19.02.2011 (17:00) • Saven • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 503×

Prológ

Tmavozelená dodávka so zaškrípaním zabrzdila. Spolujazdec tvrdo dopadol  nohami na betónový chodník. Okamžite prešiel na stranu šoféra a podráždeným šepotom mu vmietol výčitku do tváre:

„Dočerta, Tom. To naozaj nevieš jazdiť tichšie?! Aj tí mŕtvi, tu od vedľa, sa museli zobudiť. A prečo sme vlastne na cintoríne?“

„Nerozčuľuj sa, Vladimír. Neprospieva to tvojmu tlaku.“ Tom sa otočil a do veľkej dlane schmatol malý balíček, ktorý potichu ležal na palubnej doske auta.

„Nepoučuj ma tu braček. A nevolaj ma tak, neznášam to meno. Stále si mi neodpovedal na otázku.“ Schytil brata za plecia a zastavil ho na ceste k masívnej bráne.

„Sme tu, pretože to tak chcel Šéf. My sme len doručovatelia, takže nekladieme otázky a nepoznáme odpovede,“ Tom sa odmlčal a dôrazne pozrel na brata, „zadali nám túto adresu, tak žiadne námietky. Navyše, do uší sa mi dostali informácie, že toto je najdôležitejšia zásielka akú kedy Šéf mal v rukách.“

„Aha.“ na viac sa Vlad nezmohol. Koniec koncov, Tom mal pravdu. Mali predsa tú najbezpečnejšiu prácu aká sa im u Šéfa mohla ujsť. Boli zabezpečení, rovnako aj ich rodiny. A keď podpisovali zmluvu, zaviazali sa k jedinému heslu: Žiadne otázky.  A Šéfovo slovo bolo sväté.

Pustil brata a spolu vykročili k bráne starého cintorína. Zhrdzavený kov protestne zavŕzgal, no otvoriť sa dal celkom ľahko.

Mlčky kráčali v tme. Vietor hvízdal nad ich hlavami, ohýbal koruny stromov. Vtom Vlad zhíkol. Tom naňho hodil nechápavý pohľad.  Keď však zbadal bledosť bratovej tváre a prestrašený pohľad v jeho modrých očiach, trasľavým hlasom sa ho opýtal:

„Čo sa stalo, Vlad?“

Brat otvoril ústa, že odpovie, no nevydal ani hláska. Nemo ukázal rukou kamsi pred seba. Tom obrátil tmavú hlavu tým smerom, pričom sa triasol na celom mohutnom tele.

Keby ho tak teraz videla manželka. Začala by sa smiať, chlap ako hora, hrozivý a nebezpečný, a bojí sa nejakého šušťania lístia.

Očami kĺzal po ošarpanom múre kostola, po okolitých stromoch, pozrel sa aj na pár starých náhrobkov, ale nič zvláštne nevidel. Aj tak nevedel potlačiť triašku. Takmer vypľul vlastné srdce, keď Vlad roztrasene prehovoril:

„Videl som... niekoho... sedel tam, na schodoch kosto...“ ďalej sa nedostal, pretože sa, či už od strachu alebo za tým bolo niečo iné, bezvládne zrútil na zem.

„Vlad! Preber sa, no tak. Počuješ ma? Preber sa!“ Tom k nemu zúfalo padol na kolená. Ako ho len preberie? Od samej zúfalosti sa mu to zdalo ako najlepšie riešenie:

„Prepáč, braček.“ bez okolkov mu jednu vrazil. Vlad sa prebral, no len na toľko aby otvoril oči a skríkol. Telo mu znovu ochablo.

„Vlad, preboha, čo ti je?!“ Teraz sa už aj Tom začal vážne báť. Zdvihol zrak a od ľaku mu zamrelo srdce. Skláňala sa nad ním dievčina v staromódnych šatách tmavej farby, so strapatými vlasmi a červenými očami.

„Stalo sa mu niečo?“ opýtala sa akoby nič a priložila Vladovi ruku ku krku aby mu skontrolovala pulz. Teda, očividne to chcela urobiť, no Tom ho od nej odtiahol a zjačal:

„Nedotýkaj sa ho! Daj nám pokoj! Kto si? Smrť?“

„Nie, tá má dnes voľno,“ povedala s dávkou sarkazmu a tvárila sa dotknuto, „aha, vidím, že ste mi priniesli darček.“

Tomovi škatuľka vypadla z ruky, chcel sa po ňu načiahnuť, no dievča ho predbehlo, už rozbaľovala papier, v ktorom bola zabalená. Vzápätí z nej vytiahla žiarivý zlatý medailón. Tom naň vyjavene hľadel, naň a na jej oči svietiace v tme.

Zavesila si ho na krk a prehlásila:

„Budem ho strážiť, kým si poň nepríde majiteľ. Očividne nie je váš, ukradli ste ho. Nevyzeráte na tak vážené osoby, ktoré by si ho mohli dovoliť.“

Tom zacítil slabý závan vetra na zátylku, striaslo ho od zimy. No zároveň si uvedomil, že musí zmiznúť. Bez slova sa pozbieral zo zeme, zobral Vlada pod pazuchu a napoly ho ťahal, napoly niesol ku bráne. Počul dievčinu, ako za nim kričí, že im neublíži. No to určite, pomyslel si.

To už mal Vlada naloženého  v dodávke. Rýchlo ju obišiel, nasadol, naštartoval, chvalabohu štartér sa rozhodol, že na prvý krát naskočí, kolesá zaškrípali a už uháňal vražednou rýchlosťou po nerovnej ceste vedúcej do najbližšieho mesta. Potreboval sa opiť, a to poriadne. Nemyslel na nič iné. Striehol na svetlá každej krčmy, ktorá sa mihla okolo.

Prešiel štyri pohostinstvá, kým usúdil, že piate je od cintorína dosť ďaleko.

Sénath sa dívala za veľkým mužom a jeho bratom, ako nasadli do auta a odfrčali preč. Nechápavo pokrútila hlavou, pokrčila plecami a pohľad jej padol na obzor. Začínalo svitať.

Vycítila, že denné svetlo nie je nič pre ňu. Podišla k svojmu hrobu, potichu odsunula kameň na vrchu a vliezla do vnútra.

Po dvesto rokoch bola prvýkrát vonku a dúfala, že si to ešte bude môcť zopakovať.

Autor: Saven, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Polnočný svet - Prológ: