OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pravda je niekde inde! - 1.kapitola

13.10.2010 (19:00) • tapta • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 624×

Nikol

(o dva dni neskôr)

Prechádzala som sa po lese a obdivovala prírodu. Krásu tohto lesa a jeho obyvateľov. Milovala som to tu a cítila som sa pokojnejšie, ale niekedy som mala pocit, ako keby ma niekto prenasledoval. Ale to sa mi určite len zdalo.

Stále musím rozmýšľať, čo sa stane, keď zomriem. Bude tam biely tunel? Uvidím svojich blízkych? Alebo to je niečo úplne iné, čo si nevieme ani predstaviť? Na tieto otázky nepozná nik odpoveď, ale teraz by som ich chcela počuť. Bojím sa toho, čo ma čaká a neminie. Ale o rok tu pravdu zistím, ale možno aj nie. Čo keď je pravda, že človek ma viacero životov? Ako sa hovorí v niektorých náboženstvách o reinkarnácii. Môže to byť pravda? Alebo je to len ďalší z ľudských výmyslov? Nikdy som nad takýmito vecami nerozmýšľala, ale keď som sa dozvedela, že umieram, tak ma tieto myšlienky, ako keby napadali samé. Stále nad tým musím uvažovať. Dalo by sa povedať, že sa bojím. Nikdy som si nemyslela, že sa to môže stať aj mne. Ale ako sa hovorí, že život je nevyspytateľný. Môžem len potvrdiť, že je to úplná pravda.

Neviem už ani koľko času prešlo, lebo mobil som si zabudla doma a hodinky nenosím, ale začalo sa už stmievať. Radšej som sa otočila a vybrala domov. Nechcem prísť k dočasnému domovu po tme, ale nechcem ani, aby sa o mňa strachovala babka.

Rozbehla som sa, aby som vyšla z lesa, čo najskôr. No, ale nevšimla som si priepasti, ktorá bola predo mnou a  spadla do nej. Cítila som ako som dopadla na nohu a si som si ju aj zlomila, lebo dosť bolela. Pozrela som sa nad seba. Bola som si vedomá toho, že sa stade sama nedostanem. Kričať sa mi neoplatí, lebo nikto by ma nepočul.

„Sssss," sykla som od bolesti.

Začala sa mi motať hlava. Cítila som ako strácam vedomie. Až som upadla do tmi.

Ismael

Pozoroval som dievča, ktoré som už videl pred rokmi. Vyrástla do krásy. Jej blond vlasy jej padali po ramená a zvýrazňovali jej prekrásnu tvár a plné červené pery. Ale jej oči, ktoré kedysi mali iskru a žiarili šťastím sa už nezdali byť veselé, ale plné smútku a bez chuti do života, ktorú v nich stále mala. Vedel by som sa na ňu pozerať od rána do večera a hlavne do jej smaragdových očí, ale chcel by som vidieť v nich tú iskru.   

Chcem vedieť, čo sa jej stalo, ale nemôžem len tak skočiť zo stromu a spýtať sa jej, či je v poriadku. Pozeral som sa na ňu z diaľky ako sa prechádza po lese. Až po chvíli som si všimol, že je tam diera, lebo mi vo výhľade bránili stromy. Už som nestihol zabrániť tomu, aby tam nespadla a neublížila si. Svojou prirodzenou rýchlosťou som sa k nej rozbehol, ale prv som zoskočil zo stromu. Bol som pri nej o chvíľu, ale ona ma už nevnímala, lebo odpadla, ale pred tým som počul ako sykla od bolesti. Skočil som za ňou dole, zobral ju do náručia a pozrel sa jej do tváre. Rýchlo som sa s ňou vybral do nemocnice. Poriadne som sa na ňu pozrel. Vyzerala byť v poriadku až na zlomeninu, pár škrabancov a na to, že omdlela. Viem, že si tým nemôžem byť stopercentne istý, ale dúfam, že nemá nijaké vnútorné zranenia. Vybral som sa s ňou k môjmu autu, ktoré používam len v najnutnejších prípadoch ako je napríklad tento. Nerád chodím mezi ľudi, tak ani auto nepotrebujem. Stál som už pred ním, keď som počul ako sa rýchlejšie rozbehlo srdce dievčaťu v mojom náruči. Prebúdza sa. Pozeral som sa jej do tváre a čakal nato, čo sa bude diať. 

Otvorila svoje krásne oči.

Autor: tapta (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pravda je niekde inde! - 1.kapitola: