi to ľúto.“

Fergus sa na ňu smutne usmial. „Aj mne je ľúto, čo som povedal predtým, lady Elyon. Bol som veľmi nahnevaný. Nemal som právo vytiahnuť na vás dýku.“

„Netráp sa tým. Je to už preč.“

„Kam vlastne mierite? Iste tu nie ste len na prechádzke,“ začal odrazu vyzvedať Fergus.

Elyon nevidela dôvod, prečo mu neodpovedať. „Sme na ceste na Vysočinu. Ideme k mojej tete.“

„Och, tak to tu musíte ostať aj na noc! Trvám na tom,“ skríkol a vyskočil na nohy. „Hore sú ešte ďalšie dve izbietky. Nie je to žiadny prepych, ale iste sa tam dobre vyspíte. Ja si usteliem v stodole.“

Skôr ako stihla Elyon namietnuť, že toto je jeho domov a ona ho oň v žiadnom prípade nebude oberať, sa vytratil von do temnejúceho lesa. Stále bol rovnako dobrosrdečný ako si pamätala.

Zadívala sa von cez malé okienko. Na les začal padať súmrak. A hoci sa to zdráhala priznať, bola na smrť unavená. Bez ďalších zbytočných slov sa zodvihla, ticho všetkým popriala dobrú noc a vybrala sa po vetchých schodíkoch až na poschodie. Nikto nešiel za ňou, za čo im v duchu poďakovala.

Zvalila sa na lôžko v prvej izbietke, na ktorej otvorila dvere. Bolo príjemné stretnúť sa s Fergusom. Ale už menej príjemné bolo to, čo jej vyrozprával. Ako je možné, že mám brata? pýtala sa samej seba neustále v duchu. Ako dieťa si vždy veľmi priala, aby mala súrodenca. Bračeka alebo sestričku, o ktorých by sa mohla starať, ako to robila dcéra gazdinej. Pamätala si, ako sa raz pýtala otca, prečo nemá súrodenca...

„Tvoja mamička zomrela veľmi mladá, slniečko. A ja som ju mal veľmi rád. Nemohol by som si zobrať inú. Preto nemáš bračeka ani sestričku.“

Dupla svojou detskou nožičkou, akoby tým niečo zmohla. „Ale ja chcem!“

Smutne sa na ňu usmial. „Možno by si to ani nechcela, Elyon. Nikdy nevieš.“

Rozhovor, ktorý jej detská hlavička nechápala jej teraz pripadal úplne iný. Slová jej otca zneli zrazu tak odlišne. Hľadala v nich niečo, čo tam možno ani nebolo. Lenže... čo ak jej otec vedel, že má syna? Iste ho mal s nejakou ženou ešte predtým, než spoznal jej mamičku, tým si bola istá. Ale už nevedela, prečo jej nikdy nepovedal, že o ňom vie. Ak o ňom vôbec vedel. Och bože... čo by teraz dala za to, keby sa s ním mohla porozprávať! Dozvedela by sa odpovede na otázky, ktoré ju tak veľmi ťažia. Lenže ona už bude nadosmrti sama.

Otočila sa na druhý bok a nechala tiché slzy, aby jej zmáčali zafúľanú tvár. Čím si vyslúžila taký trest? To sa niečím previnila proti Všemohúcemu, že ju takto potrestal? Stratila rodinu a priateľov, domov a aj radosť, s ktorou by mala vítať každý nový deň.

S pocitom neprávosti napokon predsa len od únavy zaspala. No ešte dlhé hodiny potom jej spod zavretých viečok stekali na podhlavník trpké slzy krivdy.

Keith pred seba natiahol svoje dlhé nohy. Práve dojedol, no napätie, ktoré neustále viselo vo vzduchu, mu bránilo, aby si svoj pokrm aj vychutnal. Iba ho proste natlačil do svojho zoslabnutého tela. Myseľ mu neustále zapĺňala dievčina spiaca v hornej časti domca.

Keď vypočul všetko, čo jej prezradil ten muž, niečo akoby sa v ňom pohlo. Nevedel čo to je, ale robilo ho to veľmi smutným. Dával to za vinu svojmu zraneniu, ale aj tak nebol až taký hlúpy, aby tomu veril. Tomu dievčaťu sa podarilo niečo v ňom prebudiť. A čím viac sa tomu bránil, tým bol nevrlejší. Pretože sa obával, že ho to oslabí v boji. A bojovník so slabosťou nie je nič viac ako mŕtvola.

Zodvihol zrak. Za stolom ešte stále sedeli jeho dvaja druhovia. Všimol si, že žena práve pokladá nohu na prvý schodík. V zopnutých rukách sa jej opäť hojdal krížik. Netušil, prečo je taká pobožná. Akoby jej Boh mohol stále pomáhať.

Pozeral opäť na tých dvoch. Keď zbadal pohľad, akým ho sledujú, ticho si povzdychol. Jeho chvíľková slabosť bude mať ďalekosiahly dopad. A oni dvaja to vedeli veľmi dobre. Preto sa naňho Colin tak mračil a Merill vyzeral akoby požul nedozretú trnku. Vyhlásiť ju verejne za svoju ženu... Iba on môže byť taký somár, aby si zasľúbil Angličanku.

„Prečo si si vybral práve moju sesternicu, Keith? Prečo?“ vyhŕkol jeho smerom otázku Colin.

No nemohol mu odpovedať. Čo by mu povedal? Že netuší, prečo to urobil? Ešte sám nemohol uveriť tomu, čo vykonal. A bol si istý, že keď sa to dozvie to dievča, nebude nadšené. Možno sa ho pokúsi aj napadnúť. Tej predstave sa musel náhle usmiať. Jej tvrdohlavosť mohla byť v niektorých chvíľach prospešná a... príťažlivá. Ale aj tak nemohla súperiť s jej zvodným telom a láskavou dušou.

Kapitola 6. ¦¦ Kapitola 8.

Takto na koniec sa chcem ospravedlniť svojmu dvojčátku. Prepáč, že som sa ťa snažila zmiasť tým, že som tvrdila, že ten muž nemá s Elyon nič spoločné. Ale predstav si moju situáciu! Konečne vymyslím celkom obstojný plán a ty mi ho takmer celý odhalíš. A to len preto, že mi neustále čítaš myšlienky! Ty, ty, ty! :D

Špeciálne venovanie patrí mojej drahej ratolesti Ner, ktorá nedávno oslavovala narodeniny. Dúfam, že to budeš brať ako oneskorený darček aj napriek tomu, že "bručouna" nemáš rada. Prajem veľa šťastia, múzy a hlavne trpezlivosti, aby si to s ním vydržtala. A najmä ostaň taký originál akým si. :)

S pozdravom vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 7.: