OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Plamene slnka 2. kapitola

07.01.2011 (15:00) • JessLoye • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 995×

Sedela som v čakárni a okolo mňa sedelo mnoho žien s nafučanými bruškami. Do očí sa mi nahrnuli slzy – každá z nich mala na ruke obrúčku alebo ešte len čarokrásny zásnubný prstienok. Povzdychla som si. Ak mi doktor potvrdí, že som tehotná, budem musieť predať svoj dom na pobreží Kalifornie, aby som mala na cestu do L.A.

Zavolal si ma do svojej ordinácie. Sadla, respektíve ľahla som si na lôžko a rozkročila nohy.

„Hm, slečna, kedy ste mali naposledy pohlavný styk?“ spýtal sa „veľmi múdro“.

„Asi pred mesiacom,“ pípla som nesmelo.

„Tak to sedí,“ mumlal si pre seba. „Drahá slečna, čakáte bábätko,“ usmial sa na mňa. Pevne som stisla viečka k sebe. On mi zatiaľ povypisoval akési papiere.

xxx

Posledný raz som sa porozhliadla po svojom dome. Rukou som smutne prešla po zárubni domu, no keď taxikár netrpezlivo zatrúbil, nechala som lúčenie lúčením a sadla si do obitého auta.

Lietadlo mi malo letieť až o dve hodiny, no vďaka všetkým odbavovačkám  mi ten čas ubehol pomerne rýchlo. V letiskovom bare som si kúpila ešte čistú minerálku, než nám dovolili nasadnúť do lietadla. Šla som len druhou triedou – teraz som si nemohla dovoliť míňať peniaze na luxus. Snažila som sa zaspať, no nijako to nešlo. Keby moja mama vedela, čo tu teraz stváram, pretrhla by ma ako hada. Zaťala som ruky v päsť. Veď sa predsa nevzdám! Som žena, čistokrvná, a dokážem sa o seba aj o to malé postarať. Dlaň mi skĺzla do lona.

„Idete za oteckom?“ spýtala sa ma jedna stará pani, čo sedela vedľa mňa.

„Mhm,“ zamručala som. Dúfala som, že moja nespoločenskosť ju od hovoru odradí. Mýlila som sa.

„A je to fešák?“ Žmurkla na mňa. Vyvalila som na ňu oči. Na čo, že sa to pýtala?

„Áno,“ odvrkla som ešte stále zarazená.

Celý zvyšok cesty zaryto mlčala, za čo som bola nevýslovne vďačná. Potrebovala som premyslieť, ako to bude ďalej. Keď Joshovi poviem, že to dieťa je jeho, možno ma nechá u seba bývať alebo mi aspoň bude platiť na to malé.

Z letiska som šla taxíkom priamo k jeho kancelárii. Taxikár ma vysadil pred obrovskou presklenou budovou, až som si omámene vzdychla. Na recepcii sedela akási mladá žena.

„Dobrý deň, prišla som za pánom Marksom,“ povedala som.

„Ten tu práve teraz nie je, budete ho musieť počkať, nech sa páči, posaďte sa.“ Ukázala na kresielko, čo bolo postavené kúsok bokom. Sadla som si, zložila vedľa seba kufor a obzrela si celú miestnosť. Kamenné stĺpy pôsobili majestátne, no sálal z nich chlad, ostatne ako z každého kútika tohto miesta. Červený koberec ležal rozprestretý po celej dĺžke chodby až k masívnemu recepčnému pultu, za ktorým sedela tá žena, ktorá si ma práve teraz nedôverčivo premeriavala, až mi po chrbte prebehol mráz.

Po kratšej polhodinke sa otvorili obrovské dvere, čo stáli naproti mne, a vyšiel z nich konečne ten, kvôli komu som sem prišla. Najprv sa však zastavil pri recepčnej.

„Ahoj, Lilliane.“ Obtočil jej ruku okolo pása a pobozkal ju, až mi prevrátilo žalúdok. S takýmto niečím na verejnosti by ich mohli rovno zatknúť!

„Láska, prišla za tebou táto žena,“ povedala Lilliane a ukázala na mňa. Keď si ma všimol, odprisahala by som, že aj zbledol.

„Amy.“ Kývol na mňa, „potrebuješ niečo?“ spýtal sa.

„Zoznámiš nás?“ skočila medzi to tá jeho ženská, keď si rozopla dva gombíky na blúzke.

„Amy, toto je Lilliane, Lill, to je Amy, tá, čo ma zachránila,“  vravel odmerane. „Tak, po čo si prišla?“

„Musím ti niečo povedať.“ Odhodlane som stisla ruky v päsť.

„Tak? Bude to?“ opýtal sa netrpezlivo.

„Nie tu.“ Zabodla som pohľad do jeho novej. Kývol a otočil sa na päte. Nasledovala som ho do kancelárie.

„Konečne to zo seba vyklop,“ povedal príkro a ľadovo sa na mňa pozrel.

„Vtedy si bol iný,“ zašepkala som.

„Vtedy som mal čosi rozrobené.“ Krátko sa zasmial nad tým, ako to nazval.

„Presne preto som tu.“ Vystrčila som bojovne bradu. „Som tehotná!“

Chvíľu na mňa len nemo zízal.

„To nie je možné!“ vydýchol po dobe neurčitej. Len som nadvihla jedno obočie.

„Dúfam, že nechceš vysvetľovať, ako to možné je,“ prehodila som ironicky.

„Ja... vieš čo? Teraz pekne pôjdeš domov, ja ti objednám istého veľmi známeho lekára, a tento... malý problém zmizne,“ drmolil a strkal ma smerom k dverám.

„Smola, Josh,“ povedala som a vyšmykla sa mu, „ja domov nemám a to dieťa si nechám!“ Založila som si ruky na prsiach.

„Akože?“ Vypleštil oči a zbledol ešte viac.

„Dom som predala, aby som mala peniaze na cestu, a bábätko si nechám.“

Nervózne si pošúchal čelo. Potom zdvihol telefón a povedal: „Lill? Zavolaj mi sem, prosím, Chada.“

„Kto je Chad?“ opýtala som sa.

„Iba asistent. Odvezie ťa do môjho hotela, kým nebudeš mať vlastný byt a nezmizneš mi zo života,“ predniesol. Do očí sa mi natlačili slzy.

„Hej! To dieťa je aj tvoje!“ skríkla som.

„A ako to môžem vedieť?“ Naklonil hlavu na stranu. Vo mne to vrelo. Myslela som, že mu jednu uvalím a odídem, no kam?

„Som v prvom mesiaci. Pred ani po tebe som s nikým iným nespala tak, aby tento údaj sedel. Prosím, nevyhadzuj ma! Ja už... ja už nič nemám,“ vzlykla som. Zvolila som taktiku citového vydierania. Muži neznášajú, keď žena plače – to som sa už naučila. Keď sa mám ponížiť, tak nech to stojí za to.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere.

„Ďalej!“ skríkol Josh. Dnu vošiel pomerne mladý muž, tesne po tridsiatke, v padnúcom sivom obleku.

„Volal si ma, Joshua?“ opýtal sa jemne chrapľavým hlasom, čo sa ozýval vo veľkej miestnosti, skoro ako v katedrále.

„Hej, dám ti niečo na starosť,“ povedal. Niekoho, doplnila som v mysli. „Túto ženu potrebujem ubytovať vo svojom hoteli. Odvez ju tam a založ jej bankový účet. Budem jej tam každý mesiac posielať peniaze a preveď tam aj tie jej. Starý účet zruš. Potom sa ešte porozprávame,“ povedal. Až teraz si ma ten muž všimol. Chvíľu na mňa hľadel ako na zjav, no potom ma vzal za ruku a ťahal von. Recepčná sa na mňa presladene usmiala. Očividne ešte nevedela, že jej úžasný milenec čaká dieťa so mnou.

„Som Chad,“ predstavil sa ten chlap, keď sme vyšli z budovy na rušnú ulicu.

„Amy,“ pípla som nesmelo. Posadil ma do veľkého luxusného auta s tónovanými sklami, značku som nezaznamenala, kufor mi hodil na zadné sedadlo a viezol ma kamsi. Bol to dosť deprimujúci pocit, keď ma v podstate cudzí muž v úplne neznámom kraji viezol niekam.

Sledovala som za oknom ubiehajúcu cestu. Nikto počas jazdy nehovoril. Zastavili sme až pred honosne vyzerajúcim hotelom s piatimi hviezdičkami.

„Tu budeš bývať, Amy,“ ozval sa Chad. Vykoľajene som sa obzrela.

„To je neuveriteľné!“ vydýchla som. Viedol ma na recepciu a odtiaľ výťahom na najvyššie poschodie. Kartou otvoril dvere.

„Tvoja izba,“ povedal jednoducho. Stáli sme v obrovskej obývačke s rohovou koženou sedačkou, pred ktorou stál malý konferenčný stolík. Stálo tu stereo a plazmová televízia. Obdivne som hvizdla. Prešli sme do spálne, ktorá susedila s obrovskou šatňou a pracovňou. Predpokladám, že toto bol apartmán pre nejakých veľavýznamných pracovníkov. Ďalšími dverami sme sa dostali do kúpeľne. Obrovská vaňa vedľa sprchového kúta vyzerala strašne lákavo. Bolo tu pár poličiek, skriniek a obrovské nástenné zrkadlo nad umývadlom.

„Vyhovuje?“ opýtal sa.

Iba som nemo prikývla. Skvelé! So slzami v očiach som sa ešte raz rozhliadla. Tomu sa hovorí život v zlatej klietke. Zrútila som sa, až keď za sebou Chad zavrel dvere.

Autor: JessLoye (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Plamene slnka 2. kapitola: