OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochránim ťa Epilóg

04.12.2010 (19:00) • bobik • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 669×

Madison:

Už je to pol roka, čo sme ušli. Usadili sme sa v Londýne. Občas v novinách vidím titulok typu: Neustále nezvestní! Pochopiteľne, tieto titulky sú na nás. Vyhlásili po nás pátranie. Predsa len sa v tom dome, našli dve mŕtve telá. Ktohovie, či našli aj Mikov popol? Každopádne, tu sme v suchu. Nič nám nehrozí. V Anglicku po nás nepátrajú a s novými pasmi, občianskym a ostatnými dokladmi, by nám nič hroziť nemalo. Teraz som oficiálne, Katy Gaskarthová a John je, oficiálne Alex Gaskarth a o dva mesiace sa nám narodí malý Lukas Gaskarth. Strašne sa teším. Už sa neviem dočkať. John, och pardon, Alex vraví, že to malé bude najšťastnejšie dieťatko na svete. Vraj preto, lebo bude mať tú najkrajšiu mamičku na svete. Ale ja si myslím že preto, lebo bude mať jeho za otca. No nič. Každopádne, ja si pripadám, ako stále sa zväčšujúci balón. Lukas je tuším deň odo dňa väčší. Nechápem čo ho na tom vyrastaný baví. Mohol by s tým prestať. Dvere sa odomkli a dnu vstúpil John. Rozbehla som sa k nemu a skočila mu okolo krku. Začal sa smiať a ja s ním. Bóže! Ako krásne vonia.

„Miláčik, túto voňavku musíš používať častejšie! Je nádherná,“ povedala som a ďalej ho objímala. Zase sa zasmial a odniesol ma na gauč v obývačke. Sadol si a mňa si pritisol k boku.

„Vieš, občas premýšľam. Aké by to asi bolo, kebyže ostaneme len známi. Aké by to bolo sa do teba nezamilovať. Či by mal môj život zmysel,” začal šepotom.

„Láska, tvoj život by zmysel mal. Časom by si sa do niekoho zamiloval. Naozaj. Ale môj by zmysle nemal,“ hovorila som a hlavu mu zaborila do hrude. Odtiahol sa odo mňa, aby sa mi mohol pozrieť do očí.

„Nie! Môj život by zmysel nemal! Pretože zmysel môjho života si ty,“ hovoril a usmieval sa.

„Sme na tom rovnako,“ oplatila som mu a konečne som ho pobozkala. Tisol sa ku mne a bozk prehlboval...

***

Zobudila som sa na to, že počujem vodu. Vyšla som z postele a otvorila dvere od kúpeľne. Spoznala som Johnovu siluetu. Musela som sa usmiať. Tento Boh je len môj. Ostala som stáť medzi dverami a čakala, kedy vylezie z vane. Stála som tam, asi desať minút, keď konečne vypol vodu a vyšiel von. Najprv si ma nevšimol. Okolo pása si omotal osušku a pozrel sa do zrkadla. Napravil si vlasy a otočil sa. Usmiala som sa a skočila som naňho. Objal ma a pobozkal do vlasov. Vymanila som sa mu z náruče a išla som si umyť zuby. Teraz stál medzi dverami John a pozoroval ma. Presne ako ja jeho.

„Beh ha ohliht!“ zahuhlala som mu. Naštastie pochopil a netýral ma. Išiel s obliecť. Keď som doleštila zuby a učesala vlasy, vyšla som na chodbu. Všade voňal pečený chlieb a čadar. Mne osobne by to chutilo,  ale malý to očividne jesť nemienil. Nadrapilo ma a už som letela na toaletu. Netrvalo to ani dve minúty a už ma zozadu objímal John. Položila som si naňho hlavu a zhlboka dýchala.

„V pohode?“ opýtal sa a niesol ma do spálne. Položil ma na posteľ a doniesol mi pohár vody. Prinútil ma to vypiť a odmietol mi spraviť palacinky. Vraj, musím odpočívať. Pche! Chcem palacinky!

„Bež mi kúpiť lieky. Recept mám v peňaženke,“ povedala som mu. Ešte že som si tie lieky včera vziať nešla.

„Hneď som tu,“ povedal a už ho nebolo. Len čo zabuchol dvere, vybehla som z postele a rútila sa do kuchyne. Ihneď som začala robiť palacinky. Keď boli hotové, naliala som na ne minimálne tri litre javorového sirupu. S chuťou som sa do nich zahryzla.

„Ja som to vedel. Palacinky!“ ozval sa za mnou John.

„Ohla ohm hudná,“ zahuhňala som. Snáď pochopil že som bola hladná. Ktohovie.

„A dáš mi aspoň ochutnať?“ spýtal sa a sadol si ku mne.

„Nie!“ povedala som a dala som si do úst ďalší kúsok. Nestihla som nič spraviť a John ma pobozkal. Namiesto pokračovania, my však z úst ten kúsok vzal. Naštvane som sa naňho pozrela. Začal sa smiať a ja s ním. Fajn. Bolo to celkom vtipné. Odkrojila som ďalší kúsok a dala som mu ho do úst. Usmial sa a vyložil lieky. Jednu pilulku mi hneď podal. Bez protestov som ju zjedla a úsmevy hádzala na všetky strany. Keď som dojedla Lukas zase začal hrať futbal.

***

,,John! Odtiekla mi voda!” kričala som. Okamžite bol pri mne a vliekol ma do auta. Ani som si nevšimla že sme nasadli a už sme vystupovali pred nemocnicou. Jasné! Jazdime pomaly a bezpečne. Pche! Bežal so mnou po chodbe až pribehol na nejakú recepciu. ÁNO, schválne hovorím na NEJAKÚ.

„Moja žena rodí,“ povedal sestričke.

„A čo s tým má kardiológia?“ spýtala sa ho sestrička.

„Si v zlej budove!“ zajačala som naňho.

„Načo tu robia toľko budov, má to byť všetko pokope,“ rozčuľoval sa a bežal so mnou k druhej budove.

***

„Chcete vidieť syna?“ spýtala sa ma sestrička.

„Aj syna, aj ocka,“ zašepkala som a ľahla si. O chvíľu už John otváral dvere a v rukách držal malé klbko. Natiahla som ruky a John my tam to malé vložil. Bol nádherný. Vyzeral ako John s ryšavými vlasmi. Natiahla som sa k Johnovi a dala mu pusu.

Autor: bobik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochránim ťa Epilóg: