21.02.2011 (11:00) • Saven • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 327×

Zoznámte sa, prosím

Človek si vraj zvykne na všetko. Hmm... Nemyslím, že je to tak. Aspoň mne sa to ešte nepodarilo.

Zvykol som si na otcovu priateľku, ktorá s nami odteraz bude bývať. Zvykol som si na viac ako ročné hlúpe poznámky od spolužiakov. Pomaly si zvykám aj na to, že začnem Marcelu volať mama. Teda budem sa snažiť na významných otcových stretnutiach. Občas ju nazvať mamou.

Ale nikdy si nezvyknem na to, že bývame pri cintoríne. Neznášam cintoríny. Deprimuje ma pohľad na desiatky hrobov plné rozkladajúcich sa kostier.

Keby to bol aspoň udržiavaný cintorín. No nie je. Je starý, asi sto rokov tam nikoho nepochovali.

V miestnych novinách sa o ňom dokonca píše ako o cintoríne samovrahov. Nemám rád ľudí, ktorí si dobrovoľne vezmú život. Nerozumiem im. To bude tým.

„Richard!“ otcov zvýšený hlas sa rozliehal po dome a vytrhol ma z úvah.

Je nahnevaný, cítim to. Najrýchlejšie ako sa dalo som zbehol po schodoch do kuchyne. Keby nebola situácia taká napätá, asi by som sa rozosmial. Pohľad na otca, bezradne stojaceho pred prázdnou chladničkou, bol jednoducho komický.

„Áno, ocko?“

„Chlapče, vysvetlíš mi, prečo si ma neposlúchol v tak dôležitej veci?“

„Oco, asi ťa celkom nechápem.“ pozrel som naňho nechápavým pohľadom.

„Ráno som ti jasne povedal, že máš nakúpiť, lebo príde Marcela.“

„Aha... no, hmm... marí sa mi, že si niečo spomínal, ale nejako mi to vypadlo z hlavy.“ A v duchu som si dodal: Dokelu, to som nemohol dávať väčší pozor?

Je to pre otca dôležité. Takmer ako nejaká marketingová konferencia.

Marcela mu predsa zdôraznila, že sa k nim nenasťahuje, kým jej otec nedá dôkaz, že vie variť (stupidné, nie?).

Ako som len na to mohol zabudnúť?

„Neboj sa otec, ja niečo vymyslím. Máš ešte číslo na tú dobrú pizzériu?“ nevinné pohľady ako sa zdalo nezaberali.

„Nie, už ho nemám. Ale máš bicykel, takže pekne krásne sa zoberieš a pôjdeš do tej pizzérie osobne. Ber to ako trest. A nie že kúpiš pizzu.“ rozkázal a zatresol chladničku. Žiadne námietky, okej, pochopil som. Ale zaujímalo by ma, kde mám takto neskoro zohnať niečo jedlé. Nuž, nejako si budem musieť poradiť.

Rozlúčil som sa s otcom a obul si tenisky. Potom som sa pobral do pivnice, vytiahol som bicykel a vyniesol ho pred dom.

Chvalabohu, som nepotreboval nafúkať kolesá. Nasadol som a dupol na plyn.

Po pár metroch som zistil, že to takto nepôjde. Ak som chcel na druhý koniec mesta, postaveného do kopca, prísť živý a nie zadusený, musel som spomaliť.

Kondička v prdeli. Pomyslel som si a dal som si predsavzatie.  Fíha to som ešte neurobil.

Začnem chodiť do posilňovne. Možno sa mi dokonca podarí uloviť nejakú „slušivú“ babu.

Niť mojich myšlienok pretrhol cintorín, prechádzajúci okolo mňa. Je to bezútešný pohľad. Pripadá mi taký... opustený.

Zrazu ako by sa tam niečo pohlo. Na schodoch kostola. Od prekvapenia som zabrzdil.  Odvrátil som pohľad, určite sa mi to iba zdalo. Nedalo mi to, musel som sa pozrieť ešte raz.

Nič zvláštne som nevidel. Vydýchol som si. Takže to bola iba hra tieňov. Ale zľakol som sa.

Znova som začal šliapať do pedálov. Do pizzérie som došiel pätnásť minút pred záverečnou. Čudné, že tu majú otvorené len do deviatej.

Podišiel som k pultu, pričom som lovil z vrecka nohavíc peniaze:

„Dobrý večer. Môžem si ešte objednať jedlo zo sebou?“

„To nevieš prísť skôr mladý muž?“ spustila na mňa stará servírka otrávene, no keď zbadala záblesk mincí, hlas jej zjemnel, „ Ja mám pracovnú dobu do pol desiatej, tak nech ťa Boh ochraňuje ak to kuchárovi bude trvať dlhšie.“

Nadiktoval som jej objednávku a ona sa pomaly odšuchtala do kuchyne.

Posadil som sa na barovú stoličku a čakal. Ona sa medzitým vrátila a robila uzávierku. Zobrala odo mňa peniaze, pričom si sama odrátala prepitné.

Kam to len ten svet speje? Zišlo mi na um. Touto myšlienkou som sa zaoberal aj keď kuchár priniesol moje jedlo. Zamyslene som vstal, vzal termoškatuľu, ledabolo som zaželal čašníčke dobrú noc a odišiel som z reštaurácie. Naložil som škatuľu do košíka na bicykli a ešte stále s hlavou v oblakoch, otočil som svoj dopravný prostriedok na cestu späť.

Domov mi to pôjde rýchlejšie. Je to dolu kopcom.

Zo zasnenia ma prebral až hrmot prichádzajúci od cintorína, keď som išiel okolo. Teraz to však nebolo nič nevysvetliteľné.

Moji spolužiaci sedeli na múriku, v ktorom bol osadený plot. Naliati ako každý piatok. Ešte však dosť triezvi na to, aby o sebe vedeli.

Keď si ma všimli začali na mňa vykrikovať nadávky, až sa jeden postavil a zamieril ku mne. Snažil som sa pridať, no niečo mi bránilo v dýchaní, nemohol som sa nadýchnuť. Musel som zastaviť.

Zatiaľ sa Filip a jeho garde priblížili. Jeden z nich mi vytrhol riadenie z rúk. Stratil som pevnú pôdu pod nohami a padol na kolená.

„Richard, Richard, prečo sa mi klaniaš? To by prišlo až o chvíľu.“ Filip sa na svojom vtipe rozrehotal ako blázon a jeho tri prívesky sa smiali spolu s ním.

S námahou som sa postavil, no kolená to odniesli, štípali ma, no to som nevnímal. Podnapitý vyzeral Filip ešte hrozivejšie ako normálne. Už beztak meral stodeväťdesiat centimetrov, alkohol v očiach spôsobil, že v nich mal nevyspytateľný pohľad. Takmer ako šialenec.

„Riško, vari si sa ma nenaľakal? Alebo sa nebojíš mňa? Á, už viem. Sme príliš blízko cintorína samovrahov.“ posmešný úškľabok ešte zhoršil dopad tých slov.

Filip si upil riadny dúšok z fľaše vodky, ktorú držal v ruke. Prehovoril zaňho zástupca, Ivan:

„Zaplať poplatok a môžeš ísť domov. Dnes máme dobrú náladu.“

„Nič vám nedám, pustite ma!“ hlas sa mi takmer zlomil.

„Ohó, tak to teda nie! Riško, poznáš pravidlá. Buď zaplatíš alebo...“  Filip očividne uvažoval, čím by mu najviac ublížil, po chvíli na to prišiel, „alebo pôjdeš na celú noc tam.“ prstom namieril na bránu starého cintorína samovrahov.

„Nepôjdem, nedonútite ma.“ márna snaha chlapče, ako by povedal otec. Utvrdilo ma vtom hlavne to, že som sa už päť minút pokúšal vyslobodiť cez stenu šestnásťročných chalanov. Nedarilo sa mi.

„Pozri, Riško, na budúci týždeň je piatok trinásteho. Deň ako stvorený na dobrodružstvo na cintorínoch. O to lepšia ešte noc.“ udával mi podmienky Filip. Nechutne sa pri tom usmieval.

Bezradne som tam stál, čiernu ofinu cez jedno oko. Bál som sa čo len pohnúť.

Ak som nechcel prísť o celé vreckové na tento mesiac alebo ak som nechcel byť zmlátený do krvi a vysvetľovať niečo otcovi, nezostalo mi nič iné len prikývnuť.

„Tak dobre. Stretneme sa tu presne o týždeň približne o tejto hodine. Nezabudnem na teba, Riško.“ S týmito slovami pozrel na kamošov, kývol hlavou k neďalekému nonstop baru a vykročil. Prívesky sa poslušne vybrali za ním.

Nezdržiaval som sa, aj tak som už meškal. Nasadol som na bicykel a uháňal domov tak rýchlo ako mi to len pedále dovoľovali.

K domu som prišiel o trištvrte na desať. Marcela nemala pred domom auto. Mala prísť až o desiatej.

Ako hurikán som vletel do kuchyne a ďakoval tomu zázraku, ktorý ochránil pred Filipom jedlo v termoboxe.

„Nejako dlho ti to trvalo, nie?“ pokarhal ma otec, ale ďalej to nerozoberal. Zobral mi z rúk škatuľu a začal nakladať na taniere. Bez slova som začal prestierať na stôl.

Vtom mi pohľad padol na kopu riadu naloženú v umývačke.

„Oci, čo...?“

Pozrel na mňa, potom na kopu riadu a zdráhavo odpovedal:

„Zahladzujem dôkazy. Choď, prosím, tú škatuľu vyhodiť.“

Zobral som škatuľu a vybral sa k dverám. Bezmyšlienkovito som otvoril kôš na odpadky, ale vtom ma upútali svetlá auta. Marcelinho auta.

Zabuchol som vrchnák na smetníku a ponáhľal sa dovnútra.

„Otec, už ide!“

Dokončoval posledné úpravy na stole v jedálni.

Zazvonil zvonček. Otec sa pobral otvoriť. Počul som len mľaskavé privítanie. Fuj.

Marcela sa zrazu objavila na prahu jedálne a prekvapene si obzerala stôl.

Musel som uznať, že otec má istý aranžérsky talent. Stôl vyzeral naozaj dobre hoci na ňom  boli len tri porcie vyprážaného syra s hranolčekmi. Jedlo lákavo rozvoniavalo.

Otec sa nevedel dočkať. Rýchlo sme sa usadili a začali jesť.

Keď je s ním ona, správa sa ako malé decko, pomyslel som si.

Neskorá večera prebehla celkom normálne. Marcela sa ma povypytovala na školu, kamarátov a „kamarátky“. Ochotne som jej odpovedal, no len na to čo chcela vedieť.

Otec sa rozhodol, že všetok riad nechá na zajtra, že vraj ho umyje ráno. Odtiahol Marcele stoličku, zobral ju na ruky a odniesol do spálne. Zabuchol za sebou dvere.

Prečo som sa len cítil taký nepotrebný?

Dupal som hore schodmi hlasnejšie ako slon. Jedovato som sa umyl a hodil do postele.

V tom tichu na mňa doľahla Filipova podmienka. Tento rok tuším dostanem ten najkrajší darček na narodeniny.

Moju najhoršiu nočnú moru. Cintorín. Ani som nevedel ako sa mi s hlavou plnou náhrobkov podarilo zaspať.

Autor: Saven, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Polnočný svet - 1. kapitola :