Organizácia 6 • OurStories.cz ~ naše povídky

Mckenzie začne spoznávať ďalších členov v úkryte a začnú plánovať útek. Tak pekné čítanie prajem. Veľmi ma poteší nejaký krátky koment na konci. Aj kritika dokáže veľmi povzbudiť a motivovať. :)

12.11.2012 (16:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 391×

Zobudila sa. Mohlo to byť asi o šiestej ráno lebo bola ešte tma. Ležala na betónovej zemi hneď vedľa Kalebových nôh. Jeho prikrývka bola hodená vedľa neho pri prázdnom matraci z ktorého sa ona, asi v spánku, skotúľala...toľko o večernom rozdeľovaní postelí a diek. Ako náhle sa zobudila, vedela, že už nezaspí. Znova sa prepla do režimu utečenca a analyzovala ticho navôkol. Znova si na seba natiahla sveter a rozhodla sa tu poobzerať.

Pred odchodom prikryla Kaleba tou hnusnou dekou, ktorá dosť smrdela, ale aspoň niečo. Všetci vyzerajú tak milo, keď spia? Vyšla vonku a keď prekročila Roberta spiaceho na chodbe so samopalom v ruke, usúdila že nie. Po obrovských betónových schodoch prechádzala na dolné poschodie. Bolo šero, ale jasne videla vychodené cestičky pomedzi hŕby šrapnelov, dosiek a prachu. Videla aj diery v stenách, ktoré ostali po nábojniciach. Keď sa tu potulovala sama, musela uznať, že to tu vyzeralo ako hororové miesto. K atmosfére ešte chýbala stará porcelánová bábika bez oka a zaschnutá krv na stene. Tá prišla až neskôr, na konci schodiska. Musel sa tu stať riadny masaker. Prešla cez improvizovanú obývačko-kuchyňu, kde Travis a jeho manželka Stephanie sedeli schúlený v jednom kresle a spali. Držali sa za ruky. Išla ďalej až prišla k východu. Vonku už celkom pekne svitalo. Bolo tam omnoho viacej svetla ako v betónovej masakrárni so zatemnenými oknami. Cez dvere, teda cez pár drevených dosiek čo viseli po stranách chcela vykročiť von. V tme vedľa dverí sa niečo zamrvilo a zvolalo: „Hej!“

Mckenzie skoro vyskočila z kože. Zapozerala sa do tmy, počkala kým si oči privyknú s rozpoznala chlapíka, ktorého videla aj včera. Volal sa...

„Bruce?“ opýtala sa nesmelo.

„Nie. Mark.“

„Och... ahoj Mark.“ A chcela prejsť okolo neho.

„To by som nerobil,“ povedal.

„Prečo nie?“

„Vonkajšiu hliadku má dnes na starosti Harry. A ak nechceš skončiť s guľkou v hlave, radšej sa nemotaj po okolí,“ povedal s úsmevom na perách. Z Mckenzie vybehlo len zarazené „Och“ a sadla si na lavicu vedľa Marka.

„Vy hliadkujete každú noc?“

„A každý deň. Stále. Vždy dvaja vonku a v noci aj jeden pri dverách. Len Harry chce byť sám. Niežeby sme sa nejako trhali, aby sme hliadkovali s ním.“ Znova sa usmial a Mckenzie si ho začala obľubovať. Včera sa jej zdalo, že je holohlavý, ale dnes jasne videla jeho krátke svetlé vlasy aj bradu rovnakej farby. Mal na sebe len sivé tričko s krátkym rukávom z ktorého trčalo kus tetovania. Nejaký ornament, alebo také niečo. Bol veľmi dobre stavaný, skoro ako Kaleb, ale to ju až tak neprekvapilo. Vlastne všetci chlapi sem musia fakt tvrdo pracovať a kto vie, ako dlho tu už je. Rozprávali sa ešte aj po tom, ako vyšlo slnko. To už zistila, že je aj neuveriteľne milý. Nemohol mať viac ako tridsať a pri každom úsmeve sa mu jeho veľké modré oči ešte viac rozžiarili. Mckenzie začínal pomotávať hlavu. Ale nie, nie! Nehľadajte v tom nič romantické. Akurát po dlhých hodinách strachu a trápenia konečne stretla veľmi príjemného človeka, ktorého trápili aj iné veci, ako sa nenechať zabiť. Proste príjemná zmena. Rozprávali sa veľmi dlho...

„... a vlastne ste prišli práve včas. Plánujeme odísť. V najbližších dňoch,“ vravel.

„A kam by sa tak dalo odísť?“

„To budeme preberať pri raňajkách. Nechcem ťa tím teraz zaťažovať. Ale poviem ti len, že sú aj iné kraje, teda Harry to tvrdí. Kraje, kde takých ako sme my čaká lepší život. Ale bude to namáhavé a že budeme chcieť niečo na opátku. Každý tu niečo doniesol a aj vy budete musieť prispieť niečím do komunity. Chápeš, čo tým myslím?“

Mckenzie si spomenula na chlapíka ktorí ju chcel znásilniť vo väzení. Ale vedela, že Mark taký nie je. Vo vnútri ju striaslo, ale pokojným hlasom skonštatovala: „Myslím že áno, ale všetko čo máme je akurát tak jedna kniha, nejaké oblečenie a lekárnička. Och... a ešte aj nejaké jedlo. Pár tyčiniek a chipsy.“

„Chipsy?“ Markovi sa zalesklo v jeho obrovských očiach.

„Hej. Chipsy,“ usmiala sa a vedela, čo má robiť, „tak počkaj tu.“

„Ani sa nepohnem!“ zavolal za ňou.

Mac rýchlo prešla cez obývačku, popriala dobré ráno všetkým prítomným. K už zobudením manželom sa pridala aj Page, ktorá zakladala ohnisko a aj ďalšia žena. Mohla sa volať Susane? Vybehla po schodoch. Ako prechádzala po chodbe, cestou nazerala do prázdnych betónových izieb bez dverí a videla, že v jednej pribudli ďalšie spiace postavy. Jeden muž a žena. Asi to boli ľudia, ktorí mali večer hliadku a preto ich nevidela. To oni ich museli sledovať cestou sem.

Prišla až do svojej „izby“, kde Kaleb ešte spal. Deka bola znova pohodená vedľa neho. Mckenzie sa v duchu usmiala, ale už sa ho nepokúšala znova zakryť. Kľakla si k ruksaku a vyberala jeho obsah. Kým sa dopracovala k jedlu, musela vytiahnuť deku, na ktorú úplne zabudla. Znova sa pre seba usmiala, ale to už teraz nebolo podstatné. Zubami urobila dierku do balíka chipsov, vyfučala z nich vzduch a vopchala si ich pod sveter. Cupitala dole.

„Ta dá!“ zašepkala, keď hádzala balíček Markovi.

„Ty si poklad!“ lačne rozbalil vrecko a hneď si do úst hodil pár lupienkov. Zatváril sa ako smädní po prvom dúšku vody. Zatvoril oči.

„Hm... Mňaaam! To je dobrota!“ vytlačil zo seba. „Ja... prosím, nechám ma zle. Ako tu hovorím, že sa o všetko delíme a teraz toto. Ja len... Nejedol som nič podobné najmenej tri mesiace. Prosím, nikomu to nehovor. Za súkromníctvo udeľuje Harry tresty. Teda... Nie, žeby nemala Page pre deti schovanú obrovskú čokoládu, ktorú im delí, keď sú decká s rozumom fakt v koncoch, ale to každý chápe.“

Mckenzie sa tiež ponúkla. „Jasné. Tento zločin ostane navždy len medzi nami.“ Usmiala sa. Mark na ňu nastavil mastnú päsť a Mac si o ňu ťukla svoju.

Keď dojedli, Mark vyšiel vonku a obal, dôkaz o tomto hroznom zločine zahrabal do hliny k stromu. Vrátil sa a povedal: „Už poď do obývačky. Ideme preberať, čo s vami. Aj Harry sa vracia.“

Postavili sa a vkročili do miestnosti, ktorá sa zmenila na nepoznanie. Už tam boli všetci, sedeli na kreslách a každý bol nejako zabratý do svojej práce. Ešte aj Kaleb sedel pri (asi) Susane, rozprával sa s ňou a krájal starý chlieb na malé kocky.

„Kde si bola? Bál som sa o teba,“ zašepkal jej, keď si k nemu Mckenzie kľakla.

„Hej. Vyzeráš ustráchane,“ zľahka prehodila, „potrebujete pomôcť?“

„Hej,“ podal jej nôž, „krájaj.“

Keď dokrájali všetok chlieb, hodili ho do obrovskej panvice nad oheň a Susane (bola to ona, lebo ju tak oslovil Kaleb) tam rozbila zopár vajíčok.

To už ale dávno dal Mark Travisovi zbraň a ten odišiel, zrejme na hliadku.

Prišiel už aj Harry a všetci jedli. Všetci okrem tých dvoch, čo spali hore.

„Valerie, zlatko, budeš taká dobrá a pôjdeš zobudiť Miu a Lucasa? Bude porada,“ povedal Harry malému dievčatku. Snažil sa to povedať čo najjemnejšie a najpríjemnejšie, ale Valerie aj tak zbledla a okamžite vyskočila, akoby sa bála, že ju uhryzne. Už jej nebolo.

Zišli dole a zrazu bola ich zostava kompletná, až na Travisa.

Mia vyzerala veľmi príjemne. Bola mladá, mohla mať tak dvadsaťpäť. Mala kratučké čierne vlasy chlapčenského strihu, ktoré jej ale šialene pristali a oči mala čierne a žiarivé. „Čauté,“ zamávala novým prírastkom a rozbehla sa k Bruceovi ktorému vlepila bozk na líce. Lucas vyzeral omnoho viac sa stav, kedy človek spí len pár hodín a zobudia ho kôli nejakej hlúpej porade. Len mávol rukou a zvalil sa na pohovku. Tiež mal krátke vlasy a tmavé oči. Mali s Miou aj podobnú stavbu tváre a tak Mckenzie usúdila, že asi budú súrodenci.

„Takže,“ začal Harry, keď sa všetci usadili. „Aby sme to zbytočne nepredlžovali, lebo všetci máme veľa práce. Sme tu pre to, lebo sa k nám včera večer pripojili tieto dva výrastky.“

Všetky oči v miestnosti našli ju a Kaleba.

„U nás to chodí tak, že všetci kopeme za jeden tým. Buď budete hrať s nami, alebo odídete hneď teraz. Ale spôsob každý na svoje triko tu fungovať nebude.“ Nechal dramatickú pauzu a Kaleb povedal: „Sme pro!“ Mckenzie len prikývla.

„Dobre. Ale podmienky platia pre všetkých rovnaké, takže sa pýtam vás všetkých. Je niekto taký kto nesúhlasí s tým, aby ostali s nami?“ Mckenzie s týmto nerátala. Síce ruku nezdvihol nikto, ale aj tak to bolo divné. „Takže kto súhlasí aby ostali?“ Všetci zdvihli ruky, Mark sa na ňu povzbudivo usmial.

„Dobre,“ predniesol rozhodne, „Ďalej. Každý niečo obetoval pre žitie v komunite. Čím prispievate vy?“

Bolo zvláštne, že sa najskôr nespýtal, či majú vôbec niečím prispieť. Zdalo sa jej, že keby nemali fakt nič, budú musieť každý odovzdať po jednej obličke, lebo tak to tu proste chodí. Kaleb sa nadychoval, ale Mckenzie ho predbehla.

„Máme lekárničku, deku, nejaké jedlo-“ Skočil jej do reči Kaleb, „ako napríklad nejaké celozrnné tyčinky, nejaký syr a klobásy, kuchynské nože a nejaké oblečenie.“

„Dobré...“ uznanlivo pokývala Mckenzie hlavou a štuchla Kaleba pod rebrá. O tých nožoch, ani o tých ďalších veciach nevedela. On sa usmial. Doslova videla, ako sa menila atmosféra. Po slovách ako syr a klobásy boli zrazu najlepší priatelia s každým. Len s Harrym nie.

„Dobre dobre!“ Utíšil účastníkov stretnutia. „Teraz... máme v pláne odísť. Organizácie, ako sme my, utečenci, všetci tam smerujeme. Vy ste tu nový, takže v skratke. Existujú miesta, úplne slobodné, kde sa črtá nádej pre ľudí ako sme my. Máme správy o pohyboch ľudí, máme kontakty s ďalšími. Niesme v tomto sami. Len tí hore chcú, aby sme si to mysleli. Existuje celá sieť spoločenstiev, komunikujeme spolu. Plánujeme systematické sťahovanie. Krajiny za Atlantikom, niekde pri rovníku. Tam všetci smerujeme. Potrebujeme sa dostať len k prístavu Dover, potom chceme vycestovať do Karibiku alebo kam nás zavezú. Má tam byť slobodná zem. Lenže plánovanie je pre takú skupinu ako sme my, veľmi náročné. Doklady, načasovanie, presun, bezpečnostné karty, prístupové kódy. Zvládame to len- len. Keby chlapi nemali pár kontaktov... No neviem.“

Mckenzie to pripadal ako moc krásny sen, aby to bola pravda. Nasadnúť na loď a odísť niekam ďaleko. Ale ako chceli takúto početnú skupinu prepraviť na strážené prístavy? Zvlášť keď sú na väčšinu z nich vypísané odmeny? A je vôbec pripravená tak definitívne odísť, že nikdy už neuvidí svoju matku? Vlastne čo ešte jej okrem nej ostalo? A ani na ňu sa spoľahnúť nedá, ak bude po boku jej psychicky narušeného a bezcitného otca! Znova, pri spomienke na neho mala chuť niekoho do krvy zmlátiť. Mala chuť len udierať a udierať, kým po nej nezostane len spúšť. Kde sa to v nej dopekla berie?

Harry zatiaľ rozprával ďalej: „... a preto od vás požadujeme, aby ste pridali ruku k dielu. Roboty je tu veľa a všetko musíme robiť ručne. My pracujeme na plánovaní. Aj zajtra idem ja s Lucasom, Travisom a Markom do mesta. Potrebujeme si z Organizácie požičať pár informácií o evidencií nákladných priestorov a mapy priľahlých pozemkov.“

„Vy sa idete dnes vlámať na ministerstvo informácií?“ Vypadlo zarazene k Kaleba. Pár ľudí sa zaškerilo, pár usmialo a pár žien sa len ustarostene zachmúrilo.

„Chcem ísť s vami.“ Náhle zo seba vypľula Mckenzie. Ani nevedela, prečo to urobila. Následne túto nerozvážnosť ihneď oľutovala a potom si to znova rozmyslela a nahodila rozhodný výraz.

V miestnosti nastalo hrobové ticho. „Počujem dobre?!“ povedal Harry, ale nie ako otázku. Bolo tam cítiť znechutenie z toľkej opovážlivosti a drzosti.

„Čo si sa úplne zbláznila?“ Brechol po nej Kaleb. „Ledva sme odtiaľ zdrhli a tebe to už chýba? Uznávam... tá architektúra a honosnosť ale-“

„Chcem ísť,“ trvala na svojom. „Ja... môžem vám pomôcť, môžem byť užitočná-“

„Zabudli!“ zvolal Harry. „Žaby neberieme. A čím nás je viac tým je to nebezpečnejšie. Môžu nás ľahšie odhaliť.“

„Často som tam chodila, vyznám sa tam. Chodila som tam odovzdávať otcove menej významné projekty. Poznám oddelenia aj chodby. Ak sa nechcete nechať odhaliť, som vaša jediná možnosť,“ dokončila odhodlane.

„Aj tak nevezmem nejaké protestantské dievčatko na smrteľne nebezpečnú akciu. Nemusíme sa vrátiť a ak by nás zajali, nemôžem riskovať, že vyklopíš polohu ostatných, keď ta budú mučiť. Proste nie! Si príliš mladá a nehodlám ostatných vystaviť tvojím mladíckym vrtochom! Koniec debaty!“ zakončil rázne a považoval rozhovor za ukončený.

Mckenzie si pomyslela, že je vôbec prvá, ktorá mu odporuje. Ostatní sa na ňu pozerali s pohľadom „Mlč a už ani slovo! Nevieš ako to tu chodí!“ ale ona sa nedala. Fakt nevedela prečo... možno pre to, že mala pár hodín pokoja a už nevedela čo so sebou, alebo pre to že už fakt nemala čo stratiť. Fakt nič. Každopádne, pokračovala.

„A vy si zase nemyslite, že som z cukru! Prežila som toho už omnoho viac, ako si viete predstaviť. A myslím si, že keď je to také strašne nebezpečné, mali by ste tam poslať ľudí, ktorí nemajú čo stratiť. Nie chlapov s rodinami a priateľkami!“ Jej hlas nemo odznieval medzi betónovými stenami. Harryho oči poskakovali po ľuďoch v miestnosti.

„Vymeníme ju za Travisa, Lucasa alebo Marka?“ spýtal sa do obecenstva. Mckenzie sa musela v duchu usmiať.

„Travis by tu mohol zostať,“ povedala nesmelo Stephanie, jeho manželka.

„Tiež chcem ísť,“ zrazu vykríkol Kaleb. Mckenzie mu aj chcela niečo povedať, ale bola šťastná, že môže vôbec ísť ona. Tak bola ticho. „Tiež nemám čo stratiť. A okrem toho, Mac by bezo mňa nevydržala ani deň,“ zasmial sa a pár ľudí chápavo zdvihlo kútiky.

„Mne je to už jedno. Ak nás chytia, každý za seba. Necháme vás tam pri prvých pochybnostiach. Lucas a Mark, vy musíte ísť. Vás potrebujeme. Takže ideme piati. Slečna tvrdohlavá a jej bodyguard, o dve hodiny je porada. Zatiaľ sa začleňte do prác. Mia, máš ich na starosti. Niečo im nájdi.“

Postavil sa a odišiel. Všetci si ich ešte niekoľko málo sekúnd premeriavali pohľadom, Mark, ku podivu, celkom nahnevane. Postupne začali všetci opúšťať miestnosť.

„A takto sa zakríknuté kuriatko mení na bojovníka, hej?“ zašepkal Mckenzie Kaleb do vlasov, keď videli, ako sa k nim blíži Mia. Mac sa iba usmiala a vypočula si ich rozvrh prác. Mali s Kalebom najskôr oprať hŕbu oblečenia a potom pozbierať opadané drevo z lesa.

„A nemôžeme jednoducho odpíliť strom?“ spýtal sa Kaleb

„Nie, lebo keby niekto videl zotnutý peň, mohlo by nás to prezradiť. Ale aj tak asi nepôjdete vy dvaja sami, dáme k vám niekoho skúsenejšieho. To sa potom dohodneme. Ale teraz pohyb decká, to prádlo. Harry nerád vidí v pracovný čas niekoho zaháľať. Zvlášť keď ste tu nový.“

Ani poriadne nevnímala, keď uvidela tú obrovskú kopu prádla. Myslela na to, ako sa za pár dní, možno už zajtra, vráti do Organizácie. Už vedela, prečo to urobila. Vedela že už nikdy nechce len tak nečinne sedieť, zatiaľ čo ostatní riskujú životy. Ona nemala čo stratiť. Keď si v živote nájde aspoň jednu vec pre ktorú sa oplatí žiť, bude vedieť, že je to tá vec, pre ktorú bude ochotná sedieť na zadku medzi betónovými stenami. Ale zatiaľ jej nič nebráni napochodovať na Ministerstvo informácií a urobiť tam toľko škody, koľko len bude môcť.

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování