OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 8.

08.04.2012 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2071×

Kapitola 8.

Elyon sa celú noc nepokojne prehadzovala v snahe odplašiť od seba ťaživé nočné mory prinášajúce so sebou výjavy, na ktoré by mala zabudnúť. No nech prosila a preklínala ako chcela, prízraky s planúcimi očami tu stále boli. Nemohla ich poraziť, nemohla zabudnúť. Poznala ich po mene a o to viac boli skutočnejší.

V tme sa odrazu zjavila obrovská ruka. Akoby ju chcela zahrdúsiť, umlčať navždy. Odťahovala sa od nej stále viac a viac, ukrývajúc sa v záhyboch starej prikrývky, akoby sa v nej mohla naveky ukryť. No obrovská laba bola stále tam, vždy bližšie ako pred okamihom. Výkrik hrôzy a úpenlivej prosby jej zamrel na perách. Chcela kričať na ratu, zobudiť celý  príbytok a všetkých v ňom. Ale včas sa zastavila. Nesmie dovoliť, aby ublížili aj tete Kenne a mužom, ktorí dali v stávku vlastný život, aby ju ochránili.

„Hergot, ja ti nechcem ublížiť!“ ozval sa odrazu z tmy hlasný šepot.

Elyon si až vtedy uvedomila, že ústa naozaj otvorila vo výkriku. No nie v tom nemom pre nebesia. Tento by dokázal budiť mŕtvych a porážať nepriateľov. Pery rýchlo zomkla k sebe, no neprestala sa odťahovať od hrozivo vyzerajúcej ruky zahalenej tmou. Aký zlý nápad to bol jej prišlo na um až vtedy, keď s prudkým výdychom dopadla na tvrdú a studenú zem.

Hromový hlas, ktorý jej znel veľmi známo, sa s nie práve slušnými nadávkami približoval. Z tmy sa opäť vynorila tá istá ruka nasledovaná aj druhou. No namiesto toho, aby jej zovreli krk a ukončili tak jej biedne živorenie, zovreli jej driek. A s neuveriteľnou ľahkosťou ju položili späť na rozhádzané lôžko.

S prižmúrenými očami sa stúlia do klbôčka, rukami si objímuc kolená. V izbietke vládla pravá nočná tma a Elyon sa len s ťažkosťami dokázala pozerať do tváre tieňov, ktorých sa tak veľmi desila. Lôžko blízko nej sa prehlo pod váhou druhého tela. V tej nepreniknuteľnej temnote zazrela len jeho obrysy. Nevedela spoznať kto to je, ale iste jej nechcel ublížiť. Keby chcel, mohol to urobiť až predtým. Ale on jej pomohol.

„Nemusíš sa báť, ja ti predsa nechcem ublížiť,“ povedal hlas toho muža prekvapivo jemne a mäkko. Nemohla si ho zmýliť s iným. Prekvapením zalapala po dychu. Prečo práve ten svojhlavý Škót rozohnal jej nočné besy?

„Nechceš mi povedať, čo ťa sužuje?“ Jeho hlas mal stále ten istý lákavý tón. Akoby ju nútil schúliť sa k jeho mohutnému telu a vyžalovať sa zo všetkých krívd. Vlastné úvahy ju desili. No väčšmi sa bála jeho nehy. Nechcela jej prepadnúť.

Aby si prečistila myseľ a odpovedala na jeho otázku, prudko pokrútila hlavou. Skôr cítila ako videla, že sa zachmúril pod náporom nevôle. Tento Škót ako zeman určite nebol navyknutý, aby mu niekto odporoval.

„Kričala si.“

Tie dve jednoduché slovíčka ju prinútili zavrieť oči. Kým žila na hrade s tetou Kennou a strýkom, mohla v noci kričať ako veľmi chcela a nikto nikdy neprišiel. Strýko sa postaral o to, aby v krídle hradu, v ktorom bola jej biedna komnata, nežil nikto iný. Preto jej teta doteraz ani len netušila, že ju trápia nočné mory a výjavy z príkorí, ktoré prežívala cez deň. Ale teraz sa to zmenilo. Tentokrát ju zachránil práve ten istý Škót, ktorý žil v presvedčení, že aj loď popláva hore prúdom, ak si to bude želať.

„Nechcela som ťa prebudiť. Odpusť mi,“ vyriekla rýchlo, takmer dychtivo. Nechcela ho dráždiť.

„Aj tak som nespal.“

Jej tvár ovial teplý dych. Bol bližšie než si myslela. Jeho tvár, doteraz zahalená čiernotou noci, bola teraz tesne pred tou jej a videla ju jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Nemala však nutkanie odtiahnuť sa alebo zbabelo utiecť ako predtým. Teraz túžila len natiahnuť ruku a pohladiť to líce. Pocítiť aká je jeho pokožka na dotyk. Je drsná, alebo jemná? Bola by horúca?

Potriasla hlavou a chcela sa odtiahnuť. No nedovolil jej to. Veľkou rukou ju až priveľmi jemne zobral za bradu a prinútil jej oči stretnúť sa s tými jeho svetlomodrými. Uväznil ju v tom pohľade. Topila sa v ňom, no nebolo to ako keď padla do studenej vody v jazere a celá ochromená volala o pomoc. Tento pocit ju celý pomaličky vypĺňal a ruky jej samovoľne vystrelili nahor, aby v tom istom okamihu našli svoje miesto na jeho hrudi. Pod dlaňami cítila mocný tlkot jeho srdca, ktorý sa tým dotykom nepatrne zrýchlil.

V očiach mu zazrela odhodlanie a zvláštnu iskierku, vďaka ktorej mal oči ešte belšie. Skôr ako stihla pomyslieť na to, čo to, preboha živého, robí, sklonil sa k nej a pery s jemnou razanciou pritisol k jej perám. Prekvapenie vystriedal hrejivý pocit, ktorý ju vypĺňal od malíčka na pravej nohe až po čelo. Ruku jej jemne položil zozadu na krk, čím si ju k sebe pritiahol ešte bližšie. V tom pohybe bolo toľko jemnosti, že sa Elyon celá poddala jeho náručiu.

Nemala ani potuchy čo s ňou robí, ale vyvolávalo to v nej podivný pocit ľahkosti. Akoby cítil, že sa mu vydala na milosť a nemilosť, privrel ju k sebe ešte bližšie a začal pomaly pohybovať perami. Ten dotyk, hoci bol prudší, bol aj neuveriteľne jemný. Elyon ešte nikdy nič podobné nezažila a hoci ju desila vlastná túžba po tom, aby pokračoval, nedokázala ho zastaviť. Nechcela to urobiť.

Panebože, ako je možné, že taký obrovský muž môže byť taký nežný? Akoby s posvätnou úctou objímal jej drobné telo. To, že mu zviera vlasy, pochopila až vtedy, keď ho za ne poťahala a on potichu sykol do jej pier. Prečo jej nikto neprezradil, že je to medzi mužom a ženou takéto? Doteraz nemala ani potuchy, že môže jestvovať niečo také krásne a intenzívne.

Zrazu však ten hrejivý dotyk prerušil. Odtiahol ju od seba, no ostal nablízku. Dýchala zrýchlene a on na tom nebol o nič lepšie. Myseľ sa jej pomaličky vyjasňovala. A s každým zábleskom zdravého rozumu ju viac a viac desilo ako bezuzdne sa zachovala. Teraz si o nej bude myslieť, že je márnomyseľná radodajka. Och, ale... Boh ju zatrať, jej sa to tak veľmi páčilo!

Nie! zavyla v mysli. Nemala by... nesmie... nie je to...

„Neopováž sa to ľutovať,“ zavrčal nahnevane.

Skôr, ako stihla otvoriť ústa, aby sa ho opýtala čo by nemala ľutovať, znovu pritisol svoje pery na jej. No tento dotyk už nebol ani jemný, ani pátravý. Akoby už vedel, že to smie bez toho, aby sa obávala, že ho zarazí.

S rezignovaným povzdychom sa opäť poddala jeho nežnému týraniu. Bola ako bábka v jeho rukách. Ako to ešte ako dieťa videla na jarmoku v meste. Starý muž tam poťahoval drevené figúrky za špagátiky a oni robili to, čo chcel on. Teraz to cítila rovnako. On ťahal za šnúrky jej vedomia a ona sa poddávala.

V jeho bozku sa niečo zmenilo. Akoby bol zúfalejší, plný toho neznámeho citu, ktorý Elyon celý opantal. S posvätnou úctou jej nejakým zázrakom vystrel nohy, ktoré ich doteraz delili, a celú si ju pritisol na hruď. Vzápätí ju však začal pokladať chrbtom na lôžko. Výkrik protestu zamrel na polceste v jeho ústach. Doslova pohltil ten zúfalý zvuk. Nemohol prestať. Ešte nemal dosť, nenabažil sa jej nesmelých pier túžiacich po jeho dotyku. Teraz, v tejto kratučkej chvíli, keď boli sami dvaja, mu skutočne začala patriť.

Opatrne ju položil na rozhádzané lôžko. Nechcel si ju zobrať ako ženu takýmto spôsobom. Zaslúži si viac, zaslúži si niekoho lepšieho ako je on, ale to ho nezaujímalo. V slabej chvíli si ju vybral za svoju a tým spečatil osud oboch. Bol len bezbožný hlupák...  

Odtiahol sa od nej rovnako rýchlo ako predtým. Omámeným pohľadom sledoval jej zmätenú tvár a túžbu, ktorú v nej rozdúchal. Aj jediný bozk ho dokázal dostať do jej moci. Bránil sa, vzdoroval, no bol prílišný slaboch na to, aby aj skutočne odolal. Učinila ho zraniteľným.

Skôr ako stihla niečo zahliadnuť v jeho tvári, prudko sa odvrátil a následne rovnako rýchlo vstal. Elyon ostala len prázdna náruč. Ruky jej ticho dopadli na lôžko vedľa jej tela, ktoré bolo ešte stále bezvládne. Opantané jediným mužom. Tisíce otázok zaplavili jej myseľ, no ústa nevedeli ani jedinú vysloviť. Len pohľad dokázal sledovať, ako ju nadvihuje akoby bola len maličkou skalkou na ceste jeho života. Zabaliac ju do prikrývok, otočil sa na odchod. Elyon natiahla ruku a nechápajúc sama seba, potichu šepla:

„Prosím, ostaň so mnou. Prosím.“

Takmer očakávala, že proste bude pokračovať na svojej ceste k dverám. Nemala predsa žiadne právo žiadať od neho niečo také. No neurobil to – neodišiel späť odkiaľ prišiel. Na jej veľké prekvapenie, a možno aj na svoje vlastné, sa s povzdychom otočil. Skôr, ako by to začal ľutovať, sa nad ňu sklonil. Posunul ju kúsok na stranu, aby sa k nej zmestil.

Z jeho ruky pre ňu urobil teplý a mäkký podhlavník a jeho telo ju hrialo lepšie ako akákoľvek prikrývka či oheň. Len jeho holé chodidlá boli studené, ale to jej nemohlo pokaziť pôžitok z jeho blízkosti. Ukolísaná pokojným tlkotom jeho srdca sa napokon opäť poddala spánku. Tentokrát už bezsennému...

Ráno k nim zavítalo oveľa skôr ako by si obaja boli priali. Keď Elyon otvorila oči do jemného svetla prebúdzajúceho sa slnka, mala myseľ plnú nočných výjavov. Líca jej horeli, keď si siahla na pery, aby si pripomenula ten dotyk. Keď ruku spúšťala späť, do niečoho vrazila. Do niečoho veľkého a hrejivého, čo potichu zamručalo.

Elyon šibla pohľadom na stranu. Až teraz si uvedomila, že hlavu má stále položenú na jeho ruke a nohy spletené s tými jeho. Jeho tvár mala sčasti zaborenú vo vlasoch a ruku položenú na bruchu, kde ju prekvapivo príjemne ťažila. Takmer očakávala, že on už bude dávno preč, keď sa prebudí. No on stále spal vedľa nej a vyzeral čertovsky krásne. Elyon sa tešila pohľadom na jeho uvoľnenú tvár, ktorá teraz vyzerala priam chlapčensky. Kochala sa ňou však len dovtedy, kým si nevšimla tú bledosť.

Jej srdce prudko zachvátil pocit viny. V noci ho prebudila svojim krikom. Mal odpočívať a naberať sily, ktoré stratil spolu s krvou. Ale ona nie. Proste nemôže byť ticho...

Prudko od neho odvrátila tvár. Hoci si to vyčítala, páčilo sa jej, že ho mala pri sebe. Keď spal, bol ticho a nič jej neprikazoval. Potuteľne sa usmiala. No úsmev jej hneď zmizol z tváre, keď si všimla postavu postávajúcu vo dverách.

Teta Kenna tam stála ako starodávna bohyňa pomsty s prižmúrenými očami a sledovala ich telá prepletené v prikrývke, spod ktorej vykúkali len jeho veľké nohy. Elyon by v ten moment najradšej zaspala. Dokonca by privítala aj svojho nenávideného strýka, či odporného snúbenca, len aby nemusela čeliť hnevu svojej krehkej tety. Presne tej istej, ktorá ju upokojovala, keď plakala a chránila ju. A teraz vyzerala, že by ju najradšej zavrela niekam do pivnice, čo najďalej od jej stále spiaceho Škóta.

Dopekla, čo je môj? skríkla na seba v duchu.

„Ty prekliaty Škót, už druhýkrát ju vidím spať s tebou!“ skríkla Kenna tak nehnevane, až sa Elyon naľakala. Ešte nikdy ju nevidela takú rozzúrenú. Ani vtedy, keď sa dohadovala s manželom.

Elyon sa už-už hotovala otvoriť ústa a zabrániť jej zobudiť ho, no vtedy sa ozval jeho hromový hlas. A bol presne taký ostrý ako aj predošlý deň. Nemohla uveriť, že ten istý hlas ju v noci tak nežne upokojoval.

„A aj tentoraz ste si moje počínanie vysvetlili po svojom.“

Kenna sa na chvíľu zarazila. „Keď si pri nej spal v lese, dokázala som to pochopiť. Ale teraz nie! Určite jej v noci nebola zima!“

Elyon otvorila ústa v úplnom ohromení. Doteraz ani netušila, že pri nej - s ňou - už spal aj predtým. Možno ju to malo rozladiť alebo dokonca rozhnevať, ale v nej to vyvolalo úplne iný pocit. Pripadalo jej to ako radosť, ale viac ju rozochvievala. Možno to bola tá túžba, o ktorej raz počula rozprávať svoju pestúnku Avery, keď žila ešte s otcom.

„Ja som ho prosila, aby ostal,“ zaševelila Elyon potichučky, no jej slová mali presne ten účinok, aký zamýšľala. Obaja zmĺkli a svoj zámer pohádať sa hneď zrána opustili.  

„Ty si ho prosila, aby ostal?“ zopakovala po nej Kenna, akoby stále nemohla uveriť.

Keď si jasne spomenula, čo predchádzalo jej požiadavke, prudko sa začervenala. Ak si to aj Kenna všimla, tvárila sa akoby sa nič nestalo. Elyon jej za to v duchu vzniesla k nohám poďakovanie. V noci nechcela, aby prestal. Teraz, na svetle božom, jej to pripadlo ako príliš odvážny sen po pár čašiach vína. Bola by tomu aj verila... lenže ona nepije víno. Nikdy.

„Áno, teta Kenna. Takže naňho nemusíš zvyšovať hlas.“

Tými slovami jej chcela nenápadne naznačiť, že by ich mala nechať osamote. Či si to domyslela, alebo sa rozhodla z vlastnej vôle, netušila. Len sa otočila medzi dverami a odišla. Elyon sa zazdalo, akoby rozprávala, no rýchlo tú myšlienku zahnala. Teraz sa musí vyrovnať so svojimi otázkami a nie si pridávať nové.

Ak aj dúfala, že si to spolu vysvetlia, mýlila sa. Škót sa zodvihol a bez jediného slova, a so zachmúrenou tvárou, jej podal ruku. V očiach však aj napriek tomu mal čosi... hrejivé. To isté teplo, ktoré ju v noci rozpálilo a prinútilo správať sa tak neviazane. Akoby bola pobehlica, za ktorú ju považoval jej snúbenec.

Nie! krútila prudko hlavou. Nebude na neho myslieť, už nikdy. Je už od neho ďaleko.

S rozochveným srdcom prijala jeho tichú ponuku a nechala sa vytiahnuť na nohy. Čakala, že ju ihneď pustí a bude predstierať, že sa nič nestalo, no on aj naďalej zvieral jej ruku vo svojej, akoby sa ju nechystal nikdy vrátiť. Stále mlčky ju ťahal za sebou po krátkej chodbičke až k schodisku. Bola si istá, že len kvôli nej ide tak pomaly. Vyvolalo to v nej zvláštnu radosť. Ruku jej však vrátil až vtedy, keď ju usadil za stôl.

Elyon si všimla ako na nich všetci ohromene pozerajú. Takmer bytostne cítila ich pohľady na chrbte. Nevedela prečo sa na nič nepýtajú, ale to len dovtedy, kým nezodvihla pohľad a nevidela, ako sa jej Škót nesúhlasne mračí. V duchu mu za to poďakovala a s chuťou sa pustila do jedla pred sebou. Nebolo to nič viac ako obyčajný chleba a pohár mlieka, ktorý zobrali ani pánbohvie kde, no jej to prišlo ako tá najväčšia hostina.

Ešte chvíľu bolo ticho, no potom sa všetci rozrečnili. Všetci až na Elyon a Keitha, ktorí mlčky jedli svoje raňajky, potajme po sebe pokukujúc. Elyon prebudil až Colin, keď jej zvestoval, že Fergus skoro ráno odišiel. Vraj ju necháva pozdravovať. Hneď ju to zamrzelo. Chcela sa mu poďakovať a rozlúčiť sa s ním, keď to už pred rokmi nestihla, no ani teraz nemala príležitosť. Ostalo jej len dúfať, že ho ešte niekedy stretne.

O chvíľu neskôr už všetci stáli pred domcom. Elyon sa s ním ešte posledným pohľadom lúčila, keď sa pri nej zjavil Keith na svojom koni a mlčky jej podal ruku s nevyslovenou ponukou, aby išla s ním. Nezaváhala. Prijala ju a nechala sa vyzdvihnúť až k jeho hrejivému telu. Oprela sa o jeho mohutnú hruď. Dúfala, že nasledujúce dni budú už pokojné. Úpenlivo sa v to modlila. 

Kapitola 7. ¦¦ Kapitola 9.

Rada by som poznamenala, že scéna, ktorá sa medzi Elyon a Keithom odohrala v noci, nebola plánovaná. Mala sa odohrať neskôr a za iných okolností. Ale moje postavy zase raz dokázali, že majú vlasnú vôľu a tá je, bohužiaľ, nie vždy totožná s mojou.

Snáď sa vám kapitola aj napriek tomu páčila.

S pozdravom vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 8.: