OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 1. časť

03.10.2013 (18:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 1761×

Skôr, ako sa pustíte do čítania, pripravila som si pre vás jeden trailer. Časom sa pokúsim urobiť ďalší, nakoľko tento je robený ešte v starom programe. 

Dúfam, že sa bude páčiť. 

Časť prvá

„Ja som to nepovedala!“ vybehla som na profesora a prekrížila si ruky na prsiach.

Stála som pred ním a odpovedala z úplnej somariny, ktorá mi, neviem načo, bude platná.

„Ale áno, povedali ste to. Ako ste mohli povedať takú hlúposť?“

„Ja nie! To vy, ja som to špecifikovala. Inzulín nič nerozloží, len umožní prestup do buniek,“ hádala som sa ďalej. Nedarujem mu, žeby ma tu ponížil.

„Slečna Whiteová, nezvyšujte na mňa svoj hlas,“ upozornil ma a jeho oči, zelené ako tá najzelenšia tráva, na mňa prísne hľadeli.

Znudene som sa oprela o stenu. Tak toho ma teda vážne môže ušetriť. Myslí si, že ho niekedy počúvnem? To, že sú z neho všetci paf a každý skáče, ako on píska, neznamená, že ja budem tiež. Predsa len, ja som niečo viac.

„Takže, môžem ísť na miesto?“ Nadvihla som obočie.

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Ešte sa porozprávame. Povedzte mi, čo viete o...“ Na chvíľu stíchol a zamyslel sa. „Čo by ste mi vedeli povedať k vyvolateľným chorobám, ktoré prinieslo posledných desať rokov?“

Vzdychla som si. „To vážne?“

Prikývol a čakal. Pretočila som očami.

„Je ich nesmierne veľa. Rôzne choroby možno vyvolať rôznymi typmi. Najviac zastúpený je u nás ale steroidný diabetes mellitus, ktorý vzniká pri predávkovaní glukokortikoidmi. Dá sa liečiť, ale je čoraz častejšie, že ľudia niekoho nadopujú glukokortikoidmy, tým sa zvýši hladina cukru v tele, keďže ju tieto hormóny vyplavujú zo zásob a človek bez podania inzulínu zomrie. Najviac túto metódu využívajú sériový vrahovia alebo povstalci.“

Sledoval ma a nespúšťal zo mňa zrak. „Takže keď tomu človeku nedáme inzulín, hneď zomrie?“ spýtal sa.

„Jasné, že nie. Ide o množstvo, ktoré u neho tento typ cukrovky vyvolá. Samozrejme, ak k tomu pridáme aj väčšie množstvo Flunitrazepamu má dotyčný asi tak hodinu,“ vysvetlila som a dodala niečo, aby sa necítil, že je najmúdrejší.

Spolužiaci okamžite začali listovať v zošitoch a hľadať aspoň nepatrnú zmienku o tejto kombinácii, no nič nenašli.

„No vidíte, bolelo to?“

„Áno,“ odvrkla som.

Profesor len pokrútil hlavou. „Choďte mi z očí.“

Jasné, keby sa to dalo, pomyslela som si, sadajúc si na svoje miesto, ktoré bolo hneď pred ním.

Posadil ma tam asi po dvoch týždňoch od našej prvej hodiny, keď si všimol, že ja jediná mu nevenujem dostatočnú pozornosť. Všetky dievčatá v triede totiž ohúril svojou tvárou, ktorú, musím uznať aj keď nerada, má vážne krásnu. A ešte viac ich zaujalo to telo, ktoré skrýval. Samozrejme, možno by to nerobil, kebyže sa mu nestala nehoda a on by neostal čiastočne postihnutý. Z istej časti mi ho bolo ľúto, ale tá druhá to vehementne popierala.

„Takže...“ Zo zamýšľania ma vyrušilo profesorovo odkašľanie. „Acelynn,“ pozrel na mňa, „máte to za A, ale s bodkou.“

Vytreštila som oči. „Čože?! Ale veď... vedela som to všetko!“

„Mali ste sa učiť a nie len spoliehať sa na to, čo si pamätáte,“ dohováral mi.

„Ale... ale... ja som sa učila!“ protestovala som automaticky. Ako mi môže dať A s bodkou, keď som mu povedala všetko, čo chcel vedieť?

Vzdychol si a pozrel na mňa. „Pozrite mi do očí a povedzte mi, že ste doma vôbec otvorili zošit.“

„Áno. Otvorila som ho a učila sa z neho,“ zaklamala som. Túto jeho anatomickú patológiu som sa ešte ani raz neučila. Všetko to viem, tak prečo je on taký kretén?

„Neverím vám. Môžete sa o to posnažiť nabudúce,“ navrhol a venoval sa známkovaním ďalšej spolužiačky.

Zaškrípala som zubami. Nemala som vedľa seba nikoho, s kým by som sa mohla porozprávať. Prvá lavica je taká veľká, že tu obyčajne sedia štyria študenti, ale ja, ako naschvál, musím sedieť sama. To prosto nie je fér. Život je sviňa. A môj taká veľká.

Z hodiny ma zachránil zvonček.

Prehrabla som si moje ohnivé kučeravé vlasy a chcela sa dať na odchod.

„Acelynn... môžete na chvíľu?“ zavolal ma profesor k sebe. S veľkým povzdychom som sa k nemu otočila.

„Prosím? Čo som urobila tento krát?“

„Keďže vidím, koľko toho o patológii viete, bol by som rád, ak by ste prišli na štvrtú hodinu. Budem tu mať Akvatistov a s nimi preberáme niečo iné,“ navrhol, ale ja som vedela, že to bolo niečo ako rozkaz.

„Ale... mám cvičenia.“

„S kým?“

„S pani doktorkou...“ Na chvíľu som stíchla. Ako mu to povedať, s kým? „S vašou ženou. Vybrala si desiatich najlepších a má mať s nami hodinu,“ vysvetlila som.

On len mávol rukou.

„Nevadí. Ona to prežije. Ak si vybrala vás, tak vie, aký ste talent.“ Keď zbadal, že som sa samoľúbo usmiala, oči sa mu zúžili. „A určite vie, že ho premrháte, takže to, že prídete na moju hodinu je to najmenej. Môžete ísť.“ Pustil ma a ja som doslova vybehla z triedy.

Vonku ma už čakala Vanessa.

„Čo chcel?“ spýtala sa a zreničky sa jej rozšírili vzrušením.

Znudene som si vzdychla.

„Povedal mi, že prídem k Akvatistom na hodinu. S ním,“ vysvetlila som a ona vypúlila oči.

„To fakt? Ach, Acelynn, závidím ti! Na ich hodiny predsa nikto nechodí. Nemalo by sa to. Páni,“ vydýchla prekvapene.

Pokrčila som plecami.

„Mne je to jedno. Nezaujímajú ma,“ odvrkla som a pozrela sa okolo seba. Všade bolo ticho, akoby ani nebola prestávka. Študenti sa pohybovali v tichosti, len sem-tam sa niektorí rozprávali. Vyzeralo to dosť desivo, ale zároveň aj profesionálne. Všetci túto školu brali vážne. Samozrejme, keď nerátali mňa.

Keď sme už stáli pred dverami do haly, niekto do mňa narazil. Chystala som sa naňho nakričať, ale keď som videla, aký je kus, zahryzla som si do pery.

„Prepáč,“ hlesla som.

Poopravil si čierne štýlové okuliare na nose a svojimi hnedými očami sa len na sekundu stretol s tými mojimi.

„Nevadí,“ zamrmlal a pokračoval v ceste preč.

Zarazene som tam ostala stáť. To ako vážne? On ma naozaj nechal len tak? Mňa? Možno by som aj mala väčšie nervy, keby sa mi neumožnil výhľad na ten jeho sexy zadok.

„On... on si ma nevšimol?“ vyslovila som konečne to, čo mi tak vŕtalo v hlave.

Vanessa sa len zasmiala. „Očividne nemá každý oči len pre teba, Acelynn. Tak poď.“ Stiahla ma za rukáv a zbehli sme dole po schodoch ku skrinkám.

„Kto to je? Aký odbor?“

Moja najlepšia kamarátka na mňa s úškrnom pozrela. „On je Akvatista.“

Na to som sa musela usmiať aj ja. Keď ma ešte nepozná, tak dnes ma určite spozná. Lebo ja neodídem bez povšimnutia.

„Tak ten sa má na čo tešiť. Meno asi nevieš, čo?“

Vzdychla si a pokrútila hlavou. „Ty si ale mrcha, vieš to?“

Hodila som po nej úsmev šelmy. „Jasné, že som.“

Nedočkavo ma potiahla za lakeť. „Ponáhľaj sa. Máme predsa hodinu s doktorkou Wildenovov. A ak prídeme neskoro, neurobíme dobrý dojem.“

Nezaujato som pokrčila plecami. Je to Victorova žena a to znamená, že o mne vie. Tak prečo by som sa mala namáhať a robiť na niekoho dojem? Mňa predchádza moja povesť.

Obliekla som si plášť, zopla si vlasy do copu a rýchlosťou blesku sme vybehli hore na tretie poschodie do laboratórií.

Všetci už boli vo vnútri. Vanessa zaklopala. Dvere nám otvorila naša nová profesorka.

„Tak už ste tu...“ Pozrela na nás s prižmúrenými očami. Úplne ako jej muž. Očividne sa našli.

„Vy budete slečna Whiteová, ako vidím,“ usúdila a pokynula, nech si obe nájdeme miesto. Samozrejme, ja som zamierila čo najďalej od nej.

Odkašľala si a blond vlasy jej spadli do tváre. „Bola by som rada, ak by ste si sadli sem...“ A prstom ukázala na prvý stôl pred ňou.

Zasmiala som sa. „Nie vďaka.“

Jej pohľad bol ale nekompromisný. Ona asi bude tvrdší oriešok ako profesor.

„Ja som sa vás nepýtala. Budete tu sedieť, jasné?“

Zaškrípala som zubami a pozrela na Vanessu. S veľkým povzdychom som ju poslúchla. Prečo ma každý profesor chce pred sebou? Viem, že som úžasná, ale až toľko popularity?

Profesorka začala vysvetľovať derivačné farmakolytiká a ja som len znudene sledovala hodinky a čakala, kedy to už skončí. No komu sa ju chcelo počúvať? Očividne každému okrem mňa.

Toto pre mňa nebolo zaujímavé. Ale nič sa nedá robiť. Musím to proste zniesť. Tak by to totiž chceli rodičia. Keby ešte žili.

Vzdychla som si a zamerala svoj pohľad na jedno miesto. Znova ma premohla vlna spomienok a ja som sa vrátila do detstva. K rodičom a jediným spomienkam na nich. Samozrejme, všetky boli dobré. Vtedy to bolo omnoho jednoduchšie ako dnes.

Teraz každý robí len to, čo ostatní. Nikto nemá vlastný názor, nikto už nemá v čo veriť a väčšina kostolov je zbúraných. A prečo? Lebo niekto začal viesť diplomatický konflikt, ktorý vyústil do toho, že ľuďom bude najlepšie, ak sa vrátia k režimu, ktorý vládol kedysi v Európe.

„Slečna Whiteová, poviete mi k tomu niečo?“ vyrušila ma zo zamýšľania profesorka. Zdvihla som k nej pohľad a pokrútila hlavou. Nemala som ani najmenšieho páru o čom hovorí a ja sa strápniť teda určite nechcem.

Ona len ledabolo pokrčila plecami a pokračovala ďalej. No a takto sa to vlieklo aj celú tretiu hodinu. Keďže to bolo naše prvé stretnutie, povedala, že nám najprv všetko vysvetlí, než sa do niečoho bezhlavo pustíme. Že musíme byť v našej práci maximálne obozretní a klásť ju na prvé miesto. Ale... prečo by som ju mala počúvať? Lebo to hovoria tí nad ňou?

Zazvonilo na prestávku a ja som vyskočila zo stoličky. Do šľaka! Začiatok štvrtej hodiny a ja mám mať patológiu s Akvatistami.

„Acelynn... čo to s vami je?“ nechápala profesorka.

„Prepáčte, ale musím ísť. Profesor Wilden povedal, že mám k nemu prísť na hodinu. Vraj vám to nebude prekážať,“ vysvetlila som a ako náhle som spomenula meno jej muža, tvár sa jej zmenila na úplne nečitateľnú.

„Choďte teda,“ dovolila mi a ja som vybehla z triedy ako tornádo. Neponáhľala som sa na jeho hodinu, veď prečo? Ale ponáhľala som sa, aby som mala čo najviac času na toho sexy chalana v tých sexy sivých rifliach. Och....

Nešla som ani k skrinkám, len som si rozpustila vlasy a vyhrnula si na plášti rukávy. Takto to bude lepšie. Zastala som pred dverami do učebne a srdce sa mi rozbúchalo. Vojdem do miestnosti a všetky oči budú na mne. Tak nech vyzerám dobre.

Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere s ľahostajným úsmevom.

„Dobrý deň,“ pozdravila som profesora, ktorý sedel na stoličke a pozeral mojím smerom. Niekoho skúšal. Toho človeka teda ľutujem.

Zavrela som za sebou dvere a stála tam ako debil.

„Sadnite si tam, ako stále, Acelynn,“ pokynul mi a ja som nemala na výber. Prešla som okolo toho chalana a keď som sa naňho lepšie pozrela... bol to on! Ten, ktorý ma nezaujato obišiel!

Sadla som si do prvej lavice a nespúšťala z neho oči.

„Takže... kde sme to skončili, Chris?“ spýtal sa profesor toho chalana.

„Pri komplikáciách tonzilitídy,“ odpovedal.

Usmiala som sa. To som vedela, síce sme to na patológii ešte nemali. Keď som sa lepšie poobzerala po triede, boli tu samí chlapci. Prečo žiadna Akvatistka?

Táto otázka ma pohltila natoľko, že som nevnímala nikoho. Odbor Akvatista sa otvára len raz za pár rokov, keď sú nejakí potrební. Venujú sa tomu najnebezpečnejšiemu na našej škole. Pracujú s výbušninami a vymýšľajú nové, ktoré sa dajú potom použiť na človeka. Väčšinou to dostanú nejakí sérioví vrahovia. Samozrejme, ja by som o tom vedieť nemala, ale mám svoje zdroje.

„Acelynn, vedeli by ste mu poradiť?“ vyrušil ma niekto zo zamýšľania.

Dvihla som zrak na profesora. „Aká bola otázka?“

„Prečo dôjde k zápalom vzdialených orgánov pri tonzilitíde a niečo konkrétne, ak viete,“ zopakoval otázku.

Nechápem, že ho baví otravovať ma, keď sme to ešte nemali a tak skoro ani mať nebudeme! Oprela som sa a ľahostajne na toho chlapca pozrela.

„Môže dôjsť k zápalu srdca. Napríklad po prekonanej streptokokovej angíne dôjde k zápalu endokardu,“ vychrlila som a zaslúžila som si tak všetky pohľady.

Profesor sa usmial. „A ako súvisí streptokoková angína s tonzilitídou?“

„Pretože je vyvolávaná rôznymi baktériami, napríklad streptokokom, ktorý je aj v tomto druhu angíny a tak môže vyvolať viacero ochorení.“

 „Nie zlé,“ uznal a pozrel na toho Chrisa. „Budete to nabudúce vedieť, pán Rewill?“

Celá trieda mlčala. Nedostalo sa ku mne ani jedno slovo. Akoby sa ho všetci báli. No keď si predstavím naše hodiny... Je síce pravda, že hovorím len ja, ale aj tak. Tu to vyzeralo až desivo.

„Áno,“ prikývol.

„Sadnite si,“ kývol rukou a on odišiel. Ale nie veľmi ďaleko. Sadol si vedľa mňa a začal z tašky vyťahovať zošit.

Na tvári sa mi rozhostil úsmev šelmy. To nie je vôbec zlé. Pomyslela som si.

„To tu sú všetci vždy takí suchári?“ podpichla som šeptom.

Pozrel mi do očí, ale neodpovedal. Odvrátil zrak. Ja som zas nechápavo pokrčila obočie. To bolo teda kruté. Mal ma úplne na háku! Mňa! Kto si myslí, že je?

S veľkou dávkou nechuti som sa otočila k profesorovi a snažila sa vnímať, čo rozpráva, aj keď som niektoré veci vedela. Tento krát tu už boli aj veci, o ktorých som netušila. Dobre teda. Jedna nula pre neho.

Ale keď táto nekonečne dlhá hodina skončí, všetko si s ním vyjasním, zaumienila som si. 

Takže... prichádzam s novou poviedkou, ktorá, aspoň dúfam, sa vám bude páčiť. Veľmi by som vás chcela poprosiť o koment alebo aspoň o smajlíka, aby som vedela, či niekto vôbec došiel na koniec. 

Avšak kvôli škole poviedku budem pridávať asi tak raz, dva krát do týždňa, uvidím podľa možností. Tak dúfam, že sa spolu stretneme pri druhej časti, kde sa dozvieme niečo viac z histórie a ako to na škole vlastne chodí. 

A túto prvú časť by som chcela venovať Killy, nakoľko bola prvá, ktorá sa mi k tomu vyjadrila, za čo jej veľmi pekne ďakujem. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 1. časť: