23.02.2011 (18:00) • Saven • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 562×

Prečo práve ja?

2.kapitola

Dni toho prekliateho týždňa ubiehali ako voda. A ak som povedal prekliateho, tak som to aj tak myslel.

Otec odišiel s Marcelou na dovolenku do Egypta. Aj tak som s ním nechcel ísť. Mám šestnásť, preboha! Kto v mojom veku by išiel na dovolenku s rodičom? Musel som si priznať, že ja áno.

Z toho však vyplývalo, že som ostal doma sám. Nebolo mi to síce po chuti, ale bol som rád, že som rád. Otec sa ma snažil presvedčiť, že mi u starkej bude lepšie.

„Aspoň ti bude mať kto navariť.“ nadhodil deň pred odchodom.

„Ale starká predsa býva tridsať kilometrov odtiaľto! Ako budem chodiť do školy?“ bránil som sa.

„To je tiež pravda.“ otcovi sa to, podľa jeho reakcií, nechcelo riešiť. Nakoniec vyniesol rozsudok. Celkom fajn kompromis.

„Ešte dnes pôjdem k susedom. Vybavím, aby ti dali najesť. Každý deň. Raňajky si, dúfam, zvládneš kúpiť sám?“

Tak sa aj stalo. Po tých slovách sa otec zvrtol na opätku a rozbehol sa k susedom.

Nuž, takže teraz sedím na gauči, je štvrtok večer... hm noc... a nedokážem zaspať. Čím to asi je?

Určite tou zajtrajšou písomkou. Matika. Hrozná vec.

Dúfam, že mi otec pošle aspoň SMSku k narodeninám. Zajtrajším. Prečo sa všetko viaže k piatku trinásteho? A prečo práve ja?

Zobudil som sa na štekanie Belly. To je pes nášho suseda. Nie toho, u ktorého sa stravujem. Toto je sused oproti. Tamto je sused zľava.

No, skrátka som sa zobudil a hodil rýchly pohľad na nástenné hodiny zavesené nad kozubom. Potom prišiel ďalší, teda pohľad. Na tie isté hodiny.

Zízal som na ne ako na zjavenie. Keď moje oči konečne zaostrili na ručičky, vzhľadom k nevyrovnanému tlaku z rýchleho postavenia, takmer mi vypadli z jamôk.

To je naozaj pol deviatej? V škole som mal byť už o siedmej. Hups. Žeby som si zabudol nastaviť budík? Už to tak je. Vzdychol som si a pohol sa z miesta do kúpeľne.

Viem, mal by som začať panikáriť, ale matika je až štvrtá hodina. A ja nie som žiadny panikár. Navyše, súrne musím ísť cikať.

Keď som skončil v kúpeľni, prešiel som do kuchyne. Otvoril som chladničku a tam nič. Otvoril som kredenc aj tam nič. Mám to ja ale šťastie.

Zrazu mi rozospatý pohľad padol na kalendár. Konkrétne na dnešný dátum. Piatok trinásteho. Aha. Mám narodeniny. Hurá. Všetko najlepšie Richard.

Naveľa sa mi podarilo nájsť v zásuvke rovnaké ponožky, vytiahnuť z bordelu v skrini čisté tričko a džínsy. Skriňa bola úspechom, vzhľadom na dátum. Obyčajne sa na mňa všetko vysype, hodím to na posteľ a poobede to „upracem“ späť.

Zo strachu, že sa skriňový obsah na mňa naozaj zvalí (takmer som si pricvikol ruku), som zatresol posuvné dvere a s gučou oblečenia som odišiel do obývačky.

Ani neviem, ako sa mi podarilo odísť, no už som bol na pol ceste do školy, s empétrojkou v ušiach.

Ešte ma čakal posledný roh ulice. Minul som aj ten a s hlavou zamestnanou myšlienkou či som zamkol, som si nevšimol vydutú časť asfaltového chodníka. Samozrejme, že som zakopol.

S dávkou instantného šťastia som udržal rovnováhu a zároveň mi došlo, že vstupom na školský pozemok sa mi vrecko šťastia minulo.

Nič netrvá večne.

Ponáhľal som sa do budovy, čakal som Filipa. Myslel som, že vyskočí spoza niektorého rohu. Nestalo sa. Zazrel som ho, na pol oka, ako vychádza zo záchodov.

Krátko na mňa pozrel, z tváre mu pípala nevyslovená pripomienka. Dnes večer, chcel mi pripomenúť. Idiot. Ako by som mohol zabudnúť? Len som sa snažil na to nemyslieť.

Vošiel som do triedy a zbadal triednu za katedrou. Samozrejme pred svojou hodinou je vždy v triede. Matika. Hrozná vec.

Tváriac sa ako stratené šteňa som podišiel k nej. Zdvihla pohľad a zahľadela sa mi priamo do očí.

Nič, len pravdu, pomyslel som si.

„Pani profesorka, prosím ospravedlňte moje meškanie, ale zaspal som. Keď sa otec vráti, prinesiem to na papieri.“

„Richard Lina. Áno, tvoj otec mi volal. A kdeže to išiel?“ spýtala sa ma.

„Do Egypta. Hurghada. Hotel...“ ďalej som sa nedostal, pretože rázne zdvihla ruku k mojej tvári. Skoro mi ňou odrezala z nosa.

„Nepotrebujem podrobnosti. Zaspal si, okej, píšem si to. Sadni.“

Poslušne som odkráčal k svojej lavici v strednom rade. Zložil som si stoličku a sadol si. Vyložil som si na stôl učebnicu matiky. Matika. Hrozná vec.

Až potom som si všimol skrčený lístok na kraji dosky. Opatrne som ho rozbalil a čítal dve slová:

Dnes večer

No fajn. Tento deň bude zaujímavý. Zazvonilo a triedna začala rozdávať zadania písomiek. Nechápavo som civel na svoj papier.

A toto sme kedy preberali? Nie som úplne dutý zo všetkých predmetov, ale matika je moja smrť.

Bezradne som čmáral nejaký príklad na odpovedný hárok, netušil som, či to je dobre. Môj zdroj ma dnes sklamal. Z prázdnej stoličky vedľa mňa sála nevysvetliteľný chlad. Zazriem na drevené sedadlo tým najnevraživejším pohľadom.  Matúš, kde si, keď ťa potrebujem? Opýtal som sa sám seba a sústredil sa na písomku. Snaha sa predsa cení, no nie?

Profesorka vstala. Zbiera papiere. To nie je dobré. Zrazu som nemal pred sebou nič. Iba drevený povrch lavice. Ach jaj. Otec nebude rád.

Ešte prečkať dejepis a chémiu a idem na obed ku susedom. Som celý natešený. Počul som, že dnes majú špagety. Mňam.

Koho zaujíma nejaká Mária Terézia alebo chlorovodík, keď ho čaká taký dobrý obed? Mňa teda rozhodne nie.

Konečne zazvonilo na koniec vyučovania. Slúchadlá do uší a idem. Rýchlou chôdzou som sa dostal k susedom. Zazvonil som, sprevádzaný hlasitým škvŕkaním žalúdka. To som bol ja?

Otvorila mi suseda a hneď ma tlačila pred sebou do jedálne.

„Určite musíš byť hladný, Riško. Poď sadni si, ja ti to prinesiem.“

Neostávalo mi nič iné ako prikyvovať a súhlasiť:

„Áno, teta. Samozrejme, teta.“

Špagety boli výborné, suseda mi stále núkala dupľu. Že vraj som vychudnutý. Ale no tak. To hádam nie. Za posledný týždeň som sa síce vážil na otcovej váhe len raz, včera, ale ručička ukazovala päťdesiat kíl. To je dosť, nie?

Rozlúčil som sa a teta mi nabalila večeru so sebou. Idú večer do opery. Zaželal som im pekný zážitok a odbalansoval domov.

Hrniec s polievkou som musel zložiť pred dvere, aby som mohol odomknúť. Celý náklad som poskladal na sporák a premeral si ho kritickým okom. Kedy ja toto všetko zjem?

Hrnce jej vraj mám doniesť zajtra. Myslel som, že by bolo slušné ich umyť. Takže jej ich nedonesiem pred obedom.

Poobedie som strávil hraním počítačových hier. Prestalo ma to baviť, tak som vypol počítač a pustil si obľúbené cédečko neznámej skupiny. Tak ako prišli, tak aj odišli. Rýchlo.

Hlasitosť som dal na plné pecky. Veža urobila svoje. Išli mi uši vypadnúť. Metal je metal.

Keď som prišiel na to, že skladba má názov Tonight – Dnes večer, otrávene som vypol, nie... vytrhol som ho, prístroj zo zásuvky.

Zazeral som na hodiny na stene.

Pol siedmej.

Pol ôsmej.

Osem. Začínalo ma triasť.

Deväť. Triaška bola taká silná, že som sa musel postaviť. Prechádzal som sa po izbe ako tiger v klietke. O štvrť som to vzdal a priznal si, že to nebude o nič lepšie, keď to budem odďaľovať. Pomaly som si obúval tenisky, ešte pomalšie bral z vešiaka sveter.

Vyšiel som z domu, okamžite ma preplesol závan studeného vetra. Zamkol som a kľúče schoval pod kvetináč na schodoch. Ak by mal Filip vedľajšie plány. Mobil som si nebral vôbec.

Na tom cintoríne predsa nie je signál.

Autor: Saven, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Polnočný svet - 2. kapitola :