OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochránim ťa 7. kapitola

24.11.2010 (15:00) • bobik • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 643×

MADISON:

Rozbehla som sa a snažila sa bežať prvá. Aby môj plán klapol, musela som byť pri ňom prvá. Za sebou som cítila vlčiu vôňu. Tí za mnou sa ma snažili obehnúť. Spoznala som v nich Gabriella, Kida a Lancy. Lancy bola kedysi moja najlepšia priateľka. Bolo to rok po tom, ako som sa po prvý krát zmenila. Boli sme nerozlučné, no odlišné. Ona túžila po moci ja po láske. Odmietala som Gabriella najprv len v súkromí a na verejnosti sme sa správali ako priatelia. A potom si začal lásku prejavovať aj verejne. Neustále sa ma dotýkal a pred všetkými niekam pozýval. Bol strašne vtieravý. Neskôr mi Lancy prestala dvíhať telefón. Keď som sa jej prihovorila, buď ma ignorovala, alebo bola nepríjemná. Až neskôr mi to došlo. Ona chcela Gabriella. Presnejšie Gabriellovu moc. Po čase som si uvedomila, že je rovnaká ako on. Obaja chceli moc. On chcel mňa, lebo som vraj najmocnejšia vlčica v dejinách. A ona jeho, lebo je vodca. Cítila som krivdu. Bolo to akoby sa dohodli. Potrebovala som sa vyrozprávať. Povedať niekomu čo mi Gabriell robí. A ako ho nenávidím. A medzitým som vyhľadávala jeho prítomnosť. Vyhľadávala som ju preto, lebo som nemala nikoho iného. Aká irónia.

JOHN:

„Ak k nej dobehneš si voľný!“ zašepkal Gabriell a ja som sa rozbehol ku rieke. Prebehol som okolo vlkov a Madison. Pozrel som ja jej do očí a usmial sa. Lesy som mal prelezené. Vedel som kde je rieka. S otcom sme chodili stanovať dosť často. Nehľadel som za seba. Bežal som rovno. Vedel som kde je rieka. Ale keď máte za chrbtom sto vlkov, beží sa celkom ťažko. Bol som od rieky asi tri kilometre. Majú to dobre premyslené. Naozaj! Človek bez kondičky by to neubehol. V tom sa pri mne zjavil snehovo bieli vlk. Pozrel sa na mňa zelenými očami. Spoznal som v ňom Madison. Odbočila na nejakú bočnú trasu. Vedel som, že tadeto sa k rieke nejde, ale veril som jej. Ak chce Madison ísť tadiaľto, pôjdem. Bežal som za ňou a začul zvuk zurčiacej vody.

MADISON:

No len dúfam že John nieje taký blbý, aby bežal inokadiaľ  ako ja. Rozbehla som sa rýchlejšie, aby som ho dobehla. Už som bola skoro pri ňom keď na mňa niekto zboku skočil. Spoznala som čierneho vlka. Bol to Kid. Prudko som sa zvrtla a Kid odletel. Bežala som ďalej a obtrela sa o Johnovu nohu. Pozrel sa mi do očí. Vedela som že pôjde tade kade ja. Bežali sme asi päťdesiat metrov. V tom som zbadala cestu, ktorou mám namierené. Sto metrov a sme pri rieke. Kebyže ideme jeho trasou, máme to ešte asi dva kilometre. Už som videla trblietajúcu sa vodnú hladinu. Odrazila som a skočila. Dokázala som to preskočiť na jeden raz. Obzrela som sa, ale John sa musel cez vodu prebrodiť. Na brehu sa už zjavil Gabriell a ostatný. Vedeli že prehrali. Keď John prešiel ku mne, skočila som naňho a oblízala som mu tvár. Stalo sa však niečo čo som nečakala. Skočil na mňa Gabriell a odhodil ma na bok. FUCK! Presne som si to myslela. Vedela som o čo im ide. Ak nemajú jeho, budú mať mňa. V dohode sa nič nepíše o tom, že ak ho ja zachránim nemôžu ma zabiť. Takže sa teraz vyhnú Johnovi. A to je hlavné. Vrhla som sa oproti Gabriellovi. Bolo jasné, že toto prehrám. No chcela som si aspoň kusnúť. Bežali sme proti sebe. Boli sme od seba asi desať centimetrov a on ceril zuby. Skočila som a kusla mu do krku. Vymanil sa mi zo skusu a odbehol. Vrčal na mňa. Po chvíli som pocítila na chrbte bolesť. Otočila som sa a videla, že za mnou stojí Kid. Bol premenení a do chrbta mi zabodol nôž. Nebol strieborný. Vďaka Bohu!

Stratila som vedomie.

JOHN:

Oproti mne stál Gabriell a medzi nami ležala polomŕtva Madison. Gabriell sklopil hlavu a vrhol sa do rieky. Sľuby si plní. Nezaútočil na mňa. Pozrel som sa cez rieku a naskytol sa mi neuveriteľný pohľad. Na druhej strane rieky stálo asi sto vlkov. Každý na mňa ceril zuby. Ako náhle k nim pribehol Gabriell otočili sa a odišli.

Vrhol som sa k Madison. Stále bola vlk. Začal som ju hladiť po ňufáčiku. Pôsobilo to okamžite. Premenila sa. Ležala predo mnou nahá. Striaslo ma. Nebolo v tom však nič sexuálne. Ona tu ležala nahá, polomŕtva a v chrbte mala nôž. Chytil som ho za rukoväť  a potiahol. Vystreklo trochu krvi. Odtrhol som si rukáv z košele a pritisol ho na ranu. Potom som si ju celú vyzliekol a zabalil do ne Madison. Vzal som ju do rúk. Vedel som že ma čaká asi trojminútový beh.  Diaľnica je odtiaľto asi  kilometer. Nechcel som s ňou však bežať. Preto som si ju len silnejšie pritisol na hruď a išiel krokom. Madison som si tisol na seba a bál sa svoj stisk povoliť. Bál som sa že sa mi rozpadne sa milión časí. Bola taká krehká a v tej mojej košeli, akoby sa strácala. Bola dokonalá. Hoci bola špinavá, od krvi, strapatá a doškriabaná, bola moja. Miloval som ju. Neodolal som sa pobozkal som ju na čelo. Potom som si ju pritisol ešte bližšie. Nechápem ako to išlo, už teraz som ju mal na hrudi pritlačenú tak, že sa čudujem že ešte nepraskla. Ach, ako ja ju veľmi milujem. Začul som zvuk áut. Sme na dobrej ceste. Išli sme ešte asi dvesto metrov a boli sme tam. Postavil som sa na krajnicu a čakal. Stál som tam asi dvadsať minút a nikto mi nezastavil. Potom okolo šiel nejaký traktor. Zastavil a vystúpil odtiaľ nejaký starý dedo.

„Nasadnite na vlečku. Veziem starú trávu. Odveziem vás do nemocnice. A nebudem sa pýtať!” povedal a usmial sa.

„Ďakujem! Som vám naveky zaviazaný!“ povedal som a nasadol na vlečku.

Madison som si pohodlne posadil vedľa seba. Hladil som ju po vlasoch. Občas som jej skontroloval tep. Traktorista išiel rýchlo. Na traktor až moc rýchlo. Pred nemocnicou sme boli za 15 minút. Vyskočil som z vlečky a chcel mu ísť poďakovať. Nestihol som. Odišiel skôr, ako som mu čokoľvek povedal.

Vybehol som po schodoch vedúcich do nemocnice. Pribehol som k recepcií. Recepčná pochopila a hneď zalarmovala lekárov.  Vzali mi Madison a odniesli ju do operačnej sály. Mňa odtiahol nejaký doktor do ordinácie. Vyšetril ma a vyčistil rany. Dal mi nejakú injekciu a obzrel mi ranu na hlave. Tú mi tiež vyčistil.

„Operácia tej dámy bude trvať aj pár hodín. Odvediem vás na voľnú izbu. Tam môžete prespať. Akonáhle sa operácia skončí, osobne vás zobudím!“ povedal a chytil ma za rameno. Odviedol ma do izby a zatlačil na posteľ. Odišiel a ja som sa unavene zviezol na posteľ.

Autor: bobik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochránim ťa 7. kapitola: