OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Potomkovia anjelov - Kapitola 2.

11.09.2011 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2068×

Kapitola 2.

Aeon z pochmúrnych úvah vytrhol Nerissin nahnevaný krik:

„Ak sa chceš dolámať, pokračuj ďalej v tom, čo robíš. Ale nech ti je jasné, že ja ťa dohromady dávať nebudem, milá Eilia!“

Každý upriamil pohľad na sotva dvanásťročné dievča s čiernymi vlasmi, ktoré sa pred okamihom pokúšalo dokaličiť saltom vzad. Bohužiaľ neúspešne. Aeon len nechápavo krútila hlavou, keď sa dívala na dievčinin zahanbený výraz a natrhnuté nohavice. Ešte sa nestalo, žeby niekto zo začiatočníkov prejavoval takúto nezodpovednosť.

„Odmietam vyučovať dejiny, ak tu vy iba postávate a nehorázne sa zabávate!“ Ozval sa spoza ich chrbtov nahnevaný hlas posledného Tieňa.

Aeon sa otočila, zadívajúc sa do fialkových očí patriacich Millie. „A kto povedal, že sa zabávame?“ odvetila jej sucho.

„A čo iné by ste robili? Ja sa tam namáham s krpcami ako blbec a vy ostatní si tu len tak postávate! A nechci mi nahovoriť, že všetci štyria pomáhate Ner s dohliadaním, aby sa náhodou nepozabíjali pri nacvičovaní chvatov!“ rozohnila sa Mills, pohodiac dlhými vlasmi, tentokrát smerujúc odpoveď na všetkých.

„Mill, zlatko, ja som ti včera hovorila, že si máš vziať voľno ako ostatní. El už má za sebou svoju hodinu výcviku a ostatní nerobia nič. Len mi tu žerú nervy,“ vysvetľovala jej Nerissa pomaly a trpezlivo, akoby bola jednou zo študentiek.

„Nevyzeráš, žeby ti to vadilo,“ mrmlala, opierajúc sa o stenu vedľa Elijaha, ktorý sa na ňu prihlúplo škeril. S nezaujatým výrazom zahryzla do červeného jablka.

„Mala si si to zariadiť inak, ak si chcela mať voľno. Veľmi dobre vieš, že to nerobíme kvôli sebe, ale kvôli tým deckám. Mne osobne je jedno, či sa nudím stojac za Ner alebo v triede plnej deciek, ktoré mám naučiť základy telekynézy alebo čohokoľvek iného. Ver mi, že občas by som brala aj tie dejiny,“ zúfala si Lili, zatiaľ čo jej dvojča prikyvovalo. Ako správne sestry robili všetko spolu, takže spolu aj vyučovali.

„Tých zadubencov nedokážem naučiť ani aký je rozdiel medzi drakom a smrteľníkom,“ sťažovala sa Millie ďalej, akoby hluchá k rečiam ostatných.

„Dajte si pohov, decká! Máte obed, takže tu aspoň hodinu nechcem zazrieť ani jedného z vás. A Aaron – pokús sa nezaspať po sediačky, nemienim ťa opäť budiť!“ zakričala Nerissa autoritatívnym hlasom.

Každý jeden z jej triedy sa vyparil takmer skôr, ako to stihla dopovedať, zapichávajú pri tom dýky do zeme. Nikto im ich zbesilé úteky na obed nevyčítal, pretože všetci mali v živej pamäti, keď stáli na ich mieste a sami sa snažili naučiť náročné chvaty a útoky. V tom čase ich jediná kreatívna myšlienka bola útek.

„Mali by sme prejsť na starý systém, ten bol aj tak lepší,“ pípla ešte Millie a konečne tak povedala to, čo mala na srdci od začiatku. Všetci, ktorí stáli okolo nej, dobre vedeli, že jej chvíľku trvá, kým zo seba dostane to, čo vlastne chce.

Nerissa jej, na veľké prekvapenie všetkých, kývla na znak súhlasu. „Tiež si to myslím. Neviem, ako to tú Elizabeth mohlo vôbec napadnúť. Ona proste prikáže a očakáva, že špičkovo vycvičení bojovníci sa zmenia na nudných učiteľov. Kebyže učíme len dejiny, som ochotná pochopiť to. Ale všetky tie sprostosti? Na čo im bude učiť sa používať telekynézu, keď túto schopnosť majú asi dvaja ľudia v celej Akadémii a tí svoju schopnosť vedia používať dokonale.“

„Čo navrhuješ?“ spýtala sa Millie dychtivo, pohodiac ohnivou hrivou, až jej zaviala okolo pliec.

„Obídeme Elizabeth, ako vždy a vo všetkom. Premýšľala som, že necháme starý režim. Dva dni len boj, potom jeden deň dejiny, jazyky a ostatné nudné vecičky. Po tomto dni by mohli byť zase dva dni boja a posledný deň by sme mohli precvičovať schopnosti. Napadlo mi tiež, žeby sme ich mali začať učiť rozdiely medzi jednotlivými plemenami, ktoré poznáme. Rozhodne by mali vedieť rozoznať od seba vlkolaka a napríklad lovca. Čo vy na to?“ uvažovala nahlas Nerissa, ale každému bolo jasné, že to, čo hovorí, myslí ako hotovú vec.

„Určite lepšie ako tento systém. Jediný deň sa majú učiť bojovať len preto, lebo sú tu detičky Starších a Mladších lordov, ktorí sa útlocitne obávajú o vizáž svojich ratolestí,“ rozohnila sa opäť Millie. Ona bola jasným dôkazom, že ľudia s ohnivými vlasmi majú aj rovnako horúce povahy.

„Takže dohodnuté. Dnes na obede to vyhlásim. To zase bude rečí...“ brblala si Ner, ignorujúc Elijahov smiech, ktorý sprevádzal Elanorin úškrn. Tí dvaja boli ako siamské dvojčatá – čo urobil jeden, musel aj druhý, ale vždy sa snažil toho prvého prekonať. Už chýbalo len to, aby mali spolu deti. To by bola doslova pohroma!

„Počuj, ako robíš, že sa tie decká nikdy nezrania? Ja im nemôžem dať do ruky ani steblo trávy, aby som sa nemusela báť, že si s ním vypichnú oko,“ prehodila Millie nezaujato, zrak upierajúc na rukoväte trčiace zo zeme.

„To má na svedomí Galadriel. Nejakým spôsobom ich dokáže ovládať tak, že si s tou dýkou neublíži nikto, dokonca ani ten, kto by to naozaj chcel urobiť,“ odpovedala Lili.

Millie jej kývla hlavou na znak porozumenia. „Keď už spomíname Galadriel, zháňala sa po tebe, Aeon,“ dodala naliehavo, otáčajúc sa na dotyčnú.

„Čo potrebuje práve odo mňa? Myslím, že je na mňa stále nahnevaná za ten incident s Liamom.“

Všetci sa zborovo zasiali, spomínajúc na takmer mesiac starú príhodu s jedným so starších obyvateľov Akadémie. Liam im často pomáhal s učením, keďže ho dejiny fascinovali a svoje nadšenie dokázal prenášať aj na ostatných. Jeho hodiny pomáhali všetkým a dávali záruku, že si decká niečo z histórie vlastného druhu zapamätajú. Lenže Liam sa rád plietol aj pod nohy, samozrejme nechtiac. A raz sa tak podplietol pod nohy Galadriel, keď trénovala s Aeon. Hoci nemal vážne zranenia, len pár modrín a odrenín, Galadriel sa nahnevala a obvinila Aeon z nepozornosti a odvtedy sa s ňou odmieta akýmkoľvek spôsobom rozprávať. Akoby to mohla predvídať!

„Ak ťa poteší, nevyzerala práve nadšene, keď ma prosila, aby som ťa našla,“ zasmiala sa Millie.

Aeon prevrátila očami. „To je celá ona, stále tvrdohlavá ako mulica. No nič, idem za ňou. Dvojča, začni hodinu bezo mňa, ak by som sa nestihla vrátiť. Obed si dám neskôr,“ pošepla sestre a kývajúc všetkým, zamierila naprieč nádvorím.

Prechádzajúc na druhý koniec Akadémie k najvyššej veži, premýšľala, čo asi Galadriel môže chcieť. Bolo jej jasné, že je to niečo vážne, keď porušila svoj sľub o nerozprávaní sa s ňou. Verila jej ako nikomu, samozrejme ak nemyslela na svoje dvojča, ktoré bolo súčasťou nej samotnej. Galadriel ju poznala už od malička a už od toho času sa mali veľmi radi a pomáhali si. Spolu s Lili vytvorili niečo ako sesterstvo, v rámci ktorého nemali tajomstvá. Ako išiel čas, Galadriel sa utiahla do úzadia a schádzala sa výlučne s Aeon, no nie preto, že by prestala mať Lili rada, ale pre dobro jej sestry. Nikto nevedel prečo, no Galadriel pôsobila práve na jej dvojča veľmi zvláštne. Možno to súviselo s tým, že mali podobné schopnosti.

Aeon sa zastavila až pred najvyššou vežou Akadémie, ktorú každý prezýval Dračí zub. Tí mladší si mysleli, že to súvisí s legendou, ktorá o založení tohto miesta kolovala. Keby tak vedeli, že to vôbec nesúvisí so starými táraninami, ale s prítomnosťou. Vežu tak nazývali nielen preto, že mala ostrú strechu, ale aj pre tú farbu. Bola to jediná časť Akadémie, ktorá bola postavená z čierneho kameňa, ktorý vyzeral akoby ho ožehli plamene a dokonca aj páchol spáleninou. Nikomu by nikdy nenapadlo, že kameň tak vyzerá, pretože ho skutočne spálil drak svojim ohňom.

„Dúfam, že máš pádny dôvod nútiť ma behať po tých schodoch,“ skríkla Aeon, keď horko-ťažko vystúpala aj posledný schod zdanlivo nekončiaceho schodiska vo vnútri veže.

„Ak by to nebolo dôležité, nechcela by som, aby si prišla,“ pošepol vľúdny hlas znejúci ako zvonkohra, ktorý sa ozval v Aeoninej hlave.

Už bola zvyknutá na jednosmernú komunikáciu, ktorú bola nútená akceptovať, pretože Galadriel sa vedela dorozumievať jedine telepaticky. Jediná Lili s ňou dokázala komunikovať tým istým spôsobom – teda v mysli.

Aeon odrazu zaznamenala pohyb. Postavila sa do stredu malej, okrúhlej miestnosti bez nábytku a čakala na Galadriel. S ťažko skrývaným očakávaním sledovala jej mohutné, čierne telo ako sa pohybuje tmavou miestnosťou. Pomaly sa pohybovala smerom k nej a čím bližšie bola, tým viac sa Aeon tešila.

O pár sekúnd pred ňou ladne zastalo veľké, čierne telo pokryté šupinami, o ktorom vedela, že príjemne hreje. Zrakom blúdila po každom svale, na okamih spočinula na čiernych krídlach pokojne spočívajúci jej na chrbte, až sa nakoniec prepracovala k jej plamenný očiam. Musela zakloniť hlavu a o dva kroky ustúpiť, aby si nevykrútila krk. Hoci Galadriel poznala už dlhé roky, bola presvedčená, že ju pohľad na ňu nikdy neprestane fascinovať. Nemohla uveriť, že niekto dokáže také ladné a úžasné stvorenie považovať za nebezpečné. Draky sú v podstate najmierumilovnejšie bytosti na svete. Vlastne vo všetkých svetoch.

„Som rada, že si prišla, Aeon,“ povedala jej v hlave a jej hlas znel viac ako znepokojene.

„No, myslela som si, že ma aspoň mesiac budeš ignorovať, ale musí sa diať niečo vážne, keď is nechcela, aby prišla so mnou Lili.“

Drak pokrútil mohutnou hlavou. „Vieš, že je pre ňu nebezpečné, aby bola v mojej blízkosti. Kvôli nadaniu, ktoré sa v nej skrýva, sa do jej mysle dostávajú moje vízie. Čím dlhšie by so mnou bola, tým viac by toho videla. A myslím, že nie je treba pripomínať, že ešte doteraz ju v snoch strašia vízie, ktoré na ňu prešli, kým sme vôbec prišli na to, že to spôsobujem ja. Viem, že ju bolí, keď ju odmietam, lebo to cítim, ale moja hlava je väčšinou plná vízií a kým nenájdem účinný spôsob ako ju ochrániť, bude sa mi musieť vyhýbať.“

„Ja viem, prečo je to potrebné, ale aj tak... bolí ma, keď vidím ako smúti, pretože k tebe nemôže ísť. Síce si priateľka nás oboch, ale nezabúdaj, že si ako strážca bola pridelená jej a môj sa stratil,“ povedala, narážajúc na veľmi silné puto, ktoré medzi sebou mali potomkovia a ich draci.

Aeon, Lili a Elijah boli jedinými a pravdepodobne aj poslednými, ktorí mali strážcov, ktorí sa mali o nich postarať, ochraňovať ich a ak je to potrebné, obetovať aj vlastný život, len aby žili ich... zverenci. Galadriel patrila Lili a prišla s ňou na Akadémiu. Bola ukrytá v tom košíku pod prikrývkou, túliac sa k maličkej Lili, aby ju mohla ochrániť a zahriať, hoci vtedy nebola väčšia ako myš. Glandur – modrý drak a strážca Elijaha – bol voľný a poletoval v celom Pardene a nikto o ňom nevedel. Dokonca ani Nerissa netušila, že je tu. Len Gwithiel, červená dračica a dvojička Galadriel, sa niekde stratila. Nikto neveril, že je ešte nažive, no zvyšní dvaja draci tvrdili, že jej prítomnosť neustále cítia.

„Gwithiel sa síce stratila, ale to neznamená, že ťa opustila, Aeon. Viem, že aj toto ťa často trápi. Nemysli si, že nechcela byť s tebou, ale keď vás sem rodičia posielali, mali sme naponáhlo. Som si istá, že moja sestra už roky hľadá spôsob, ako sa sem dostať. Ako sa dostať k tebe,“ upokojovala ju v myšlienkach Galadriel, akoby reagovala na pocity, ktoré sa Aeon snažila zakrývať najlepšie ako vedela. Pre ňou to však nedokázala.

„Myslel som, že si ma volala pre niečo iné,“ snažila sa zmeniť tému. Netúžila po rozhovore o jej rozjatrených emóciách ohľadom celej tej veci s drakmi.

„Si tvrdohlavá, rovnako ako tvoja sestra,“ poznamenala Galadriel pobavene, no takmer okamžite zvážnela. „Máš pravdu, keď hovoríš, že som ťa nezavolala kvôli rozhovoru o mojej nezvestnej sestre. Snívalo sa mi o tebe, Aeon.“

Táto jediná veta spôsobila to, že Aeon stuhla na sochu. „Čo sa ti o mne snívalo.“

Veľká dračia hlava sa pokývala z boku na bok. „Neviem, čo to má znamenať, videla som len útržky, akoby niekto nechcel, aby som sa o tom dozvedela. Je to zvláštne, nikdy predtým sa mi to nestalo, no nech to robí ktokoľvek, vie o tebe, o mne a o všetkých naozaj veľa.“

„Hrozí nám nejaké nebezpečenstvo?“ vyhŕkla zdesene, hneď premietajúc, čo všetko by mohlo hroziť jej sestre.

„Nie nám, ale tebe, milá Aeon. Preto som ťa zavolala, chcem ťa varovať. Neviem, čo presne sa chystá, ale bude to veľké. Tvoj osud sa blíži a čoskoro sa zmení celý tvoj život i život na Akadémii. Staré tajomstvá budú prezradené a múry medzi svetmi sa začnú stenčovať,“ prehlásila divne podfarbeným hlasom.

„Neznášam, keď znieš ako prorok. Nikdy neviem, či je to zámer alebo náhoda,“ zamyslela sa, v mysli premietajúc, čo jej dračica povedala. Len pri tých slovách jej po chrbte behal mráz a vedela, že oprávnene. Galadriel nikdy neklamala a nikdy nepreháňala.

„Mala by si si dávať pozor na sivé oči, Aeon. Tie sa v tvojej budúcnosť objavovali takmer stále. Ich majiteľ alebo majiteľka bude pre teba dôležitý a práve tá osoba je kľúčom k tvojmu osudu. Viac ma však trápi zrada, ktorú som videla. Niekto ťa zradí, no niekto iný ti pomôže v hodine dvanástej.“

Aeon nezabránila tomu, aby na dračicu nevypleštila oči. „To je ako obrázok boja. Si si istá, že to bude až také kruté?“ uisťovala sa roztraseným hlasom.

„Bude to ešte horšie. Tvoj osud prichádza v podobe, v ktorej by si ani nedúfala. Príde z iného sveta,“ dodala znepokojeným hlasom, vďaka ktorému si Aeon ani netrúfala pochybovať.

„Ale odkiaľ...“ chcela sa spýtať, no náhle zmĺka. Zaujal ju zbesilý dupot nôh, ktorý napovedal, že niekto beží po schodoch. Ani nie o pol minúty sa na vrchole schodiska, rovno za Aeon, objavila zadýchaná Nerissa.

„Ahoj, Galadriel,“ pozdravila dračicu, lapajúc po dychu. „Nerada ruším, ale máme dosť vážny problém.“

„Čo sa zase deje? Niekto odmieta jesť obed, ktorý navarila Janice?“ prehodila Aeon sucho, obracajúc sa späť ku Galadriel. V polovici pohybu ju zastavila Nerissina ruka.

„Tu nejde o obed. Tá nová, Sally, stojí na streche a vyhráža sa, že skočí. Chce hovoriť s tebou,“ dostala napokon zo seba.

Aeon sa zamračila. „Prečo by to robila? A na čo som jej dobrá ja? Pokiaľ si spomínam, tak som jej sotva pred dvoma hodinami dala poriadnu lekciu,“ smiala sa.

„Podľa mňa jej nejde o ten boj. Myslím, že to súvisí s tvojou schopnosťou,“ krútila hlavou Nerissa.

„Vyhráža sa, že sa zabije len kvôli mojej schopnosti mazania spomienok? Dúfam, že nechce, aby som všetkým vymazala spomienku na jej prehru,“ brblala Aeon, ale aj napriek tomu sa vybrala smerom k schodom. Čím skôr sa popasuje s namyslenou Sally, tým skôr dokončí rozhovor s Galadriel.

„Môžem tam ísť ja,“ ozval sa odrazu obom v hlavách hlas patriaci Galadriel

Aeon sa na ňu hneď otočila, obočie zvraštené. „Ehm... ty chceš, aby skočila alebo čo?“ spýtala sa nakoniec.

„Dobre, to bol len taký návrh. Sama si nedávno hovorila, že mám prirodzenú schopnosť presviedčať a upokojovať ľudí,“ pripomínala jej pobavene.

„Upokojovať? To áno, ale ľudí, ktorí o existencii drakov vedia alebo ju aspoň tušia. Ona nie je ani jeden z tých prípadov. Som si istá, že by si jej pomohla skôr do hrobu, ako vyriešiť problém. Neboj sa, o pár minút som späť.“

Galadriel zase raz pokrútila veľkou hlavou. „O pol hodinu sa ti začína služba pri bráne, čo si zabudla?“ pripomínala jej dobromyseľne.

„Takmer áno. Takže sa tu zastavím... ehm... asi neskôr. Maj sa,“ rozlúčila sa s ňou. Hneď potom sa vybrala dolu schodmi, nadávajúc na to, že odtiaľto proste nemôže odletieť. Bolo by to omnoho rýchlejšie.

„Kde vôbec je?“ spýtala sa Aeon, keď vyšla z veže. Nerisse bolo hneď jasné, že sa pýta na Sally.

„Je na streche nad jedálňou. Amelie hovorila, že sa spolu normálne rozprávali, keď sa z ničoho-nič zobrala a zmizla. O desať minút neskôr už stála na streche.“

„Tak poďme na to,“ zašomrala a skôr, ako vôbec dopovedala, vzniesla sa nad zem.

Pocit voľnosti, ktorý ju vždy pri lietaní zachvátil, si tentoraz nevedela vychutnať. Milovala pocit, keď sa jej vietor zahrával s pierkami na krídlach, keď jej strapatil vlasy a pohrával sa s nimi. Vtedy mala pocit, že patrí vetru a je s ním pevne spätá. Boli to jediné okamihy, keď bola skutočne sama sebou, kedy mohla plakať a zúriť bez toho, aby niekto namietal. Lenže teraz ju poháňal strach a hnev, takže nevnímala nič okolo. Dokonca ignorovala aj dážď, ktorý jej ostro dopadal na tvár a zobral sa ani nevedno odkiaľ. Ani sa nenazdala a vznášala sa ani nie dva metre od Sally. Pohľad na ňu ju značne znepokojil – v tvári už nemala aroganciu, ale smútok a bolesť celého pokolenia anjelov.

„Vraj si ma hľadala,“ pútala na seba jej pozornosť.

Až keď sa k nej Sally naplno otočila, všimla si, že okolo strechy sa vznášajú takmer všetci starší žiaci, Tiene a Amelie, ktorá vyzerala, že keby sa nehanbila, okamžite si začne obhrýzať nechty od vypätia. Aeon bolo okamžite jasné, že ostatní tam poletujú preto, aby Sally zachytili, ak by sa niečo pokazilo. Ale takisto vedela, že to neurobia skôr, ako sa situácia nevyrieši. Najskôr treba prísť na príčinu problému, aby sa niečo takéto viac neopakovalo.

„Chcem, aby si mi vymazala spomienky,“ povedala hlasom, v ktorom jasne rezonovala bolesť. Dav prihliadajúcich len neúspešne zakrýval prekvapenie. Toto veru nebola Sally, ktorá sa pred obedom hrala na kráľovnú sveta. Toto bolo maličké a ustrašené dievčatko, ktoré sa stratilo v obrovskom, temnom lese.

„Uisťujem ťa, že na tvoju prehru nemôže nikto zabudnúť. Je to síce odo mňa kruté, ale ber to ako... súčasť výučby.“

„Ja... nechcem to. Chcem, aby si mi vymazala spomienky na rodičov a brata,“ priznala po chvíľke mlčania roztraseným hlasom.

„Prečo preboha?“ takmer vykríkla.

„Pretože ma nikdy nemali radi!“ vykríkla plačlivo, po lícach jej stekali slzy. „Mama odišla, keď som mala päť rokov a ani sa so mnou nerozlúčila, nikdy sa neozvala. Pre otca som bola len domácim zvieratkom. Kúpil a dal mi všetko na svete, no nikdy mi nedal seba. Nemala som skutočného otca, ktorý by tu bol pre mňa. No a Merril... brat ma nenávidí natoľko, že ma po smrti otca odpratal sem. Tak na čo si to mám pamätať? Prečo?“ vzlykla, dopadnúc na kolená. Telo sa jej začalo otriasať bezmocným plačom.

Aeon sa so zdesením pozerala na to klbko nešťastia. Po prvýkrát videla Sally v pravdivom svetle. Opäť si tak potvrdila, že prvý dojem niekedy klame. Sally vôbec nebola namyslená, či povrchná mrcha, ktorá sa stará len o svoje nechty a oblečenie. To všetko bola len maska. Za pretvárkou ľadovej kráľovnej sa skrývala neistá šedá myška, ktorá hranou aroganciou zakrývala svoje skutočné emócie. Možno bola rozmaznaná, ale nemohla za to. Teraz si viac ako inokedy uvedomovala, aký krutý dokážu byť rodičia k vlastným deťom.

„Teraz ma pozorne počúvaj, Sally,“ pokľakla k nej, „nevymažem ti spomienky. Nie, najskôr počúvaj,“ zastavila jej pokus o protest. „Viem, že tvoji rodičia asi neboli vzorom dokonalosti, rovnako ani tvoj brat. Nikdy ti nedali pocítiť, že ťa majú radi, no mala si ich. Vstávala si s pocitom, že máš rodinu. My ten pocit nepoznáme. Žijem spolu so sestrou a bratom na tomto mieste už dlhé stáročia. Nemali sme viac ako pár mesiacov, keď nás Nerissa našla. Iste, mali sme jeden druhého a sme v podstate šťastní, ale nikto z nás nepoznal rodičov. Elijah si ich príliš nepamätá a ja... ja ani neviem, ako vyzerá moja matka, či otec. Kto vlastne moji rodičia boli? Mali ma radi? Ty si povedala, že ťa tvoja rodina neznáša, ale... poznala si ich. Mala si jedinečnú možnosť žiť s nimi a ja som rodičov nikdy nevidela. Viem, že spomienky bolia zo všetkého najviac, ale vďaka ním vieme ísť ďalej,“ ukončila svoj monológ.

Sally na ňu chvíľu pozerala, zrak zahmlený slzami. Bez akéhokoľvek upozornenia sa jej vrhla okolo krku, hľadajúc útechu. Aeon netušila, čo má robiť, tak ju len ticho objímala a nechala plakať. Plač je najlepší liek na svet.

„Prečo to tak bolí? Nie je to fér!“ mrmlala si pomedzi vzlyky Sally.

Aeon ju od seba odtiahla na dĺžku paží, aby sa jej mohla zadívať do očí. „Život je málokedy fér, ale to nie je dôvod na to, aby si to vzdala. Teraz sme my tvoja nová rodina a my nikdy nepripustíme, aby si sa cítila sama.“

„Sľubuješ? Sľubuješ, že nikdy nebudem sama?“ smrkla, v očiach zdesenie nad tou predstavou.

„Akože sa volám Aeon, tak nepripustím, aby si ešte niekedy pocítila samotu,“ prisahala bez váhania.

Sally sa cez slzy usmiala, snažiac sa postaviť na nohy. „Ďakujem za všetko, hoci som si to nezaslúžila. Chcem sa tiež ospravedlniť za to, čo so predviedla dnes ráno. Nemala som v úmysle ublížiť tebe alebo niekomu inému, len som...“

„Len sa v tebe nehromadilo priveľa hnevu, ktorý si obrátila proti okoliu,“ dokončila za ňu Aeon, postaviac sa vedľa nej.

„Si na mňa taká milá. Prečo?“ pýtala sa jej, keď ju viedla dolu zo strechy, letiac vedľa seba.

„Pretože každý si zaslúži druhú šancu a najmä tu. Nech si urobila alebo povedala čokoľvek, nezmenší to tvoj nárok na nový začiatok,“ dodala, keď obe pokladali nohy na pevnú zem. Aeon sa hneď cítila istejšia, keď vedela, že Sally nestojí na streche a nemôže zoskočiť.

Sally chcela ešte niečo dodať, no odrazu sa pred nimi zjavila nahnevaná Amelie s rukami založenými v bok. Ukazovák jej namierila doprostred hrude. „Takto ma už nikdy nevystraš, mladá dáma!“ vyhŕkla a bez varovania ju objala.

Aeon sa na ne usmiala a nechávajúc im súkromie, vydala sa do jedálne, kde už na ňu čakali všetci ostatní. Podľa ich pohľadu vedela, že počuli celý rozhovor, ktorý viedla so Sally, ale tiež si uvedomila, že  to všetko chápu. Každý z nich do predsa zažil – či už úlohu Aeon alebo Sally. Síce sa nikto z nich nepostavil na strechu a nevyhrážal sa smrťou, ale porobili už kopu hlúpostí.

„Dnes je to tu samá dráma,“ prehodil Elijah sucho, niečo prežúvajúc.

„Hovor mi niečo o drámach, Galadriel tiež pre mňa nemala príliš dobré správy,“ zamrmlala Aeon.

„Čo ti povedala?“ vyzvedala Lili.

Aeon sa otočila na dvojča. „Najskôr s to nechám prejsť hlavou, večer si pohovoríme,“ prehodila, otočiac sa na päte.

„Kam zase ideš?“ zakričala za ňou sestra.

„O pár minút mi začína služba pri bráne. Idem odrazu tam a budem premýšľať. Najem sa neskôr. Dobre?“ uisťovala sa a keď jej všetky Tiene kývli, vydala sa na najodľahlejší kút Akadémie.

K bráne, ktorou nikto nikdy nevyšiel, viedla cesta popri priezračnému jazierku, v ktorom kedysi žili nymfy a sirény. Ako však išli veky, bytosti opustili svoj domov, aby sa porozhliadli po svete. Už nikdy sa nevrátili a odvtedy bolo na jazere smutno a nežilo v ňom nič výnimočnejšie ako štuky. Aeon sa pri ňom nezastavila, ako to robievala zakaždým, keď mala službu pri bráne. Nepozerala sa na pokojnú hladinu, ani nehádzala kamienky do vody. Bez povšimnutia prechádzala po kamenistej cestičke, nikde sa nezastavujúc.

V hlave jej stále blikala spomienka na rozhovor s Galadriel. Bola by veľmi naivná, ak by si myslela, že sny dračice nič neznamenajú. Ak sa jej snívalo o komkoľvek alebo čomkoľvek, vždy sa to splnilo. Viac ju však desil fakt, že nevidela nič jasné. Ak by videla jej budúcnosť, proste by sa na to pripravila alebo by sa tomu snažila vyhnúť, ako toľkokrát predtým. Lenže z toho, čo jej povedala, si vedela zobrať len výstrahu o sivých očiach, to ostatné nechápala. Jej osud? Aký osud, veď ona žiadny nemala. Jej osudom sa stalo zomrieť za múrmi tejto odpornej Akadémie a s tým sa zmierila už ako dievčatko. Lenže teraz jej Galadriel povedala, že na ňu čaká niečo iné. Dokonca niečo, čo pochádza z iného sveta.

Zamyslene sa posadila na starú stoličku v malej miestnosti, ktorá bola neďaleko brány. Nedokázala sa zbaviť pocitu, že sa niečo naozaj chystá a nebude sa jej to páčiť. Nestarala sa o to, či to bude zlé, bála sa len ako to dopadne. Najviac sa desilo toho, žeby už nikdy nemala vidieť svoje dvojča, to by ju zabilo. Ona a Elijah boli jej jedinou rodinou a nemohla ich stratiť. Samozrejme, aj ostatné Tiene považovala za rodinu, ale bolo to predsa len iné. Oni s ňou nezdieľali minulosť a ani rodinnú príslušnosť, za čo bola vďačná. Už len to, že jej brat a sestra boli z rovnakého rodu ako ona ju desilo. Ak by sa to dozvedel niekto z Akadémie, buď by so strachom a krikom utiekol, alebo by sa ich pokúsil zabiť. Nepomáhala tomu ani skutočnosť, že tu síce nikto nezostarol, ale zraniť sa alebo zomrieť mohol. A ona po smrti ešte netúžila.

Pochmúrne úvahy o jej pôvode prerušilo až hlasné zabuchnutie nasledované rinčaním železa. Brána sa zavrela, čo mohlo znamenať jediné. Prišiel niekto nový. Aeon rýchlo vstala, aby nováčika privítala v pekle.

Prológ + Kapitola 1. ¦¦ Kapitola 3.

Ehm... trochu som sa odviazala a podarilo sa mi napísať naozaj dlhú kapitolu. Dúfam, že to oceníte a venujete mi aspoň smajlíka.

S pozdravom Lili D. :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Potomkovia anjelov - Kapitola 2.: