OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 11. part

01.08.2013 (14:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1126×

11. part

Mojou nemocničnou izbou znie Mea Cupla od Enigmy. Luke plní naše želania, tancuje s plným nasadením. Moja maličkosť vrazená v kúte postele závistlivo sleduje dancera, jeho priazeň sestričke.

Beatrix sedí na stole, pokrčila kolená, objala rukami a Luke krúži okolo, nespúšťa ju z očí. Uskočil až ku dverám, predkláňa sa, plíži k nej ako predátor, ako lovec, hrá sa v ňou a Beatrix už asi ani nedýcha. Fascinovane zíra, on to vie.

Pritiahol si ju bližšie k okraju stola, postavil na nohy, vzal jej hlavu do rúk, priložil ku svojej, spojil čelá. Hadovitým pohybom smerom k jej telu sa postupne dotýkajú hrude, brucha, panvou a späť.

Nádhera, len ľutujem, že nie som ja tá, ktorej sa Luke dotýka. 

Chór nám zmení atmosféru i rytmus.

pane zmiluj sa

kriste zmiluj sa

A Sandra sa ponáhľa s poslednou slohou.

som tu a niekde inde

chcem všetko

ak vy chcete

ak si prajete

moja vina, som vinný

Song vchádza do záverečnej fázy. Páčilo sa mi to, ale cítim sa trošku odstrčená. Beatrix hrala prvé husle.

Nie je všetkým dňom koniec?

Luke sa odlepil od Beatrix, opäť klesá, predkláňa, vyráža na nový lov, plíži sa k mojej nemocničnej posteli. Rozšírené oči dravca, tvrdá mimika tváre, hrá sa so mnou... 

Zastavil sa mi dych, som paralyzovaná a Luke je už takmer pri mne...

Nepriateľské oči, kamenná tvár, namiesto pier stisnutá linka... je fakt hrozivý, naháňa strach!

Natlačím sa do rohu postele, vyplašene zíram, odtláčam ho pohľadom, odkláňam hlavu.

Luke konečne pochopil, že sa začínam báť a vymenil grimasu.

Šepnem: „Ďakujem.“

„Sorry, Kitty, nechcel som.“ Vráti mi šepot, ale tancuje stále ďalej.

Zmena scenára i choreografie. Nebudem lovená, budem oslavovaná?

Dancer vyladil telo na gracióznejšie pohyby, vložil nehu do rúk, telom prúdi jas, nohy zľahka našľapujú.

Je to ten istý chalan, tá istá melódia, ale úplne iný náboj pre mňa.

Panova flauta riadi jeho kroky, v obratoch sa dostáva za záhlavie postele, schová sa mi, ako malé dieťa... čakám hlavu dakde bokom žartovne vystrčenú, ale on je tak hbitý, že vlezie pod posteľ, odrazí sa a razom je pri mne na druhej strane. Ako mačka! Zasa vidím mačku!

Veď si do pol pása holý! Tak ako si to spravil? Trenie o podlahu ti muselo spáliť kožu na chrbte!

Luke sa široko usmieva, zdvihne zo zeme uterák, ktorý si musel pripraviť predom. Dostal ma, rozosmial.

Ale aj vydesil – zasa odpovedá na moje nevyslovené otázky! Je snáď nejaké médium?

Pravda, do pol pása holý... už som mala tú česť v klube... ale teraz si blízko a ja plne chápem pohnútky Beatrix, keď vztiahla k tebe ruku... tiež mám to nutkanie...

Mylord, už vám ktosi povedal, že vaša koža svieti zdravím, mladosťou, krásou? Že je rajom pre oči dám i slečien? Pikantne poznamenám, že aj zopár očí mužov zažiari pri vás. Hmm...

Je od vás milé, keď nám ponúkate možnosť pokochať sa pohľadom.

Ale mne je to málo, mylord!

Som nenásytná a dravá, chcem vás! Priblížte sa viac, ukojte moju túžbu... mám hladné obe dlane, bažia po dotykoch, po vašom tele, mylord.

Hladná... po vás!

Dancer si všíma okolie, sleduje spätnú väzbu, riadi sa ňou. Moje myšlienky sú zrejme čitateľné aj navonok. Obviazané ruky si držím silou vôle v klíne. Nesmiem sa načiahnuť.

Rozhodol sa odmeniť aj mňa? Môžem sa ho dotknúť?

Prosím...

Luke s vľúdnym úsmevom ponúka svoju náruč. Kľakol na posteľ, podobral, zdvihol ma ako pierko, ako Beatrix, bez námahy.

Tisíceré díky osudu! Oblúkom ma premiestnil do raja! Vznášam sa oblohou, plávam medzi obláčikmi, Luke so mnou.

Je mi dopriate, môžem sa slobodne dotýkať... neváham, pritisnem obe dlane na vysnívanú hruď, z hrdla uniká slastný vzdych.

Hrejivá, zamatová, nadýchaná, svieža, vzrušujúca koža. Hmatové receptory rezonujú šťastím.

Luke, jeden z mojich zmyslov si ukojil... hmat.

Ty však už vieš, že som nenásytná!

Prikloním hlavu k tvojej hrudi, požívačne zavriem oči, zhlboka sa nadýchnem a spájam dokonalé pôžitky... hmat i čuch. Plnohodnotne dopĺňajú zrak i sluch.

Len na malú chvíľočku som si pripustila... možno ťa obťažujem.

Natlačená na koži v tvojom náručí, bojazlivo odkryjem jedno oko, pošlem ho na prieskum... ty sa usmievaš, jemne, ale je to úsmev. Mám tvoje požehnanie, môžem...

Čo vravia oči?

Priateľsky súhlasne prikývnu a ja jasne vidím aj iný odtieň.

Prebleskuje kdesi zozadu, slabo, ale vidím ho. Sú prekvapené, áno očakávali čosi týmto smerom... ale nie s takou intenzitou. Tiež cítim ich nerozhodnosť, možno sú v pomykove, zaskočené, či len drobné zaváhanie?

S čím nesúhlasia, s čím bojujú?

Mylord, prestupujete mnou, ste už časťou mňa a mne je to stále málo. Štyri zmysly ste mi nakŕmili a ja mám stále po vás hlad. Ostala mi chuť. Mylord, život treba užívať naplno... pramienok potu vám steká dolu hruďou. Už viem, že neodolám.

Tichučko pritočím hlavu, pery sa len letmo o vás obtrú a vo mne rastie túžba. Ochutnať kožu, počkať si na pramienok, ukradnúť mu zopár molekúl jazykom.

Mylord, rútim sa do záhuby, alebo budem pochopená? Zatratíte ma, alebo vezmete na milosť?

Už sa neovládam a môj pramienok sa blíži!

Ó, Bože, pomáhaj mi!!!

Stratila som pojem o čase, stále sa vznášam v Lukovom náručí, riadne mu dávam zabrať... pritočíme sa ku stene a náhle cítim zem pod nohami. Opriem sa vzad, obe dlane na jeho hrudi, stále fascinovaná prítomnosťou Luka.

Volám ho pohľadom bližšie, vábim... zdráha sa, bojuje s tým, váha, až neodolá. Zľahka sa oprie o mňa telom, ruky si prirazí dlaňami o stenu, hlavu skloní k uchu.

Nástojčivá blízkosť... hudba stále znie, dunivé bicie, zmyselná Panova flauta, posledné slová piesne.

som tu a niekde inde

chcem všetko

ak vy chcete

ak si prajete

moja vina, som vinný

Pýtal si sa, čo chcem. Už viem...

Chvejem sa strachom z odmietnutia.

Sám vravel, že je mocný pán, dokáže skrotiť slnko... dokáže skrotiť aj mňa?

Pery sa vydajú na prieskum. Jemné krátke bozky. Rozochvene dýcham do jeho kože na hrudi, predlžujem dotyky úst, perami kĺžem do strán, obtieram sa lícom.

Lukovi zavibrovalo celé telo, prudko vydýchol, ale nezastavil ma, neustúpil vzad.

Je to snáď súhlas? Smiem?

Som posmelená...

Nebadane sa prisúvam bližšie, od pŕs po kolená si môj v letmom dotyku. Bojujem so strachom, vkrádam sa na neprebádané územie a mocný pán nedáva jednoznačne najavo, čo chce, čo si myslí, čo cíti...

Je zatiaľ iba blahosklonný.

S triaškou vo svaloch pridám na intenzite bozkov. Vykresľujem perami cestičku kožou, dych sa zadrháva, moje rozrušenie stúpa...

Pre živého Boha, čo je to za sila, ktorou ma dokážeš takto pútať k sebe!

To ma nikdy neučili na fyzike! Chýbala som snáď vtedy?

Mocný pán podopiera stenu dlaňami, hlboko sklonená hlava, horúce čelo oprel o moje rameno, lapá po dychu... a zdá sa, že zvádza tuhý vnútorný boj.

V boji potrebuješ podporu, môj mocný pane, ja som tvoj stúpenec, bežím ti v ústrety, bežím ti na pomoc...

Prisajem pery k dokonalej koži, labužnícky sa zavrtím, hlasno zapradiem blahom ako hýčkaná šelma.

Vyhrala som! 

Mal si vôbec na výber? Nie som si istá.

Nepravda... na túto hru treba dvoch a ty sa chceš hrať tiež... si myslím... alebo skôr dúfam?

Mocný pán len na malilinkú chvíľočku zaváhal, podľahol, dal súhlas a hra ho okamžite vtiahla do víru ako uragán. Ako tornádo... vytrhla ho z pevných základov predsavzatí, zamotala hlavu, poplietla srdce a omámila dušu.

Zbadal sa neskoro... darmo sa teraz bráni, zdráha, niet cesty späť!

Sám sa začína chvieť s modlitbou na perách a výdychom porazeného:

„Ó, všetci rohatí, pomôžte mi! Kitty, čo to vystrájaš! Opäť zatínaš do mňa drápky! Si roztopašná mačička! Ivica...“  

Pramienok potu klesá k mojim perám. It's time!  

Vpred!

Vyšlem jazyk cestičkou naproti. Kvapka sa rúti dolu, chystám pascu. Ožila, chce sa mi vyhnúť, mierne vybočí z predpokladanej dráhy, no mne neutečie.

Zlížem ju celú... zanechala za sebou striebornú cestičku až hore ku krku. Bez zaváhania sa ňou vydám. Striedam pery i jazyk, značkujem chodníček horúcim dychom.

Šepkám krátku modlitbu: „Mea Culpa.“

Medzi bozky vkladám slová: „Je veux tout.“

Stúpam vyššie s vetou: „I want everything.“                        

Vystretá na špičkách, dosahujem na krk: „Chcem všetko. A ty?“

Luke sa v celej dĺžke prilepí tesne na mňa, telom mu rezonuje vzrušenie, ale ja cítim napätie v jeho konaní.

V sebe bojuje ako lev, hlava sa vzpiera, odmieta sa mi podvoliť, nemilosrdne drží Luka v područí a priam počujem ako vreští – nesmieš! Určite má desiatky argumentov proti mne... ale telo, jeho telo už mám. Prahne po mne, chce ma, túži po hre.

Luke chabo tíško protestuje: „Kitty... buď rozumná.“

Prečo?! Som nebezpečná beštia, saň! 

Carpe Diem, Ivica!

Tu je moja odpoveď – presúvam mu ruku na chrbát, klesám k bedrám, utiahnem objatie, jemne zavlním bokmi proti jeho vzrušeniu.

Nečakaný pohyb panvou ho zasiahne ako elektrický prúd.

„Fuck! Sss, ááá...“ Tichúčko vyštekne, umlčí vzrušený vzdych o môj zátylok a ja dostávam prvý zdráhavý bozk, síce takmer vynútený, ale o to viac si ho vychutnám.

Pod dotykom jeho pier na krku mi spieva koža pôžitkom.

„Ešte,“ takmer nečujne žobrem.

Luke zasa váha, ale napokon mi vyhovie, vtisne jemný dotyk pier do jamky pri kľúčnu kosť, zastoná: „Dravá mačička... no tak.“

Opäť nebadane pohnem bokmi, špičkou jazyka prejdem po hrudnej kosti, zavrním: „Som aj hravá. Poď sa hrať...“

Jeho telo víťazí nad zdráhavou hlavou, trhane oddychuje, svaly napnuté k prasknutiu, zaskučí mi do kože na krku: „Pre zmilovanie božie, Kitty! Si diabol pokušiteľ! Nie, nie si diabol, už ťa spoznávam! Ty si samotná Devilina z hĺbky zmyselného pekla!“

Kurva! Zabudla som na kanylu v žile. Nechali mi ju kvôli ďalším infúziám.

Luke nevie o kanyle, prešuje ma v náručí.

Mám stupidný uhol v lakťovej jamke, kanyla sa prieči v žile a začína to pekne bolieť. Vyslobodím si ruku, ale nešťastne, prudšie trhnem rukávom, ihla prepichne žilu, alebo ju poškodí. Neviem a je mi to jedno. Bolesť stúpa, teplá krv sa rozlieva rukou, steká mi cez bedrá, dolu stehnom, pri päte začína vykresľovať zlovestné jazierko.

Nie! Nedovolím vlastnému telu zničiť nádherné chvíle v Lukovom objatí. Silou vôle ignorujem ostrú bolesť v okolí lakťa. To určite nebude veľká rana, stratím len trošku krvi. Trošku...

Čo je to oproti strate Lukovej horúcej náruče!

Luke nič netuší o lapálií, o mojej bolesti.

O to prudšie ho objímem druhou rukou. Opäť hľadám cestičku perami, podvoľujem sa rozrušeniu, inhalujem vôňu... ďalší pramienok potu sa blíži a bude môj. Kvapku jemne naberiem na jazyk, zlížem aj cestičku, ktorou ku mne prišla.

Vybičované telo dancera sa vzopne túžbou, uväzní ma v objatí, tuho stíska, prerývaný dych. Nízky hrdelný ston do mojich vlasov.

V ušiach znie zmučený šepot: „Kitty, kristušát... kradneš mi zdravý rozum! Merde! Už sa neudržím, dosť už... prosím... och, Devilina, nechcem ti ublížiť.“

„Nie, ty nie! Si môj Svetlonos, My Private Hero, môj Luke. Ty mi nikdy neublížiš a navyše ma už nič nebolí... poď so mnou. Vidíš? Tam vpredu sú lúče, v ich žiare ti poviem celú pravdu...“

„Celú moju pravdu? Chcem sa hrať, ale pôjdem za to určite do pekla! A tak nech! Sral to pes! Pravdou je, že ťa chcem, Kitty, veľmi!“ Špitá vzrušene, už neváha, bozkáva krk, stúpa k perám.

„Great, you want me ... I'm just yours... Luke, now I'm even free to die...“

Dancer schytal ľadovú sprchu. Posledné Ivicine slovíčko ho kruto vytrhlo zo sladkého raja rozkoší, nakopalo do riti a pristál tvrdo rovno na hlave. Neveriacky vyštekol: „Čo?! Zomrieť?!“  

Posledné čo si pamätám je nič nechápajúci, vytreštený Lukov pohľad plný strachu. Zem sa nebezpečne rýchlo približuje, zachytia ma mocné ruky s výkrikom: „WTF! Mein Gott, koľko krvi!“

Krik, zmätok, tma. 

- - -

„Dobré skoré ránko. Je čas vstávať.“

Rozostrená postava, cinkot kovových nástrojov, viac hlasov.

„Ivica. Počujete ma? Ivica.“ Ktosi mi šúcha líce, trasie ramenom.

„Áno.“

„Dobre, otvorte oči.“

„Kde som?“

„Na malej operačke. Som doktor Weber, mali ste poškodenú žilu od kanyly, museli sme ju zrekonštruovať. Stratili ste dosť krvi, dostali novú. Otvorte oči.“

„Aha, ďakujem.“ Viečka mám olovené, hlava ledva berie informácie.

„Je začo. Vytrhli ste ma zo spánku, slečna. Ivica, no tak, hore sa, potrebujem vás bdelú.“

„Snažím sa, doktor. Aký je deň a koľko je hodín?“

„He, slečna, vy musíte mať skvelý život, keď neviete aký je deň.“

„Mám skvelý... v piatok ma napadol úchylák v klube, otras mozgu, paráda... v sobotu mi nadávali do feťákov na verejnosti, poškodená žila, strata krvi, prepásla som termín na skúšku z matiky, lebo sa vyvaľujem u vás... mám sa skvele. Ako sa darí vám?“ Som oťapená, jazyk sa mi lepí na podnebie, súkam slová s ťažkosťami a zasa mi ide do plaču.

„Výborne, operácia sa podarila, krv ste prijali, po rýchlej narkóze sa nám pekne preberáte, zdáte sa orientovaná, vitálne funkcie sú ok. Krásny deň pred nami. Už vás nechám v opatere sestričiek. Je nedeľa ráno, pol šiestej. A teraz vy. Čo sa presne stalo, keď ste si poranili žilu?“

Doktor sa nahol nad pacientku s vráskou na čele.

„Neviem, zamotala som sa do pyžama a asi neopatrne... pohla rukou?“

„Dobre, to by som bral. Ale prečo ste stratili toľko krvi? Videl som vašu izbu pred operáciou. Súdiac podľa veľkosti rany a množstva vytečenej krvi... povedal by som, že ste dosť dlho otáľali s volaním o pomoc.“

„Ehm... nepamätám sa, doktor.“

„No, dajte mi vedieť, keď sa rozpamätáte. Uvidíme sa neskôr.“ 

- - -

Tlaková níž, ťažké mraky dusia budovu nemocnice, nedeľné popoludnie, návštevné hodiny... Barbora sedí na mojej posteli, posledných dvadsať minút počúvam iba výčitky, horekovanie... a slovnú vatu.

Som najhoršia pacientka na severnej pologuli, najnemožnejšia priateľka a bla, bla, bla...

„Počúvaš ma?!“

„Hm.“

„Čo som povedala posledné?“

Nemo hľadím do okna a je mi to jedno... je jedno kto čo hovorí. Môj čas sa zastavil včera v noci... ukradli mi časť reality, pamätám si Luka, bolesť v ruke, potom sa strhla trma-vrma... a tma. Nič viac. Nedeľa.

Dnes som Luka nenašla, neozval sa. Len znepokojené kamošky, dokonca mi zavolala matka! To už je čo povedať. Vrabce na strechách sa idú pretrhnúť v informovaní.

„Tak, čo? Ivica! Si ešte stále pod vplyvom narkózy?“ Barbi mi strčila ruku pred oči.

„Asi.“

„Jedine, inak nemám ospravedlnenie pre tvoje chovanie. Ešte stále som z teba nedostala pravdu. Nikto tu nič nevie, nočná zmena je už preč.

Čo sa stalo v noci?“

„Neviem. Vytrhla som kanylu o pyžamo.“

„Ok. A pozri sa tam na stenu pri okne. Ten hrubý tmavý pás je tvoja krv. Ako dlho si tam stála s krvácajúcou ranou?“

„Chvíľku... neviem, nepamätám sa.“

Nemôžem jej predsa povedať, že... čo vlastne? Že som sa správala ako idiot a dala som prednosť vášni v objatí cudzieho chlapa pred vlastnou záchranou? Nechcem sa o tom baviť s nikým.

Toto si musím vyriešiť sama so sebou. Bolestná otázka a ja zatiaľ nechcem otvárať dvere týmto smerom... ešte nie, bojím sa analýzy a výsledku ku ktorému sa dopátram.

Viem jedno... chýba mi Luke!

Chradnem.

„Ivica, mojata ljubov, ti se grižiš za mene pravi.“ Henry sa opiera o veraje, kytica margarét visí dolu hlavou, pohupuje ňou.

Za zmienku stojí iba jeho tvár – strhaná, plná starostí. Som ja zdroj jeho trápenia? Som fakt tak zlá osoba, že nedbám o pohodlie priateľov a idem si tvrdo za svojim?

„Čau, Henry. Ak to nie je tajomstvo, prelož,“ Barbi krčí nos.

„Som jeho láska a robím mu starosti,“ hlesnem skôr, ako on.

Henry vzdychne, zavrie oči, zamrmle: „Presne. Idem od primára a nemám z teba radosť. Musíme sa porozprávať.“

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 11. part: