OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň návratov 2. kapitola

15.04.2013 (15:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 915×

2. kapitola – Prebudenie

Človek často považuje koniec za niečo náhle a neočakávané.

Pravdou však je, že koncu vždy niečo predchádza – náznak, pocit, či aspoň záchvev... ľudia sú však dnes takí uponáhľaní a slepí, že väčšinou nič nezbadajú skôr, než im to priamo udrie do očí.

Skvelým príkladom je napríklad i obyčajná chicagská noc.

To, že sa blíži úsvit tu viete bez hodiniek ešte skôr, než začnú z oblohy miznúť prvé hviezdy – stačí sa zapozerať do ulíc veľkomesta.

Sú tiché a takmer prázdne.

V mestečkách a dedinách je nočný pokoj niečím úplne bežným, avšak pre mesto žijúce nocou, Chicago, je to niečo neuveriteľné, ba až nepatričné. No i cez to... nastane v určitú chvíľu i tu. Čas nehybnosti a ticha a to práve tesne pred úsvitom - všetci nebezpeční díleri drog, mafiáni, opilci, ale i obyčajní mladí hľadajúci zábavu a dobrodružstvo, sa zrazu prosto vyparia, zmiznú. Do jedného totiž vedia, že ich možnosť bezúhonne sa skryť v tieňoch noci je pre dnešok takmer preč. A pretože nie sú hlúpi, tak radšej ako pravé nočné dravce zalezú do svojich brlohov a vyčkajú na ďalšiu noc.

 Lampy po stranách ulíc postupne zhasínajú. A až vtedy príde oficiálny koniec. Niečo, čo už nemožno popierať – obloha postupne zbledne z atramentovo čiernej až na niečo, čo možno nazvať sivou.

No a potom sa začnú predierať nebom prvé lúče, bezútešnej sivej dodajú ružovkastý teplý nádych. Tepla vo vzduchu pribúda a Slnko sa spolu so silnejšími lúčmi konečne prehupne cez obzor – väčšina obyvateľov Chicaga ten pohľad kvôli vysokým budovám však nikdy nezazrie.

Teda až na tých, ktorí sa zdržiavajú či pracujú na okraji mesta. A medzi takých sa zaradzovala aj sestrička Nicola, ktorej sa práve končila jej nočná služba.

Nicola Parwensová sa tak ako vždy po jednej z nespočetných nočných služieb s povzdychom postaví pred jedno z okien modernej chicagskej nemocnice a zapozerá sa na príchod nového dňa. Na perách jej hrá neprítomný úsmev poznačený únavou – s tichou spokojnosťou nad dobre vykonanou prácou si vychutnáva ranné lúče, ktoré jej jemnulinko hladia tvár, prepožičiavajú jej svoje zatiaľ neisté teplo. Východ Slnka jej po prebdenej noci vždy dodával novú energiu, zmýval z nej únavu – a to až do tej mieri, že sa jeho sledovanie stalo pre Nicolu akýmsi očistným rituálom.

Rána však mala rada aj z iných dôvodov – zbožňovala ten výraz čírej úľavy pacientov keď zistia, že práve v to ráno môžu odísť domov. Dnes sa napríklad práve preto sestrička nevedela dočkať prebudenia malej hanblivej Carrie.

Pri pomyslení na to sa mladej sestričke rozleje po tvári široký úsmev. Práve preto túto prácu tak milovala - cítila, že robí niečo dobré a užitočné, vracia ľuďom ich šťastie.

Nicola sa vystrie a poriadne ponaťahuje ako mačka, až v jej zapraští v stavcoch chrbtice – nech túto prácu zbožňuje sebe viac, tak vie, akú daň si vyberá a to nie len formou únavy, ale často i pocitom neschopnosti - nie všetky príbehy majú taký koniec ako ten cariin. Kiežby bol zápal pľúc to najhoršie, s čím sa ľudstvo stretlo.

 Opäť si sa z nej derie povzdych, tentoraz však ľútostivý, nakoniec to však vypáli ako poriadne zívnutie. Vzápätí v skle okna náhodne zazrie svoj polopriesvitný odraz a zháči sa – tie kruhy pod očami vôbec nie sú pekné. Pre dnešok je najvyšší čas to zabaliť.

A to nielen pre ňu, ale aj pre jej priateľku, doktorku Amber Walenovú. 

Nicol sa pomalým šuchtavým krokom poberie k svojmu novému cieľu – ku Amberinej kancelárii. Podrážky zdravotníckej obuvi jej popritom vytvárajú nepríjemnú zvukovú kulisu v inak ešte tichej nemocnici – Nicol už pradávno vzdala snahu o stíšenie svojej chôdze v povinných zdravotníckych topánkach sestričiek. Namiesto toho sa radšej snaží načúvať zvukom vychádzajúcim spoza zavretých dverí pacientov okolo ktorých prechádza – háda, kto ešte spí, kto bdie už dlhšie a koho prebudili práve jej protišmykové topánky. Patrí to k jej malým zábavkám, aj keď tých, čo zobudila tak trochu z ohľaduplnosti ľutuje – avšak ona sama s predpismi nevie spraviť zhola nič.

Myšlienky sa jej zas posunú o kus ďalej, myseľ jej popri monotónnej chôdzi vplyvom únavy nepredstaviteľne blúdi – rozmýšľa nad uplynulou nocou, nad pacientmi, priateľmi, ale aj nad Amber. Hlavne nad Amber.

Nicol nikdy nedokázala celkom pochopiť, ako sa niekto tak pomerne mladý ako práve Amber mohol stať tak uznávaným doktorom – veľmi dobre si pamätala, s akou úctou, priam nadšením ju tu privítalo vedenie nemocnice, ani čo by bola skrytým pokladom, malým zázrakom, v ktorý ani nedúfali. A v istom zmysle tomu skutočne bolo tak – všetko, nad čím Amber držala ochrannú ruku prekvitalo. Nicol si po čase všimla, že práve Amber vniesla do síce modernej, ale nezabehnutej a chaotickej nemocnice pokoj a harmóniu. Stala sa jej základným kameňom, pevným kmeňom stromu, z ktorého vyrastali nové konáriky prinášajúce sladké plody úspechov. A to tu nebola dlhšie ako trištvrte roka.

Nicol zastane v prostriedku pohybu, jej myšlienkové pochody preruší veľmi známa aróma – vôňa teplej kávy, ktorá je ešte tmavšia, ako jej černošská pleť. Automaticky zamieri k stroju zastrčenému pri stene chodby, jej chuťové poháriky si okamžite vyžiadajú svoj prídel horkého kofeínu.

„Dobré ráno,“ pozdraví sa Nicol neutrálne dvom sestričkám stojacim pri automate, zbežne si ich prehliadne – obidve sú blondíny, z čoho jedna má tak dlhé umelé nechty, až sa čuduje, že s nimi môže normálne pracovať. Nie je to náhodou proti predpisom?

„Dobré,“ odzdraví sa jej jedna, tá pazúrnatá stojaca k nej chrbtom sa niečím takým ani neobťažuje, ďalej niečo zanietene vysvetľuje svojej spoločníčke, ktorá len prikyvuje. Nicol prevráti oči, ale nad tou okázalou neslušnosťou a ignoráciou sa ani nepozastaví – je na to zvyknutá, už pre ňu stratilo zmysel sa nad tým pozastavovať, či rozčuľovať.

Niektorí proste nikdy neprestanú opovrhovať jej rasou.

 Namiesto toho stroju nariadi, aby jej pripravil dve poriadne kávy, teda v rámci možností nemocničného automatu.

Sestričky sa potichu vyparia. Nicol k nim ani nezdvihne zrak, no nech sa snaží ako chce, nedokáže sa ubrániť myšlienke, pri ktorej ju prepadá nečakaný smútok a pocit samoty – kde spravila chybu?

Je totiž pravdou, že to, ako sa k nej správali tie dve blondíny tu vôbec nie je výnimkou. Všetky sestričky sa k nej chovajú viac menej podobne a to hneď z viacerých menších dôvodov – bola novou sestričkou, ktorá tu pracovala ešte kratšie ako Amber, k tomu ešte černoška, o ktorých sa nehovorilo práve v najlepšom – nikto nevedel, čo si o nej má myslieť. K tomu sa vždy rada usmievala, občas totiž stále nemohla uveriť tomu, že sa skutočne dostala na svoje vysnívané miesto sestričky, milovala svoju prácu. Jej ostatným spolupracovníčkam to prišlo veľmi nezvyklé... a niektoré to dokonca brali ako formu výsmechu. Iné ju zas považovali za trochu hlúpu, či neskúsenú. A ona, aj keď si to uvedomovala, si nemohla pomôcť – i medzi závistlivými a obmedzenými ženami sa nemohla prestať usmievať. Už od mala bola vždy spoločenská a usmievavá, ona bola vždy tou, kto posmeľoval ostatných. Bola akýmsi zvláštnym krbom ľudského priateľstva a tepla, pri ktorom sa mohol každý zohriať.

O to viac sa Nicol zvyknutá na spoločnosť v takýchto chvíľach cíti neskutočne osamelá- a to len preto, že na prvý pohľad nezapadá do bežnej šablóny utrápeného sveta. Dočerta, veď toto je slobodná zem, prečo sú potom ľudia takí obmedzení?

„Každý si nesie svoj vlastný kríž,“ zamrmle si Nicol popod nos, snaží sa povzbudiť. Pomyslí na malý zlatý krížik, ktorý sa jej pod blúzkou hompáľa na krku - verila v božie úmysly a vždy veriť aj bude, vie, že Pán nad ňou drží svoju ochrannú ruku.

Radšej sa opäť zameria sa Amber – občas ju napadne, či i jej priateľstvo s Amber nie je ďalším tŕňom v oku závistlivcov – o tejto doktorke toho veľa nikto nevie, Amanda nikdy nikoho nepustila cez hranicu zdvorilostného rozhovoru, teda až na ňu. Nicol doteraz netušila, prečo tomu tak bolo, ale prišlo to práve vo chvíli, keď si Nicol myslela, že už nevraživosť svojich spolupracovníčok neznesie, keď uvažovala, že i cez to, ako túto prácu zbožňuje, odíde. Z Amber sa vykľul veľmi príjemný spoločník, ktorý jej nahradil spoločnosť mnohých – bola veľmi priateľská, vľúdna a ohľaduplná, i keď trochu priveľmi vážna. Od prvého okamihu jej z očí sršala múdrosť, priam starecká únava a skúsenosti, ktoré sa dajú nazbierať len časom, ktorý však amberino mladé telo ešte nemohlo prekonať. Nicol to prišlo veľmi znepokojivé, nemohla sa ubrániť myšlienke, či Boh tejto žene na plecia nezložil predsa len priveľké bremeno. No možno práve tým si Amber získala rešpekt svojho okolia.

Každopádne, vždy jej bola oporou.

Nicol zoberie dva poháre, s ktorými automat už dávno skončil - plast prepúšťa teplo, ktoré ju príjemne hreje v dlaniach. K Amber je to už len kúsok.

Mladá černoška si ani neuvedomí, že jej krok naberá na svižnosti, teší sa na Amber. Potrebuje sa s ňou porozprávať o všetkom a zároveň o ničom, ako to vedia len ženy. Už opäť s dobrou náladou šikovne stlačí pomocou lakťa kľučku dverí, na ktorej tróni amberina menovka.

Hlasný pozdrav jej však zamrie na perách, zmení sa na opatrný výdych.

Nicol sa okolo seba porozhliadne – steny amberinej kancelárie sú natreté jarnou zelenou, ľavým rohom sa tiahne jediný vkusný pás bielej tapety pokrytý kvetinovým vzorom. Vedľa neho je preplnená knihovníčka z tmavého dreva z ktorej si občasne Nicol niečo vypožičia. Zem pokrýva krémovo –biely koberec, Nicol dodnes neprišla na to, ako sa ho Amber podarilo udržať čistý. Srdcom miestnosti je priam kráľovský starožitný stôl ladiaci s knihovníčkou. Pred ním sú umiestnené dve biele kožené kreslá pre pacientov, miesto pri pravej stene zas zaberá skriňa, do ktorej si doktorka dáva svoje osobné veci a nejaké zdravotnícke pomôcky. Amber si tam však schováva sladkosti a omaľovánky pre tých najmenších a najbojazlivejších pacientov. Zvyšný priestor vypĺňa biela pohovka. Na Nicol táto kancelária vždy pôsobila vkusne – bola síce moderná, ale inak, ako zvyšok nemocnice, jej vynovenosť ani náhodou nepôsobila chladne. Amber si túto miestnosť musela zariaďovať sama, pomyslí si.

Bez slova potichu vojde, privrie za sebou dvere. Vďaka kobercu jej topánky tentoraz nerobia problémy. Rýchlo podíde k stolu a položí naň svoj náklad, teplo kávy v jej dlaniach medzičasom prešlo v nepríjemné pálenie. Napokon sa neisto oprie o roh stola, dáva pozor, aby rukou nezavadila o porcelánového anjela, ktorý na ňom tróni. Aj keď bola Nicol veľmi pobožná žena, tak si nemohla pomôcť – ten anjel sa jej nepáčil. Bol priveľmi puntičkársky a dokonalý, žlté rúcho bolo neprirodzene krikľavé a pri dotyku jej na prstoch zanechávalo zvláštny smradľavý prášok. Radšej však Amber nič nehovorila.

Nicol si zamračene uvedomí, že sa úmyselne čo najdlhšie vyhýba tomu hlavnému. Uprie pohľad na Amber, ktorá leží schúlená na pohovke.

Zaspala v službe.

Miesto akejkoľvek podráždenosti voči niekomu, kto nepracoval tak, ako mal, Nicol pocíti starosť. Podíde k Amber, z čela jej jemne odhrnie vlasy farby letnej pšenice, skúmavo sa zapozerá na jej črty – srdcovitá tvár, úzke pery a stredne vysoké, často skrčené, čelo, všetko zladené do dojmu krásy. To je v poriadku. Nicol ako sestričke však neuniknú drobné detaily – porcelánová pleť je ešte bledšia ako obyčajne. Chrbát ruky položí na jej líce, skúsene porovnáva ich telesnú teplotu- znepokojene si uvedomí, že tá amberina je dosť zvýšená.

No pokoji jej nepridáva ani to najhlavnejšie - fakt, že vždy vážna a zodpovedná Amber zaspala v službe, teda minimálne na jej konci. Vedenie jej síce tolerovalo hru na gitare, hlavne kvôli želaniam pacientov, ale niečo také by jej neprešlo a Amber to veľmi dobre vedela. Niečo také by sa jej za normálnych okolností nikdy nestalo.

A Amberina milovaná gitara teraz leží len tak povalená na koberci, strunami nadol.

Niečo skutočne nie je v poriadku.

„Amber, zobuď sa,“ potrasie jej zamračená Nicol jemne ramenom. Tá však nereaguje.

„No tak, vstávaj, mám tu pre teba kávu,“ skúsi opäť Nicol, tentoraz ráznejšie. Amber niečo nespokojne zamrmle, skúša sa jej otočiť chrbtom, čo berie Nicol ako dobré znamenie. Vytrvalo ňou trasie ďalej.

„Dúfam, že čiernu s cukrom,“ zamrnčí napokon Amber po dlhej chvíli a pootvorí oči. Nicol ledva zakryje zdesený výdych – Amberine bielka husto popretkávané červenými žilkami značia vyčerpanie.

„Prirodzene. A poriadne silnú,“ dodá druhú vetu Nicol potichu. Nevedela si to vysvetliť, kedy sa stihla Amber tak doriadiť. Včera v noci bola ešte v úplnom poriadku...

Amber sa pomaličky a namáhavo posadí, ani čo by ju bolel každý sval. Nicol ju sleduje prižmúrenými očami. Keď sa pokúsi postaviť so zrakom upretým na povalenú gitaru, tak to už Nicol nevydrží.

„Ani to neskúšaj,“ prikáže jej a zoberie Amberinu gitaru zo zeme. Na jej prekvapenie Amber ani slovkom neprotestuje, keď jej ju odloží do skrine. To nie je dobré, aj keď sa poznali len pár mesiacov, tak Nicol veľmi dobre vedela, ako strašne je na tú gitaru Amber citlivá. Nechala to radšej tak a spoločne s kávami si k nej prisadla.

„Vyzeráš strašne, Amber. Čo sa ti stalo?“ začne konverzačným tónom a podá jej kávu. Z vlastných skúseností vie, že na ňu musí pomaly a opatrne, musí krotiť svoju zvedavosť i znepokojenie – inak sa stiahne do seba a odoženie ju. To však nebolo vždy jednoduché – Nicol síce bola vždy ohňom priateľstva, bola však i rovnako temperamentná.

„Ďakujem za kompliment,“ Amberine kútiky sa sformujú do pousmiatia, hneď nato však opäť zvážnie a na nekonečne dlhú chvíľu stíchne.

 „Ja ani neviem, Nicol,“ vyderie sa z nej napokon vyčerpane. „ Proste som sa len snažila pomôcť.“ Opäť privrie oči, ledva dokáže sedieť vystretá. Odpije si z kávy. Nicol, ktorá tej odpovedi veľmi nerozume, si všimne, že dýcha trochu plytkejšie, ako by mala.

„Amber,“ začne Nicol opäť, maskujúc znepokojenie a začínajúcu podráždenosť, „ skúsim to ešte raz a tentoraz nehovor, prosím ťa, v hádankách. Si v poriadku? Nechceš ísť na nejaké vyšetrenie?“

„Nič mi nie je,“ odbije ju Amber a mávne nad tým rukou. Potom sa začne až priveľmi zaujato venovať svojej káve.

„Ale je, veď sa na seba pozri.“ Nicola už nemá trpezlivosť na to, aby z Amber ťahala odpovede pomaly, veď to nikam nevedie. No stane sa presne to, čoho obávala – Amber jej neodpovedá, len tak sedí so zhrbenými plecami, lakte opreté o kolená, pohľad zelených očí upiera do zeme.

„Vieš, že mne to môžeš povedať, Amber. Začínam sa o teba tak trochu... báť.“ Nicol skúsi jemne zatlačiť na jej svedomie – táto doktorka neznáša, keď si kvôli nej niekto robí aj tie najmenšie starosti. A skutočne – Amber na ňu uprie skúmavý pohľad, o ktorom by sa dalo povedať, že prepaľuje. Nicol sa snaží zostať pokojná, neuhnúť tým jej zvláštne starým očiam, aj keď je to dosť ťažké. Vie, že to je tá chvíľa v ktorej sa rozhodne, či sa jej Amber zverí, alebo nie.

Tá chvíľa, amberina malá skúška, trvá priam večnosť.

„Nicol,“ začne nakoniec zdráhavo a tak potichu, že Nicol jednoducho vie, že sa jej chystá povedať niečo dôležité. „Je to -“

V tom sa ozve zaklopanie. Nicol nehlučne zakľaje.

„Ďalej!“ zvolá Amber, celým telom sa natočí ku dverám. Je na nej vidieť, že je za toto prerušenie vďačná. Dvere sa pomaly otvoria.

„Dobré ráno,“ začne sestrička stojaca vo dverách, je to tá pazúrnatá. Nicol ju v duchu preklína – vie, že svoju príležitosť vytiahnuť z Amber čo ju trápi je vďaka nej preč.

„Aj vám,“ odvetí Amber. „Čo si želáte?“

Pazúrnatej nechty trochu nervózne zaklepkajú o rám dverí. „Prepáčte, že vás otravujem po službe, ale na oddelení nám nastala trochu chúlostivá situácia. Lekárka, ktorá mala prísť na dennú sa nemôže dostaviť, pokazilo sa jej auto. No a keďže sem v sobotu ráno nechceme ťahať nikoho ďalšieho tak nás napadalo... nemohli by ste tú dennú potiahnuť vy?“ Poslednú časť predslovu zo seba priam vychrlí. Nicol si rozčúlene uvedomí, že dokonca i teraz ju pazúrnatá ignoruje.

Amber pomaly prikývne, “samozrejme, to by nemal byť prob-„

„Prepáčte, môžete chvíľku počkať za dverami?“ preruší ju Nicol. Obidve ženy sa na ňu zarazene pozrú. „Potrebujem niečo s Amber prediskutovať niečo osamote,“ vysvetlí, zámerne dôverne osloví svoju priateľku menom. Pazúrnatá prikývne, i keď dosť neochotne. Nicol sa tak trochu vyžíva v jej výraze – nech aspoň raz ochutná, aké to je, byť niekde nechcená.

„To bolo dosť drzé,“ napomenie ju Amber zamračene.

„Zbláznila si sa?“ vybafne na ňu Nicol, „ledva sedíš, no ty si na hlavu berieš ďalšiu službu?“

„Už po niekoľký krát ti hovorím, že som v poriadku,“ odvrkne Amber, na dôkaz svojich slov sa neisto postaví. Nicol udivene v duchu skonštatuje, že Amber sa dokázala ako – tak pozbierať až obdivuhodne rýchlo. To bude tou čiernou kávou.

„Ako myslíš,“ odvrkne Nicol,“ No nie je to náhodou tak trochu nezákonné pracovať tak dlho v kuse?“ Nicol o zákonoch nevedela nič, strieľala len tak naslepo. No chytala sa každej slamky – Amber si potrebuje odpočinúť.

„O tom pochybujem,“ mykne plecami Amber a pomaly podíde k písaciemu stolu. Nevydrží dlho stáť, uvedomí si Nicol okamžite, do presviedčania sa vrhne ešte s väčším nasadením.

„Tak potom to urob aspoň pre svojich pacientov. Doktor, ktorý pre únavu rozoznať ani chrípku od gangrény narobí viac škody, ako úžitku.“

„Gangréna je tropická choroba, ktorá sa tu nevyskytuje.“

„Vieš, čo som tým myslela,“ zareaguje. „ Ale vážne, Amber, choď domov. Poriadne sa prespi, zajtra toho spravíš omnoho viac a lepšie, ako dnes. Urob to pre mňa.“

„No kto dnes zoberie službu?“ zaprotestuje slabo.

„O to sa už nejako postarajú. Ako vždy. Prosím,“ dodá Nicol.

„ Myslím, že máš nakoniec pravdu,“ vzdychne si neochotne Amber. Nicol si vydýchne – Amber je niekedy tvrdohlavejšia ako mulica.

„ O dvadsať minút sa stretneme pred vchodom, odveziem nás,“ na to sa postaví a bez pozdravu vide z kancelárie nenechávajúc Amber žiadne miesto na protesty – v takom stave ju predsa nenechá sadnúť za volant. V dverách sa zrazí s pozabudnutou sestričkou.

„Tak ako?“ spýta sa pazúrnatá sladko, jej rýchly odchod si vysvetlí po svojom.

„Amber dnes službu neberie,“ odvetí jej Nicol a s úsmevom ju tam nechá samú stáť.

Tentoraz je to jedna nula pre Nicol.

Tak dnes to bola extra porcia. Síce bez akcie, ale potrebovali sme úvod a taktiež základné oboznámenie s postavami. Nabudúce sa môžete tešiť na pohľad Amber. Ako sa asi teraz cíti? A taktiež na jedno veľmi zvláštne stretnutie s novou postavou...

Teším sa na vaše názori, vaša Leylon :)

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň návratov 2. kapitola :