OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Potomkovia anjelov - Kapitola 5.

02.10.2011 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1767×

Kapitola 5.

Takmer dva dni na to stála Aeon uprostred kamennej miestnosti obkolesená stoličkami, malými stolmi a deckami čakajúcimi na koniec lekcie. Neznášala, keď museli učiť dejiny, ale teraz si viac ako inokedy pripadala akoby spala. Ak by niekoho niekedy chceli potrestať, asi by mu dali učiť. Nudnejší predmet si len ťažko predstaviť.

Jej myseľ neustále blúdila kade-tade, ale nech myslela na čokoľvek, vždy sa dopracovala k jedinému – k tvári, ktorá bola stále príliš farebná, než aby vyzerala normálne. No aj napriek tomu vyžarovala nesmiernu príťažlivosť, čo z nej v spojení s rovným nosom, širokými lícnymi kosťami a dokonale vykrojenými perami robilo najkrajšiu tvár akú mala možnosť vidieť. A že ich už za tých päť storočí videla celé tisícky. Medzi nimi aj tváre bohov, ktorých striedavo za svojich prehlasovali Gréci a Rimania. Ušľachtilosťou a krásou sa vyrovnala dokonca tvári krvilačného sukničkára Áresa a ďaleko prevyšovala jemnosť Adonisovej podobizne. Pozoruhodné bolo jedno – jeho tvár bola odlišná, ale predsa sa niečím na seba ponášali. Možno tou nezabudnuteľnou príťažlivosťou. Nech to bolo čokoľvek, pôsobilo to tak intenzívne, že ak by aj chcela, nemohla by na tú tvár zabudnúť.

Oprela sa o ošúchanú stenu pri dverách a opäť sa zamyslela nad celou situáciou. Snažila sa tomu cudzincovi vyhýbať, no nedarilo sa jej. Nech sa vybrala kdekoľvek, našla sa pred dverami do jeho dočasnej izby. Nikdy neodolala, aby tam aspoň nenakukla a vždy ju prekvapilo, ako pozorne si ju prezerá. Nepovedal ani pol slova, ani nijako inak neprejavil to, čo si myslí, ale v očiach mal plno vzrušujúcich emócií, ktoré mohla lúštiť až do skonania sveta. Nakoniec si preto musela nadávať, pretože sa v jeho dverách ocitala aj niekoľko desiatok krát len doobeda.

Od toho momentu, keď sa pýtal na svoju sestru, spolu nehovorili. Netušila ani o čom by sa s ním mala baviť a on bol na tom asi rovnako, keďže mlčal. Aeon takmer vždy napadlo, že má príliš veľké bolesti a je slabý na to, aby premýšľal alebo robil čokoľvek iné. Mrzelo ju to, ale najmä to, že už nemohla načúvať hromobitiu, ktoré predstavovalo zvuk jeho sýteho, chrapľavého hlasu.

Zavrela oči a pred sebou zrazu uvidela kontúry jeho obrovského tela, ktoré sa pomalým uzdravovaním akoby zväčšovalo. Bolo to detinské, ale zdalo sa jej, akoby mocnel priamo pred jej očami. Za úbohé dva dni. Naivnejšia už ani nemohla byť!

Odrazu ju s bolestnou ozvenou prepadla iná myšlienka. Hádky. Nikto by si nemyslel, že by sa za necelých štyridsať hodín dokázal toľkokrát s niekým pohádať. Aeon sa tým bavila, hoci situácia bola skôr tragická než komická. Lepšiu tragikomédiu by nedokázal napísať ani ten najlepší spisovateľ.

S Nerissou mali očividne odlišné názory, čo sa týkalo jeho odchodu. Ona sa ho chcela zbaviť, zatiaľ čo Aeon ho chcela mať aspoň pár dní len pre seba. Možno zmýšľala sebecky, ale bolo to po prvýkrát, čo v nej niekto prebudil také zvláštne pocity. Chcela ich spoznať, chcela vedieť, čo  znamená to chvenie, ktoré ju zachváti v jeho prítomnosti, potrebovala zistiť, prečo sa jej potia dlane a má pocit, že nemôže hovoriť. Ale predovšetkým musela spoznať jeho.

Pozerala sa na neho, ale chcela viac – chcela vedieť, čo sa skrýva za tou tvárou, ktorá mohla byť rovnako nežná ako Adonisova a zároveň diabolská ako Áresova. Túžila však aj po jeho duši. Čo ho baví? Je výbušný alebo pokojný? Možno by mohol byť prchký tak veľmi, ako je v poslednom čase Aeon sama. Dúfala, že nie je bezduchý, to by nezniesla. Bála sa, že dávna múdrosť, že veľké svaly neskrývajú vždy aj veľkého ducha, by sa mohla naplniť.

Ach, to jeho telo... Do hlavy jej pri tej úvahe opäť udrela spomienka, no táto bola jasná ako letný, slnečný deň a pálila rovnako intenzívne...

Na stôl tvrdo dopadla Nerissina zaťatá päsť. „Povedala som, že o tom nemienim diskutovať! Ten muž musí odísť ešte dnes! Najneskôr zajtra. Nepotrebujem, aby sa o ňom dozvedeli aj decká a neznesiem jeho prítomnosť dlhšie ako je potrebné,“ kričala na Aeon.

Tá si odrazu zaželala, aby si Lili zobrala so sebou. Bolo to po prvýkrát, čo ju nemala po boku, no nemohla to od nej žiadať. Sestra by ju podporila, a s jej prítomnosťou by sa cítila istejšie a pokojnejšie, ale toto si musela vyriešiť sama. Nechcela svoje problémy prenášať na druhých, musela si ich vyriešiť sama. To, že sa stále s niekým hádala, neznamenalo, že Lili to musela prekonávať s ňou. Pousmiala sa pri myšlienke na to, ako sa mračila, keď jej oznamovala, že má ostať v ich izbe. Jej sestra bola rovnako tvrdohlavá, rovnako ako ona sama, a tak jej trvalo takmer tri hodiny, kým ju prinútila prisahať, že ju nechá s Nerissou osamote. Netvárila sa síce nadšene, ale Aeon si bola stopercentne istá, že Lili sľub neporuší.

Odrazu sa Aeon zhlboka nadýchla, akoby sa chystala skočiť do vody. „Nedovolím, aby si ho odtiaľto vyhodila. Si tu možno najdlhšie, ale ja tu mám rovnaké právo rozhodovať ako ty, sama si to toľkokrát povedala. A ja som sa rozhodla, že Darren tu ostane minimálne dovtedy, kým sa nedozvieme, čo sa stalo a kde je jeho sestra,“ oponovala pokojným hlasom.

V duchu sa pozastavila nad tým, čo robí. Nevadilo jej to, že sa postavila proti Nerisse, prekážal jej dôvod. Jediný cudzinec ju prinútil, aby nesúhlasila s bytosťou, ktorú považovala takmer za sestru a za svoju... nadriadenú. Takmer sa neovládla a nahlas sa zasmiala nad tou iróniou – keď toho muža obhajovala pred ostatnými, oslovovala ho jedine Darren. Pre ňu ostával cudzincom. A tým ostane, ak neprinúti Nerissu ustúpiť.

„Ja neverím, že to hovoríš práve ty,“ hovorila ironicky. „Práve ty, ktorá sa postavila na odpor vlastnému bratovi a prinútila ho vyhnať dvoch neškodných raráškov. Ty určite nemôžeš byť ani tá osoba, ktorá sama zabila piatich elfov, ktorí chceli uniesť chudinku Liu. Čo ti ten holobriadok vymyl mozog?!“ rozhorčila sa napokon.

„Nevymyl mi mozog, nemusel to robiť. Snažila by som sa mu pomôcť už len preto, že zatiaľ sa nepokúsil nikomu ublížiť a...“ Nerissa ju však nenechala dohovoriť.

„Nepokúsil sa o to len preto, že je zranený. A nepochybujem o tom, že k svojim... škrabancom prišiel jediným spôsobom – niekto ho vyhnal, pretože je nebezpečný.“

„Prepáč za indiskrétnosť, ale nepovedala si pred chvíľkou sama, že nikomu neublížil, pretože je zranený?“ podpichla ju.

„Nechytaj ma za slovíčka, Aeon! Ja nie som na hranie!“ napomenula ju Nerissa hrozivo.

„Čo vlastne odo mňa chceš, Nerissa? Chceš, aby som sa otočila chrbtom k tomu, čo si nás od malička učila? Nemám pomôcť tomu, kto to potrebuje?“ Snažila sa o pokojný a vyrovnaný tón, ale podľa Nerissinho úškľabku pochopila, že sa jej to veľmi nepodarilo.

„Ujasnime si jedno – akože je slnko nado mnou, prisahám, že najneskôr do zajtra ten muž odtiaľto vypadne a bude mi úplne jedno, že sa ti páči!“ prskla, čím ju dostala takpovediac na lopatky. Myslela si, že svoju slabosť voči cudzincovi vie skrývať lepšie...

Jej spomínanie na chvíľku ustalo, keď sa snažila vstrebať zmiešané pocity, ktoré sa v nej odrazu zdvihli ako mohutná vlna pri prílive. Cítila sa ako po prebdenej a prepitej noci, no toto bola skutočnosť. Táto nočná mora bohužiaľ neskončí sladkým spánkom, po ktorom príde úľava. Jej bolehlav nebol len odozvou na bujarú oslavu, ale bol reakciou na vypätú situáciu, ktorá, aj keď sa nijako nevyvíjala, bola stála ostrejšia.

Hlavu jej znova, s bolestným zaúpením, zaplnila spomienka taká čerstvá, až to trhalo na kusy. Bolo to o to ťažšie, že sa to udialo len dnes ráno...

Cítila sa ako neposlušné dievčatko, ktoré kradne sladkosti v kuchyni. Už len čakala, kedy sa spoza rohu vyrúti mierne zavalitá postava ich elfskej kuchárky Janice. Akoby boli jej šialené predstavy vyslyšané, objavila sa vedľa nej postava. Zjavila sa tam z ničoho-nič, až podskočila. Ale telo prišelca sa ani omylom nepodobalo trochu širším rozmerom staršej ženy. Pred ňou totiž stála Nerissa s tvárila sa ako bohyňa pomsty – čo vlastne ani nebola hlúposť, keďže k prvým ženám jej rodu patrila práve Nemesis. A tú nemali radi najmä muži, keďže ako bohyňa spravodlivej pomsty nepripúšťala žiadne kompromisy. Rozhodne sa nemýlili, keď sa pred ňou mali na pozore.

„Mala som podozrenie, že tu chodíš, ale tak často?“ prskla na ňu potichu, čím akoby narážala na fakt, že stáli tak blízko dverám.

Akoby nás mohol počuť, odfrkla si v duchu, no aj napriek absurdnosti Nerissinho vyhlásenia sa presunula na opačný koniec chodby.

„Doteraz som si myslela, že ťa omámil, ale teraz som si celkom istá, že si sa pomiatla na rozume! Ako si to predstavuješ? To ho nemôžeš nechať ani na chvíľu na pokoji? Ak sa nemýlim, a to rozhodne nehrozí, tak sa ti o necelú pol hodinu začína prvá lekcia,“ vyčítala jej pomedzi zuby. Zdalo sa, že sú obe rovnako napäté.

Aeon si unavene pretrela čelo. „Čo sa to s nami vlastne deje, Ner?“ povzdychla si unavene. Odrazu ju opustila všetka energia, akoby jej telo držala pohromade automatická reakcia kostí a svalov.

„Ja neviem, Aeon, neviem. Ale mali by sme to ukončiť. A čím skôr, tým lepšie.“

„Lenže obe máme rozdielne predstavy ukončenia tejto... ehm... absurdnosti,“ prehodila neveselo Aeon.

Tentokrát si čelo pretrela Nerissa. „Chápem tvoj postoj, ale nemôžem ti ustúpiť. Tie decká od nás závisia a všetci očakávajú, že ich ochránime za každú cenu.“

„Ak ma chápeš, iste si vieš domyslieť, že mi svedomie nedovolí, aby som Darrena poslala preč skôr, než na to bude pripravený.“

Zarazilo ju však, keď si Nerissa odfrkla. „Nielenže je naňho zaťažené tvoje svedomie, ale aj tvoje srdce má preňho slabosť. Dávaj si pozor, aby sa ti to nevymklo spod kontroly. Skôr či neskôr predsa len odíde a tebe neostane nič viac ako oči pre plač a spomienky,“ pripomenula jej, akoby to sama nevedela.

Hneď, ako dopovedala, zvrtla sa na päte s úmyslom odísť. Nemohla jej to dovoliť. „Ner, prosím,“ skúsila naposledy. Bola odhodlaná umlčať aj hlas vlastného svedomia, ktoré jej teraz našepkávalo, že má poslúchnuť, aby dosiahla svoje. Potrebovala ho, hoci to nedokázala rozumne vysvetliť.

Bez toho, aby sa na ňu otočila, na chvíľku zvesila ramená. „Dobre, urobím ti ústupok. Dovolím mu tu ostať dovtedy, kým trochu nezosilnie. Ale bude ho niekto strážiť. Napríklad Elijah alebo Galadriel.“

„Ďakujem,“ zamrmlala jej vďačne, ale to už bola Nerissa niekoľko metrov od nej.

Mala by sa cítiť spokojná, veď práve dosiahla niečo ako malé víťazstvo. No nech sa na to pozerala akokoľvek, videla to skôr ako prehru. Bola si istá, že pri prvej príležitosti Ner jej cudzinca vyhodí. Takzvaný ústupok vlastne ústupkom ani nebol. Nie pre ňu...

„Ak tu budeš stáť ešte desať minút, začnem si myslieť, že si sa stala súčasťou toho múru,“ budil ju zo spomínania hlas patriaci jej dvojčaťu.

Aeon zažmurkala, akoby sa chcela prebrať z omámenia, a s prekvapením si uvedomila, že v miestnosti stoja len oni dve, bezútešné steny a visiace pavučiny. Nedokázala si priznať, že viac ako polovicu lekcie strávila premýšľaním nad spomienkami, ale hoci by to najradšej nevidela, bolo to proste tak. A vyškerený výraz sprevádzaný starostlivým pohľadom jej dvojičky to len potvrdzoval.

„Ako dlho tu takto stojím?“ vyzvedala trochu zahanbene. Nikdy sa jej nestalo, žeby prestala takýmto spôsobom vnímať realitu. Vždy, aj keď tuho premýšľala, vedela, čo sa okolo nej deje. Teraz ani len netušila, kedy ostatní odišli. Hnevala sa preto na seba.

„Dosť dlho na to, aby ťa považovali za čudáčku,“ podpichla ju opäť sestra.

Zamykalo jej kútikmi úst, keď si spomenula, keby ona povedala tú istú vetu jej. „Neuťahuj si zo mňa!“ napomenula ju s oveľa lepšou náladou. Jej dvojča vždy vedelo, ako ju povzbudiť.

Lili však odrazu zvážnela. „Asi pred minútkou som decká poslala na obec, pretože sa ozvala Galadriel. Tvoj milý priateľ sa nakoniec predsa len vrátil medzi živých, vnímajúcich ľudí a žiada si tvoju prítomnosť. Chcela to síce povedať priamo tebe, ale ty si bola taká zamyslená, žeby si to ani nepostrehla,“ zhrnula jej.

Aeon hneď pocítila, ako jej po ušiach stúpa horúčosť. Bola si istá, že je rovnako červená ako jej obľúbená prikrývka... Vtom si však uvedomila niečo iné. Trhnutím zodvihla hlavu. „Povedala si, že sa nakoniec prebral?“

„Samozrejme, veď doteraz spal,“ odvetila, úplne zmätená jej reakciou.

Sánka jej padla takmer až ku kolenám. „Veď... keď som za ním bola, tak sa na mňa pozeral rovnako pozorne ako teraz ty. A vôbec nevyzeral, žeby nebol prebudený.“ Aeon sa zarazila nad dvojzmyselnosťou svojich slov. Dúfala, že jej sestra nemá bláznivé myšlienky a nič také jej ani len na um nepríde.

Lili si zamyslene pošúchala bradu, ale len ťažko skrývala šok. „Galadriel ho celý čas sledovala, bola s ním v jednej miestnosti. Hovorila, že si za ním chodila, ale to, že sa na teba pozeral... Je to čudné.“

Obe prekvapilo, keď sa Aeon z ničoho-nič pobavene uškrnula. „Povedz mi, čo nie je čudné na tom, čo sa tu deje. Mám pocit, akoby som tu nežila celé tie storočia a teraz odrazu prišla na neohlásenú návštevu. Akoby to tu za ten čas celé... pomenili,“ zamyslela sa, no to ju už sestra ťahala za ruku smerom do hlavnej budovy, kde boli takmer všetky izby a jedáleň.

„Nemusíš ma ťahať ako kus handry, ja pôjdem aj sama,“ napomenula ju, keď za ňou musela takmer utekať.

Teraz by najradšej úplne spomalila, aby mohla trošku premýšľať. Alebo skôr na to, aby sa mohla pripraviť na prenikavý pohľad búrkových očí a tón hromového hlasu. Aspoňže sa ten cudzinec tak skvele dopĺňa, prehodila si sucho sama pre seba v mysli.

Ani nevedela ako sa ocitla pred provizórnymi dverami, ktoré ešte stále potichu vŕzgali pri otváraní. Bolo to jediné riešenie, keďže tie predchádzajúce, a vôbec nie škaredé či znehodnotené, dvere tak okázalo zničila. Vtedy bola asi taká ohľaduplná ako tornádo. Teraz by tie dvere zničila už len z princípu. Taký škaredý, a rozhodne výstredný, kus dreva nevidela nikdy vo svojom živote. Biele, ošúchané dvere boli totiž posiate obrovskými motýľmi, kvetmi a dokonca aj včelami.

„Tak už poď,“ pozývala ju ďalej Galadriel, no jej hlas už neznel v ich mysliach, ale v ušiach.

Aeon zodvihla hlavu, aby sa presvedčila, no ani to nemusela robiť. Bolo jasné, že teraz, namiesto krásne ladného draka, pred sebou uvidí nemenej pôvabnú a veľkolepú elfku s bielymi vlasmi a modrými očami. Nemýlila sa. Bolo to zvláštne, dokonca veľmi. Galadriel bola dokonalá, nech vyzerala akokoľvek. Za to vraj mohol dračí pôvab, ale nikto tomu nikdy neveril. Každý, kto mal možnosť vidieť láskavú dračicu na vlastné oči, uznal, že je krásna hlavne kvôli svojej čistej duši. Bolo kruté, že niekto s tak dobrým srdom nemal deti, ale to už býva osud láskavých sŕdc. Samota, smútok, bezvýchodisková realita.

„Si tu,“ pošepol odrazu hlas, ktorý prinútil Aeon zodvihnúť hlavu a zadívať sa smerom k oknu, kde spočívala obrovská posteľ, ktorá v porovnaní s cudzincovou statnou postavou vyzerala stále menšia a menšia.

„Vraj si chcel, aby som prišla,“ predniesla rozochvene, zatvárajúc za sebou dvere. Zastala takmer päť metrov od postele, v strede izby. Neodvážila sa ísť bližšie.

„Sníval sa mi prapodivný sen. Spal som a vždy, keď som otvoril oči, stála si medzi dverami a uprene ma sledovala. V tej sekunde, ako si zavrela dvere, znovu som zaspal. Bol to veľmi pekný sen,“ povedal jej smerom chrapľavý hlasom. Pri tom tóne prešli Aeon po celom tele zimomriavky, dlane jej zvlhli.

Nasucho prehltla, psychicky sa pripravujúc. „Zavolal si ma len preto, aby si mi povedal, že máš pocit, akoby sa ti snívalo niečo, čo sa v skutočnosti stalo?“ odvetila mu a za svoj pomerne vyrovnaný tón sa imaginárne potľapkala po pleci.

„Takže to nebol sen...“

V tej chvíli, keď sa dívala na jeho užasnutú tvár, ktorá tak získala drsný pôvab, ju prešla trpezlivosť úplne. Chcela byť s ním, no on jej nadšenie očividne nezdieľal. Inak by si z nej nerobil posmech.

„Tak počúvaj, ak si ma sem volal len preto, odchádzam,“ pretisla pomedzi zuby. Prekvapene sa zarazila. Netušila, či jej reakcia viac prekvapila ju samotnú, alebo ostatných, ktorí ju tak pozorne sledovali. Spätne sa snažila spomenúť, prečo vybuchla ako nejaká sopka. Okrem faktu, že situácia bola naozaj šialená a vypätá, jej nič iné nenapadlo.

Krútil hlavou, vlasy farby pšenice, siahajúce mu takmer po ramená, vytvárali akúsi aureolu. „Nie, nie preto. Chcem s tebou hovoriť. Sám.“ Posledné slovo zdôraznil. Bolo jasné, že rozhovor považuje za úplne osobný.

Tentokrát krútila hlavou Aeon. „Ak sa chceš rozprávať, Lili tu ostane.“

„Nie. Potrebujem hovoriť len s tebou. Je to dosť zložité aj bez toho, aby som do toho musel zaťahovať niekoho ďalšieho.“

„Čo...“ chcela sa spýtať, no on ju nenechal.

„Nepoviem ti to, ale aj tak sa musíme porozprávať. Prosím, ber to ako moje... posledné želanie predtým, než sa vrátim domov,“ poprosil s takmer psím pohľadom. Aj keby veľmi chcela, nemohla by odolať. Lenže ona nechcela. Predstava, že s ním bude na chvíľku osamote, ju... lákala. Veľmi.

„Tak pŕŕ,“ ozvala sa odrazu Galadriel, ktorá doteraz potichu postávala pri posteli. „Najskôr ťa musím prezrieť, potom môžeš pokračovať v konverzácií s touto dámou,“ prehlásila smrteľne vážnym hlasom. V spojení s jej hrubším, no zároveň zvonivým, hlasom to znelo takmer ako vyhrážka. Aeon nedokázala pochopiť, ako je možné, že jej telepatický hlas znie tak odlišne od toho elfského.

Darren okamžite zodvihol ruky v zmierlivom geste. Múdry chlapec, pochválila ho. Musela uznať, že skloniť hlavu pred ženou asi preňho bolo ťažké, no ak sa chcel dožiť nasledujúceho dňa v pokoji, mal by Galadriel poslúchnuť. Bola tak trochu rezervovaná, vznetlivá a nevrlá, ale vo vnútri bola nežná a starostlivá. Nikdy by nedopustila, aby ktokoľvek z jej pacientov trpel bezdôvodne. Samozrejme, len v tom prípade, ak ju rešpektoval a poslúchal.

„Bolí ťa niečo?“ spýtala sa ho na začiatok. Aeon hneď napadlo, že sa to spýtala účelne. Draky, a dračice obzvlášť, boli veľmi vnímavé k ľudským emóciám. Bolesť dokázala vycítiť dokonale.

Pokrútil hlavou. „Cítim sa akoby som do rána ležal v práčke. A dokonca v zapnutej. Treští mi hlava,“ priznal, ale podľa jeho zvraštenej tváre bolo zjavné, že to nie je ani zďaleka všetko.

Práčka? napadlo odrazu Aeon. To slovo síce poznala, veď sa ho učila, ale vôbec netušila, čo znamená. Čo predstavuje. Zaumienila si, že sa ho na to spýta.

„Klamať sa nevypláca,“ prekárala ho Galadriel s lišiackym úsmevom.

Bez ďalších zbytočných slov sa pustila do kontroly jeho tela. Obaja pritom vyzerali úplne sústredení, až Aeon nadobudla pocit, že sú tam s Lili navyše. No aj tak nemohla odísť. Akoby sa týrala pohľadom na bolestnú grimasu na jeho tvári a pevne zaťaté päste. Keď však Galadriel začala vymieňať obväzy na rezných ranách, musela odvrátiť pohľad. Až taká sadistická sama k sebe byť nemohla. A tiež v sebe nemohla zväčšovať túžbu po pomste.

„Hojí sa to dobre,“ zašomrala po hodnej chvíli ticha Galadriel. Všetkým bolo jasné, že to povedala najmä kvôli upokojeniu. Musela si byť teda veľmi dobre vedomá toho, že Aeon bola taká nervózna, až hrozilo, že si začne obhrýzať nechty.

„Na chrbte ti ostanú jazvy, to je ti, dúfam, jasné.“ Prehlásenie vzbudilo zvedavosť dvojčiat. Podľa Lilinho výrazu pochopila, že sa snaží niečo vymámiť zo svojej dračice. Jej zvraštená tvár neveštila nič dobré.

Aeon sa s očakávaním zadívala na sestru. „Ver mi, že to vlastne ani nechceš vedieť,“ pošepla Lili sestre do ucha, opatrne sa oklepávajúc z nepríjemnej spomienky, ktorú jej v hlave ukázala Galadriel.

Zažmurkala, dokonca dvakrát. Nedokázala si predstaviť, aké iné hrozné zranenia mohol mať, ak samozrejme, nepočítala bodné poranenia, modriny a odreniny. Teraz to vyzeralo tak, že nevedela ani o polovici. V kútiku duše za to ďakovala, hoci aj tá polovica zranení ju trápila.

„Hotovo,“ zahlásila dračica pevným hlasom. Aeon pokrútila hlavou, akoby sa snažila prebrať, no nedokázala sa sústrediť. V hlave neustále videla nie práve najlepšie vyzerajúce zranenia. Bola si istá, že na ten pohľad ešte dlho nezabudne.

„Môžeme sa teraz porozprávať?“ pýtal sa naliehavo Darren.

Aeon sa na chvíľku zadívala na svoju sestru. Pohľadom ju prosila o pochopenie a tiež o niečo, čo by ju povzbudilo. Jej úsmev to všetko vyriešil. Ani nevedela prečo, ale na chvíľku pocítila skutočný pocit viny, akoby vymenila sestru za chlapa. Takmer sa sama sebe vysmiala. Veď keby Lili vedela, na čo myslí, asi by jej poriadne vyhubovala.

„Budeme s Nerissou,“ okomentovala to Lili. Keď odchádzala, pohladila sestru po ruke a venovala jej povzbudivý úsmev.

Galadriel sa na ňu nepozrela, ani jej nič nepovedala. Teda, nie nahlas. Upokojovala ju v myšlienkach:

„Neboj sa, budeme hneď vedľa. Nechce ti ublížiť, chce ti niečo povedať, ale je opatrný. Dokonca ani pri čítaní jeho myšlienok som nič nepochytila... Ale zlé úmysly nemá. Dokonca to tvrdí aj Glandur. Takže buď je ten človiečik dobrý herec alebo nevinný okoloidúci.“ Podľa tónu jej telepatického hlasu vedela, že sa usmieva.

Aeon sa zhlboka nadýchla. Keď začula zatváranie dverí, odhodlala sa podísť bližšie k posteli svojho cudzinca. Pod jeho pohľadom opäť celá zneistela, ruky vlhké od potu, srdce nervózne podskakujúc.

„Poď sem,“ poklopal po posteli tesne vedľa seba. Okamžite pochopila, že sa ta má posadiť.

„Čo odo mňa potrebuješ?“ pýtala sa nervózne, keď ho poslúchla. Podľa jeho pohľadu uhádla, žeby jej ani nedal inú možnosť ako urobiť to, čo chcel.

Nečakane ju chytil za ruku. Aeon mala čo robiť, aby prinútila svoje srdce ostať v hrudi. Jediný dotyk spôsobil, že jej celý telom prešlo zvláštne mravenčenie. V podbrušku sa jej zodvihlo príjemné šteklenie. Keď sa mu zadívala do očí, zazdalo sa jej, že nie je jediná, na koho ten jediný dotyk tak zapôsobil.

Pohľad jeho očí bol vzápätí opäť vážny. „Chcem, aby si odišla so mnou. Potrebujeme ťa.“

Kapitola 4. ¦¦ Kapitola 6.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Ako ste asi postrehli, príbeh sa nám začína trochu vyostrovať. Páči sa vám to? Podeľte sa so mnou o názor, veď viete, ako si to cením.

S pozdravom vaša Lili D. :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Potomkovia anjelov - Kapitola 5.: