OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochránim ťa 8. kapitola The End

25.11.2010 (15:00) • bobik • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 687×

MADISON:

Prebrala som sa. Hlava ma strašne bolela. Otvorila so oči. Všade okolo boli len biele steny. Pozrela som sa na ľavo a zbadala som Johna. Usmieval sa na mňa. Úsmev som mu opätovala.

„Vždy skončíme v nemocnici!“ povedal a usmieval sa.

„Buď rád, že sme živý!“ odsekla som mu.

„Hej! To je pravda. Ale mám pocit že sa to ešte neskončilo.”

„Rozhodne nie! Gabriell si toto len tak nenechá. Možno zaútočí skôr, ako si budeme myslieť. Musíme byť stále v strehu!“ hovorila som mu. Keď tak nad tým premýšľam, čudujem sa že sme ešte spolu. Mám ale pocit že, čaká na správnu chvíľu.

„Musíme s tým niečo urobiť!“ povedal s vážnou tvárou.

„Ja viem. Ale naozaj neviem čo. Máme len dve možnosti. Buď ujdeme, alebo zabijeme Gabriella a Kida. Ale keď ich zabijeme, pôjdu po nás. Majú svoje rodiny. Teda, Gabirell nie. Ale kid má sestru, mamu, otca. A všetci sa menia. Dostanú nás. Budú v prevahe a my proti nim nemáme šancu!“ povedala som mu. Videla som mu na tvári bolesť.

„Je to moja vina. Ja som ťa do toho zaplietol. Nemal som. Prepáč. Mohla si byť s Gabriellom šťastná. A namiesto toho máš mňa. A ja ťa dostávam do problémov. Prepáč. Ale keď, ťa tak veľmi milujem,“ hovoril a bol ako, kôpka nešťastia.

„Ja by som nikdy, naozaj nikdy, nechcela nikoho iného. Iba teba. Všetci sú rovnaký. Ide im len o sex. Ale ty... zozačiatku si možno bol taký, ale si iný. Pozri, ak si myslíš že, za to môžeš... NIE! Môžem za to ja. Kebyže sa do teba nezamilujem, nechcel by ťa Gabriell zabiť.  A aj ja ťa milujem,“ uzemnila som ho.

Nahol sa ku mne a spojil naše pery. Najprv to bolo len také otieranie.. Postupne náš bozk prehlboval. Takto si asi každé dievča predstavuje svoj prvý bozk. A toto veru nebol môj prvý bozk s Johnom. Odtiahla som sa. Usmieval sa. Jeho úsmev bol nákazlivý. Vyplazila som mu jazyk a zasmiala sa. Vplazil mi ho tiež a tiež sa zasmial. Bol taký sladký!

„Zlatko, koľko hodín sme už vymeškali?“ spýtala som sa ho.

„No, v škole sme neboli už dva týždne. Ale z matiky moc dobrí nie som. Takže hodiny ti nevyrátam,” povedal a usmial sa.

„Bože! My budeme ale sprostý, keď nebudeme chodiť do školy. Nie že by mi to vadilo. Voľný čas by som si vedela predstaviť aj inak." Pritiahla som si ho za krk a znova ho pobozkala.

Otvorili sa dvere a v nich stál lekár.

„Slečna, myslím že môžete ísť domov. Ste v poriadku. Ale oddychujte!“ povedal a pozrel sa na Johnove nohavice. Pozrela som sa tiež a zasmiala sa. Asi si viete predstaviť aký pohľad sa mi naskytol. Bolo to vážne vtipné. Postavila som sa išla sa baliť. John mi nič nehovoril. Myslela som si, že len chce, aby som sa rýchlejšie pobalila. Ale keď som išla podpísať akýsi papier, aby som mohla ísť domov, John veselo flirtoval s recepčnou. Po očku ma pozoroval a ja som sa tvárila, že to nevidím. Cesta domov taktiež prebehla v tichosti. Čo mu je? Nechápala som to. Vždy je v pohode, žartuje, alebo mi vyznáva lásku. A teraz drží hubu.

„John!“ Skúsila som. Nič! Čo mu je?

„John!“ skríkla som. Je nahnevaný. Nechce ma. Neviem, čo sa to so mnou stalo, ale rozrevala som sa.

„John!“ zavzlykala som. Až vtedy zastavil a pozrel sa na mňa.

„Madison, čo ti je?“ opýtal sa ma.

„Ty sa hneváš? Čo som urobila? Ja neviem. Prepáč! Ľúbim ťa. Naozaj. Moc,“ hovorila som a plakala. Objal ma.

„Nehnevám sa. Chcel som si s teba len spraviť srandu. Naozaj sa nič nedeje. Len ma dožralo, že si sa smiala s tým lekárom. Naozaj! Madison! Neplač!“  prosil ma so skeptickým výrazom na tvári. Nechápala som prečo sa tak tvári. Objala som ho a položila si hlavu na jeho rameno. Nechcelo sa mi ho pustiť a tak, musel šoférovať so mnou na kolenách. Išlo mu to ťažko. Išli sme asi 20-kou. Bolo to strašné. Chcela som si presadnúť, ale nemala som silu. Pevne som ho držala, až sme prišli k môjmu domu. Tam so mnou vyskočil a bežal dnu. Bola búrka a ja som bola stále len v nemocničnej košeli a Johnovej trigovici. Príjemne ma hriala. John ma vyniesol do spálne a pobozkal na čelo. Nechal ma ležať a vydal sa na odchod. Zase sa mi spustil prúd sĺz.

„Kam ideš?“ zafňukala som.

„Láska, idem len zamknúť auto a dvere. O päť minút som späť. Naozaj!“ povedal a zavrel za sebou dvere. To či sa naozaj vrátil si, samozrejme, nepamätám.

Zobudila som sa až ráno. Obzrela som sa okolo. John nikde a tak som zišla dole. Nebol tu. Na stole bola obálka. Otvorila som ju. Išiel som nakúpiť. Hneď som späť. Dvadsať minút a máš ma tu. Ľúbim ťa! John! Ako inak po prečítaní som zase začala revať. V poslednej dobre som nejaká divná. Ale naozaj je to mnou. V tom ma napadol šialený nápad. V kúpeľni mám tehotenský test. Možno by som si ho mala spraviť. Kúpila som ho Lancy, keď sme sa ešte bavili. A ak som tehotná, je to Johnnove. Nespala som s nikým iným. Vybehla som po schodoch a otvorila skrinku. Bol na samom zade. Vybrala som ho a spravila všetko podľa pokynov. To čakanie bolo neuveriteľné. Stepovala som po chodbe a neodvážila som sa vojsť do kúpeľne. Pre istotu som nečakala desať ale dvanásť minút. Vošla som do kúpeľne. Vybrala som ho z umývadla a pozrela sa. Preboha! Som naozaj tehotná. Ale veď. Ja... ach... ale... John... čo asi spraví? Zľakla som  sa. Čo ak ho nebude chcieť? Začula som zdola nejaký buchot. Keď som vošla do kuchyne, zhrozila som sa. John bol pritisnutý na linke. Ruky mu držal Kid a Gabriell mu držal nôž nad krkom.  Skočila som tam a odhodila Kida. Gabriell sa na mňa pozrel a ja som to využila. Rýchlo som strhla Johna za seba.

„Bež do kúpeľne!“ zakričala som mu. Pochopil a rozbehol sa. Vtedy sa začal cirkus. Kid sa ma pokúsil preskočiť, aby sa dostal k Johnovi a Gabriell skočil po mne. Kida som hodila cez okno a Gabriella som tiaž odkopla na druhú stranu miestnosti. Schytila som strieborný nôž. Moja ruka ma pálila. Cítila som ako mi to škvarí kožu. Nečakal, že mám nôž a keď skočil, naskytol sa mi pohľad na miesto kde má srdce. Videla som na ňom že sa chce premeniť. Skôr ako to spravil, som mu ho bodla do srdca.  Moja ruka pocítila úľavu. Konečne mi striebro prestalo páliť kožu. Lenže som nemala vyhrané. Gabriell na mňa skočil a snažil sa premeniť. Odhodila som ho a postavila sa. Bežal zase oproti mne. Zvalil ma na zem a dal mi päsťou do brucha. Začala som plakať. Moja dieťatko. Nie! Nevedela som čo sa deje okolo mňa, dokedy mi nepadol Gabriell na hruď. Odsotila som ho a obzrela sa. Stál tam John a pozoroval ma. Pozrela som sa na Gabriella. V chrbte mal nôž. Bol strieborný a z rany sa dymilo.

„Nikto sa nebude dotýkať môjho dieťaťa a jeho mamičky!“ zašepkal nenávistne John. Postavila som sa a skočila mu okolo krku. Začala som plakať a on ma hladil po chrbte.

„Takže ma nepošleš na potrat?“ spýtala som sa ho pošepky.

„Nikdy! Slovo potrat už nechcem počuť,“ povedal a posadil ma na stôl. Otvoril nákupnú tašku a vybral z nej gumových macíkov. Otvoril balíček a podal mi ho. S chuťou som sa do toho pustila. Keď som dojedla, zdvihla som sa.

„Musíme odísť!“ povedala som mu.

„Pobaľ si len to najdôležitejšie!“  povedal a ja som už bežala baliť. Zbalila som si tri tričká, jednu košeľu, pyžamo, spodné prádlo a dvoje tepláky. Jednu mykinu som si hodila na seba a druhú som si ešte dala do kapsy. Johnovi som zbalila to isté. Ale namiesto pyžama som mu tam dala ešte jedny tepláky. Keď som zišla dole podala som tašky Johnnovi. Vybehla som ešte pre zubné kefky a pastu. John ma už čakal v aute. Nasadla som a vyrazili sme dvesto kilometrov za hodinu, minimálne.

„Kam ideme?” spýtala som sa ho.

„Do Londýna. Už máme zarezervované letenky,“ pozrel sa na mňa a usmial sa. Nahla som sa a pobozkala som ho na spánok. Natiahol ruku a ja som čakala že ju dá na moju. Namiesto toho sa dotkol môjho, zatiaľ plochého, bruška. Usmiala som sa a vydala sa smer: Nový začiatok!

***

Chcem sa spýtať, má tu niekto záujem o epilóg? Ak áno napíšte do komentárov. Táto poviedka ,mi naozaj prirástla k srdcu. A epilóg rada napíšem. Je to len na vás. Či budete mať záujem.

Autor: bobik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochránim ťa 8. kapitola The End :