OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Potomkovia anjelov - Kapitola 6.

09.10.2011 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1734×

Kapitola 6.

Aeon dvakrát zažmurkala, pohľad neotŕhajúc od cudzincových takmer smrteľne vážnych očí. Pripadala si ako v jednej zo svojich zvrátených nočným môr, v ktorých ju naháňali bezmenné prízraky túžiace po jej krvi. Teraz jej síce nikto neusiloval o život, ale to, čo jej povedal, bolo rovnako absurdné ako snové obrazy príšeriek. Na čo by už len on mohol potrebovať jej pomoc? Práve jej?

„Ver mi, potrebujeme práve teba,“ povedal potichu, akoby začul jej vnútorný monológ.

To je hlúposť, je to len človek. Nič viac! kričala na seba v duchu, no jej istota nebola ani zďaleka taká neochvejná ako pred pár dňami. Ničomu nerozumela a jediné, po čom naozaj túžila, bola jeho prítomnosť a kúsok priestoru na premýšľanie.

S úmyslom dopriať si trochu súkromia, aby naozaj mohla o všetkom pouvažovať, sa zodvihla z postele. Keď si chcela vytrhnúť ruku, ktorú cudzinec stále stískal pevne v dlaniach, zistila, že jej to tak ľahko nepôjde. Zadívala sa mu do očí. V tom momente sa opäť posadila.

V búrkovom pohľade jeho očí bolo čosi, čo ju zasiahlo priamo do srdca. Tento kúsoček jeho duše v spojení s jemným hladkaním, ktoré cítila na chrbte dlane, spôsobilo, že túžila len po tom, aby mohla naveky počúvať to, čo jej hovorí. Chcela, aby bol na Akadémii šťastný. Hneď, ako na to pomyslela, vynadala si do hlupaní. Nie je nič, len bezvýznamný človiečik, ktorý možno už o pár dní naveky odíde. Vedela to tak jasne, ako to, že slnko vychádza ráno.  Ale predsa...

„Nemusíš sa báť, nechceme ti ublížiť. Chceme len šancu na... normálnejší život na mieste, kde patríme. Ty to musíš chápať. Čo netúžiš po tom istom? Nechceš mať rodinu, odísť z tohto miesta a zaradiť sa do spoločnosti, z ktorej ťa neprávom vylúčili?“

Aeon sa zhlboka nadýchla, keď si uvedomila ťarchu jeho slov. Jemnú výčitku ignorovala a zamerala sa na časť o sebe. Nie preto, že by bola sebecká, ale preto, lebo každučké jedno slovo bolo pravdivé. Netúžila po živote aký viedla, rovnako ani ostatní na Akadémii, a predsa ho musela žiť. Bola uväznená v klietke bez dvierok. Zvykla si na tento nikdy nekončiaci kolotoč, z ktorého pre ňu a ostatné Tiene neexistuje cesta von. Nejestvuje žiadne striedanie návštevníkov, ktorí sa medzi sebou menia a každý sedí na tom istom, alebo inom, mieste na obrovskom kolotoči života. Oni akoby tam boli prilepení.

V snahe prehlušiť ostrú bolesť a stiesnenosť v duši i srdci, ktoré ju náhle zasiahli ako blesk v búrke, opäť sa zhlboka nadýchla, no vyznelo to skôr ako sipot hada. Odrazu mala pocit, že ju niečo zväzuje okolo drieku a hrude, ale predovšetkým okolo krku. Ako neviditeľné lano, ktoré ju chce zaškrtiť.

Potriasla hlavou, aby umlčala svoje týranie. „Kto je to my?“ spýtala sa napokon priškrteným hlasom. Potichu si odkašľala.

Lišiacky sa na ňu usmial, žmurknúc pravým okom. „Proste... my. Ja a moja rodina. Ľudia žijúci na okraji spoločnosti, ktorí nikde nepatria.“

Aeon, zahltená tajomstvami, o ktorých netušila, čo si má myslieť, odrazu pocítila tupé búšenie v spánkoch. Niečo z toho, čo povedal, jej pripadalo také známe. Ani ja nikde nepatrím, uvedomila si smutne. Teraz viac ako predtým cítila, že neznámy cudzinec s menom Darren a búrkovými očami, pozerajúcimi sa jej až na samé dno duše, toho vedel viac, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať. A rozhodne nebol obyčajný, ako sa jej javilo na začiatku. Nie, on nebol obyčajným smrteľníkom. Lenže čím potom bol?

„Ty a tvoja... sestra?“ hádala ďalej.

Pokrútil hlavou. „Nielen Macy, ale aj ostatní. Ty by si mala chápať význam náhradnej rodiny. Tiež sme si s ostatnými exuls vytvorili to, čo nám odopreli,“ prehodil takmer neutrálne, ale v očiach mal takú obrovskú bolesť, že by ju ani desať anjelov neunieslo. Cítila sa, akoby jej srdce spaľovali plamene.

Latinčina, bleslo odrazu Aeon v hlave. On hovorí po latinsky? Ale veď ten jazyk je v jeho svete už viac ako dve storočia mŕtvy!

„Vydedenci? Prečo práve vydedenci? A prečo práve latinsky?“ vysypala naňho skôr, ako ju stihla opustiť odvaha.

„Si múdra a nebojíš sa povedať, čo si myslíš. Vedel som, že sa mi budeš páčiť,“ zašomrala si pre seba. potichu, že ani Aeon nemala šancu počuť ho. Vzápätí sa na ňu opäť pozrel a pokračoval normálnym hlasom: „Prečo vydedenci? Pretože nimi sme! Nie sme celkom ani jedna rasa, nepatríme úplne ani k jednému z národov, tak nás oba odmietajú. Nemôžeme žiť ani tam, ani tam, tak doslova len existujeme na rozhraní medzi zúfalstvom a smrťou. Snažíme sa, čo nám sily stačia, ale je to málo. Preto ťa potrebujeme,“ dokončil, úpenlivo sa jej dívajúc do očí.

„Ale kto ste!“ vyhŕkla zúfalo skôr, ako sa mohla zastaviť.

Odrazu jej naliehavo stláčal ruku, akoby chcel dodať vážnosť svojmu vyhláseniu. „Nemôžem ti to povedať, aj keby som chcel. Prisahal som, že počkám, kým sa nezoznámiš s Macy. Sľúbil som jej, že ti ten príbeh môže porozpráva ona. A okrem toho – je tu priveľa ľudí, ktorí počúvajú,“ prezradil jej so zvláštnym dôrazom na slovo ľudia.

Hádam len nedával najavo, že vie aj o Galadriel! vystrašila sa okamžite Aeon.

Nemohol sa nezasmiať jej výrazu. „Nepremýšľaj tak veľmi, bude ťa bolieť hlava. Prisahám, že nechceme nikomu ublížiť. Chceme len mať možnosť normálneho života, hoci nie sme normálni, ani obyčajní. Možno si myslíš, že žijeme v pokoji, ale nezabúdaj, že my do sveta ľudí nepatríme o nič viac ako smrteľníci do toho vášho. A nie sú to len takí ako ja, ale aj iní,“ vysvetľoval jej.

Aeon sa zarazene pozerala do jeho čí. Pôsobil tak suverénne a isto! Tak veľmi sa jej teraz páčil, dokonca viac ako by mal. Z jeho slov, ktoré ešte stále nedokázala, alebo skôr nechcela, pochopiť, zistila, že jej aj lojálny, oddaný, tvrdohlavý a typický ochranca. Hoci ho sestra nemohla počuť, nezradil ju dokonca ani v takej hlúposti ako bolo mlčanie o tom, kto je, len preto, že to chcela vyrozprávať sama. Ochraňoval svoju rodinu a nechcel ich sklamať. V tomto sa jej podobal väčšmi, než si dokázala priznať. Nikdy sa jej nestalo, že by sa jej v tejto  vlastnosti niekto vyrovnal - ak nerátala Elijaha a Lili. Preto ním bola priam fascinovaná. Lenže už  to nebolo len jeho telom, ale najmä osobnosťou. A to sa jej už nepáčilo. Nie je dobré, aby sa oňho zaujímala. Ale čo môže odolať?!

„Ako si sa dozvedel o našom svete? Žiješ predsa vo svete ľudí!“ vyzvedala namiesto toho, aby sa nechala prevalcovať svojimi úvahami. Nechcela naňho myslieť, netúžila po tom, aby sa jej páčil. Nemohla trpieť.

Cudzinec sa zasmial, akoby jej videl až na dno duše a do každého zákutia mysle. „Ak chceš hovoriť práve o tomto...“ prehodil veľavýznamne. Keď ale zbadal výraz ne jej tvári, okamžite zabudol, že ju chcel podpichovať. „Viete vy vôbec o tom, že tento svet vidí každý človek?“

Aeon takmer padla sánka. „Nemôžu nás vidieť! Veď o nás nevedia!“

„Nuž, ak si to chceš myslieť, mysli si to. Pravdou však je, že ľudia, obyčajní smrteľníci bez magických schopností, či iných daností, dokážu vidieť obrysy Pardenu. Samozrejme, že nevedia, čo vidia. Vrcholky hôr dokážu zazrieť medzi oblakmi, ktoré slúžia nielen na to, aby z nich pršalo. Mraky ako také boli vytvorené ako... závoj medzi svetmi. Tí vnímavejší však dokážu vidieť aj skrz túto clonu, ak, samozrejme, vedia, čo majú hľadať.“

Aeon – úplne fascinovaná myšlienkou, že sa dozvie opäť niečo viac o histórii, ktorá im mala byť utajená – sa naklonila k nemu bližšie. „Prečo niekto vytváral nejakú clonu? A ako to, že nás vidia práve v oblakoch? To existujeme nad ich svetom?“ zahrnula ho otázkami.

Cudzinec sa pobavene uškrnul. „Spomaľ trochu, na všetko ti nemôžem odpovedať. Nezabúdaj, dal som sľub sestre. Ale... ber to čert! Poviem ti aspoň niečo,“ rozhodol sa odrazu. Aeon sa naklonila ešte bližšie. „Prečo práve v oblakoch? Preto, lebo ste skutočne nad svetom ľudí. A skôr ako sa ma spýtaš, či sa tam dá proste prepadnúť, odpoveď je nie,“ prehovoril mentorsky, ako skutočný učiteľ.

„A čo tá clona? Prečo práve svet ľudí? Musíte tam žiť? Ako si sa dozvedel o nás? Čo všetko o nás vieš? Rozprávaj, rozprávaj!“ spustila naňho novú tirádu otázok.

Namiesto odpovede si však len unavene povzdychol, pretierajúc si oči. „Aeon, rád by som ti odpovedal, ale prisahal som na život vlastnej sestry, že na to pôjdem pomaly. Tieto tajomstvá sú príliš citlivé a pre niektorých z nás dosť čerstvé na to, aby sme o nich mohli rozprávať. Je to zložité, ale nie nepochopiteľné, to netvrdím. Ide len o to, že... neviem, čo všetko ti môžem povedať, čo už vieš a čo by si bola ochotná mi uveriť práve teraz. A keď už hovorím o schopnosti uveriť, som si istý, že vôbec nebudeš namietať, keď ťa požiadam, aby si ma nechala samého. Vieš, ja na to nevyzerám, ale cítim sa mizerne,“ prehlásil nakoniec, spokojný sám so sebou, že našiel pohodlný spôsob ako sa vyhnúť otázkam.

Aeon zacítila, ako jej po ušiach tancuje horúčava. Bola si istá, že jej tvár hrá všetkými odtieňmi červenej a bordovej farby. Ako ľahko zabudla, že je ešte stále veľmi slabý! Keď sa naňho pozerala, bolo veľmi jednoduché vypustiť z mysle tento fakt, hlavne so zreteľom na jeho mohutné telo, ktoré aj v pokoji vyzeralo ako smrtiaca zbraň. Veľmi atraktívna a sexi zbraň.

Zahanbená svojimi vlastnými úvahami urýchlene vstala. Bola si istá, že keby jej cudzinec nechcel, nedokázala by si ruku oslobodiť. Aj napriek trápnosti celej situácie si nemohla odpustiť ešte otázku, ktorá jej poletovala v hlave odvtedy, čo prehovoril:

„Tvoja sestra nikdy neprišla s tebou, však?“ pýtala sa potichu, akoby sa bála odpovede.

Na jej veľké prekvapenie sa jej cudzinec takmer bolestne uškrnul. „Vedel som, že ťa nedokážem na dlho oklamať. Napriek tomu všetkému, čo sa o tebe a tvojich súrodencoch povráva si... vnímavá, dobrá, láskavá. Ako som si mohol myslieť, žeby si mi uverila, že Macy tu bola so mnou?!“ hovoril, ale zdalo sa, že skôr sám so sebou než s ňou.

Aeon naprázdno prehltla. „Kde je teda tvoja sestra?“ spýtala sa rozochveným hlasom. Jeho slová na ňu zapôsobili až tak, že cítila slabosť v kolenách.

Jeho bolestný povzdych jej takmer roztrhal srdce. „Macy, ona... viem, kde je, ale nemôžem ti to povedať. Ešte nie. Už je preč tak dlho a to len preto, že som ju neposlúchol! Som idiot,“ prehlásil takmer opovržlivo.

„Prestaň! Určite za to nemôžeš!“ okríkla ho hneď Aeon, ani nepremýšľajúc, či by jeho slová nemohli byť pravdivé. Ona ich proste za také nemohla považovať. Neverila tomu.

„Si naivná, ak si myslíš také niečo. Vďaka mojej hlúposti je moja sestra uväznená už desať rokov! Ako myslíš, že sa jej pozriem do tváre, keď ju nájdem? Ako?!“ zvyšoval hlas.

Aeon sa naňho zamračila. „Tvoja sestra ťa určite zbožňuje a nech je kdekoľvek, vie, že ju nájdeš. A vonkoncom ťa nebude obviňovať z ničoho, čo sa jej prihodilo,“ prehlásila presvedčene.

„Nebola si tam, nevieš nič, Aeon. Život nie je jednoduchý. Nie taký, ako si myslíš, že je. Pre mňa samotného i takých, ktorí sú rovnakí ako ja, je to jeden boj za druhým. Je to neľútostné, takže sme sa museli naučiť starať jeden o druhého. Jediná moja úloha bola dávať pozor na Macy, postarať sa, aby bola v bezpečí. Ale ja som bol príliš arogantný, než aby som vôbec pripustil možnosť, že by sa mi to nemalo podariť. Kvôli mojej pýche je Macy v zajatí a trpí. A to len preto, lebo som ju nedokázal ochrániť,“ kričal už aj on. Chcel sa zastaviť, ale roky potlačovaný pocit viny a frustrácie sa rozhodol práve teraz vybuchnúť. Ako časovaná bomba.

Tvrdo sa naňho zadívala. „To už nechcem v živote počuť. Nemôžeš sa obviňovať za niečo, čo si nespôsobil. Neviem, čo sa stalo alebo nestalo, ale jedno viem – ty na tom nenesieš ani najmenšiu časť viny. Takže sa prestaň zhadzovať, v mojich očiach sa ti to aj tak nepodarí.“ Po jej vyhlásení zavládlo hrobové ticho.

Darren sa jej zadíval hlboko do očí. Jeho upretý pohľad jej bol pravdepodobne nepríjemný, ale vydržala ho. Za to jej pripísal body k dobru. Vďaka svojmu pôvodu dokázal jediným pohľadom všeličo. Najsilnejší muži nevedeli, kam sa skryť, keď sa do nich zaprela prenikavosť jeho očí. Báli sa ho takmer všetci. Všetci, okrem jeho rodiny a tejto malej ženy, ktorá mu nesiahala ani po rameno – tak odhadoval. Rozmrzelo ho, že s ním tak ostro nesúhlasí, ale na druhej strane... presvedčenie, s akým to hovorila, ho fascinovalo. Bola presvedčená o svojej pravde a stála si za ňou. Tú vlastnosť neznášal rovnako ako ju obdivoval.

Ako môže byť niekto taký naivný, zašomral si v duchu.

Po prvý raz odvtedy, čo ju zazrel v jednom zo svojich snov, ju skutočne videl. Vedel o nej všetko, každučkú príhodu, ktorú prežila. Dozvedel sa o jej rodičoch a aj to, prečo tu bola držaná s ostatnými priateľmi, ktorých nazývali Tiene. Ale to všetko nemohlo odhaliť silu jej osobnosti. Mal pocit, že ešte nikdy v živote nestretol krajšiu ženu a to nielen v zmysle jej výzoru.

Bola úžasná, láskavá a s dobrý srdcom. Všetko, čo na nepriateľoch využil ako slabosť a pohŕdal tým, ho práve na nej priťahovalo. A hoci mala dvojča, akoby sa pozeral na dve úplne rozdielne bytosti. Preňho boli odlišné tak veľmi, ako môžu byť iné len deň a noc. Nielen tým, že mali rôznofarebné oči. Aeon mala niečo, čo jej sestra proste... nedostala do vienka. Nejakú iskru, alebo tajomnú silu, ktorá ho k nej pútala. A to sa mu nepozdávalo. Mal jasný cieľ a tým rozhodne nebolo, aby sa s ňou zaplietol. Nesmel to dopustiť.

Rozochvene sa nadýchol, v snahe skrotiť divokú reakciu svojho tela. Nemohol si dovoliť luxus snívať o nej. Ale aj napriek tomu to nevedel zastaviť.

„Mala by si odísť,“ prehovoril po takmer nekonečnom mlčaní. Jeho hlas znel rovnako zničene, ako sa cítil.

Aeon naňho vrhla kradmý pohľad. Nech sa mu v hlave odohralo čokoľvek, bol to tvrdý boj. Mala nejasný pocit, že v tom spore jeho mysle vystupovala aj ona. Rozhodla sa, že ho pre tentokrát poslúchne. Bola síce odhodlaná vypytovať sa ďalej, ale to by musel chcieť aj on. Ale aj napriek tomu si nemohla odpustiť ešte aspoň jedinú otázku:

„Skôr, ako odídem, prezradíš mi, kto ťa napadol a takto,“ ukázala na jeho obviazané telo, „doriadil?“

Usmial sa kútikom úst, ale bol to žalostný úškrn. „Som si istý, že keď sa zamyslíš, prídeš na to. Dovtedy,“ usmial sa od ucha k uchu, v očiach ironický pohľad, „dobrú noc.“ Bolo jej viac ako jasné, že spať nebude.

So zadumaným výrazom v tvári sa vybrala k dverám. „Dobrú noc, cudzinec,“ prehodila cez plece.

„Prečo cudzinec?“ zastavil ju uprostred kroku jeho začudovaný hlas.

Na chvíľku ostala stáť, kým premýšľala, ako mu odpovedať. Bez otočenia nakoniec povedala to najjednoduchšie, čo mohla: „Pretože ním si.“

Za sebou začula zvučný tón jeho smiechu, no aj napriek kráse toho zvuku sa prinútila pokračovať v ceste k dverám. Zdalo sa jej to ako nekonečná púť k okraju sveta. Ešte nikdy v živote sa necítila tak trápne a zároveň krásne.

Darren ešte dlho potom pozeral na zavreté dvere, akoby čakal, že sa každou chvíľou vráti. Jej posledné slová v ňom vyvolali vlnu úprimnej radosti, akú naposledy prežil vtedy, keď sa narodila jeho najmladšia sestra Leesha.

Pretože ním si, pripomenul si opäť v duchu. Nedokázal napodobniť jej nevinný, až takmer bezmocný, tón hlasu, ale spomienka bola rovnako silná ako moment, keď vznikla. Od neprestajného úsmevu ho už boleli líca, no nemohol sa prinútiť prestať. Po prvýkrát v živote  ho niekto nazval inak ako bastard, či pankhart. Páčilo sa mu to viac než bolo zdravé.

***

Podvečer toho istého dňa stála Aeon uprostred nádvoria medzi deckami, ktoré sa snažila naučiť aspoň základy obrany. Nech sa však snažila akokoľvek usilovne, nedokázala tých nešikovných krpcov naučiť nič užitočné. Cítila sa vyčerpane ako už dávno nie.

Zachytila pohľad svojej sestry, ktorá stála pár metrov stranou a cvičila s druhou skupinkou. Podľa jej zúfalého pohľadu zistila, že nielen ona je už na pokraji síl. Prebralo ju opätovné štuchnutie lakťom medzi rebrá, ktoré utŕžila od chlapca so strapatými vlasmi, ktorý bol samá ruka, samá noha a v jeho prípade aj samé krídlo. Jeden z tých šťastlivcov, ktorému krídla narástli naraz a nie postupne.

„Ewan, naozaj by som ocenila, keby si sa mi nesnažil urobiť do tela ďalšiu nepotrebnú dieru,“ prehodila sucho jeho smerom. Nemusela sa naňho ani pozrieť, aby vedela, aký je v tvári červený. Bol ešte len také „ucho“, takže ho to do istej miery ospravedlňovalo.

„Pre-pre-páč, A-A-Aeon. Ne-ne-ne... chcel s-som,“ zakoktal.

Milo sa naňho usmiala, no v duchu nadávala samej sebe. V snahe vypudiť z mysle svojho cudzinca – ktorého by konečne mala prestať označovať ako svojho – si s Elanor vymenila hodiny. Dúfala, že pri učení sa jej podarí myslieť na niečo iné. Nepodarilo sa jej. Telo mala vycvičené tak dokonale, že aj bez väčšej námahy reagovalo absolútne automaticky.

„V poriadku, Ewan. Skús si dávať pozor,“ odvetila mu čo najúprimnejšie.

Snažila sa, aby ho nejako povzbudila, aby sa necítil ako nemehlo. Pravdou však bolo, že o tomto chalanovi pochybovali všetci, dokonca aj ona. Aj Ner nad ním zlomila palicu, čo sa nestávalo naozaj nikdy. Lenže nebolo sa čomu čudovať.

Ewan mal už takmer sedemnásť, ale stále nedokázal zvládnuť ani základy, ktoré bežne ovládajú aj desať ročné deti, ktoré žijú v Akadémii len pár mesiacov. Z luku strelil vždy tak, že sa šíp zapichol najmenej tri metre od terča, meč v ruke neudržal dlhšie ak pol minúty (potom mu padol na zem), pri obrane sa dokázal zabiť ešte skôr ako sa k nemu ktokoľvek čo i len priblížil a pri nacvičovaní výpadov mu nôž do ruky v žiadnom prípade nedávali – po príhode, keď si takmer odrezal ucho. Ak sa nešikovnosť mohla nejako nazývať, volala by sa Ewan.

„Máte to tu veselé,“ ozval sa odrazu hlas za jej chrbtom.

Šokom pustila na zem palicu, ktorú doteraz držala pred sebou ako štít, a s ohúreným výrazom na tvári sa otočila. Sluch ju teda neklamal. Za ňou stál sám cudzinec s úsmevom od ucha k uchu. Po obväzoch nebolo ani stopy, ale bola si istá, že za to mohla Galadriel – nejakým kúzlom mu ich proste zakryla. Zdvihla sa v nej mohutná vlna hnevu.

„Čo. Tu. Robíš?“ pretisla pomedzi zuby. Vedela, že ostaní na nich pozerajú a sú zvedaví. Došľaka, ako mu mohli dovoliť opustiť izbu? Veď každému bude hneď jasné, že k nim nepatrí!

Zodvihol ruky v obrannom geste. „No tak, neútoč hneď ako kobra. Nechaj si to najskôr vysvetliť.“

Prižmúrila oči, no skôr, ako stihla povedať ešte niečo iné, vynorila sa spoza jeho širokého chrbta Nerissa. Netvárila sa síce príliš nadšene, ale v očiach sa jej odzrkadľovala výzva. Bolo jasné, že niečo plánuje.

„Ja som ho sem poslala,“ povedala Ner akoby odpoveď na jej predošlú otázku.

„Má to aj nejaký špeciálny dôvod, alebo si sa len rozhodla sem vpustiť trochu rozruchu?“ prehodila ironicky, preložiac si ruky na hrudi. Vyzerala vzdorovito ako malé dievčatko. Darrenovi sa to hneď zapáčilo. Túto jej stránku ešte nepoznal.

„Má. Vypočula som ho a zistila, že sa mu dá tak trochu veriť. Bude síce pod dohľadom, ale mohol by nám pomôcť,“ vysvetľovala pokojne Nerissa.

„V čom by nám práve on mohol pomôcť?“ vyhŕkla nechápavo. Zaujímalo by ma, čo všetko urobil preto, aby Ner dokázal presvedčiť, dodala si sama pre seba v duchu.

Keď jej Ner odpovedala, cítila na sebe Aeon jeho uprený pohľad. „Pretože by nám mohol pomôcť práve s Ewanom. A úprimne – povedz mi, kto z nás s ním má ešte trpezlivosť? Je to nemehlo!“ Posledné slová povedala úplne potichu, aby ich dotyčný náhodou nepočul.

S veľavravným pohľadom sa naňho zadívala. „Takže ty ho chceš niečo naučiť?“ prehodila nedôverčivo. Ak nikto z nich za celých päť rokov nedokázal toho chalana nič naučiť, aká je pravdepodobnosť, že to dokáže práve on?

„Nerissa necháš nás na chvíľu?“ spýtal sa jej, no pohľad neodtŕhal od Aeon.

Menovaná len kývla hlavou a otočiac sa na päte, vybrala sa späť tam, odkiaľ prišla. Aeon ju chvíľočku sprevádzala pohľadom, no vedela, že rozhovor nemôže odkladať. S odhodlaným pohľadom sa teda sústredila na Darrena.

„Ako to teda je? Nerissa by nikdy nedovolila, aby si sa tu čo i len ukázal. Mala jasný názor na to, ako budeš tráviť svoj čas na Akadémii – zamknutý v izbe, až dovtedy, kým by ťa nevyhodila. A teraz ti dovolila nielenže vyjsť, ale dokonca ti zverila do rúk Ewana? Ako si môžeš čo i len namýšľať, že sa ti podarí niečo zmeniť na jeho doterajšej nešikovnosti?“

„Ale ja si to nenamýšľam, ja to viem,“ odvetil pokojným hlasom.

Aeon naňho vypleštila oči. „Arogantnejšieho chlapa som v živote nestretla! Čo ti dáva tú istotu, že by si mohol s jeho výcvikom pohnúť čo i len o kúsoček?“

„Pretože ho poznám, Aeon. Viem, kým je.“ Jeho odpoveď ju nemohla väčšmi šokovať.

„Ale...“ No nestihla ani dopovedať, keď ju prerušil:

„Na nič sa nepýtaj, nemôžem ti to vysvetliť. Dôležité je to, že môžem pomôcť, nie?“

Podľa tónu jeho hlasu spoznala, že nemá zmysel odporovať. Obrátila sa teda k nemu chrbtom a s prekvapením si uvedomila, akú pozornosť vzbudili. Všetky dievčatá sa na Darrena dívali obdivnými pohľadmi. Aeon bolo hneď jasné, že mu nedajú ani na chvíľočku pokoj.

Vyhľadala svoju sestru. Dorozumievali sa spolu pohľadmi a obe akoby prišli k rovnakému záveru – teraz to tu bude rozhodne veselé. Keď sa však zadívala na nadšené štrnástky, ako pozerajú na telo jej cudzinca, prepadol ju hnev. Akoby sa pomiatla, no nemohla to zastaviť. Chcela ho niekam zavrieť, aby sa naňho nemohol pozerať nikto iný len ona.

Ja som sa načisto zbláznila! nakričala na seba v duchu, akoby to potrebovala zopakovať.

Aby zahnala svoje chlipné myšlienky, zadívala sa opäť naňho. Jeho zhrozený pohľad v nej vyvolal vlnu škodoradosti. Dostala skvelý nápad. „Ty, cudzinec, čo povieš na toto?“ snažila sa jeho pozornosť strhnúť na seba.

„Na čo, Aeon?“ odpovedal, keď sa poslušne otočil na ňu. Pocitom zadosťučinenia sa takmer zadusila.

Oči jej nebezpečne zaiskrili. „Stavme sa, že to nevydržíš ani týždeň.“

Kapitola 5. ¦¦ Kapitola 7.

Kapitolu by som veľmi rada venovala dvojčátku blotik, ségre Mills, sesterničke Elí, semiske a Daynera. Nesmierne vám ďakujem za to, že moju poviedku čítate. Ani neviete, ako ma to teší a ako ma vždy zahreje, keď vidím čo i len jediného smajlíka v komentároch. Ďakujem vám za to.

Pac a pusu, vaša Lili D. :-*

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Potomkovia anjelov - Kapitola 6.: