OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 10. časť

03.01.2014 (10:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 820×

Časť desiata

Pustila som na seba horúcu vodu a slastne som si vydýchla. Mala som už všetkého dosť a chcela som si prosto oddýchnuť. No bolo mi jasné, že toho sa očividne tak skoro nedočkám.

A aby som o tom mohla vôbec snívať, musím sa dozvedieť, čo sa tu, do čerta, deje.

Voda ma štípala na koži a zmývala zo mňa všetku krv, ktorú som na sebe mala. Zároveň ma však aj upokojovala a uvoľňovala všetky stŕpnuté svaly.

Zaklonila som hlavu dozadu a vzdychla som si. Umyla som si vlasy a bez ďalších prieťahov som vyliezla zo sprchy a zbalila sa do osušky. Cítila som sa pokojne, no to len do chvíle, čo som sa zbadala vo veľkom nástennom zrkadle, keď som si na seba dávala spodné prádlo.

Moje telo bolo úplne iné. Doráňané tak, ako nikdy v mojom celom živote. Modriny síce pomaly začínali meniť svoju farbu, ale bolo mi jasné, že kým zmiznú, prejde viac času. Jednoduchšie by to bolo však vtedy, keby som proste mohla ísť od lekárne kúpiť to, čo som potrebovala.

Zvonku som začula klopanie, tak som len pokrútila hlavou a navliekla na seba prvé, čo mi prišlo. Rozťahané biele tielko, cez ktoré skoro všetko presvitalo a moje zranenia tak mohol vidieť každý. Došlo mi, že aj keď som ich chcela zakryť, nemala som. Prežila som to, že sa ma niekto snažil umlčať a teraz znova... tak načo skrývať to, aká som vlastne silná?

Pre istotu som sa pozrela ešte na tvár a hneď mi došlo, že takto vyjsť von nemôžem. Moje ústa na tom neboli najlepšie a jedna menšia modrina tiež nevyzerala najlepšie.

„Kto tam je?!“ zakričala som a nanášala si make-up.

„Ryan,“ ozvalo sa odo dverí.

„Ešte minútku!“

Keď som si už bola istá, že si nikto nič nevšimne, až vtedy som išla k dverám a otvorila ich. Vzpriamila som sa a pozrela na doktora Wildena, ktorý ostal prekvapene stáť ako soľný stĺp.

„Čo ste chceli?“ zaujímalo ma a skĺzla som po ňom pohľadom.

Oblek mu jednoznačne svedčil. Vyzeral, akoby mal rovnakú veľkosť ako môj otec. Nad tým som sa jemne pousmiala a v mysli si vybavila muža, ktorý mi vždy prišiel ohromne veľký a miestami desivý. Najmä, keď kričal.

„Victor chce odísť,“ vykoktal zo seba po chvíli.

Vytrieštila som na neho oči a na nič som nečakala. V sekunde som sa rozbehla dole a netrvalo mi dlho nájsť profesora. Ani sa neunúval ísť si po nové auto.

Skočila som pred neho a zastala mu tak cestu.

„Nikam nejdete!“ zahlásila som sebavedomo.

Profesor, ktorý mal na sebe ďalšie sako, očividne o čosi menšie, na mňa pozrel, no mlčal. Tváril sa ako z kameňa a teraz som nevedela, kedy sme si vymenili miesta. Odkedy som ja tá, čo sa stará a on ten, čo je chladný?

„Acelynn, prosím, ustúpte mi z cesty. Ak budem preč príliš dlho, môžu ma upodozrievať...“

„Ale no tak, Victor, určite ťa nespoja so mnou. Všetci vedia, že ty by si ma zabil dobrovoľne. Ty by si mi nepomáhal,“ zaplietol sa do rozhovoru Ryan s prekríženými rukami na hrudi.

Zožieralo ma, že netuším, o čom sa to bavia a bola som odhodlaná ísť aj cez mŕtvoly, aby som sa to dozvedela.

„Tak dosť, vy dvaja! Mám toho všetkého po krk!“ zvreskla som odrazu a dupla si nohou. „Ak mi ani jeden z vás nepovie, čo sa medzi vami stalo, verte mi, že ja si to nájdem,“ vyhrážala som sa im.

Doktor Wilden prikročil ešte bližšie a nadvihol obočie.

„Nechcem nijak kaziť vaše ilúzie, slečna, ale tieto súbory sú zapečatené.“

Bojovne som vystrčila bradu a prešla som k nemu na vzdialenosť ani nie päť centimetrov.

„Pre mňa nie je nič zapečatené,“ šepla som a behom sekundy zobrala Victorovi kľúče od auta.

„A teraz môžete popremýšľať, či mi niečo poviete, pretože ináč odtiaľto nikto neodíde!“ oznámila som im a vydala sa k dverám.

„Budem v pracovni. Odpečatím všetko a dozviem sa pravdu!“ zakričala som za nimi.

Boli horší ako hocikto, koho som kedy poznala. Nikto mi tak neoponoval ako oni. Ryanova istota bola priam desivá a Victorov pohľad doslova smrtiaci. Čo také zlé sa mohlo stať?

Okamžite som si sadla za trocha zaprášený počítač a zapla som ho. A nielen to. Pozapínala som všetky počítače vrátane obrazovky, na ktorej sa zobrazovali všetky kamery, ktoré som mala na mojom pozemku tajne zabudované. Ešte dobre, že som nikdy nikomu neverila natoľko, aby som sa nepoistila.

Medzitým som však zapla televízor a nastavila správy. Hoci som to nečakala, bola som v nich.

„... a potom jednoducho vyskočila z okna,“ hovorila jedna moja spolužiačka, tváriac sa ako pred smrťou. „Bolo to hrozné... myslela som, že... že nás všetkých zabije!“

Neveriacky som zagánila na obrazovku. No to určite! Už len ja by som len tak zabíjala! Nie som predsa ako oni!

Naštvane som radšej prepla na iný kanál. A znova správy so mnou.

„Acelynn Whiteová, majiteľka White Inc., je aj naďalej na úniku. Ak ju náhodou zahliadnete, stačí zavolať na číslo na obrazovke a môžete aj vy pomôcť spravodlivosti. Toto dievča je nanajvýš nebezpečné a nezastaví ju nič, takže neskúšajte šťastie a zavolajte políciu...“ Zaškrípala som zubami nad rečami tej reportérky a radšej som televíziu vypla. Mala som predstavu, že na hocakom kanále by som našla skoro to isté.

Vážne skvelé! Hľadá ma celá Amerika!

Vyčerpane som si pošúchala spánky a otočila sa k počítaču, ktorý sa medzičasom zapol. Mala som na ňom všetky programy, ktoré som potrebovala na nabúranie sa do hocakého systému.

Jediná vec, ktorá mi šla lepšie ako škola, boli počítače. Vtom som bola vážny génius. No... nie žeby som v tom ostatnom nevynikala tiež. 

V hlave som sa vrátila k množstvám indícií, ktoré mi v tomto úkryte rodičia zanechali, aby mi so všetkým pomohli. Bolo to také zvláštne. Akoby vždy vedeli, že sa môže stať všeličo. A mysleli na mňa... aj cez tú bariéru, ktorú si vybudovali medzi mnou a sebou.

Neviem prečo, no ak si bol Ryan taký istý tým, že keď je ich zložka zapečatená a ja sa k nej nedostanem... žeby s tým niečo mala vláda? Možno FBI?

Zadala som do prístupov heslo do systému štátnej polície a tam som nenašla žiadne zmienky o tých dvoch. Musela som ísť hľadať hlbšie a preto som sa nakoniec obrátila k FBI a CIA.

A tam som musela posliediť trocha hlbšie, no nakoniec som to predsa len našla a mohla som si oči vyočiť.

„No do šľaka!“ vydýchla som neveriacky nepúšťajúc zrak z obrazovky.

Nedokázala som uveriť tomu, čo tam stálo. Naozaj si mysleli, že na to časom neprídem?

Zablokovala som si na chvíľu plochu a vyšla som von z miestnosti. Nakoľko sa mi ani jeden neukázal, zamierila som do mojej „knižnice“, kde som ich našla.

„Vy ste... sprostí!“ vynadala som im obom hneď na úvod. „Jeden viac ako ten druhý!“

Obaja nadvihli obočie.

„Ako prosím?“ ozval sa profesor. „Možno som veľa vecí, ale sprostý? To si nemyslím, Acelynn. To by znamenalo, že ste aj vy,“ oponoval mi a privádzal ma tými jeho rečami do šialenstva.

Iritovalo ma, ako sa hral na najmúdrejšieho. Nemohol si priznať, že som ho jednoducho prekonala?

„Ja som úžasná, to vy ste debili, keď ste si mysleli, že neprídem na tú “nehodu“, ktorá bola zapečatená ako vojenská misia, ktorú nariadil plukovník Wilden.“

S prižmúrenými očami som ich sledovala a čakala, čo na to povedia.

„Ako ste sa...“

„Na tom nezáleží,“ pokrútila som hlavou. „Teraz by ste mi však mohli povedať, čo to znamená.“

„Som si istý, že ak ste si našli túto vec, nebolo pre vás ťažké nájsť si všetko ostatné,“ povedal Ryan.

„Preferujem skôr vaše verzie, doktori.“ Prepichla som ich oboch pohľadom. „Je táto nehoda to, čo sa medzi vami stalo? Preto sa nemáte radi?“ typovala som naslepo.

V zdrojoch síce bola veľká havária, ale... ako mám prísť na to, čo presne ich od seba takto odohnalo?

Victor si povzdychol a pretrel si tvár.
„Áno, je to tou nehodou,“ začal hovoriť. Prešla som ku kreslu a sadla si. Už len podľa hlasu mi došlo, že toto bude na dlhšie.

„Tak prosím. Som jedno veľké ucho.“

Ryan sa zhlboka nadýchol a skočil bratovi do reči.

„Nie som vyštudovaný doktor... teda, na začiatku som ním nebol,“ vysvetlil hneď na úvod. „Povolaním som bol vojak. Vstúpil som do armády hneď po škole a dosť rýchlo som sa prebojoval na vysoké pozície. Mal som konexie, priateľov a všetko, čo som si mohol želať... až na to...“ Úkosom pozrel na Victora a v tvári posmutnel. „Nebol som v Amerike, hoci som chcel. A vrátiť som sa rozhodol až vtedy, keď zo mňa bude niekto. Aby som sa mohol vyrovnať bratovi...“

„Takže ste žili v odlúčení?“ skočila som im do reči a obaja prikývli.

„Avšak keď som sa po toľkých rokoch vrátil, nedopadlo to najlepšie...“ Sklonil hlavu a mlčal.

Nech som akokoľvek chcela vedieť viac, on na to nechcel spomínať.

„Vrátil sa presne vtedy, keď sa konal jeden z plesov,“ ujal sa slova Victor. „Vtedy som ešte nebol ženatý a Katherine bola len moja známa, ktorú som na ten ples pozval zo slušnosti. Nuž... ukázal sa tam môj brat a šli sme oslavovať. Nakoniec to ale neskončilo dobre a vznikla z toho havária. On bol v jednom aute, ja v druhom. Mal šťastie, ja nie. To je celé,“ ozrejmil profesor.

„Ale keď o tom hovoríte takto... prečo sa vlastne hneváte?“ nedochádzalo mi to ešte úplne.

„Pretože nebyť neho by som neprišiel o nohy, Acelynn. Sama dobre viete, ako chodím... čo je to za spravodlivosť?!“ zvýšil odrazu hlas a ani na svojho brata nepozrel. „On...“ ukázal na neho, „si len tak dôjde domov ako nejaký hrdina, opije sa a zapríčiní nehodu, pri ktorej jeho brat príde o nohy!“ doslova hulákal.

Hľadela som na nich a vyzeralo to ako v zlom filme. Profesor bol taký nahnevaný, až som si ani nechcela predstaviť, aké to pre neho bolo na začiatku, keď mu to oznámili. Na druhej strane tu ale bol Ryan, ktorý na neho síce nepozrel, no ja som videla, ako mu po líci stiekla slza. Rýchlo si ju utrel a ja som odvrátila zrak, aby neprišiel na to, že som to videla.

S kamenným výrazom som sa postavila a vyšla som von. Prešla som cez moje laboratórium do miestnosti s počítačmi a zobrala odtiaľ jedny kľúče. Vrátila som sa k profesorovi a podala mu ich.

„Tu sú kľúče od auta. Povedzte, že ste si boli kúpiť nové,“ poradila som mu a ukázala som mu moju garáž.

„Acelynn, zistím, kto po vás ide,“ prisľúbil mi.

„Zistím si to sama,“ oponovala som tvrdo. To, čo hovoril, keď sme boli v miestnosti s jeho bratom... Ryan si to nezaslúžil. Určite to už dávno oľutoval.

„Prosím, ale...“

„Ale nič. Vy radšej rozmýšľajte, čo poviete žene.“ Žmurkla som na neho.

„Prečo by som jej mal niečo povedať?“

„Je predsa na čele rady mesta a farmaceutickej komisie. Presnejšie... riadi všetko a všetkých. Nemyslíte si, že po mne pôjde aj ona?“ Naklonila som hlavu nabok a usmiala sa.

On len záporne pokrútil hlavou.

„To rozhodne nie, Acelynn. Ste ako jej dcéra...“

„...ktorú nikdy nemala,“ dokončila som za neho. „Ale jedno vám poviem, profesor. Ja som rodičov mala.“

Vedela som, že to odo mňa bolo hnusné, no v mojich očiach klesol. A poriadne.

„Samozrejme.“ Bolo všetko, čo na to povedal a vydal sa k autu.

Vozík som mu dala na miesto spolujazdca a ukázala mu niektoré vylepšenia, ktoré toto auto malo. Bola som vďačná, že som to navrhla tak, aby to bolo na rozprávanie, lebo ináč by sa Victor domov sám nedostal.

„Nechcete mi dať svoje číslo?“ ozval sa ešte za mnou. „Aby som vás mohol informovať.“

„Radšej mi dajte svoje. Zavolám vám, keď budem niečo potrebovať.“

Bolo mi jasné, že tento nápad sa mu absolútne nepáčil, rovnako ako sa mu nepáčila predstava mňa a jeho brata tu dole, ale nemal na výber. Ja som tvrdý hráč.

„Dávajte na seba pozor a nevychádzajte, kým to nebude nevyhnutné,“ upozornil ma ako otecko a nakoniec konečne vyrazil cestou, ktorou sa dostane na povrch za sídlom tak, aby to nikto nespozoroval.

„Tak a už to viete,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa prudko otočila k Ryanovi.

„Mohli ste mi to povedať skôr.“

Doktor podišiel pomaly bližšie a hľadel do tunela.

„Nie som hrdý na moju minulosť, Acelynn. Ten deň by som vrátil aj stokrát, ak by som mohol. Nikdy som bratovi nechcel ublížiť.“

„Očividne to on tak nevidí,“ zamyslela som sa.

„Preto som sa aj rozhodol stať doktorom,“ povedal odrazu a ja som na neho nechápavo pozrela.

„Prečo? Kvôli Victorovi?"

On len seriózne prikývol.

„Chcel som nájsť liek, aby som mu pomohol znova chodiť.“

Vytrieštila som na neho neveriacky oči. To je predsa nemožné! Do miechy je neradno zasahovať, najmä pri pohyblivosti stavcov... mohol by predsa úplne ochrnúť!

„Povedali ste mu to?“

„Odvtedy sa so mnou ani nerozpráva,“ ozrejmil.

„Nuž... jeho chyba. Neváži si, aké má šťastie, že vás má.“

Doktor sa jemne začervenal a ja som sa na neho ešte väčšmi usmiala.

„Nie som žiadna výhra.“ Mávol rukou.

„Pre mňa možno aj áno.“ Zahryzla som si do pery a vystrela k nemu ruku. „No mohli by sme si aj potykať. Som Acelynn.“

„Ryan,“ opätoval mi doktor a vôbec sa nebránil.

Pustila som ho a na chvíľu nastalo ticho.

„Čo budeme teraz robiť?“ zaujímal sa.

„Očividne... pôjdeme sa pozrieť, čo ostalo z môjho sídla, a potom na nákupy,“ vysvetlila som a on na mňa zagánil.

„Do sídla? Ale veď... tam ťa budú hľadať!“ namietol okamžite.

„Preto pôjdeš aj ty,“ mykla som plecami. „Nehovoril si predsa, že si vojak?“ Založila som si ruky vbok. „Tak ich prinajhoršom zneškodníš,“ prehodila som akoby nič.

Tak ja neverím, že sme sa prebojovali k prvým guľatinám! Veľmi pekne vám ďakujem, nakoľko som nečakala, že to vôbec budete čítať a že sa dostaneme až tak ďaleko. 

Vaše komenty mi dávajú silu písať ďalej a snažiť sa prísť s niečím novým, neotrepaným, aby ste sa mohli potrápiť, a preto aj ďalšia kapitola budemať názov: Komplikácie.

Predovšetkým by som vám chcela povedať, že pre túto poviedku plánujem tak okolo 30 častí, no je to čisto len môj odhad a je možné, že to bude aj menej. 

-Perla

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 10. časť: