OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 13. part

04.08.2013 (19:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1141×

13. part

Ivica zavyla bolesťou, vyšklbla si slúchadlá, pustila aj s telefónom na zem. Hlava v zmätku, telo sa trasie zimou, bosé nohy. Musí niečo fyzicky vykonať, vybičovať svaly, vyhnať námahou bolesť z tela. 

Vyrazila krížom trávou, priam trieli, vybieha bránou preč z nemocničného areálu. 

Luke sa prebral zo zamyslenia na jej ston, vyklonil sa bokom spoza kmeňa, Ivica čosi hodila do trávy a vyrazila slušným tempom v diaľ. 

„Shit! Dáme si nočný šprint? Ok! Kto z koho!“

Vyhrabal sa na nohy, takmer v behu zhrabol jej telefón zo zeme, neposlušné slúchadlá vejú za ním, napchal všetko do vrecka. 

Vyrazil ako čierny panter za šialeným dievčaťom, ktoré mu kradne zdravý rozum, pokoj a možno mu ukradne aj srdce, keď si nedá dobrý pozor! 

Hustý nočný dážď, zlá viditeľnosť, dve postavy bežia o dušu hlavnou cestou... 

Ľadové, bosé nohy sa striedajú v pravidelnom rytme asfaltom, Ivicu poháňa adrenalín. Nestíha s dychom, ale beží ako vládze, cíti sa trošku lepšie, hlava a myšlienky sú potlačené, bolesť duše kríva dva skoky za ňou... 

Je to dobré, len bež, dievča, bež.  

Luke samozrejme vyrazil s omeškaním, vidí Ivicu pred sebou v diaľke a nestačí sa čudovať rýchlosti, ktorú vyvíja. Baba s otrasom mozgu, čo takmer včera vykrvácala a letí ako odtrhnutý vagón! 

Dancer sa musí sakramenstsky snažiť, aby ju dohnal. 

Protivný dážď zaplavuje okolie, vytvára na ulici aquaplaning, alebo keď chcete, stratu priľnavosti na vozovku.

Už sú riadny kus od nemocnice, keď si Ivica uvedomí, že ju niekto  prenasleduje. Ona sama beží stredom cesty celú dobu, vozovka je prázdna, sem tam svieti lampa a tieň sa približuje, už ju doháňa. 

Naskakuje strach, v hlave sa vynára ďalší úchylný Andy. Pomoc!

Luke šprintuje v tichosti, nepamätá sa, kedy musel takto bežať naposledy. Je to vysilujúce, dych sa kráti, svaly rezonujú bolesťou a to je Luke v plnej kondičke! Čo potom Ivica?! Zasa je ohrozená na živote a to Luka desí, zatne zlostne čeľuste, vybičuje sa k maximálnemu výkonu, musí ju zastaviť čím skôr, kým si zasa neublíži!  

Dancer sa už takmer nedotýka zeme, letí ako nasupený šarkan, neozýva sa, len poľuje na korisť. Odhaduje situáciu, snaží sa Ivicu odchytiť mimo tvrdý asfalt, eliminovať prípadné zranenia, keď spadnú. Vybočí viac do cesty, aby ju nasmeroval, nahnal k trávniku a darí sa mu. Nevie, či môže zakričať, netuší ako bude reagovať. Asi by mal...

Preskočila obrubník, vybehla na trávu, pošmykla sa a letí bokom, potkla dobiehajúceho Luka, zamotala sa mu do nôh. 

Rozbehnuté telá sa kĺžu premočenou trávou, Luke zdrapí jej župan nasiaknutý vodou, ale Ivica sa nevzdáva. Stále netuší kto ju prenasleduje, vidí len hrozbu Andyho a možnosť utiecť. 

Skríkne zdesením, vzoprie sa, podarí sa jej zdravím lakťom trafiť útočníka kamsi do hlavy, hrabe sa na nohy, vyvlieka zo župana. Zmenila smer, skočila späť na cestu a uteká k nemocnici.

Luke schytal úder presne do koreňa nosu, trošku otrasený okamih zaváhal, spustila sa mu krv a Ivica ušla. 

Jedovito zotrel krv z pier, zúrivo zafunel: „Kurva fix! Asi ti dnes dolámem drápky, už mám toho dosť!“ 

Výskok na nohy, župan s ním a davaj za uprchlíčkou. 

Opäť bežia cestou.

Za nimi sa zjavilo auto, sliepňajúce svetlá, veľká rýchlosť, vodič je buď opitý, alebo sa potýka so šmykom, snaží sa zrovnať smer. 

Ivica pomaly stráca silu, dych i balanc. 

Luke dobieha, zdúpnel strachom, že Ivica spadne priamo pod auto, čo sa rúti rovno na nich. 

Bude mať dosť času stiahnuť ju bokom, bude pri nej skôr, ako smrtiaci úder od hromady plechu? Vidí ich šofér? 

V poslednej chvíli skočil po Ivici, strhol oboch na chodník, auto sa im len minimálne vyhlo a rúti sa tmou ďalej. 

Keby sa nezvalili bokom od cesty, už by im to bolo jedno. Ak by ich nezabil, vyfasovali by kruté zranenia.

Dvojica tvrdo dopadla na chodník, ale žijú. Dievča kričí strachom i úľakom, bolesťou, väznené v silných rukách. 

Luke konečne prehovorí: „Kitty, Kitty, nekrič, to som ja. Luke.“ 

„Nie! Nie! Pusť ma! Žiadny ďalší Andy!“ šokovaná, nepočúva, bije útočníka, kope, hrabe sa preč. 

„Ticho! Som Luke! Lucifer! Prestaň sa už metať! Kitty!“ 

Zhúkol chalan, drží ruky v pasci, priľahol ju telom. 

Krik doznieva. Obaja lapajú po dychu, hrudníky sa divoko dvíhajú. 

Konečne zastrihala ušami, mozgové závity opäť budú pracovať a nie len panikáriť. 

Obrovský strach sa mení na úžas, Ivica leží takmer paralyzovaná, vytreštene sleduje tvár a tvár má pravdu, je to Luke. 

„Ďakujem,“ zaskučí.  

„Za čo, do prdele už?!“ 

„Že si Luke a nie Andy. Neklame ma tvoja tvár? Naozaj si Luke? Ja... šalela som strachom.“ 

„Videl som. Sorry, praštil som s tebou o zem, ale inak by nás zrazil ten chuj.“

Obaja vyvalení v mláke na chodníku, špinaví, mokrí ako poľné myši, nové škrabance, narazené údy, rozbitý nos, prasknuté kostičky. 

Dážď neustáva, nové prívaly vody ich obmývajú. 

Dievča si vyslobodí ruky, chvejúce prsty zakvačí do durch premočenej bundy, ťahá Luka k sebe, prirazí mu hlavu na prsia. 

Dychčia, trasú sa zimou, chladom, Ivici už došli všetky zásoby adrenalínu.

Naskakujú prvé myšlienky, dievča hučí do koženej bundy: „Zachránil si ma, Lucifer ma zachránil. Pre boha, ja som ťa udrela! Nechcela som, teda, myslela som, že si ďalší Andy, ja, nie... ja... neviem. Prepáč.“ 

„Css, ticho, mačiatko. Už je dobre, som pri tebe. Ukáž sa mi. No tak, povoľ ruky.“ 

„Nie! Nepustím, ty sa mi zasa rozplynieš, zmizneš! Nechcem!“ Ivica sa tlačí k Lukovi, kŕčovito zviera odev. 

„Nikam nezmiznem, buď rozumná. Ukáž tvár, čo ťa bolí?“ 

„Nič. Zmrznuté telo necíti bolesť, nič mi nie je. Som šťastná, mám na tvári plnú bundu Luka!“ 

Dancer sa chechce: „Hej, je ma plná bunda a trčím z nej na všetky strany.“

Vzdal to, s Kitty si neporadí, musel by jej zlomiť drápky naozaj. 

Vyvalil sa na chrbát do hlbokej mláky, už je to jedno, aj tak je zadrbaný ako malý cigáň. Krotí dych, rozhodí ruky od tela, nechá život plynúť bez usmerňovania. 

Ivica drví bundu v prstoch, stále ťahá k sebe, vrazená na prsiach Luka. 

Tak tak, že to chalana nebolí.

Načo sa pokúšať korigovať smer dravého živlu menom Ivica?

Naťahovať, nadŕmať, zbytočne strácať energiu? Načo... Už sa poučil, Ivica asi nikdy neurobí nič, čo sa dá očakávať a mohlo by ako tak zapadať do konvencií. 

Nepochopiteľné, nikdy sa s ničím podobným nestretol. 

Buď to prijme, alebo... alebo... ani žiadne nebude...

Spomienka na jej vyznanie v parku plne zamestnala hlavu... 

Vravela – To ty vo mne prebúdzaš Devilinu. 

Mein Gott, presne o to ide! Si citlivá, vnímavá, necháš sa strhnúť a ignoruješ základné inštinkty! Kurva! Takmer si mi zomrela v náručí! Kitty, si snáď samodeštruktívna, či sa úmyselne samopoškodzuješ?! Kde je problém? V tvojej hlave, srdci, nemáš sa rada, chceš odísť z tohto sveta? Chcela si zničiť mňa? Do puče! To sa ti už podarilo! 

Vravela - Môj mocný pane, viete skrotiť slnko a čo ja? 

Teba nikdy neskrotím, divoška! Nie! Ty si presne ten typ, ktorý potrebuje absolútnu slobodu pohybu a myslenia! Ak by som ťa začal krotiť, budeš bojovať ako besná harpia, vyskúšaš všetky triky, zbúraš okolo seba svet, nikomu nedovolíš, aby si ťa osedlal. Neslobodu neustojíš, zahynieš v povrazoch. Skôr by si ma zabila, ako sa podvolila... chce sa mi povedať, že som sám taký... Kitty, nebudem ti klamať, som taký, ale svoj život nezahodím bez boja, ako ty včera! Nikdy! V tom sa diametrálne líšime!   

Vravela - Chcem ťa a bojím sa ťa. Bojím sa seba, bojím sa vplyvu, ktorý na mňa máš. 

Och, Kitty, ja sa priam desím tvojho vplyvu. Zbytočne som bojoval proti tebe, si silnejšia ako ja, podľahol som tvojim zvodom! Sám sebe sa bojím odpovedať na otázku či ťa vôbec mám chcieť, či sa vôbec vážne zaujímať o teba... neviem, zatiaľ neviem! Nemôžem! 

Nepomáhaš mi v rozhodovaní, mútiš vodu, mätieš zmysly, vystrájaš hovadiny, si ako živé striebro, nevyspytateľná, nechávaš za sebou spálené holiny, otvorené rany, desivé otázky bez odpovedí! 

Zradila si ma a to bolí najviac!

Pár sekúnd ticha, Luke leží uvoľnený, tichý, premýšľa. 

A predsa zdvihla hlavu. Na pôvodne zdravom líci sa jej ukázal škaredý škrabanec od kamienkov na asfalte, presakuje krv a zmiešaná s dažďom steká dolu. 

Skúma jeho tvár, rozbitý nos, krvavé pery. Pramienok krvi vytýčil smer až k uchu. 

Neodolá, pohladí mu špinavé líce dlaňou, priloží si ju k nosu, výrazne vdýchne. 

Luke strelil pohľadom, dva otázniky svietia tmou. 

„Och, cítim sviežu trávu, mokrú zeminu, dážď. A teba. Podmanivá kombinácia, voniaš mi.“ 

Zdvihol sa prudko na lakte, zalapal po dychu... nové vyznanie? 

Pre Boha živého!

Vztiahne k nemu ruku znova, zotrie mu roztrasenými prstami krv z pier, zaváha a napokon ju ochutná, s pôžitkom privrie oči.

„Hm, myslela som si... tvoja krv je jedinečný mix odvahy, statočnosti, čistého srdca, priamej mysle s prímesou sexi vizáže, pohybových daností. Je presvietená talentom, slobodnou dušou, citlivá na pulz Zeme a prepojená s Univerzom. Luke, si vyvolený, renesančný človiečik. Máš v nej vpísané, že sa ti splnia všetky sny. Chutíš mi.“ 

A teraz už vytreštil oči. V živote nepočul tak nádherné vyznanie až na ten koniec. 

„Chutí ti moja jedinečná krv?! Začínam sa báť!“ zakoktal. 

„Nemusíš, nie som násilná,“ nevinne zakrútila hlavou. 

„Really? Mylady, prečo potom vždy, keď som s vami, tečie krv v prúdoch a vzduchom lietajú telá?“ vyprskol smiechom. 

„Jednoducho... ty, tvoje osobné čaro, magnetizmus okolo teba, mocná aura, tvoja základná energia mužské jang. Určite máš navyše čakry, plus tvoja záhadná fyzikálna sila, ktorú ľudstvo ešte neobjavilo.“ 

Kitty mu zložila hlavu späť na hrudník, hrkúta do zmáčaného odevu jedno dvojzmyselné vyznanie za druhým.

Dancer skriví ústa, úži oči, počúva ďalšie nádherné šifrované doznanie zmoknutého kuriatka. Chcel by si ju privinúť, vytvoriť z rúk pevný rám, čo by ju uchránil naveky od bolesti. Chcel by ju pohojdať ako dieťa, vliať do nej pokoj a mier, chcel by kráčať po jej boku... ale nemôže... nie! 

Nedá sa to. 

Je príliš zranený jej zradou! Ba ešte viac...

Mylady, ste ako trestajúci Satan. Pritiahnete si ma k sebe, zlomíte môj márny odpor, dáte mi pocítiť sladkosť vášho krásneho tela, opojnosť rozkoší a potom ma kruto sotíte z nekonečnej výšky do ľadovej vody a na mieste ma ihneď spráskate žeravým bičom. Ste doslova postrach! 

Dosiahli ste svoj cieľ? Bol to Váš pôvodný zámer, cukor a bič? 

Poviem Vám, čo ste presne dosiahli, mylady. 

Stratili ste moju úctu a dôveru! Horšie sa Vám už stať nemohlo! 

A mne tiež! 

Máte záujem hľadať cestu späť ku mne? Nájdete čo i len chabý záchvev v ľadovom srdci a pokúsite sa, aspoň náznakom, mi vykročiť v ústrety? 

Som na konci našej spoločnej cesty, mylady, nemáte veľa času... 

Hoc ste ma zničili, zradili, zabili... patrí Vám posledný úder môjho srdca, posledný lúč oka, čo sa snaží zahliadnuť, či ste sa mi nadobro otočili chrbtom, alebo vykročili mojim smerom... 

Mylady, čakám...

„Dosť rečí. Ide sa do nemocnice.“ 

Luke uťal diskusiu, vzal Ivicu bokom do náruče a nočný dážď konečne ustáva. 

„Už ma zlož, uťahám ťa k smrti.“

„Si zmrznutá, bosá, dobitá, premočená. Zabudni! Maximálne môžeš zmeniť polohu.“ 

„Ok. Skočím ti na hrb. Osedlám si ťa,“ zavrní hravo. 

Luke sa usmieva: „To by sa ti páčilo, že?“ 

„Veľmi.“ 

„Neprípustné.“ 

„A tak...“ 

„A tak nič, už sme tu. Prečo si bosá? Máš pekne dorasované chodidlá.“ 

„Šľapky som zhodila v tráve... asi aj telefón.“ 

„Ten mám ja.“ 

„Akoto?“ 

„Kitty, keď raz nájdeš chvíľku bez krvi a zničených tiel... mali by sme sa porozprávať. Dozvieš sa detaily,“ Luke si ju pritočil k sebe, hľadí priamo do očí. 

„Hmm.“ 

„To je súhlas, Ivica?“ 

„Ehmm...“ 

„Nemáš záujem hodiť so mnou reč?“ zaznel sklamanejšie, ako chcel, ramená mu klesli, vydýchol, sklopil porazene zrak k zemi. 

„Mám veľa záujmov, želaní a tajných prianí,“ Ivica šepká nesmelo, neisto. 

Ďalšia vyhýbavá odpoveď? Čo to dievča hrá? Čo vlastne chce? Jej konanie je v rozpore so slovami a naopak! 

Podarí sa Lukovi niekedy nazrieť do jej hlavy? 

„Ok. Tvoje rozhodnutie. Tvoja voľba. Tu máš šľapky, obuj sa.“

A teraz už znie takmer podráždene. 

Luke našiel v tráve obuv, zložil náklad do prezúvok, vylovil telefón z vrecka.

Cez centrálny príjem prešli hladko, Luke pomohol Ivici až na oddelenie. 

Sestričky z nočnej zmeny prekvapením zírajú na dve zmoknuté, špinavé, zmrznuté, dobité kurence, z ktorých tečie cícerkom voda. 

„Prosím, pomôžte Ivici. Bola sa vonku prejsť, ja som ju našiel a cestou späť sme mali kolíziu s autom.“ 

Rozdelia si úlohy, jedna ide s Ivicou do kúpeľne. 

Dievča má čas iba na posledný pohľad, zamávanie rukou a tiché díky. Luke takmer chladne kývne hlavou a nechá sa odviesť na ošetrovňu druhou sestričkou. 

Dostal tampóny do nosa, vyčistila mu škrabance na rukách, prelepila. 

„Ďakujem vám, už musím ísť. Prosím, dajte pozor na Ivicu.“

Luke odchádza do neznáma, odnáša si v hlave nový zmätok.

V tajnosti vypočul srdcervúce vyznania.

Šifrované doznania dostal v priamom dialógu, dajaké otázky má objasnené, ale ďalších nových milión vyskočilo. 

Vyhýbavé odpovede. Čo tým dievča sleduje, kam sa túži dostať? 

Ivica možno nechce dialóg, či mu nie je zrovna naklonená a bez neho Luke odmieta s ňou ďalej kráčať. Ani krok. 

Neprijateľné, už to dnes raz povedal. 

Bolo správne nechať jej darček na rozlúčku pri posteli. 

Musí si utriediť vlastný život, stanoviť priority a držať sa ich! Makať na kariére! Pche... ľahko sa povie!

Prejde okolo Kitty a všetko v mihu prevráti hore nohami!

Špinavý, premočený, dodriapaný s rozbitým čumákom.

Vytočený vrchovatou mierou na seba, na Ivicu, na celý posratý svet, prechádza okolo smetiaka, vrazí päsťou do vrchnáku, z celej sily ho nakopne, zhúkne do tmy: „Skurvená robota! Aby to pes podrbal!“ 

Smetie lieta okolím, vytvára chaos, bordel. 

Presný obraz Lukovej hlavy, srdca i duše. 

- - -

„Ďakujem, sestrička. Fakt to už zvládnem sama. Pozrite, tu sa opriem, pyžamo vyhodím bokom, použijem stoličku v sprche. Fakt, dajte mi pár minút. Potrebujem zmyť zo seba blato a trošku sa zohriať. Potom sa venujme škrabancom, nič ma nebolí.“ 

„Ivica, vy ste blázon. Prečo ste vôbec šli von?“ 

Sestrička nepôjde preč. 

„Dusila som sa v izbe. Kúsok čerstvého vzduchu.“ 

„Počkať, musíme zabaliť lakeť do igelitu, ráno vám rekonštruovali žilu.“ 

Hnev sestričky je viditeľný aj spoza dverí. 

„Kto to prišiel s vami? Vravel, že vás vonku našiel. Mali ste schôdzku?“ 

„Vy ste Scherlock, sestry. Nie, nemali, nevedela som, že je dakde blízko. Ešte je tu?“ 

„Nie, nechal sa ošetriť a ponáhľal sa preč. Zdal sa byť riadne nahnevaný.“ 

„Ďakujem, sestry.“

Tušila som, že zasa zmizneš, Luke! Prečo som pustila tvoju bundu z rúk?!

Ivicu trasie zima, teplá voda v jemných pramienkoch odplavuje blato, krv. Ako chromý živočích sa pechorí, jednou, nemotornou rukou zriaďuje poriadok vo vlasoch, zmýva nečistoty kožou. 

Namrzené oči sestričky sledujú neposlušnú pacientku. 

„Paráda, priniesli ste si z nočného výletu škrabanec takmer cez celé líce, vidím narazené rameno a obe chodidlá tiež krvácajú. Čo vás ešte bolí? Poďte už von, musíme to ošetriť.“ 

„Nič, sestry, som ok.“
„Teraz, lebo ste podchladená. Teplá voda rozšíri cievy, rozprúdi krv a ukáže sa pravda. Ok, prinesiem čisté veci.“
„Ďakujem, hneď som vonku.“

Vitaj späť. Aký bol trip? Už ti je ľahšie na duši? Nakričala si statočne na hviezdy. Počula som to až v Antarktíde! 

Ale... vrátila sa moja hlávka? Pritiahol ťa môj krik? Už to tak vyzerá. 

Výlet... bol osviežujúci, mrazivý. 

A zraňujúci... máš guilty trip? 

A mala by som mať pocit viny, alebo výčitky svedomia?

Jednoznačne! Trošku za rozbitý Lukov nos, ale viac za odmietnutie dialógu. Počula si sklamanie v jeho hlase? Chce sa s tebou rozprávať, určite to potrebuje. A je o čom!!!   

Lenže milostivá slečna si ide za svojim, ryje si naďalej svoju egoistickú brázdu a nechá do nej spadnúť každú obeť, vrátane Luka! 

Si otrasná, frustrujúca ohava!

Drb, buch, tresk... napálená hlava po mne mrští tanier, pohár, pleskne dverami, mizne v nočnom opare aj so svojou pravdou.

Sestrička s čistými vecami stojí pri pacientke. Dotkne sa tela, čo sa opiera vzad o kachličky, stále sedí pod prúdom teplej vody, oči zavreté. 

„Ivica, hej, driemete?“ 

„Nie, relaxujem.“ 

„Tak dosť. Von a hneď.“

Na ošetrovni čiperne pobiehajú dievčatá v nemocničnej rovnošate, dezinfikujú mi líce, chodidlá, rameno... pribúdajú flastre. 

Už som rozmrazená, bolesť dáva o sebe vedieť, sipím a občas heknem. 

„Nateraz sme hotoví. Ráno vás čaká veľká vizita a pripravte sa na veľa otázok, Ivica. Primár bude zvedavý na detaily, poznám ho.“ Sestrička podvihla obočie, vykrivila pusu, spratúva použitý materiál.

Ťahám za sebou premočený župan, slepý telefón. Boh vie, či bude funkčný. Zistím zajtra. Teraz by som mala spať. Luke odišiel, izba bude prázdna ako moja hlava... 

Tmavá, neútulná izba, len nočná lampa žmúri nevraživo na mňa. 

Už od dverí jasne vnímam čosi lesklé na mojom nočnom stolíku.

Hrá to všetkými farbami dúhy. 

Prívesok na čiernej retiazke a lístok pod ním.

Nie som schopná vziať tú nádheru do rúk... lebo ja tuším, ja už viem... 

že je to posledné zbohom od Luka... 

Len sa nahnem a zaslzený rozostrený zrak preletí pár písmen písaných rukou... rukou, ktorá mu už nikdy nepoláska...

Kitty, opatruj sa,

mačka chameleón ťa vystihuje 

ste obe skvostné, ale nie pre mňa 

Mea Culpa 

nikdy nezabudnem 

Luke

Luke naozaj povedal posledné zbohom.

Tak neviem... necháme ho odísť?

13. part... bude to pre Ivicu i Luka šťastná trinástka, či záhuba?

Kto im dokáže nazrieť do hláv a úspešne čítať v pocitoch, túžbach, želaniach, snoch, náladách, skutkoch, pohnútkach, presvedčení?

Dokážu to vôbec oni sami? 

Občas pochybujem...

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 13. part: